Slovenský jezuita Vendelín Javorka, katolícky misionár a mučeník (2. časť)

Branislav Krasnovský
1. mája 2026   Slovensko   Slovenské dejiny, Slovenské osobnosti

predchádzajúca časť:
Slovenský jezuita Vendelín Javorka, katolícky misionár a mučeník (1. časť)

***

Vendelín Javorka a vznik jezuitskej provincie na Slovensku

Po rozpade habsburgskej monarchie v roku 1918 zohral Vendelín Javorka významnú úlohu pri vzniku slovenskej jezuitskej provincie. Od polovice augusta 1919 pôsobil v jezuitskom dome v Trnave, podieľal sa na reorganizácii jezuitského rádu na Slovensku po odchode časti najmä maďarských jezuitov z územia Slovenska do novovzniknutého Maďarska. Po týchto organizačných zmenách ostalo na Slovensku 38 jezuitov, ktorí sídlili v Bratislave a v Trnave (noviciát).

Aj keď išlo o relatívne nízky počet, Vendelín Javorka sa podieľal na rozširovaní rádu a podporoval všetky aktivity na etablovanie sa jezuitov aj v Ružomberku (bližšie v predchádzajúcej časti). Práve Ružomberok sa postupne stal najdôležitejším článkom jezuitského pôsobenia na Slovensku. V Trnave pôsobil Vendelín Javorka do začiatku januára 1924 vo funkcii predstaveného, funkciu neskôr prenechal Rudolfovi Mikušovi SJ, ktorý sa stal aj majstrom novicov.

Od januára 1924 do februára 1925 pôsobil Vendelín Javorka v Bratislave a bol de facto hovorcom slovenských jezuitov a ako som už spomenul, zohral významnú úlohu pri sformovaní slovenskej jezuitskej provincie, pričom sa spoliehal v prvom rade na Rudolfa Mikuša SJ, ktorý sa v roku 1932 stal hlavou slovenskej jezuitskej provincie.

Vendelín Javorka a jeho túžba stať sa misionárom

V prvej časti som spomenul, že Vendelín Javorka túžil stať sa misionárom už od mladého veku, kedy po prvýkrát v ňom dozrelo rozhodnutie stať sa kňazom. O tejto jeho túžbe dobre vedel aj Andrej Hlinka, nakoľko sa mu s touto svojou túžbou niekoľkokrát zdôveril. Keď sa rozhodol vstúpiť do rádu, informoval o svojej túžbe stať sa misionárom aj vtedajšieho generálneho predstaveného rádu Włodzimierza Ledóchowskeho SJ v Ríme, pričom ako miesto misie si vybral Ďaleký východ. Włodzimierz Lédochowsky mu však odporučil, z dôvodu bojových operácií I. svetovej vojny, aby ostal v domácom prostredí.

Włodzimierz Ledóchowski patril k najvplyvnejším jezuitským cirkevným osobnostiam prvej polovice 20. storočia. Ako generálny predstavený jezuitskej spoločnosti v rokoch 1915 – 1942 stál v čele rádu počas hlbokých otrasov európskej civilizácie. Do úradu nastúpil počas I. svetovej vojny a jeho hlavnou úlohou bolo udržať jednotu rádu rozdeleného medzi bojujúce štáty.

Bol viac disciplinovaným organizátorom než teologickým inovátorom: dôsledne presadzoval poslušnosť, centralizáciu a vernosť učeniu Cirkvi. Ideovo stál pevne na línii protimodernistického katolicizmu formovaného pontifikátom pápeža sv. Pia X. Od jezuitov vyžadoval intelektuálnu presnosť, návrat k tomizmu a opatrnosť voči novým teologickým prúdom. Zároveň rozvíjal misijnú činnosť a školstvo, čím upevnil globálne postavenie rádu. Jeho vedenie bolo niekedy vnímané ako tvrdé, no v kontexte vojnových kríz zabezpečilo stabilitu a kontinuitu jednej z najvplyvnejších reholí katolíckej Cirkvi.

