Staré a nové väzby Slovenska s centrálnymi a južnými časťami Uhorska, I. časť
Ondrej Nosko
25. februára 2026
Slovensko
Slovenské dejiny
Interakcia medzi stredoeurópskym priestorom, ktorého integrálnou súčasťou je prirodzene aj Slovensko a historickými regiónmi, akými boli, resp. sú Panónia a Balkán, bol intenzívny už od praveku (obchodno-výmenná cesta Jadran – Balt). V dobe rímskej sa tieto väzby ešte viac posilnili, v čase kreovania a dominancie Veľkej Moravy nadobudli široké kontúry, aby napokon našli svoj prirodzený rozvoj v Uhorskom kráľovstve. Staré korene migrácie a kontaktov južným smerom teda prirodzene nemohli prerušiť ani tak ničivé dejinné udalosti, akými bola osmanská okupácia Balkánu a centrálnych častí Uhorska.
Preto stojí za zmienku objasnenie niektorých aspektov, ktoré stáli za vznikom a priebehom sťahovania Slovákov na Dolnú zem v 18. a 19. storočí. Ešte pred samotným sťahovaním jestvovali silné väzby hospodárskeho i obchodného charakteru tradične spájajúce centrálne, južné časti Uhorska s územím dnešného Slovenska majúce pôvod ešte v stredoveku. Totiž už v 15. storočí sa za čias vlády uhorského kráľa Mateja Korvína (v rokoch 1458 – 1490) sformovali obchodné trasy, ktorými bol hnaný dobytok na viaceré západoeurópske trhy. Tieto trasy viedli v krajine popri hlavných dopravných a komunikačných ťahoch. Zároveň treba spomenúť práve Rakúske krajiny, ktoré boli predmetom Korvínových výbojov.
Obsadenie centrálnych oblastí bývalého Uhorska spolu s prekonaním ipeľskej línie obrany Turkami malo neblahý vplyv na komunikačný systém na území dnešného Slovenska. Hornatý charakter krajiny sťažoval dopravné spojenie s východnými a západnými časťami Uhorska, medzi Podunajskom a Potisím. Osmanmi boli ochromené aj stredoveké komunikácie, ktoré z veľkej časti tvorili vodné toky. No hoci sa hranice Osmanskej ríše v prvej polovici 16. storočia výrazne posunuli na sever, teda až na južné Slovensko, územie Slovenska nebolo vyradené z diaľkového obchodu, ktorý prúdil medzi severnými a západnými časťami stredoeurópskeho priestoru na jednej strane a rozdeleným Uhorskom a podunajskými kniežatstvami (Moldavsko, Valašsko) na strane druhej.
Dve hlavné tepny, spájajúce juhovýchodnú Európu s Baltským a so Severným morom, viedli aj cez Slovensko. Východná sa tiahla cez Košice, Prešov a Bardejov (smerujúc do Krakova), západná kopírovala tok Dunaja a na naše územie prechádzala brodmi pri Ostrihome, Komárne a Bratislave. Tovar z Čiech a zo Sliezska (z Tešína, Vroclavu) putoval na Slovensko a pozdĺž toku Váhu a Hornádu do Sedmohradska. Z južného Nemecka a Rakúska povodím Dunaja smeroval tovar cez bratislavský brod ďalej do vnútrozemia. Zo Stredomoria, predovšetkým z Benátok cez Viedeň (a Bratislavu), ale i cez Dalmáciu a Sedmohradsko (Veľký Varadín, Kluž) sa do Uhorska dostával orientálny tovar. Západoeurópske krajiny, zaznamenávajúce populačný nárast (v ranom novoveku takmer o 20 %), ale i výrobný, boli odkázané na dovoz potravín a surovín zo strednej a z východnej Európy. Opačne, čiže k nám, smerovali rôzne výrobky, zväčša textílie.
Vo všeobecnosti však môžeme konštatovať, že od prvej tretiny 16. storočia sa v našom priestore komunikačno-obchodné trasy zmenili zo severo-južných na východo-západné. Slovensko bolo v tejto súvislosti obojstranne tranzitným obchodným priestorom, pričom najväčší obrat dosahoval obchod s hovädzím dobytkom. Po osmanskej expanzii do centrálnych oblastí Uhorska, keď padli Budín, Pešť i Stoličný Belehrad do tureckých rúk, prevzali úlohu týchto centier kupci z juhu usadení na Slovensku. Dobytok, s ktorým sa u nás obchodovalo, pochádzal zväčša z juhovýchodných krajín. Teda z území, ktoré boli obsadené Turkami. Honci postupovali ku nám popri cestách, pričom nutne museli prekračovať hranicu Osmanskej ríše a Uhorska. Časť prihnaného dobytka sa spotrebovala v našich banských mestách, či vo vojenských pevnostiach.
Na tomto diaľkovom obchode sa podieľali najmä košickí, bratislavskí a trnavskí obchodníci. Prosperujúci kupci s dobytkom žili aj v zemepanských mestách – v Senci, Hlohovci, Rimavskej Sobote, ba i v početných dedinách juhozápadného Slovenska. Domáci kupci preberali dolnozemské stáda na trhoch dolného Považia a dobytok hnali v dvoch smeroch – do Rakúska na Viedeň a na Moravu do Hustopečí. Uhorsko malo v obchode s dobytkom konkurenta – Poľské kráľovstvo, ale v priebehu druhej polovice 16. storočia si obe kráľovstvá rozdelili sféry svojho obchodného vplyvu v západnej Európe. Poliaci sa zamerali na česko-nemecké regióny na sever od Prahy, kam importovali nielen hovädzí dobytok, ale aj obilie, kožušiny, drevo, lúh, konope a pod. Pre uhorský obchod s dobytkom zohrávali kľúčovú úlohu veľkokupci zo západnej Európy – z Viedne, z južného Nemecka a z Benátok, ktorým z predaja plynul najväčší zisk. Na ilustráciu uveďme, že okolo roku 1580 bol cez Slovensko hnaný dobytok v hodnote 16 – 20 000 kg striebra, pričom jeho predajná cena v južnom Nemecku vystúpila až na dvojnásobok. Odhaduje sa, že ročne sa cez juhozápadné Slovensko prehnalo 80 – 100 000 kusov dobytka. Okrem hovädzieho dobytka sa vyvážali aj kone a ovce, kože, loj, med či vosk.
