Biskup Eleganti kritizuje vyčlenenie modlitbovej miestnosti pre moslimov vo Vatikánskej knižnici: Moslimovia to budú vnímať ako svoju expanziu

30. októbra 2025   Krátke správy   Cirkevná kríza

V reakcii na nedávno medializovanú správu, že Vatikánska knižnica poskytla moslimským návštevníkom špeciálny priestor na modlitbu v rámci knižnice, švajčiarsky biskup Marian Eleganti kritizoval Vatikán za to, že propaguje „akýsi druh emocionálneho náboženstva, ktoré už neberie pravdu a rozdiely vážne, a jednota pritom existuje iba v pravde. Všetko ostatné je ilúzia.“

V exkluzívnom rozhovore pre LifeSite News biskup Eleganti upozornil, že islam je z podstaty expanzívny. „Hneď ako sa tam bude moslim modliť, v mysliach veriacich moslimov to – neviem to s istotou, ale neprekvapilo by ma to – nejako začne pôsobiť ako určitý druh ovládnutia a pevnosti, vysunutého bodu prichádzajúcej nadvlády, o ktorú islam prirodzene vždy usiluje,“ povedal.

https://www.lifesitenews.com/news/exclusive-bishop-eleganti-criticizes-vatican-for-installing-muslim-prayer-carpet/?utm_source=featured-news&utm_campaign=catholic

„Islam chce absolútnu nadvládu; je vnútorne netolerantný,“ pokračoval. „Spôsobil zánik kresťanstva všade tam, kde sa rozšíril. A paradoxne, nám by nikdy nedovolili zriadiť kaplnku v Mekke, na samotnom svätom mieste islamu, kde by sme mohli sláviť svätú omšu,“ poznamenal Eleganti.

Na začiatku tohto mesiaca poskytla Apoštolská knižnica Vatikánu moslimom špeciálnu miestnosť vybavenú modlitebným kobercom a určenú len pre nich na modlenie.

https://christianitas.sk/vatikan-zriadil-moslimom-modlitebnu-vo-vatikanskej-kniznici-dodal-im-k-tomu-aj-kobercek-spravil-by-nieco-take-aj-pre-tradicnych-katolikov/

Zverejnenie informácie, že moslimovia sa môžu modliť v Apoštolskej knižnici Vatikánu vyvolalo pobúrenie medzi katolíckymi komentátormi, ktorí naznačili, že toto povolenie signalizuje náboženský indiferentizmus, dvojznačnosť vo vzťahu k vlastnej katolíckej identite a ideologickú kapituláciu pred islamom.

Biskup Eleganti podčiarkol, že islam je „náboženstvo, o ktorom veríme, že nie je skutočne inšpirované Bohom, ale je zámerne koncipované v antikresťanskom zmysle. Je to úplná polemika proti Ježišovmu božskému synovstvu a proti Jeho absolútnemu významu ako prostredníka medzi človekom a Bohom Otcom.“

Dodal, že islam popiera Božiu Trojicu a že „kresťania na celom svete trpia prenasledovaním zo strany moslimov. Myslím si, že to len ukazuje, že aj vo Vatikáne majú ľudia, ktorí toto dovoľujú a podporujú, podľa môjho názoru úplne neskutočný, naivný vzťah k islamu a k medzináboženskému dialógu.“

Domnieva sa, že takýmito činmi Vatikán prezentuje „čisto emocionálne náboženstvo: sme priateľskí, otvorení, tolerantní, máme kultúru pohostinnosti, sme otvorení dialógu, atď. Je to akýsi druh emocionálneho náboženstva, ktoré už neberie pravdu a rozdiely vážne, a jednota pritom existuje iba v pravde. Všetko ostatné je ilúzia.“

Kritizoval Vatikán aj zato, že sa pokúša „dosiahnuť jednotu s heterodoxnými náboženstvami bez položenia si otázky o pravdivosti ich náboženstva“. Uviedol tiež závažný fakt, že moslimovia už majú „veľké mešity v Ríme a nie je teda potrebné, aby mali modlitebnú miestnosť vo Vatikáne. Prečo sa musia modliť práve vo Vatikáne? Nikto tomu nerozumie a podľa mňa to nie je dobré,“ uzavrel biskup Eleganti.

Pár slov o nekatolíckej modlitbe v katolíckom sakrálnom priestore

V katolíckej tradícii sa každý sakrálny priestor – kostol, kaplnka, dokonca aj knižnica so zasväteným oratóriom – chápe ako miesto Božej prítomnosti, ktoré je zasvätené výlučne Trojjedinému Bohu. Toto zasvätenie sa vyjadruje rituálom consecratio loci, pri ktorom sa toto miesto „oddelí“ od profánneho používania. Z toho vyplýva, že žiadna modlitba, ktorá popiera Trojicu alebo Kristovo božstvo nemôže byť liturgicky prípustná v takomto priestore, pretože by znamenala rozpor so samotným účelom posvätenia.