Jeho sestra, Uršula Ledóchowska, bola tiež výraznou postavou katolíckej spirituality a apoštolátu. V roku 2003 bola kanonizovaná, za svätú ju vyhlásil pápež Ján Pavol II. Uršula Ledóchowska založila Kongregáciu uršulínok Srdca Ježiša Umierajúceho a preslávila sa prácou zameranou na výchovu mládeže a sociálnym apoštolátom, najmä medzi chudobnými.

Keď Vendelína Javorku povolali v roku 1915 na front I. svetovej vojny, vykonával duchovnú službu medzi rakúsko-uhorskými vojakmi na východnom fronte – v Rusku, Poľsku a Rumunsku. U jezuitov bol zvyk, že v tretí rok svojho štúdia boli vysvätení za kňazov a potom ešte rok študovali, aby úplne ukončili svoje teologické štúdium. Vendelín Javorka ukončil štúdiá v Innsbrucku, kde sa na známej teologickej fakulte Canisianum spoznal s neskorším nitrianskym biskupom Eduardom Nécseyom, ktorý bol jeho spolužiakom. Tu spolu študovali, spolu boli vysvätení a naraz aj ukončili štúdium.

Eduard Nécsey (1892 – 1968) pôsobil pred rokom 1945 najmä v pastorácii a cirkevnej správe v rámci Nitrianskej diecézy. Po kňazskej vysviacke (1916) slúžil ako kaplán na viacerých farnostiach, neskôr ako farár a postupne zastával aj významnejšie úrady v diecéznej štruktúre. Vypracoval sa na jedného z popredných kňazov diecézy, čo viedlo k jeho menovaniu za kanonika Nitrianskej kapituly a neskôr za generálneho vikára. Už v tomto období bol vnímaný ako schopný administrátor a opatrný, disciplinovaný duchovný, čo predznamenalo jeho neskoršie pôsobenie vo vedení diecézy.

V roku 1943 bol vymenovaný za pomocného biskupa Nitrianskej diecézy. Nitrianskym biskupom (biskupské svätenie prijal 8. mája 1949) bol v rokoch 1949 – 1968, teda v jednom z najťažších období pre katolícku Cirkev na Slovensku. Do úradu nastúpil krátko po nástupe komunistického režimu, ktorý systematicky obmedzoval cirkevnú činnosť, likvidoval rehole a podroboval biskupov štátnej kontrole. Po úmrtí nitrianskeho biskupa Karola Kmeťka v roku 1949 komunistický režim bránil jeho vymenovaniu za sídelného biskupa a preto z poverenia pápeža Pia XII. viedol Nitriansku diecézu až do svojej smrti ako apoštolský administrátor.

Biskup Eduard Nécsey sa ocitol v zložitej situácii: na jednej strane niesol zodpovednosť za svoju diecézu, na strane druhej bol vystavený tlaku režimu, ktorý sa snažil podriadiť Cirkev ideologickým cieľom.

Jeho biskupské pôsobenie bolo poznačené neustálym balansovaním medzi zachovaním základného života Cirkvi a požiadavkami štátu. Nepatril medzi otvorene konfrontačné typy, skôr volil opatrnejší postup, aby uchránil aspoň minimum pastoračnej činnosti a kňazského života v diecéze. Aj vďaka takýmto biskupom sa podarilo udržať kontinuitu cirkevného života v podmienkach, keď bola Cirkev vytlačená na okraj a vystavená permanentnému dohľadu, nátlaku a obmedzeniam.

Páter Vendelín Javorka a jeho rozhodnutie ísť ako misionár do Ruska

Po krátkom odbočení sa vráťme k pátrovi Vendelínovi Javorkovi SJ. Ten bol v roku 1916 po skončení teologických štúdii opäť odoslaný, tentoraz ako poľný kurát, na východný front. V zákopoch poskytoval rakúsko-uhorským vojakom duchovnú útechu a nevyhýbal sa ani sprevádzaniu umierajúcich vojakov na bojiskách.

