Na kliatbu niet výhovorky

29. marca 2026   Cirkev

„Ale teraz odložte aj vy všetko: hnev, rozhorčenie, zlobu, rúhanie i mrzké reči zo svojich úst.“
(Kol 3,8)

Garibaldi, vodca povstalcov, svojimi lživými rečami poburoval taliansky ľud proti pápežovi Piovi IX. Prvé povstanie odbojníkov porazili pápežské vojská. Spomedzi povstalcov asi dvesto bolo uväznených do žalára na zámku sv. Anjela. Tam smútilo porazené vojsko, i v žalári preklínali pápeža Pia IX., keď sa zrazu otvoria dvere žalára a v snehobielom rúchu k nim zostúpil Pius IX.

„Synovia moji, ja som ten Pius IX., doposiaľ ste ma ani nevideli, ani nepoznali, to len váš vodca ma lživo obžaloval, ako postrach Talianskeho kráľovstva. Teraz vidíte, že ten pápež Pius nie je ani divý zver, ani tyran, je on len jeden úbohý starý človek.“ Väzni s hlbokým údivom hľadeli na ctihodného starca, sťa na nebeské zjavenie. Potom ich Sv. Otec po jednom oslovil: „Synu, ty nemáš odev, ty však máš planú obuv, a tebe chýba bielizeň. Zaopatrím vás šatami, obuvou, bielizňou a tak vás domov prepustím, zaneste domov moje otcovské požehnanie.“

Nato tí divokí, krutí vojaci padli k nohám Sv. Otca, s nárekom prosili o odpustenie, a Sv. Otec udelil požehnanie svojim zblúdeným synom.

Drahí moji! Podobne volá na nás nám drahý náš Spasiteľ zo Svätostánku na oltári: „Synovia moji, ja som ten Ježiš, ktorého vy prenasledujete, tupíte a sa mi rúhate. Veď ste ma ani nevideli, ani nepoznali. Zaiste môj nepriateľ, diabol, naštval vás proti mne. Vedzte, to som ja. Ja som vám dal život, ja vám dávam zdravie. Za vaše spasenie položil som svoj život na kríži. Kŕmim vás svojím vlastným telom. Za toľké požehnanie a dobrodenie, prečo sa mi rúhate?“

Ó, poď ty malý škovránok, ktorý v letku pozdvihuješ sa k nebesiam a tvojím milým spevom oslavuješ Pána Neba: ukáž nevďačnému zlorečníkovi, ako má oslavovať Boha. Vyjdi z krovia ty milý sláviček, ty ľúbezný spevák prebúdzajúceho sa rána, zahanbi človeka, ktorý sa má za múdreho a predsa pochabo rúha sa Pánu a Bohu svojmu. Bedárovi človekovi darmo vyhlásil Boh svojich Desatoro prikázaní, avšak tak určite znie ten druhý príkaz: „Nevezmeš meno Pána, svojho Boha nadarmo.“

V mojej poslednej kázni som sľúbil, že budem ešte raz hovoriť o druhom prikázaní Božom, teda teraz budem hovoriť o kliatbe, keďže však tento hriech toľkí bránia, koľkí ho páchajú. Jeden sa tým vyhovára: neviem si inak pomôcť, keď ma nahnevajú, nútený som kliať. Nuž to je zaiste nie veľká pochvala, keď sa niekto sám priznáva k svojej zbabelosti. Avšak akoby si nevedel inak pomôcť! Keby zlorečník musel čo len jeden zlatý zaplatiť za každú svoju kliatbu, nepovedal by, že si nevie pomôcť, lež celou silou by sa snažil skrotiť svoj ošklivý zvyk.

Keby každého zlorečníka ukameňovali, ako to Starý Zákon nakladal a tak keby sem a tam bolo vidno hromady kameňov, v ktorých sú zlorečníci pochovaní: viem, že by každému odišla chuť od kliatby. Keby každému zlorečníkovi pery žeravým železom pálili, ako to zákon sv. Ľudovíta, francúzskeho kráľa nakladal, potom by, keď nie iné, aspoň strach zavrel ústa zlorečníkovi. I náš zákon prísne stíha bohorúhačov: s uväznením na jeden rok a 1000 zlatých – len to je chyba, že tento prísny zákon nemá žiaden výsledok, keďže jeden zlorečník nechce obžalovať druhého zlorečníka. Som však presvedčený, že keby čo len jedného-druhého potrestali na niekoľko sto zlatých, nikto by sa viac neopovážil kliať, radšej by si zahryzol do jazyka, než by mal uvaliť na seba takú peňažitú pokutu. Nie to je príčina toho hriechu, akoby bolo nemožné zanechať zlorečenie, lež v tom je chyba, že nemáš úprimnú vôľu. Zoceľ svoju zbabelú vôľu, a zaiste sa ti podarí.

