Boj Andreja Hlinku proti liberalizmu, za pravovernosť a za katolícky štát (Prvá časť)

Branislav Michalka
28. marca 2026   Slovensko   Slovenské dejiny, Slovenské osobnosti

Andrej Hlinka je v očiach väčšiny Slovákov vnímaný predovšetkým ako bojovník za národné práva a za slovenskú samostatnosť. Tento rozmer jeho činnosti bol ocenený slovenským parlamentom pri schvaľovaní zákona o jeho zásluhách, ktorý nesie neoficiálne názov Lex Hlinka. V zákone sa nič nehovorí o jeho boji za katolícku pravovernosť a proti moderným ideológiám. Je to pochopiteľné. Slovenský parlament sám je totiž stelesnením týchto moderných ideológií a zákon o Hlinkovi prijal len so zaťatými zubami a navyše v intenciách očividného politického marketingu. Že je to tak, o tom svedčí dokonalé ignorovanie akýchkoľvek pripomienok a výročí súvisiacich s jeho menom, zatiaľ čo rôznym pofidérnym bývalým komunistom typu Alexandra Dubčeka sa nosia oficiálne kvety k pamätníkom.

Aby sme skutočne pochopili túto priam rituálnu averziu súčasnej liberálno-demokratickej politickej garnitúry, musíme si uvedomiť kto Hlinka v skutočnosti bol a čo skutočne predstavoval. Pre väčšinu súčasných ideológov a ich nasledovníkov totiž Hlinka nie je iritujúci ako bojovník za slovenskú samostatnosť a slovenský národ. S ňou sa už dávno vysporiadali a transformovali si slovenskú samostatnosť (navyše značne vykastrovanú a amputovanú) na svoj ľavicovo-liberálny obraz. Hlinka – národovec by ich nedráždil, tak ako ich nedráždi luterán Štúr, komunista Husák, či slobodomurár Štefánik. Ich dráždi Hlinka – katolík. A to katolík nie pokrokový, ale integralistický, katolík z prelomu 19. a 20. storočia, keď sa vďaka pápežom Levovi XIII. a Piovi X. stal katolícky integralizmus vedúcou silou v Cirkvi a formoval niekoľko generácií kňazov.

Aby sme sa lepšie oboznámili so situáciou v čase Hlinkovho pôsobenia, pristavme sa pri jednom zásadnom jave v kontexte zástoja slovenských katolíckych kňazov v rámci slovenského národného obrodenia. Koniec 18. a začiatok 19. storočia priniesol celú vlnu národne uvedomelých katolíckych kňazov, ktorí však ideovo uviazli v osvietenskom jozefinizme a na ktorých sa podpísal rozvrat Francúzskej revolúcie. Je zbytočné si idealizovať bernolákovcov a ich okolie. Takmer žiaden z obrodeneckých kňazov tých čias nebol bez pokušenia reformizmu a liberalizmu, vrátane arcibiskupa Rudnaya. Bol to v 18. storočí trend celoeurópsky a Uhorsko nebolo výnimkou.

Táto situácia sa začala v Cirkvi meniť predovšetkým od pontifikátu Pia IX., aj keď už jeho predchodcovia (Gregor XVI. či Lev XII.) prišli s výraznou kritikou liberalizmu. Avšak klérus, ktorý vtedy v Cirkvi dominoval, bol ešte odchovaný v seminároch poznačených osvietenstvom. Úplne iná situácia nastala v druhej polovici 19. storočia, keď sa na scénu slovenských národných dejín dostáva Andrej Hlinka. Zo seminárov už vtedy vychádzajú kňazi, na ktorých sa podpísala formácia ovplyvnená bojom Pia IX. a Leva XIII. proti liberalizmu a ďalším moderným bludom. Katolícky boj za slovenský národ tak dostal novú posilu v podobe kňazov, ktorí mali integralistickú formáciu a nemienili utopiť boj za národ v náboženských a ideových kompromisoch, či v reformných eskapádach.