Tu sa odohrala ďalšia zo známych udalostí z jeho života, ktorá dokazuje, že skutočný kňaz sa nemôže ženiť. Kalvínsky kurát, ktorý mal manželku a rodinu, odmietol riskovať na bojovom poli a tak dokonca predseda uhorskej vlády Štefan Tisza požiadal Vendelína Javorku SJ, či by nemohol poskytovať duchovnú útechu aj umierajúcim kalvínskym vojakom. Páter Vendelín Javorka súhlasil.

A tak páter Vendelín Javorka SJ predstavuje jeden z tých momentov dejín, kde sa katolícka tradícia ukazuje v celej svojej paradoxnej hĺbke. Jezuita, príslušník rádu, ktorý bol po stáročia jedným z hlavných terčov kalvínskej nenávisti, kľačí pri ranených mužoch a sprevádza ich na prahu smrti. Nie ako polemik či protivník, ale ako kňaz, ktorý vie, že v tej chvíli už nejde o spor konfesie, ale o spásu duše.

A práve tu vystupuje historický paradox v plnej hĺbke. Takmer tristo rokov po tom, čo boli Marko Križin, Štefan Pongrác a Melichar Grodziecki – košickí svätí mučeníci zavraždení kalvínskymi fanatikmi počas stavovských nepokojov v roku 1619, stojí jezuita opäť tvárou v tvár kalvínom. Nie však ako obeť, ale ako ten, kto udeľuje poslednú útechu. Ukázalo sa, že hoci dejiny majú pamäť, milosť má posledné slovo. A tak sa kruh uzatvára spôsobom, ktorý by žiadna polemika nedokázala vymyslieť: krv katolíckych mučeníkov nezrodila pomstu, ale schopnosť katolíckeho kňaza skloniť sa aj k tým, ktorí kedysi stáli na opačnej strane.

Páter Vendelín Javorka túžil pôsobiť aj medzi zajatými ruskými vojakmi, pretože vedel, že v ruskej cárskej armáde nebojujú len pravoslávni Rusi a príslušníci stredoázijských či kaukazských národov, ale aj katolíci Poliaci a protestanti z Pobaltia či Fínska, keďže tieto krajiny boli v tom čase tiež súčasťou ruského impéria.

Túžby po misionárskej činnosti sa Vendelín Javorka SJ nevzdával ani po skončení I. svetovej vojny. Koncom roku 1924 dostal od generála jezuitov Włodzimierza Ledóchowského ponuku odísť na misie do Ruska, ktorú s radosťou prijal. Akcia úzko súvisela s aktivitami pápeža Pia XI., ktorý organizoval materiálnu aj duchovnú pomoc pre Rusko spustošené jednak I. svetovou vojnou, boľševickou revolúciou, ako aj následnou občianskou vojnou, ktoré sa negatívne podpísali na situáciu v Rusku v rozpätí rokov 1914 – 1924.

Boľševický režim začal s terorom proti náboženstvu, ktoré označoval za ópium ľudstva. Útoky komunistov neboli zamerané len proti Pravoslávnej cirkvi, ale i proti katolíkom, gréckokatolíkom, moslimom i budhistom, ktorí všetci v Sovietskom Rusku, neskoršom Sovietskom zväze, tiež žili. Nás však v prvom rade zaujíma postavenie katolíckej Cirkvi v ZSSR, pretože väčšina katolíckych kňazov a biskupov bola zlikvidovaná, alebo vo väzeniach či pracovných táboroch.

Ako spomínal Vendelín Javorka SJ, nezaváhal ani sekundu. A tak už vo februári 1925 odišiel do Ríma, aby sa naučil dobre rusky, starosloviensky a naučil sa slúžiť byzantský obrad v staroslovienčine. Prijal biritualizmus a stal sa priekopníkom uniatského hnutia, ktorého cieľom bolo zjednotenie východných Slovanov s Rímom. Svoju prvú svätú omšu v byzantsko-slovanskom obrade slávil 5. júla 1925 na sviatok sv. Cyrila a Metoda.

Vendelín Javorka SJ bol prvým jezuitom z územia východnej Európy, ktorý začal sláviť byzantsko-slovanský obrad. Krátko po ňom sa ďalším kňazom, ktorý sa zapojil do aktivít priblížiť Rusko Rímu, stal Stjepan Križin Sakač, označovaný aj ako „katolícky spovedník Ruska“.

