Staré a nové väzby Slovenska s centrálnymi a južnými časťami Uhorska, II. časť

Ondrej Nosko
4. marca 2026   Slovensko   Slovenské dejiny

predchádzajúca časť:
Staré a nové väzby Slovenska s centrálnymi a južnými časťami Uhorska, I. časť

***

Predovšetkým druhá polovica 17. storočia, resp. jeho koniec bola časom, kedy sa začína badateľné prúdenie obyvateľstva zo severu na juh. Išlo predovšetkým o prípady odchodu slovenských sezónnych robotníkov na uhorskú nížinu. Tie sa prirodzene odohrávali hlavne v období žatvy. Paralelne sa objavil aj obchod s výrobkami domácej produkcie priemyselného charakteru za dolnozemskú pšenicu. Títo sezónni robotníci sa v spomenutom období ešte natrvalo neusadzovali na území Dolnej zeme, ktorá bola ešte stále pod osmanskou okupáciou.

Motiváciou pohybu nebolo teda trvalé presídlenie, ale len krátky pobyt, ktorý sa po skončení letných prác končil. Plácu predstavovali naturálie získané ako podiel z úrody. Primárne slúžili ako zdroj obživy na zimu. No už v prvej 17. storočia sa v Šariši vyskytli prípady (napr. na panstve Juraja I. Rákociho), že poddaných na sezónne žatevné práce posielali na vzdialenejšie majetky ležiace na juhu (Onód v Boršodskej a Szerencs, Sárospatak – Šarišský potok v Zemplínskej stolici). Išlo o týždenný pobyt počas žatvy, kosenia a vinohradníckych prác. Neskôr sa čas predlžoval na dva a viac týždňov (niekedy aj 6 – 7 týždňov). 

Akokoľvek to znie paradoxne, no ako jestvoval obchod s dobytkom a jeho hnanie z Turkami okupovaných území do západnej Európy, tak prirodzene fungoval i pohyb poľnohospodárskych robotníkov na turecké územie. Napríklad roku 1676 adresovala Sabolčská stolica list jágerskému pašovi s prosbou, aby poddaní z Gemera mohli ísť na Dolniaky na žatvu. Podľa výskumov, tieto skupiny tvorilo približne päťdesiat sezónnych robotníkov buď slovenského alebo rusínskeho pôvodu. Žatvu a mlatbu vykonávali obyčajne za štvrtý, piaty alebo šiesty či až siedmy diel z úrody.

Posledná tretina 17. storočia bola časom, kedy sa na území Slovenska výrazne zhoršila spoločenská, politická i ekonomická situácia (stavovské povstania, epidémie, turecká okupácia a protiturecké vojny). Riešením týchto problémov sa zaoberali aj členovia uhorskej politickej elity. Medzi nich patril aj kardinál Leopold Kolonič (1631 – 1707). Po neúspešných pokusoch zdaniť uhorskú šľachtu sa práve na Slovensku zvyšovalo daňové zaťaženie poddaných. Medzi miestnym obyvateľstvom a vojskom, ktoré chodilo po sezóne protitureckých bojov zimovať do dedín a miest, vznikali incidenty, neraz násilné. Armáda často šírila medzi miestnym obyvateľstvom epidémie a choroby. Po Turkoch spustošené a riedko osídlené územia na juhu neposkytovali armáde ani zahraničným žoldnierom dostatok možností na proviant, preto sa ich základňou stával sever a západ Uhorska (vrátane Slovenska) a Zadunajsko.

Poddaní navyše museli okrem ubytovania pomáhať aj povozom. Tieto dôvody boli významným akcelerátorom prvej etapy sťahovania Slovákov na Dolnú zem (po roku 1690). Kolonič popri viacerých dvorských a krajinských funkciách pôsobil aj ako štátny minister zodpovedný za reorganizáciu oslobodených uhorských území získaných po ústupe Osmanov. Na panovníkov podnet vypracoval aj Dielo na usporiadanie Uhorského kráľovstva (Einrichtungswerk des Königreichs Ungarn). Podľa tohto programu sa malo celé Uhorsko radikálne reformovať po politickej i hospodárskej stránke. Počítal s rozdelením Uhorského kráľovstva na tri časti s centrami v Bratislave (neskôr v Budíne), v Košiciach a Záhrebe, na čele s hlavnými uhorskými hodnostármi.

Správa krajiny a súdnictvo mali byť podriadené Dvorskej kancelárii vo Viedni, stoličná správa mala ostať v pôvodnej podobe. Na ochranu poddaných pred utláčaním zo strany šľachty kardinál Kolonič žiadal, aby sa presne definovalo množstvo robotnej povinnosti a zrušilo sa šľachtické súdnictvo nad poddanými. Úpravy postavenia poddaných sa mali týkať nielen novozískaných území oslobodených od Turkov, ale celého Uhorska. Poddanské robotovanie sa malo obmedziť na tri dni do týždňa. Oslobodené územia navrhoval kardinál Kolonič doosídliť lojálnymi srbskými, nemeckými, španielskymi a talianskymi osídlencami. Roku 1688 uviedol do činnosti Komisiu pre novozískané územia (Neoacquistica commissio), ktorej úlohou bolo zisťovať dedičné majetkové pomery predovšetkým na územiach oslobodených od Turkov.