Vznikla teda nová generácia katolíckych národne orientovaných kňazov, ktorej motto by sa dalo vyjadriť textom publikovaným v Katolíckych novinách v roku 1895, v čase, keď sa začal v Uhorsku protiliberálny katolícky pohyb, ktorý vyústil do založenia Ľudovej strany grófa Zičiho. V uvedenom texte sa píše:

„Jedni nám hovoria – na viere záleží a nie na národnosti. Druhí hovoria – na národnosti záleží, nie na viere. My však hovoríme obom: Záleží na viere i na národnosti.“

Andrej Hlinka sa v roku 1894 zapojil ako katolícky kňaz a odporca liberálnych reforiem v Uhorsku najprv do budovania Katolíckeho kruhu v Ružomberku. V tom čase sa formovali tzv. Katolícke kruhy po celom Uhorsku, ako spontánny výraz odporu katolíkov voči vládnemu uhorskému liberalizmu a liberálnym zákonom.

Predmetom sporu medzi Svätou stolicou a Uhorskom, medzi katolíkmi na jednej strane a liberálmi na druhej, boli reformné liberálne zákony o manželstve, o čiastočnej odluke Cirkvi od štátu a o rovnoprávnosti náboženstiev, ktoré najprv navrhol a neskôr prijal Uhorský parlament. Pozrime sa najprv na celkovú atmosféru vo vtedajšom Uhorsku, keďže mnoho ľudí podlieha v tejto veci klamnej liberálnej mytológii a považuje Uhorsko za akýsi skanzen kresťanského stredoveku.

Z pohľadu vtedajšieho katolíckeho sveta však bolo Uhorsko krajinou s takým puncom liberalizmu, aký s dešpektom prisudzujeme aj britskému impériu 19. storočia. Uhorsko malo na úlohu liberálneho lídra v regióne všetky predpoklady. V prvom rade na rozdiel od Rakúska, Čiech či Poľska v ňom nikdy neprebehla dôsledná rekatolizácia. A to kvôli neustálej osmanskej hrozbe, ktorá rada využívala maďarských kalvínov v Sedmohradsku ako účinnú zbraň proti katolíckej Viedni a pestovala si tolerantne kresťanských odpadlíkov na okupovanom území. Z toho dôvodu bola Viedeň nútená tolerovať na území neokupovaných zvyškov Uhorského kráľovstva rôzne konfesie, aby si z nich nevyrobila potenciálnych spojencov tureckého sultána.

Výsledok bol zrejmý. Pázmáňova a Oláhova rekatolizácia, ako aj nasadenie jezuitov síce priniesli zásadný obrat a zastavenie protestantskej expanzie, avšak nikdy neboli dotiahnuté do konca. Z Uhorska sa tak stalo útočisko všetkých heréz, ktoré sa síce nemohli arogantne rozťahovať ako pred rekatolizáciou, požívali však relatívnu benevolenciu.

V roku 1848 sa Uhorsko ocitlo vo víre revolúcie vedenej slobodomurárom Košútom, ktorého cieľom bolo vytvorenie Uhorskej republiky a celková liberalizácia pomerov. Po jeho porážke síce došlo k čiastočnému pribrzdeniu expanzie liberalizmu, avšak len veľmi povrchnému, keďže vykonávateľom tejto reakcie bol bývalý liberál Alexander Bach, posmešne konzervatívcami nazývaný „minister z barikád“, chameleón, o ktorom knieža Adolf Schwarzenberg napísal: „Jeho mottom určite muselo byť – „Improvizovať znamená meniť sa a byť dokonalý znamená často sa meniť“.“

Najväčším úspechom dočasnej kontrarevolúcie bolo v roku 1855 podpísanie konkordátu so Svätou stolicou, ktorý umožňoval katolíckej Cirkvi širokú pôsobnosť na poli školstva a spoločenského života, vrátane prenechania právomocí v manželských sporoch cirkevným súdom. Ale hneď prvou príležitosťou pre uhorskú politickú elitu, ako zarezať nepríjemný konkordát, bolo rakúsko-uhorské vyrovnanie v roku 1867. Uhorsko si začalo užívať širokú autonómiu s vlastnou ústavou a tak mohlo konkordát, ktorého reálny vplyv trval len približne desať rokov a nemal teda čas sa presadiť, začať ostentatívne ignorovať s výhľadom na prvú príležitosť, ktorá sa naskytne, aby ho definitívne a oficiálne zrušilo.