Stjepan Križin Sakač (1890 – 1973) patril k jezuitom, ktorí spojili vedeckú prácu s duchovnou víziou priblíženia Ruska Rímu. Pochádzal z Chorvátska, do Spoločnosti Ježišovej vstúpil na začiatku 20. storočia a po formácii sa venoval najmä slavistike, dejinám východného kresťanstva a ruskej náboženskej problematike.

Pôsobil v akademickom prostredí, najmä v Ríme, kde sa zapojil do aktivít súvisiacich s tzv. „ruskou misiou“ – snahou katolíckych kruhov pochopiť pravoslávny svet a pripraviť pôdu pre jeho možné zblíženie s katolíckou Cirkvou. Pre túto svoju celoživotnú orientáciu býva označovaný ako „katolícky spovedník Ruska“, teda ako ten, kto sa usiloval preniknúť do duchovnej identity ruského kresťanstva a sprostredkovať ju Západu.

Jeho život bol poznačený dramatickými dejinami 20. storočia: prežil obe svetové vojny, rozpad starých monarchií aj nástup totalitných režimov, pričom jeho pôsobenie zostalo viazané skôr na intelektuálnu a misijnú rovinu než na priame pôsobenie v samotnom Rusku.

Zaujímavý je aj symbolický rozmer jeho mena. Nesie meno „Križin“, ktoré nevyhnutne pripomína Marka Križina, jedného z košických svätých mučeníkov z roku 1619. Hoci nejde o rodinnú kontinuitu, paradox je zrejmý: meno spojené s krvavým konfliktom medzi katolíkmi a kalvínmi nesie jezuita, ktorý o stáročia neskôr nehľadá spor, ale cestu k jednote s východnými kresťanmi. Dejiny tak vytvárajú zvláštny oblúk – od mučeníctva k pokusu o zmierenie, od apológie k dialógu. Napriek tomu, že nebol hneď vyslaný na misie do Ruska, bol pápežovi Piovi XI. nesmierne užitočný.

Pápež Pius XI. je mimochodom ďalším mojím obľúbeným pápežom, pretože encyklikou Quas primas ustanovil v poslednú októbrovú nedeľu sviatok Krista kráľa s dôrazom na Kristovo kraľovanie nad spoločnosťou, štátmi a dejinami. V rámci snáh priblížiť nové Turíce potom po II. vatikánskom koncile bola slávnosť Krista Kráľa presunutá na poslednú nedeľu liturgického roka s argumentom, že tak bude lepšie zdôraznený eschatologický rozmer Krista ako Pána dejín na ich konci.

Toto zdôvodnenie sa javí ako vnútorné oslabenie pôvodnej myšlienky. Ak sa sviatok presunie z kontextu konkrétneho spoločenského poriadku do čisto eschatologickej perspektívy, vzniká dojem, že Kristovo kraľovanie sa odsúva „na koniec dejín“, akoby dnes nad svetom vládli iné princípy a Kristus bol len budúcim sudcom, nie aktuálnym Pánom. Pritom pôvodný zámer pápeža Pia XI. bol presne opačný: zdôrazniť, že Kristus je Kráľom už teraz – nad jednotlivcom, spoločnosťou aj štátom, a že jeho zákon má konkrétne dôsledky pre verejný život.

Ako však ohlasovatelia nových Turíc plánovali, tak sa i stalo – dôraz zamýšľaný Piom XI. oslabili a tak dnes sviatok pôsobí viac symbolicky než normatívne, viac ako pripomienka budúceho víťazstva než výzva k jeho uskutočňovaniu v prítomnosti.

No a po tomto krátkom odbočení k Piovi XI. si môžeme povedať ako bol teda Vendelín Javorka SJ pápežovi Piovi XI. užitočný. Pomáhal riešiť situáciu v Podkarpatskej Rusi v Mukačevskej a Prešovskej eparchii.