Oslabenie tohto obchodu spôsobil patent arcivojvodu Mateja Habsburského z roku 1605, ktorý povolil dolnozemským chovateľom priháňať dobytok až priamo do Viedne a trhy v Hustopečiach zrušil. Sčasti išlo o reakciu na Trnavčanmi monopolne diktované a prehnané ceny dobytka, s ktorými nastala na prelome 16. a 17. storočia vo Viedni všeobecná nespokojnosť. Týmto rozhodnutím nielenže utrpel obchod s dobytkom, ale poklesla i celková intenzita obchodu. Obrat v Trnave a Pezinku sa v 17. storočí znížil asi o 60 %, v Hlohovci, Šali a v Nových Zámkoch zaznamenal až 80 %-ný pokles. Senec si však obraty zachoval, ba v dobrých rokoch dosahoval obraty podobné Bratislave, najdôležitejšiemu obchodnému centru krajiny. V mestách, ako boli Trnava, Trenčín, Žilina a Púchov obchodný obrat nedosahoval ani 20 % bratislavského.
Hoci sa obdobie raného novoveku považuje za čas neustálych konfliktov s Osmanskou ríšou, táto predstava nezodpovedá úplne skutočnosti. Na základe mierových zmlúv, ktoré sa každoročne medzi Viedňou a Vysokou Portou obnovovali aj vďaka „dani z mieru“, ktorú Habsburgovci diplomatickou cestou posielali sultánovi, panoval medzi oboma ríšami mier. Dovolené však boli obojstranné pohraničné vojenské zrážky menšieho rozsahu. Hranica, ako to už býva, bola prestupná a častokrát – napriek zákazom sa prirodzene stávala práve zónou intenzívnych – aj obchodných kontaktov.
Na Osmanmi okupovanom území sa najdôležitejším odvetvím poľnohospodárstva stalo dobytkárstvo. Obyvatelia miest a mestečiek sa venovali remeslám, pričom na niektoré z nich sa špecializovali Turci či Balkánci. Obchod z veľkej časti kontrolovali cudzinci, najmä Balkánci a Židia. Na naše územie sa z Osmanskej ríše dovážalo zakázané obilie, kovy a kone, ktoré sa vymieňali za tovar (napríklad za naše drevo, ktorého bol na juhu chronický nedostatok) a za zajatcov. V 17. storočí zaznamenávame nárast obchodných stykov s tureckou časťou Uhorska a s Balkánom, pričom tieto styky prebiehali zväčša v réžii tamojších kupcov. Názvom turecký tovar sa označovali luxusné komodity a produkty orientálneho pôvodu. Na juh sa z nášho územia vyvážali predovšetkým klobúky, vyrábané väčšinou v Bratislave a Banskej Bystrici, plátno z východného Slovenka a súkno z Rožňavy i Lučenca.
Pôvodné obchodné väzby pravdepodobne zostávali v čase mieru živé aj vďaka tomu, že na Turkami okupovanom území Uhorska neprebehla totálna výmena obyvateľstva. V tureckých pohraničných pevnostiach na južnom Slovensku jadro posádok tvorili janičiari (elitné vojsko pochádzajúce z pôvodne neturkického a neislamského prostredia). Ostatné turecké obyvateľstvo bývalo najmä v sedemdesiatich sídlach (pevnostiach a opevnených mestách) územia zabratého Osmanmi, no len asi v desiatich z nich tvorilo väčšinu. Čisto moslimami bol obývaný Ostrihom, Vyšehrad a Novohrad. V Budíne tvorili moslimovia dve tretiny obyvateľstva, vo Vacove a v Segedíne to bola menej ako polovica obyvateľov.
O intenzívnosti kontaktov s tureckou kultúrou svedčí i prienik viacerých slov do slovenčiny: napríklad korbáč, beťár, papuče, kefa, kantár, čižmy. Turecká móda mala silný vplyv (strihy, materiály) aj na dobový uhorský (hlavne mužský) šľachtický odev. Niektoré turecké jazykové prvky sa nachádzajú i v gemerskom a novohradskom dialekte. Pod vplyvom tureckej správy zľudoveli miery ako okka (hmotnostná), aršín (dĺžková) a kile (dutá), ale aj rôzne pomenovania, napríklad atlas (látka), chalva (cukrovinka), diván, káva, kefír, torba, višne, tulipán. Z tureckého prostredia (v menšej miere aj z Apeninského polostrova) preniklo do Uhorska pestovanie kukurice (nazývanej aj turešina, turecké žito), marhúľ, melónov, tulipánov, klinčekov, rozmarínu, orgovánu a papriky (spočiatku ako ozdobnej rastliny). Vďaka Turkom sa tu udomácnilo pestovanie tabaku a s tým súvisiace fajčenie, ako aj pitie kávy.
(dokončenie v druhej časti)