Tá chvíľa prišla v roku 1870. Zničenie Pápežského štátu, konečné zjednotenie Talianska, obnovenie Francúzskej republiky, frontálny nástup liberalizmu v Európe, to všetko po prehraných vojnách Františka Jozefa I. (prusko-rakúska vojna; vojny o Benátsko a Lombardsko) výrazne pošramotilo mocenskú prestíž cisárstva a jeho konzervatívnych reprezentantov. Konkordát bol s cisárovým rezignovaným odobrením nakoniec jednostranne vypovedaný.

Hneď po zrušení konkordátu sa začali v uhorskom parlamente a v liberálnej tlači ozývať požiadavky na odluku Cirkvi od štátu, čiže aplikácia tézy, ktorú Pius IX. vo svojom Sylabe omylov označil jasne ako herézu. Nebola tým myslená finančná odluka. Odluka Cirkvi od štátu znamená: zrieknutie sa štátu akejkoľvek náboženskej a ideovej kontroly zo strany Cirkvi a zánik akéhokoľvek oficiálneho ideového vplyvu katolicizmu na chod štátnych inštitúcií.

V parlamente sa ako prvý ozval poslanec Daniel Irányi (vlastným menom Daniel Halbschuh) zo Strany nezávislosti a jej predseda, ktorý sa v roku 1886 stal zakladajúcim členom Spoločnosti pre morálnu obrodu. Pod „morálnou obrodou“ mal na mysli samozrejme presadenie liberálnych zákonov a opatrení. Jeho trvalou záľubou bolo zavedenie civilného, teda necirkevného manželstva a úplne zrovnoprávnenie všetkých náboženstiev v Uhorsku.

V roku 1893 už bola atmosféra v Uhorsku a jeho parlamente taká, že mohli byť predložené návrhy týchto zákonov:

6. apríla – Zákon o zrovnoprávnení židov, v rámci ktorého mohol aj kresťan prestúpiť na judaizmus. Vec dovtedy v katolíckych krajinách nevídaná.

17. mája – Zákon o slobodnom výkone všetkých náboženských kultov. Čiže o úplnej náboženskej slobode, ktorú odsudzovali pápeži a Cirkev celé stáročia a vo vtedajšej dobe Pius IX. aj Lev XIII.

2. decembra – Zákon o povinnom civilnom manželstve a o náboženskej príslušnosti detí v miešaných manželstvách.

Odpor katolíkov proti týmto zákonom mal za následok vznik konzervatívnej Ľudovej strany grófa Zičiho, s plným oficiálnym názvom Katolícka ľudová strana, do ktorej vstúpil aj Andrej Hlinka a ďalší slovenskí reprezentanti a z ktorej sa neskôr oddelila Slovenská ľudová strana.

Uhorskí liberáli však boli odhodlaní akýkoľvek odpor konzervatívcov tvrdo potlačiť a ich vládna moc v údajne „konzervatívnom“ Uhorsku bola značná. O tom svedčí napríklad zákrok liberálneho predsedu vlády Dezidera Bánffyho, ktorý dal v roku 1896 počas predvolebného boja pomocou žandárov vyhodiť v Nitre z volebných miestností dokonca samotného grófa Zičiho napriek tomu, že ten bol nositeľom Radu zlatého rúna a členom panskej snemovne. Konzervatívny víťaz volieb z Nitry, Imrich Latkóczy, sa v uhorskom parlamente dostal pod taký tlak liberálnej agresivity, že sa nakoniec radšej vzdal mandátu.

Bánffy sa rýchlo vysporiadal aj s námietkami pápežského nuncia Antonia Agliardiho. Vyhlásil, že „nunciove aktivity majú ráz zasahovania do vnútorných záležitosti Uhorska“, od ktorého výroku sa síce spoločné, rakúsko-uhorské Ministerstvo zahraničných vecí dištancovalo, no bez akýchkoľvek následkov pre Bánffyho zo strany Viedne. Ba naopak, nakoniec musel za trest odstúpiť minister zahraničných vecí Gustáv Kálnoky, ten ktorý sa od Bánffyho výroku dištancoval, a to na príkaz samotného cisára Františka Jozefa I.