V dobe pred prijatím dokumentov II. vatikánskeho koncilu (do roku 1965, pred Nostra aetate) by bola akákoľvek modlitba iného náboženstva v katolíckom posvätnom priestore neprípustná, a to z viacerých dôvodov:

Dogmatický dôvod Katolícka Cirkev učila, že plnosť zjavenia je výlučne v Kristovi. Iné náboženstvá boli chápané ako „príprava na Evanjelium“ (praeparatio evangelica), ale nie ako rovnocenné cesty k Bohu. Teda modlitba, ktorá sa neodvoláva na Boha Trojjediného bola považovaná za objektívne chybnú.

Liturgický dôvod Kánonické právo (napr. CIC 1917, kán. 1171) stanovovalo, že „veciam zasväteným Bohu je potrebné preukazovať úctu; je neprípustné ich použiť na profánne účely“. Islam alebo iné náboženstvo bolo považované za profánne, preto by bola taká modlitba chápaná ako zneužitie posvätného priestoru.

Misijný dôvod Misie boli chápané ako privádzanie k viere v Krista, nie ako spoločné modlitby s neveriacimi. Pius XI. (encyklika Mortalium animos, 1928) priamo zakázal spoločné náboženské modlitby s nekatolíkmi, lebo by to vytváralo dojem, že pravda nie je jedna. „Nie je možné, aby tí, ktorí nevyznávajú tú istú vieru, sa mohli spoločne modliť k Bohu, lebo taká jednota modlitby predpokladá jednotu viery.“ (Mortalium animos, §9)

Učenie po II. vatikánskom koncile Koncil (1962–1965) v Nostra aetate otvoril dvere dialógu s inými náboženstvami, no nezrušil zásadu, že pravda zostáva výlučne v Kristovi. Dialóg mal byť na úrovni rozumu, kultúry, nie spoločnej liturgie (asi k bergogliánskym adjektívam: synodálne vanutí, načúvajúci a sprevádzajúci pridám aj termín „dialógu dvere otvárajúci“ 🙂 ).

Redemptoris Missio (1990) Jána Pavla II. Tento dokument definuje hranicu medzi dialógom a synkretizmom: „Dialóg nie je založený na relativizme, ale na svedectve o pravde.“ (§56). „Cirkev navždy zostáva verná Kristovi, jedinému Spasiteľovi, a nemôže uznať modlitby, ktoré popierajú jeho božstvo, za legitímny spôsob spásy.“ (§55)

– Teda modlitba iného náboženstva síce môže byť pochopená ako individuálny výraz úprimného hľadania Boha, ale nie legitímne praktizovaná v katolíckom posvätnom priestore, pretože by to zatemnilo svedectvo o Kristovi.

Dominus Iesus (2000) Dokument Kongregácie pre náuku viery (prefektom kardinál Ratzinger). Dokument opätovne potvrdzuje dogmatickú zásadu: „Je nutné veriť, že Ježiš Kristus, Syn Boží, je jediný a univerzálny Spasiteľ celého ľudstva.“ (§13). „Rôzne náboženské tradície môžu odrážať lúče Pravdy, ale Cirkev odmieta relativistickú mentalitu, ktorá vedie k náboženskému indiferentizmu.“ (§22)

– Ak by sa teda v katolíckom priestore konala modlitba, ktorá neuznáva Krista, bolo by to teologicky nezlučiteľné s učením o jedinom Prostredníkovi. Tento dokument bol napísaný aj ako reakcia na práve také „gestá dialógu“, ktoré hrozili prekročením hranice medzi úctou a indiferentizmom.

Takže na záver. Katolíci v rámci katolíckej tradície chápu modlitbu iného náboženstva v zasvätenom priestore ako teologicky nevhodnú, lebo miesto zasvätené Kristovi nemôže byť miestom, kde sa popiera jeho Božstvo. Tolerancia k iným náboženstvám nemôže znamenať popretie pravdy o jedinom Spasiteľovi. Dialóg nie je spoločná modlitba, ale napomáhanie neveriacim v hľadaní pravdy.

Branislav Krasnovský

Zdroj: LifeSite news.com, Vatican.va (Redemptoris Missio, Doimus Iesus), Papal Encyclicals.net (Mortalium animos), titulný obrázok, zdroj – snímka obrazovky, youtube.com

PDF (formát pre tlač)