Katolícky slavizmus, ktorý sa stal dôležitou súčasťou Javorkovej formácie presadzoval už pápež Lev XIII. približne od roku 1880. U pápeža Leva XIII. vychádzala táto myšlienka z presvedčenia, že slovanské národy majú osobitné poslanie v rámci katolíckej Cirkvi a že ich duchovná obnova môže byť kľúčom k zjednoteniu kresťanstva vo východnej Európe. Lev XIII. nadviazal na dedičstvo svätých Cyrila a Metoda a zdôrazňoval, že slovanský svet nie je odsúdený na trvalé oddelenie medzi Východom a Západom. Katolícky slavizmus v jeho ponímaní nebol politickým nacionalizmom, ale skôr duchovným projektom: priviesť slovanské národy k jednote s Rímom bez potlačenia ich liturgickej a kultúrnej identity, a zároveň čeliť vplyvu pravoslávia a rastúceho sekularizmu.

K tomuto cieľu smeroval aj dokument Promemoria zo 7. júla 1880, ktorú pápež Lev XIII. predstavil cisárovi Františkovi Jozefovi I. Tento dokument mal strategický charakter: načrtával potrebu podporovať katolícke štruktúry medzi Slovanmi v rámci Rakúsko-Uhorska aj mimo neho a zároveň posilniť misijné úsilie smerom k Rusku. Vyjadroval obavy zo silnejúceho pravoslávneho a panslavistického vplyvu mimo katolíckej sféry a zdôrazňoval, že monarchia môže zohrávať úlohu ochrancu katolíckych Slovanov. Nešlo teda len o náboženský dokument, ale aj o politicko-strategický kontext, ktorý spájal cirkevné a geopolitické záujmy.

Kľúčovú úlohu pri sprostredkovaní tejto vízie zohral Edward Henry Howard (1829 – 1892), anglický kardinál pôsobiaci v Ríme. Howard bol skúsený diplomat a dôverník pápeža, ktorý mal kontakty v aristokratických aj politických kruhoch Európy. Práve prostredníctvom anglického kardinála bol dokument Promemoria komunikovaný cisárskemu dvoru vo Viedni.

Howard reprezentoval typ cirkevného diplomata 19. storočia: lojálny Rímu, ale zároveň schopný pohybovať sa s aristokratickou noblesou v komplexnom prostredí európskej politiky. Jeho aktivity ukázali, že katolícky slavizmus nebol len teoretickou koncepciou, ale projektom, ktorý sa snažil etablovať aj do konkrétnych mocenských štruktúr v jednotlivých európskych štátoch.

Medzi hlavné ciele katolíckeho slavizmu Leva XIII. patrila podpora kultu sv. Cyrila a Metoda prostredníctvom spomenutej encykliky Grande munus v roku 1880, vytvorenie slovanského seminára v Ríme, zriadenie Misie sv. Cyrila a Metoda pri Pápežskej kongregácii Propaganda a Fide a podpora ekumenických snáh medzi Pravoslávnou a katolíckou Cirkvou.

Encyklika Grande munus (1880) predstavovala základný pilier katolíckeho slavizmu. Lev XIII. v nej vyzdvihol svätých Cyrila a Metoda ako apoštolov Slovanov, symbol jednoty medzi Východom a Západom. Zdôraznil oprávnenosť slovanského jazyka v liturgii a rozšíril ich sviatok na celú latinskú Cirkev (5. júl), čím dal jasne najavo, že kresťanská univerzalita neznamená uniformitu. Encyklika tak nebola len historickou spomienkou, ale programovým dokumentom, ktorý mal prebudiť vedomie spoločného duchovného dedičstva slovanských národov a ich potenciálu pre obnovu jednoty Cirkvi.

S tým úzko súviselo aj vytvorenie slovanského seminára v Ríme, známeho ako Pápežské kolégium sv. Cyrila a Metoda. Tento seminár mal formovať kňazov zo slovanských krajín v duchu vernosti Rímu, no zároveň s hlbokým porozumením ich vlastnej liturgickej a kultúrnej tradície. Študenti tu získavali teologické vzdelanie, jazykovú prípravu a zároveň boli pripravovaní na špecifické misijné úlohy smerom na Východ, najmä do prostredia pravoslávnych Slovanov. Kolégium sa tak stalo intelektuálnym a duchovným centrom katolíckeho slavizmu.