Konzervatívnu Ľudovú stranu nazýval Bánffy bežne „veľkým nebezpečenstvom pre vlasť“, čím sa stal už pred 130 rokmi ideovým súpútnikom dnešných liberálnych kvázi „vlastencov“, ktorí idú zachraňovať liberálno-demokratickú vlasť pred dezolátmi. Liberáli teda rozhodne nečakali so založenými rukami a s tzv. zradcami sa patrične vysporiadali. Státisícové náklady brožúr a letákov, v ktorých boli lahôdky typu: „Jedného Zičiho už Košút obesil, môžeme aj druhého“, pričom túto vyhrážku dopĺňala pekná karikatúra Košútových generálov vešajúcich Zičiho predka, ktorý, aby bola paralela so súčasnosťou dokonalá podľa brožúry „priviedol do Uhorska v roku 1849 Rusov“, čiže armádu generála Paskeviča, ktorý potlačil uhorskú revolúciu. S dodatkom, že Zičiovci „majú vlastizradu v krvi“.

Ďalšie kvázi argumenty mali jasne protiklerikálny charakter: „Ľudová strana je veľkým nebezpečenstvom pre vlasť, lebo v nej rozhodujú kazateľnice.“ Otvorené prihlásenie sa k liberalizmu v provládnom denníku Pesti Hírlap ukazuje, aká bola štátna uhorská idea koncom 19. a začiatkom 20. storočia:

„Viedeň aj Ľudová strana sa usilujú zlomiť liberálnu štátnu myšlienku. Idú to robiť s takou šikovnosťou a nadšením, na aké sme u nich neboli zvyknutí. (sic!) Otvorene môžeme povedať, že nepriatelia liberalizmu v Uhorsku aj v Rakúsku v nás musia vzbudiť vážne obavy. … Ľudová strana využila celú cirkevnú hierarchiu, oprela sa o ňu a vybudovala si v krátkom čase taký organizačný aparát, aký nemá ani jedna strana, a ktorej úderná sila je nad všetko, čo tu máme. … Musíme konštatovať, že radikálne spiatočníctvo v politike podkopalo štát a táto podzemná práca sa konala pred zrakom úradov tak, že sme ju ani nezbadali. … Treba, aby táto vojna vyrušila z pokoja parlamentné strany, najmä slobodomyseľnú, aby sa prebudila zo svojich pokojných ilúzií. Musíme sa organizovať aj tam, kde ešte Ľudová strana nie je, keďže nevieme, čo všetko kde je a kde sa títo radikálni opozičníci liberalizmu organizujú tajne. … A tam, kde kňazi prekročia zákon, treba voči nim so všetkou prísnosťou zakročiť.“

Do tejto atmosféry boja proti liberalizmu vstupuje aj mladý Andrej Hlinka. V kázňach i verejných prejavoch napáda liberalizmus aj zákony ním deklarované. Pripomeňme len ešte, že pápež Lev XIII. osobitne odsúdil uhorské liberálne zákony pápežskou alokúciou z 18. apríla 1895. Tým sa stalo pre katolíckych kňazov priam povinnosťou ich kritizovať a odmietať. Slovenskí kňazi v čerstvo prebudenom katolícko-národnom nadšení sa húfne pridávali k Ľudovej strane ako k obrankyni katolicizmu v Uhorsku. A s nimi aj Andrej Hlinka.

Akonáhle sa však prejavil katolícky charakter národného obrodenia účasťou katolíckych Slovákov v Ľudovej strane, okamžite sa ukázali limity dovtedy deklarovanej tzv. národnej jednoty. Evanjelickí Slováci sa odrazu začali od počínania katolíkov dištancovať. Ján Botto v knihe Slováci na str. 136 dosvedčuje, že evanjelickí kňazi začali zoširoka brojiť proti Ľudovej strane ako strane katolíckej a píše, že už v roku 1896 sa vážne narušila údajná národná jednota.

Rečnícky a organizačný talent mladého Hlinku, ako aj jeho popularita medzi ľudovými katolíckymi vrstvami ho čoskoro preniesli do centra národného katolíckeho pohybu a priviedli predstaviteľov Ľudovej strany na myšlienku umiestniť Hlinku na kandidátnu volebnú listinu. Andrej Hlinka tak po prvýkrát kandidoval na poslanca Uhorského parlamentu v roku 1898, avšak do parlamentu sa nedostal. A niet sa ani veľmi čo čudovať. Volebná mašinéria uhorských volieb bola povestná svojou skorumpovanosťou, prechmatmi aj alkoholizmom, takže z volieb nakoniec bola fraška, v ktorej liberálni Bánffyho úradníci obštrukciami aj policajnou asistenciou doslova eliminovali katolícke nebezpečenstvo na minimum.

