Arthur Ponsonby a jeho prelomová kniha odhaľujúca základné postupy vojnovej propagandy. Inšpirácia pre všetkých, čo sa neboja premýšľať

Branislav Michalka
17. mája 2025   Politika   Komentár, Recenzie

„Keď je vyhlásená vojna, pravda je jej prvou obeťou.“

Kniha lorda Arthura Ponsonbyho – Klamstvá vo vojnovom období, obsahujúce zbierku lží šírených medzi národmi počas I. svetovej vojny, predstavuje základný kameň demytologizácie vojnovej propagandy a v dnešnej dobe vypätej propagandistickej hystérie môže slúžiť ako maják, chrániaci nás pred upadnutím do bezodného trasoviska ľudskej dôverčivosti a hlúposti. Dielo, ktoré po prvýkrát vyšlo v roku 1928, bolo opätovne vydávané, čítané a komentované, vzbudzovalo vášne a hnev, odpor i nadšený súhlas. Tak či onak, jeden efekt po ňom zostal natrvalo – u rozumných a kritických ľudí navždy zbúralo neotrasiteľnú vieru v nestranný žurnalizmus, čistotu národných záujmov, čestnosť politikov a možnosť viesť modernú technicko-industriálnu formu vojny „džentlmenským“ spôsobom.

Autor tejto prevratnej knihy, plným menom Arthur Augustus William Harry Ponsonby, I. barón Ponsonby zo Shulbrede, pochádzal z vysokej anglickej šľachty a jeho rodokmeň sa hemžil grófmi a barónmi hlboko do minulosti. Svetlo sveta uzrel v roku 1871 a jeho život sa v ničom nelíšil od života jeho spoločenskej triedy. V rokoch 1882 až 1887 bol ako chlapec dokonca čestným pážaťom kráľovnej Viktórie. Študoval na prestížnej Balliol College v Oxforde a po jej ukončení sa venoval diplomacii a politike.

V roku 1914 bol odporcom vstupu Británie do vojny a počas celého jej trvania vystupoval ako jej neustály kritik. Po vojne bol poslancom za Labouristickú stranu.

Ponsonby bol jedným z prvých príslušníkov horných desaťtisíc, ktorý si osvojil tézu, že I. svetová vojna bola komplotom určitých medzinárodných kapitalistických elít, ktoré sa snažili obohatiť pomocou gigantického svetového konfliktu. Britské ministerstvo zahraničných vecí považoval za hniezdo tajnostkárskej a elitárskej skupinky, ktorá je predsunutou rukou úzkeho okruhu finančných a kapitalistických špičiek – škodiacich obyčajným Britom. Dnes by bol považovaný za klasického konšpirátora.

Keď v roku 1928 vydal knihu s názvom Klamstvá vo vojnovom období, obsahujúce zbierku lží šírených medzi národmi počas I. svetovej vojny, bolo to pre mnohých Britov horšie ako útok vzducholodí Zeppelin počas vojny. Ponsonby si dovolil neuveriteľnú vec: spochybnil celý naratív britskej propagandy, ktorá počas štyroch vojnových rokov predkladala britskej verejnosti príbeh I. svetovej vojny ako epos o statočných Francúzoch a Britoch brániacich európsku civilizáciu a demokraciu pred hordami nemeckých barbarov. V rámci tohto mýtu boli Nemcom pripisované brutálne a beštiálne masové vraždy, odrezávanie rúk deťom, odrezávanie hláv, či opekanie detí nad ohňom alebo už osvedčené vyrábanie mydla z ľudí.

