O vyznávaní našej viery

27. októbra 2024   Cirkev

„Srdcom veríme na spravodlivosť a ústami vyznávame na spásu.“
(Rim 10,10)

Za panovania cisára Diokleciána opäť vypuklo prenasledovanie kresťanov. Jednu mladú vdovu pochádzajúcu zo šľachtického rodu, menom Iulia, zavčas rána ešte z lôžka vyvliekli pred súd, spolu s jej trojročným dieťatkom.

Tam sa jej pýtali, ako sa volá, čím sa zaoberá, či má majetok, lež Iulia vždy len jedno odpovedala: ja som kresťanka. Táto neohrozenosť strašne rozčertila vyšetrujúceho sudcu, vytrhol jej z rúk to dieťa, a chytiac ho za nohu, tak ho šmaril o zem, že sa hlava neviniatka hneď roztreskla po zemi. Matka pozbierala do svojej zástery poničenú mŕtvolku malého mučeníka, tielko jeho obsypala vrúcnymi svojim materinskými bozkami a takto sa odobrala od neho: S Bohom, drahé dieťa moje! Spomeň si na mňa v kráľovstve Ježiša Krista! Onedlho s tebou budem v Raji.

Potom sa obrátila ku krvilačnému sudcovi: „Skonči i so mnou, ty kat môjho dieťaťa; počul si, čo som povedala, to i stokrát poviem: ja som kresťanka.“

„Nuž, nech sa ti stane po vôli, – zajakavo zreval rozzúrený sudca, – choď i ty za tvojím naničhodníkom“, a kývol drábom, aby ju sťali, a oni jej naskutku sťali hlavu.

Ej hľa, drahí moji, akou neohrozenou smelosťou vyznávali svoju vieru prví kresťania, zanechali nám nepominuteľný, nasledovania hodný príklad, že čo máme činiť v podobných prípadoch. Buď Bohu chvála, teraz už nežijeme tak nebezpečné časy, žeby sme museli podstúpiť mučenícku smrť za vyznanie našej svätej viery, lež preto si nemyslite, že sme teraz nie povinní smelo vyznávať svoju vieru. Lebo medzi nami sú žiaľbohu kresťania, ktorí keby mali zastať svoju vieru, mlčia ako nemí psi, nemajú toľko smelosti, žeby tých, ktorí vo svojej spupnosti na posmech obracajú našu vieru, trocha móresu naučili, osočované duchovenstvo, napádanú svoju Cirkev obránili.

Kráľovstvo nebeské zdarma ti nedajú. K tomu mnoho treba. K tomu mnohému prislúcha i toto: vyznávaj svoju vieru, vyznaj ju slovom i skutkom. Ako sa to koná, vysvetlím niekoľkými slovami. Počúvajte!

Keď hovorím: vyznávaj svoju vieru, tým nechcem povedať, aby si hocikde po ceste vykrikoval, ja som katolík, na to je spôsob a čas, len ich nepremeškaj.

Tu máš hneď ako príklad občianske manželstvo. K vôli niekoľkých neznabohov, no a ešte preto, žeby sa žid s kresťankou mohli vziať, zaviedli civilné manželstvo. Podľa učenia svätej Cirkvi len to pokladáme za manželstvo, ktoré je v kostole uzavreté. Nasledovne my takého veriaceho, ktorý by sa uspokojil s civilným spojením a neprišiel by do kostola prijať sviatosť stavu manželského, za zákonitých manželov nikdy nebudeme pokladať, ani na smrteľnej posteli ich nevyspovedáme a po smrti ich katolícky kňaz nepochová, lebo my civilné manželstvo len za obyčajnú svetskú zmluvu pokladáme. Preto na obecnom dome katolícka mladucha nedostaví sa vo venci, svadobníci ju tam nesprevádzajú, lebo tým by ukázali, že civilné manželstvo a sviatosť stavu manželského sú si rovné, to by ale bolo zapretie viery. Koho kňaz nielen pokrstil za katolíka, lež kto i žije podľa svojej katolíckej viery, kto svoju vieru nielen za vonkajší náter alebo za púhu obyčaj drží, lež za pravidlo života, ktoré určuje, čo je dovolené a čo nie, takýto veriaci katolík podľa ducha a Srdca Ježišovho ani nejde slávnostne so svadobníkmi vo venci na obecný dom. Opravdivý veriaci každým svojím činom vyznáva svoju vieru.

I to nie je zriedkavý prípad v obci rôzneho vierovyznania, že katolícka stránka zoberie sa s nekatolíckou, neobozretná ľúbosť zachvátila jej srdce, alebo hlúpa ziskuchtivosť odobrala jej rozum, vzdor cirkevnému zákazu za manželku si vezme tú nekatolícku osobu. Nuž jeden otec-katolík alebo jedna matka-katolíčka ako môže pripustiť, žeby ich krv, ich potomok, ich vnúčatá inú vieru nasledovali, než ktorú oni nasledujú a veria?