Čoskoro sa však liberalizmus začal šíriť nielen v oficiálnych vládnych kruhoch, ale aj v rámci slovenského národného obrodenectva. A Hlinka sa s ním dostal veľmi skoro do kontaktu. Na čele liberálneho prúdu stál mladý Vavro Šrobár, osoba, ktorá sa mala ešte mnohokrát neblahým spôsobom zapísať do slovenských dejín, aj do Hlinkovho života. Šrobár sa na štúdiách v Prahe nakazil masarykovským voľnomyšlienkárstvom a v roku 1890 po konzultácii so samotným liberálnym guruom Masarykom mu bolo odporučené, aby šíril medzi Slovákmi liberálnu pokrokovú osvetu pomocou vlastného časopisu. Keďže sa Vavro Šrobár s Andrejom Hlinkom poznal osobne, pochádzal totiž z okolia Ružomberka a v Ružomberku aj študoval a ako katolík dokonca miništroval, nebolo ťažké dohodnúť s ním, aby sa populárny kňaz stal členom redakčnej rady, netušiac aký ideový obsah chce Šrobár medzi Slovákov prepašovať.

V roku 1898 však vyšlo prvé číslo časopisu Hlas, ktoré okamžite ukázalo svoju liberálnu tvárnosť a ako písal a dúfal český dobový historik Bohdan Pavlů, mala sa v ňom angažovať „mladá generácia katolícka, v ktorej modernizmus a počiatky kresťanského socializmu prebudili živý cit pre slovenského človeka“. Po roku však Hlinka píše v Ľudových novinách na adresu pokrokových trendov v Hlase:

„Bratia, to slobodné bádanie v Evanjeliu a iné zvučné frázy (napr. náboženská sloboda a iné) sa nijako nehodia pre náš kresťanstvom vypestovaný a udržaný národ. Naša mládež si tak úctu našu získa, vzdajúc sa tejto chyby, ak pôjde ďalej po svojej vykonanej ceste a bude sa pridŕžať medzí kresťansko-národných.“

Hlasisti však samozrejme nič také neplánovali, naopak, začali v roku 1899 útočiť na katolíckych kňazov v národnom živote a tak sa rýchlo skončila aj krátka spolupráca medzi nimi a Hlinkom. Táto krátka epizóda pravdepodobne ešte zintenzívnila Hlinkov odpor k liberalizmu, ako aj jeho ďalším výronom: socializmu a kapitalizmu, ktoré najmä v období prvej Československej republiky neustále a nekompromisne kritizoval.

Voči hlasistom a Masarykovi mimochodom pociťovali intenzívni odpor aj konzervatívni slovenskí evanjelici, najmä Svetozár Hurban Vajanský a Jozef Škultéty, ktorí sa na ich adresu vyjadrovali veľmi nevyberavým spôsobom.

Nákaza liberalizmu teda už neprichádzala len zhora a zvonku, ale stala sa odvtedy až dodnes súčasťou slovenského národa. Dnes súčasťou dominantnou. V nasledujúcich rokoch sa preto Hlinka popri boji za národné záujmy systematicky naďalej venuje aj boju proti liberalizmu. O jeho zásadnom spore s týmto ideovým bludom svedčí jeho prejav z roku 1900, v ktorom poukazuje na podstatne degeneratívny vplyv liberálnych zákonov z roku 1894 a považuje ich za akúsi bránu ku skaze národa. V uvedenom prejave Hlinka uvádza:

„Za úlohu mi je dané hovoriť o zákonoch cirkevno-politických. O zákonoch tých, ktoré rozbúrili tíšinu nášho dedinského života, ktoré hodili do chalúp našich vatru nepokoja, večitých uvalili na vaše aj tak klesajúce ramená, ťarchu 3 miliónov a duše naše hodili do duševnej poroby.

Ktoré sú to zákony? Sú to zákony z roku 1894. A sú počtom tri.