Úvod knihy šokoval naivných čitateľov, veriacich v ušľachtilosť určitých mocností, jasným spojením medzi modernou vojnou a klamstvom:

„Klamstvo je uznávaná a mimoriadne užitočná zbraň vo vojne a každá krajina ju používa celkom zámerne na to, aby oklamala vlastných ľudí, prilákala neutrálnych a zavádzala nepriateľa. Nevedomé a nevinné masy v každej krajine si v tom čase neuvedomujú, že sú zavádzané a keď je po všetkom, len tu a tam sú odkryté a odhalené lži. Keďže je to všetko už minulosť a želaný efekt sa už týmito príbehmi a vyhláseniami dosiahol, žiaden človek sa neusiluje preskúmať fakty a zistiť pravdu.“

Ponsonby zozbieral konkrétne prípady a pri každom dokázal, že ide o sofistikovane prepracovanú lož z dielne propagandistickej mašinérie. Postupne, kapitolu po kapitole demaskuje všetky motívy vojnovej propagandy, ktorá vyrobila z nemeckého cisára krvilačnú beštiu, majúcu ruky po lakte namočené v krvi (čo nám to len pripomína), z invázie nemeckej armády do Belgicka urobila genocídne ťaženie a pripisovala Nemcom tak komplikované zverstvá, že nad nimi zostával Britom rozum stáť.

Predstavivosť obyčajných Britov musela byť podľa Ponsonbyho neustále dráždená novými a novými príkladmi „hunských“ zverstiev, pretože inak by ich ochota zapojiť sa do navonok nezmyselnej vojny, ktorá mala v podstate len imperiálne a nie morálne ciele, neustále oslabovala.

Klasickou ukážkou je príbeh britskej zdravotnej sestry Grace Humovej, údajne umučenej v Belgicku. Po prvýkrát sa jej osud zjavil čitateľom 16. septembra 1914 v novinách The Star. Sestre mali nemeckí vojaci odrezať prsia, a to počas písania listu na rozlúčku, v ktorom ešte opisuje, že Nemci odrezali hlavu mužovi, ktorého sa snažila zachrániť.

Nakoniec vyšetrovanie ukázalo, že celý príbeh bol vymyslený. Dôvtipné noviny The Times po vyšetrení a zistení podvodu prišli s duchaplnou variantou, že príbeh si vymysleli nemeckí agenti, aby zdiskreditovali dôveryhodnosť britskej tlače.

Ďalším príbehom bola historka o belgickom dieťati s odseknutými rukami. Toto dieťa údajne po beštiálnej amputácii rúk nemeckými vojakmi, ktorú by podľa Ponsonbyho neprežilo ani na päť minút aj pri rýchlom chirurgickom zásahu, pretože by vykrvácalo, cestovalo údajne do Británie a USA, ako živý dôkaz nemeckej beštiálnosti. Z tohto amputačného naratívu sa následne stalo skutočné žurnalistické a propagandistické eldorádo. Usekávanie rúk deťom, či iným druhom obyvateľstva sa podľa spojeneckých médií stalo obľúbenou zábavou nemeckých vojakov.

V roku 1914 korešpondent listu The Times tvrdil, že Nemci odrezávajú ruky francúzskym chlapcom, aby z nich nemohli byť už nikdy vojaci. V roku 1915 a 1916 sa dokonca tvrdilo, že Nemci tieto odrezané ruky jedia. Malé bábätká Nemci podľa britskej tlače napichávali na bajonety alebo pribíjali na dvere.

Ponsonby píše, že po vojne došlo k menšej trápnosti. Jeden bohatý americký milionár, dojatý príbehmi o masovom utínaní rúk, sa rozhodol postarať o úbohé obete. Poslal svojho zástupcu do Belgicka, aby ich vyhľadal a zabezpečil im živobytie, ale nedokázal nájsť ani jedno také dieťa. Taliansky vojnový premiér Nitti k téme po vojne dodal: „Pán Lloyd George a ja, keď som bol na čele talianskej vlády, sme vykonali rozsiahle vyšetrovanie týkajúce sa pravdivosti týchto obvinení, v ktorých figurovali konkrétne mená a lokality. Každý prípad bol vyšetrený a ukázalo sa, že to bol mýtus.“

V knihe si postupne môžu čitatelia prečítať o „ukrižovanom Kanaďanovi“, či o „továrni na mŕtvoly“ z roku 1917, v ktorej Nemci transformovali telá mŕtvych spojeneckých vojakov na mydlo.