Hľa, praotec Abrahám svojho starého sluhu poslal do ďalekého sveta, aby pre jeho syna Izáka vyhľadal pannu zo svojskej viery, lebo tam, kde býval, len pohania sa nachádzali. Nuž či jeden kresťan-katolík, ktorého Pán Ježiš svojou predrahou krvou vykúpil, ani toľko si neváži svoju svätú vieru ako žid Abrahám!? Nuž potom akože to už stojíme so svojou vierou? Alebo je ťarchou tá naša katolícka viera, no a vtedy ju zhoďme zo seba a vstúpme do ľahšej viery; alebo je ona jediná spasiteľná, svätá viera a taká ona je v skutočnosti, a vtedy čiň i so stavom manželským tak, ako ti to tvoja katolícka viera prikazuje. To je vyznávanie viery.

I preto nejeden konflikt povstal medzi mojimi veriacimi, že som ku krstu iného ako katolíka za krstného otca a krstnú matku nepripustil. To i oznamujem, že z príkazu mojej svätej Cirkvi ani potom nepripustím.

Čože, či ja mám dať prednosť skôr kmotrovskej svojvôli niektorého kresťana-namyslenca, než prísnemu príkazu neomylnej Cirkvi svätej? Veď by to bolo opravdivé zapretie viery! Krstný otec a krstná matka majú nielen tú povinnosť, aby na posteli ležiacej svojej kmotre stravu prinášali a dieťaťu oblečenie kúpili, lež sú prísne povinní i na výchovu svojho krstniatka dohliadať, natoľko, že ak by rodičia zanedbali vychovávanie toho dieťaťa, alebo ak by ho zle vychovávali, krstní rodičia sú povinní vychovávať, vyučovať a cvičiť to dieťa v katolíckej viere; nuž a ako to môže učiniť chlap alebo žena z inej viery? – Pýtaj sa sám seba: Či veríš? Ak odpovieš, že veríš, to i čiň tak, ako hovoríš, vtedy si dokonalým kresťanským katolíckym veriacim, inak si len menom ten, meno však nie je vyznávaním viery.

Zbabelý kresťan je ako malé dieťa, ktoré uteká od syčiacej husi, ktorý sa pre niekoľko hubujúcich ľudí neopováži vyznať svoju vieru; keď ho na ulici zastihne hlas zvona, hanbí sa modliť; ide kňaz po ulici, nesie Najsvätejšiu sviatosť oltárnu k chorému, ľudia idú hore-dolu, pred Sviatosťou však nekľakne, hanbí sa vyznať svoju vieru. Zíde sa so všakovakými ľudmi, sadne si s nimi k stolu, bojí sa pred nimi prežehnať sa, i v piatkový deň spolu s nimi mäso je. Prečo by sme sa mali hanbiť za svoju vieru? Nuž či by to bola hanba veriť, čo najmúdrejší a najnábožnejší kresťania za tisíc deväťsto rokov verili? Či by to bola hanba slúžiť Kristovi, ktorému sa zástupy anjelov so strachom klaňajú?

Nech si pamätá takýto hanblivý kresťan katolík, že raz v súdny deň i Ježiš Kristus sa bude zaň hanbiť. Ja som sluha Ježiša Krista, „ja sa za evanjelium nehanbím“ (Rim 1,16); „Kto je za Pána, ku mne sa!“ (Ex 32,26), „a jeho meno nevymažem z knihy života“ (Zjv 3,5).

Akože to i hovorí ten sv. Pavel apoštol? Srdcom veríme, ale ústami vyznávame na spásu (Rim 10,10); vyznávajme svoju svätú vieru, nech sa javí v celom našom živote, že sme katolíci.

V každom katolíckom dome nech je svätenica, ale nech je v nej aj svätená voda. Ozdobujme svoje príbytky svätými obrazmi! Zdravme sa navzájom: Pochválený buď Ježiš Kristus! Zúčastňujme sa všetci na procesiách! V kostole sa kolenačky modlievajte! Keď kňaz nesie Najsv. sviatosť oltárnu k chorému, i na ulici pokľaknite. Za šťastie pokladajme, že jedine pravú vieru katolícku vyznávame, ktorej zakladateľom je Boh Otec, Vykupiteľom Boh Syn, posvätiteľom Boh Duch Svätý. Chváľme sa, že my vyznávame tú vieru, ktorej kráľovnou je Preblahoslavená Panna Maria, ochrancami anjeli, ohlasovateľmi apoštoli, prostredníkmi nebeskí svätí. Buďme hrdí na to, že my vyznávame tú vieru, ktorej hlavou je rímsky pápež, pastiermi biskupi, učiteľmi kňazi, dietkami pravoverní katolíci kresťania. Za slávu si pokladajme to, že niet iného takého ľudu, ako je katolícky ľud, lebo v našich kostoloch je Ježiš Spasiteľ pod spôsobom chleba skutočne s celou svojou podstatou prítomný až do skončenia sveta.

Takýchto veriacich chcem ja vychovať Cirkvi Kristovej, ktorí nielen slovom, lež i skutkom a keď treba i položením svojho života vyznajú svoju svätú vieru. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, I. zväzok – O viere, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

***

PDF (formát pre tlač)