1. O beznáboženstve, čiže bezkonfesionálnosti.
2. O zrovnoprávnení náboženstva židovského.
3. O civilnom sobáši a matrikách.

O všetkých krátko prehovorím, všetky posúdim a poukážem na následky všetkých.“

Na tomto prejave si môžeme demonštrovať Hlinkov zásadný katolícky postoj k ideovým prúdom, ktoré sa už paradoxne v dnešnom pokoncilovom ponímaní katolicizmu stali súčasťou tzv. kresťanskej demokracie a bežnou výbavou súčasného liberálneho katolicizmu. Keď dnes katolícki liberáli hovoria o tzv. európskych hodnotách, tak majú v podstate na mysli práve tie idey, ktoré primárne odsúdil Pius IX. a ktoré Hlinka dobre oboznámený s pápežskými dokumentami analyzuje nasledovne:

„Teda prvý zákon je o beznáboženstve. Zmysel tohto zákona je, že človek nemusí patriť k žiadnej viere, žiadnemu náboženstvu. Slovom, že človek bez viery môže žiť celkom tak blažene a pokojne, ako aj s vierou. Dieťa nemusí sa učiť „Otčenáš“ a starec nemusí vedieť „Verím v Boha“, nemusí nikto zachovávať „Desatoro Božích prikázaní“. Toto všetko je nepotrebné, zbytočné, teda preč s tým! No, čo poviete k tomu? Zákon z roku 1894 práve toto dopúšťa a dovoľuje.“

– Ako vidíme, Hlinka úplne v katolíckom duchu útočí na bezkonfesijný štát, čo je však dnes jedna zo zásadných daností súčasnej Slovenskej republiky, ktorá trvá na tom, že nie je viazaná na žiadnu vieru. A Hlinka pokračuje s posmechom a iróniou voči demokracii a všemocnému hlasovaniu, ktoré chcú rozhodovať o tom, čo je a čo nie je dobré a pravdivé:

„No a čo je raz napísané a čo 450 (čiže členov Uhorského parlamentu; pozn. aut.) múdrych a vzdelaných mužov za dobré uzná, to predsa len musí byť dobré a užitočné! Vidíte, tak divotvorné sú zásady liberalizmu, že im nič nie je svätého, nič neprístupného. Tento môže šliapať po všetkom, aj keby to bol Boh alebo viera. Zásady liberalizmu odporujú kresťanstvu. Štátnici dnes verejne hlásajú, že štáty nemajú nič spoločného s Bohom a vierou; že náboženstvo nemá nič dočinenia s verejným, politickým a štátnym životom, že štát sa nemusí starať o kostol, výchovu a školy náboženské. Proti tomuto prúdu sa staviame my, keď hlásame, že človek bez Boha – trebárs aj najvzdelanejší – padne do starovekej tmy a nemravnosti.“

Máme tu explicitnú kritiku odluky Cirkvi od štátu, liberalizmu a kultu demokracie, troch pilierov, na ktorých však stoja zásady súčasného pokoncilového katolíckeho liberalizmu. Preto keď sa dnes dovolávajú Hlinku rôzni katolícki liberáli, čiže rozumejme zástancovia náboženského pluralizmu, ekumenizmu, sekulárneho demokratického štátu, rovnosti všetkých náboženstiev pred zákonom, tak je to smiešne. Nič nebolo Hlinkovi viac cudzie. Rovnako ako údajný pokrok a vzdelanosť bez viery. Hlinka ich odsudzuje nasledovne:

„Rozhodne tvrdím, že vzdelanosť bez viery je rafinovaným barbarstvom, je civilizáciou Sodomy a Gomory, ktorá musí viesť k úplnej skaze národov. Kdežeby nie! Príde v plášti filozofa, alebo s vážnou tvárou politika a vyvracia všetku vieru v Boha, vo večnú odplatu, hlásajúc: „Nie je Boha, nie je žiadneho mravného zákona, nie je rozdielu medzi dobrým a zlým, nie je po smrti života, žiadnej odplaty, ani pekla!“ Kam nás privedie táto vzdelanosť? Uisťujem vás, že žiadne vojsko, žiadne bodáky, žiadne pušky nie sú v stave udržať roztúlané masy z Boha a viery vyzlečené. My hovoríme s Piom IX.: „Zničením náboženstva štát stojí bez opory a metaný je bez pokoja a stálosti!“ Keď teda bez viery, bez náboženstva nie je pravej osvety a blaženosti, žiadame, žeby zákon z roku 1894 o beznáboženstve znejúci zmenený bol a zákonodarstvo vypovedalo, že každý občan štátu povinný je priznávať sa k náboženstvu. Žiadame, aby zákonodarstvo dozeralo, či a nakoľko sa plnia povinnosti náboženské.“