Ponsonby na margo nespočetných príbehov o zverstvách uvádza:

„Ukázať celý okruh príbehov o zverstvách by bolo nemožné. Tie boli šírené v letákoch, brožúrach, listoch a prejavoch deň čo deň. Významní ľudia s reputáciou, ktorí by sa zdráhali odsúdiť aj svojho najhoršieho osobného nepriateľa na základe dôkazov, alebo skôr ich nedostatku, ktoré mali pred sebou, neváhali ísť príkladom pri obviňovaní celého národa zo všetkej mysliteľnej brutality a anomálnej zločinnosti.“

Špeciálnym odvetvím vojnovej propagandy bolo podľa Ponsonbyho falšovanie fotografií. V tomto smere boli podľa neho najzručnejší Francúzi. Niektoré fotografie mali skutočne bizarný osud. Nemecká fotografia zobrazujúca zajatých Francúzov a Rusov stojacich v rade pri umývadle, čakajúc na umývanie, bola v Daily News reprodukovaná ako rad Nemcov, čakajúcich na hmotné dávky s textom:

„Nemeckí robotníci cítia ťažkosti. Státie v rade na dávky je v Nemecku bežným javom. Odhaľuje jeden z aspektov našej námornej sily.“

Iná fotografia nemeckých dôstojníkov kontrolujúcich debny s muníciou, bola prezentovaná ako vykrádanie truhiel na francúzskom zámku. Nemecký vojak skláňajúci sa nad umierajúcim spolubojovníkom bol v britských novinách ozdobený textom: „Definitívny dôkaz zneužívania pravidiel vojny Hunmi, nemecký vojak prichytený pri okrádaní Rusa.“ Dokonca fotografia prevzatá z nemeckých novín a zobrazujúca nemeckých dôstojníkov, ktorí v jazdeckej súťaži vyhrali športové poháre, bola interpretovaná ako záber na nemeckých vojakov rabujúcich vo Varšave. Športové poháre poslúžili propagande ako vojnová korisť.

Genialita a sofistikovanosť britskej vojnovej propagandy, čerpajúca z dlhodobej praxe Angličanov ako hlavných protestantských ohováračov katolíckej Cirkvi už od dôb Alžbety I. Tudorovej, sa prejavila v krkolomných manipulačných konštruktoch, ktoré nám aj dnes môžu osvetliť, čo všetko je schopná niektorá zo strán vojnového konfliktu urobiť pre zmätenie nepriateľa a podvedenie svetovej verejnosti. Ponsonby cituje skúsenosť jedného z príslušníkov nemeckej generality:

„V mnohých dôkazoch o úspechoch našej propagandy, ktoré priniesli nemeckí generáli a nemecká tlač, neexistuje žiadny dôkaz o tom, že by naše vyhlásenia boli vždy prísne pravdovravné. Citujme jedného: generál von Hutier zo Šiestej nemeckej armády poslal na štáb správu, v ktorej sa nachádzala nasledujúca pasáž:

Metóda lorda Northcliffa na fronte spočíva v distribúcii neustále rastúceho počtu letákov a brožúr prostredníctvom letectva. Listy údajných nemeckých zajatcov sú falšované tým najnehanebnejším spôsobom; vymýšľajú sa traktáty a brožúry, v ktorých sa uvádzajú mená nemeckých básnikov, sfalšované vyjadrenia spisovateľov a štátnikov alebo také knihy, ktoré vyzerajú, akoby boli vytlačené v Nemecku a nesú napríklad značku nemeckého nakladateľstva Reclam Verlag. V skutočnosti však pochádzajú z tlačiarní lorda Northcliffea, ktoré pracujú vo dne v noci pre ten istý účel. Ich zámerom je, aby tieto falzifikáty, nech sa akokoľvek zdajú byť očividne podvodné človeku, ktorý dvakrát o nich popremýšľa, na chvíľu vyvolali pochybnosti v mysliach tých, ktorí nemyslia samostatne a následne ich dôvera vo veliteľov, vo vlastné sily a v nevyčerpateľné zdroje Nemecka bude zničená.“

Prípadov, ktoré Ponsonby opisuje je neúrekom. Vrhajú záplavu svetla na ochotu predajného žurnalizmu fabrikovať propagandistické zavádzanie v dobe vojny, v prospech moci, ktorá ich platí, demaskuje moralizujúcu hystériu, ktorá démonizuje nepriateľa a glorifikuje vlastné ozbrojené sily, falšuje, zavádza, vymýšľa a prekrúca bez začervenania.