Pôvodní majitelia majetkov na územiach, ktoré Osmani dobyli v rokoch 1660 – 1663, alebo potomkovia šľachticov, ktorí ušli pred osmanskou expanziou, mali dokázať svoje dedičské a majetkové práva a uhradiť 10 % z majetku ako výkupné. Pokiaľ to nevedeli dokázať (napr. listinami), majetok prepadol v prospech štátu. Potom bol zväčša za poplatok rozdelený medzi cisárskych hodnostárov a dôstojníkov, obyčajne Nemcov. Veľké sťahovanie na Dolnú zem, na ktorom sa zúčastnili aj Slováci sa začalo po roku 1690. Druhá etapa sťahovania prebiehala od roku 1711 a tretia od roku 1745. Sťahovanie na Dolnú zem bolo organizované štátom aj zemepánmi, ktorí dostali späť majetky na riedko osídlenom juhu Uhorska, pričom čiastočne išlo o úteky.

Okrem Slovákov sa na Dolnú zem sťahovali aj Rumuni, Nemci (Švábi), Chorváti, Srbi, Rusíni a Poliaci. Keďže Maďari boli zo štátom organizovaného osídľovania vylúčení (napr. v Banáte), zúčastňovali sa skôr na spontánnom osídľovaní. Slováci osídľovali predovšetkým oblasti na Veľkej uhorskej nížine (v Békešskej, Sabolčskej, Biharskej a Aradskej stolici), v Zadunajsku v Pilišskej stolici a na juhu v Báčskej stolici. Štát sa zameriaval najmä na osídľovanie hraničných obvodov, Temešského Banátu a niektorých menších oblastí.

V tejto súvislosti treba upozorniť na často opomínanú skutočnosť, že migrácia obyvateľstva na Slovensku pokračovala aj počas celého 18. storočia. No nemusela nevyhnutne smerovať vždy na juh. Zo Šariša, Spiša, Zemplína často odchádzali ľudia do Poľska alebo na územie 13 zálohovaných spišských miest, z Bratislavskej, Nitrianskej a Trenčianskej stolice na Moravu alebo do Rakúska. Aj z Moravy sa sťahovali poddaní z hospodársko-sociálnych dôvodov a usadzovali sa na západnom Slovensku.

Samotný fyzický presun na Dolnú zem uľahčovala aj výstavba hlavných ciest, na ktorých sa začal podieľať štát až v neskoršom období. Vedľajšie cesty mali na starosti stolice, mestá a panstvá. Od roku 1783 sa cesty oficiálne delili na poštové, vojenské, obchodné a verejné. Po oslobodení centrálnych častí Uhorska a pripojení časti území zaniknutého Poľského kráľovstva sa viaceré cestné trasy zmenili. V polovici 18. storočia mala už väčšina hlavných zemí habsburskej monarchie denné kuriérne poštové spojenie s Viedňou. Táto domáca sieť bola napojená na európsku poštovú sieť, v rámci ktorej dôležité trate na seba nadväzovali v určitých spojovacích uhloch. Pripomeňme, že osmanská hrozba bola na juhu monarchie aj na konci 18. storočia stále aktuálna.

Štát preto potreboval kvalitnú sieť ciest, po ktorej by sa vojsko (a nielen ono) mohlo efektívne presúvať na juh. Význam cestnej siete pri rozvoji hospodárstva, pošty i vojenstva stále narastal, no významný podiel na doprave si stále udržiavala i vodná doprava. Napriek tomu, že Dunaj patril medzi dôležité komunikačné a dopravné ťahy, na jeho prítokoch neboli postavené žiadne mosty, cestu pre kone (ťahajúce lode proti prúdu) prerušovali lodné mlyny a popadané dreviny. O systematickú starostlivosť jeho priechodnosti sa pričinila až kráľovná Mária Terézia. Význam Dunaja, ako vodnej komunikácie smerujúcej na juh dopĺňali aj iné rieky. Na prepravu tovarov a ľudí vo forme pltníctva (vzrast jeho významu možno položiť do 18. storočia) sa využívali aj Dunajec, Hron, Kysuca, Orava, Poprad, Váh i Tisa.

Na základe vyššie uvedeného môžeme konštatovať, že Slováci mali obchodné a hospodárske kontakty s neskoršou „Dolnou zemou“ už od neskorého stredoveku. Tieto kontakty sa po osmanskej expanzii na sever neprerušili. Dokonca sa ešte zintenzívnili v podobe obchodu s hovädzím dobytkom, pričom hlavné tranzitné trasy do západnej Európy viedli cez západné Slovensko. Kontakt väčších skupín obyvateľstva s priestorom Dolnej zeme prebiehal dokonca už od konca 17. storočia v podobe sezónnych žatevných robotníkov. Svedectvom kontaktov s týmto prostredím sú aj viaceré turcizmy v slovenčine i preberanie pestovania plodín, ktorých pôvod bol v Osmanskej ríši (resp. Oriente).

Titulný ilustračný obrázok, zdroj: picryl.com

PDF (formát pre tlač)