Veď tak! Lež keď ten kŕdeľ roztopašných detí odoberie ti tú dobrú vôľu. – No, toto je príliš slabá výhovorka. Nuž či kliatbou treba vychovávať dietky? Či niet prúta, ktorým máš nakloniť roztopašné dieťa k poslušnosti? Uver mi, že viac osoží jeden tenký prútik, než najsurovšia kliatba. Až stŕpne človek, keď z úst matiek počuje tie všelijaké pohoršujúce zlorečenia, ktorými svoje vlastné dietky obsypávajú. Ty nešťastná žena, nuž či sa nebojíš ponížiť Pána Boha ako svojho kata? Keď svoje dieťa do Pekla posielaš, keď ho čertovi dávaš, keď mu porážku praješ, vtedy akoby si rozkázala, aby Boh vyplnil tvoju bláznivú reč. Nuž či to nie je nerozum?

Iní sa zasa sťažujú na dobytok, že je priečny, treba mu vraj zakliať. Nuž a načo ti dal Pán Boh rozum? A načo ti je bič? Nazdáš sa, že to zviera rozumie tvojej kliatbe? Nie tvojej kliatby sa ono ľaká, lež tvojho kriku, keďže si navyklo, že po tvojom reve nasleduje úder, preto sa napína to úbohé stvorenie. Keby to zviera malo rozum, neverím, že by toho zlorečníka nedokopalo.

Preto nehľadaj vinu ani na svojom dieťati, ani na dobytku, príčinou tvojej kliatby, preklínania je len tvoja bezuzdná, zlostná prirodzenosť, povaha, tvoja nedotknuteľná prchkosť.

Tak aj istý mních sa vyhováral, že je preto prchký a zlostný, lebo ho druhovia pokúšajú; dobre, a čo urobil, utiahol sa ako pustovník na osamotené miesto, aby sa, vraj, vyhol hriechu. Hneď na druhý deň išiel s krčahom k vzdialenému potoku priniesť si vody. Vody priniesol, ale krčah zle postavil, prevalil sa mu a voda mu z neho vytiekla. Išiel po druhý raz, ale krčah sa mu znovu prevrátil. Vtedy sa mních tak strašne rozhneval, že nádobu medzi hrozným zlorečením na prach rozbil. Nuž, kto tu bol na vine? Či nie sám mních?

Tak je to, priateľu: ty si na vine, preto neobviňuj ani sluhu, ani deti, ani dobytok. Nie krčah treba rozbiť ako ten mních, ale tvoju prchkú; zlostnú povahu musíš prekonať, ak chceš zanechať hriechy, kliatby, preklínania, zlorečenia. Nehovor mi: skúšal som, nie som v stave premôcť sa. Pokús sa ešte raz: ba isto i desať ráz, dokiaľ sa ti len podarí skrotiť svoju prchkosť. Alebo snáď na to čakáš, že ti Pán Boh postaví za chrbát jedného anjela s bičom, že keď sa rozpajedíš a zlorečíš, aby ťa nemilosrdne šľahol? To Pán Boh neurobí, lebo on chce, aby si zlorečenie sám zanechal, aby to bolo tvojou zásluhou a nie iného, lebo Boh dal človekovi slobodnú vôľu, on človeka nenúti, len napomáha k dobrému. Ale práve preto, že z tvojej vôle hrešíš, neujdeš pokute. Nuž kedy chceš zanechať svoj ošklivý zvyk? Snáď vtedy, keď ti zastane jazyk, keď už nebudeš môcť hovoriť, len stonať? Vtedy nie ty zanecháš zlorečenie, ale ono ťa zanechalo. Avšak to už nebude tvoja zásluha.

Roku 1872 prišla do Lúrd istá púť, samí chlapi, mohlo ich byť asi tisíc. Každému na krku visel obraz Božského Srdca Ježišovho. Na druhý deň sa všetci vyspovedali a išli na sv. prijímanie. Po sv. prijímaní vystúpil na kazateľnicu starší, striebrovlasý kňaz a takto k ním prehovoril: „Mužovia, bratia! Načo ste prišli na toto sv. miesto? Či nie preto, aby ste sa hriechu zriekli a potom Bohu a spaseniu svojich duší slúžili? Ak je tomu tak, nuž zdvihnite svoje ruky a prisahajte, že toto je vaše predsavzatie.“ V tom okamihu zdvihlo sa tisíc rúk a tisíc hrdiel volalo: „Prisaháme.“ Bol to výstup natoľko dojímavý, že nebolo suchého oka, mnohí nahlas plakali od dojatia.

Ó, kiežby zmáčali kajúcne slzy i naše oči, kiežby pokryl pýr hanby i našu tvár, že sme dosiaľ boli takí zbabelí, takí slabí vo vyhľadávaní spasenia svojich duší. Pred tvárou Pánovou prisahajte, čiňte sľub, že nikdy nebudete kliať, preklínať, že sa nielen modlíte, ale i zachováte tie slová modlitby Pána: „Posväť sa meno tvoje!“ Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, II. zväzok – O prikázaniach, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)