Pokiaľ vám to pripomína rôzne iné konflikty, aj tie súčasné, nie je to náhoda. Vojnová propaganda aj dnes pracuje na plné obrátky a slizké režimové denníky a časopisy nás zásobujú karikatúrami, v ktorých majú beštiálni nepriatelia ruky po lakte namočené v krvi, či sa dokonca kúpu v krvavých bazénoch, z ktorých trčia detské ruky, mučia a vraždia na počkanie. Samozrejme, týka sa to len tých zlých, tí dobrí bdejú nad slobodou, prosperitou, kultúrou a láskou.

V knihe je dokonale spochybnená tak často prezentovaná „džentlmenskosť“ britských vládnych kruhov a ich armádna „fair play“, ako ju poznáme z patetickej kinematografie. Ponsonby píše o propagandistickej mašinérii jeho vlasti:

„Britské oficiálne propagandistické oddelenie v Crewe House pod vedením lorda Northcliffea bolo veľmi úspešné. Ich metódy, najmä rozhadzovanie miliónov letákov na nemeckú armádu, ďaleko prekonali všetko, čo podnikol nepriateľ. V diele Tajomstvá Crewe House od Sira Campbella Stuarta, KBE, sú tieto metódy opísané tak, aby sme zostali pokojní a schvaľovali ich. Ubezpečenia, že boli iba „pravdivé“, sa v knihe opakujú príliš často a nie celkom sa pritom zhodujú s iným opisom sfalšovaných listov, falošných názvov a obalov kníh, ktoré sa používali. Ale samozrejme vieme, že takíto šikovní propagandisti sú rovnako šikovní aj v zaobchádzaní s nami, ako boli pri zaobchádzaní s nepriateľom v danom čase. Pri zdanlivo úprimnom opise ich aktivít dobre vieme, že počujeme len časť príbehu. Rovnako ako mincovne pracujúce so základným kovom vedia aj oni, ako použiť správne množstvo zliatiny pre nás, aj pre nepriateľa.“

Lord Ponsonby raz a navždy rozbil, a to ako príslušník národa, ktorý bol a stále je veľmajstrom vo vytváraní mýtov o zlých nepriateľoch a vlastnej nezištnosti a čestnosti, idealizovanú verziu moderných vojen ako súboja medzi dobrými, čestnými a zásadovými ochrancami demokracie a zlými autoritárskymi tyranmi. Nie preto, žeby sa klamstvo nenachádzalo na oboch stranách konfliktu, ale preto, že práve ono klamstvo víťazné nám vládne dodnes. Jeho kniha nám poskytuje hojivý balzam proti následkom každodenného bombardovania našich hláv liberálnymi a demokratickými lžami.

Vidiac snaživosť a ohavnú cynickosť jednostrannej vojnovej propagandy z roku 1914, boli by sme blázni, keby sme si mysleli, že jej snaživosť ustala v roku 1918. Naopak, je tu s nami stále a jej výkon je umocnený obrovskými technickými parametrami a možnosťami našej civilizácie.

Na základe Ponsonbyho knihy vytvorila historička Anna Morelliová 10 základných bodov vojnovej propagandy:

1. Vojnu sme nechceli.

2. Za vojnu je vinná iba opačná strana.

3. Nepriateľ je zlý vo svojej podstate a podobá sa diablovi.

4. Bránime vznešenú vec, nie naše vlastné záujmy.

5. Nepriateľ pácha zverstvá úmyselne; naše prípady sú nechcené.

6. Nepriateľ používa zakázané zbrane.

7. My sme utrpeli malé straty, straty nepriateľa sú obrovské.

8. Našu vec podporujú uznávaní umelci a intelektuáli.

9. Naša vec je posvätná.

10. Všetci, ktorí pochybujú o našej propagande, sú zradcovia.

PDF (formát pre tlač)