Dôležitú úlohu zohrávala aj Kongregácia Propaganda Fide, pri ktorej bola zriadená Misia sv. Cyrila a Metoda. Táto kongregácia koordinovala misijné aktivity katolíckej Cirkvi po celom svete a v prípade slovanského priestoru mala za cieľ systematicky podporovať šírenie katolíckej viery v oblastiach ovládaných pravoslávím. Nešlo len o klasickú misiu, ale o premyslenú stratégiu: kombináciu vzdelávania, diplomacie a kultúrneho prieniku, ktorá mala pripraviť pôdu pre návrat týchto území do jednoty s Rímom.

Ekumenické snahy Leva XIII. vychádzali z presvedčenia, že rozdelenie medzi katolíkmi a pravoslávnymi nie je definitívne. Hoci jeho prístup nebol ekumenizmom v dnešnom zmysle slova, položil základy pragmatického dialógu tým, že zdôraznil spoločné korene a otvoril dvere k hľadaniu jednoty bez úplného popretia východnej tradície.

Tento projekt pápežskej politiky bol však v čase pontifikátu pápeža Leva XIII. realizovaný len parciálne. Podporil kult sv. Cyrila a Metoda vydaním encykliky Grande munus (30. septembra 1880), určil slávenie sviatku sv. Cyrila a Metoda na 5. júla 1880, tak ako to žiadali pápeža Pia IX. biskupi Štefan Moyzes, Josip Juraj Strossmayer a Fridrich Fürstenberg v rámci miléniových osláv príchodu sv. Cyrila na Veľkú Moravu (sviatok sa po prvýkrát slávil 5. júla 1864).

Podpora ekumenických snáh medzi katolíckou Cirkvou a Pravoslávnou cirkvou sa zrealizovala vydaním encykliky Praeclara gratullationis (z 20. júna 1894) a hlavne publikovaním najvýznamnejšej encykliky určujúcej vzťahy Svätej stolice voči východným cirkvám Orientalium dignitas (z 30. novembra 1894).

Encyklika Praeclara gratulationis pápeža Leva XIII. predstavovala programový apel na znovuzjednotenie kresťanstva. Pápež sa v nej obracal najmä na východné cirkvi oddelené od Ríma a vyzýval ich k návratu do plnej jednoty so Svätou stolicou. Zdôrazňoval spoločné korene, Apoštolskú tradíciu a potrebu prekonať historické rozdelenia, pričom ponúkal víziu jednoty založenej na pravde a autorite rímskeho biskupa. Encyklika mala silný misijný a zároveň diplomatický charakter: nešlo len o teologické stanovisko, ale o pokus otvoriť dvere dialógu so svetom pravoslávia.

Ešte významnejšia pre konkrétne usporiadanie vzťahov bola encyklika Orientalium dignitas. V nej Lev XIII. jasne deklaroval úctu katolíckej Cirkvi k východným liturgickým a disciplinárnym tradíciám a zdôraznil ich plnú legitimitu v rámci katolíckej jednoty. Dokument výslovne bránil práva východných katolíkov zachovávať vlastné obrady, jazyky a zvyky a odsudzoval latinizáciu ako nežiaduci zásah do ich identity. Tým vytvoril dôležitý precedens: jednota s Rímom nemá znamenať uniformitu, ale spoločenstvo rôznych tradícií, ktoré si zachovávajú svoju vlastnú dôstojnosť.

Pápež Lev XIII. sa usiloval založiť aj spoločný seminár pre všetkých Slovanov v Ríme,v Chorvátsku i v Čechách, tieto jeho aktivity však neboli korunované úspechom.

(Pokračovanie)

Titulný obrázok – Vendelín Javorka v dospelom veku ako jezuitský kňaz, emblém jezuitského rádu, zdroj: wikimedia commons, koláž Christianitas.sk

PDF (formát pre tlač)