Myslím, že jasnejšie vyjadrenie katolíckeho integralizmu byť ani nemôže, ako aj jasnejšie vyjadrenie myšlienok, ktoré považujú samotní dnešní cirkevní predstavitelia za nežiaduce. Hlinka požaduje katolícky štát a to štát, ktorý zákonmi dbá o plnenie náboženských povinností. Hlinkov prejav pokračuje dnes medzi katolíkmi ďalšou dokonale tabuizovanou témou:

„Prejdem na druhý zákon: a to je zrovnoprávnenie občanov náboženstva židovského. Tento hovorí, že slobodno občanovi tejto vlasti z kresťanstva na židovstvo prestúpiť. (…) Aby nás znížili z výsosti Evanjelia na zákon, na základ talmudu, proti tomu sa rozhodne ohradzujeme. Naše články viery sú zjavné a otvorené. Naše príkazy cirkevné známe. My nemáme nič s náukou „ranu za ranu, zub za zub, úder za úder“. My netriedime ľudí ani nehovoríme, že každý nekatolík alebo nekresťan je gój – to nie. Nám katechizmus hovorí, že náš blížny je bez rozdielu každý človek. Nech aj židia ukážu svoju náboženskú náuku. Nech preukážu, či sa židovstvo zakladá na Mojžišovom zákone, nemáme proti tomu nič. Zrovnoprávnime ich. Ale či u nás vôbec má a môže byť reč o recepcii? Či vôbec občania židovského vyznania sú v niečom ukrivdení? Máme my viac, ako oni? Platia oni väčšie dávky, ako my? Sú pod iným zákonom, než my? … Nuž, aby naši spolublížni židia nehovorili, že búrim a popudzujem, nebudem ďalej vyratúvať. Len to dokladám, že tí páni nepotrebovali žiadneho zrovnoprávnenia, ale skôr my. Vám bola potrebná pomoc, ale nie im. Či nesmeli synagógy stavať?“

Je zrejmé, že Hlinka tu vystupuje spolu s vtedajšími pápežmi proti náboženskej rovnoprávnosti, čo je však posvätná krava všetkých súčasných kresťanských demokratov. Zároveň poukazuje na to, že židia mali dovtedy v Uhorsku všetky práva a dokonca mnohé ekonomické nadpráva, avšak ich náboženstvo nebolo pred zákonom na rovnakej úrovni ako náboženstvo katolícke. A to bol kameň liberálneho úrazu.

Nakoniec Hlinka odmieta povinné civilné manželstvo, čím Uhorsko predbehlo ešte aj súčasnú dobu a zaradilo sa ku komunistickému režimu. To nás mimochodom privádza ku ideologickej genetike, pri ktorej sa jasne ukazuje vzťah medzi liberalizmom a socializmom:

„Konečne prejdem na tretí zákon z roku 1894, na civilné manželstvo a matriky. Je vám dobre známe, že civilný sobáš je sňatok pred civilným úradníkom, podľa svetských predpisov uzavretý. Je to teda protiva sobášu cirkevného, ktorá sa uzaviera v chráme Pána pred kňazom, podľa predpisov Cirkvi. Manželstvo vždy a všade patrilo k veciam náboženským. Pohania práve ako aj židia uzavierali manželstvá pred svojím kňazom. Prvé manželstvo posvätil sám Tvorca všehomíru – a následné až po rok 1789, teda po krvavú francúzsku revolúciu, uzavierali sa v chráme. Manželstvo bolo vždy vecou svätou – a je aj dnes u národov pohanských i kresťanských rovnako. Ba u katolíkov je ono sviatosťou. Manželstvo podľa predpisu cirkevného platné, uzavreté je nerozlučiteľne na základe náuky Krista, „kto prepustí manželku a druhú vezme, cudzoloží“ – a dotužuje Písmo: „čo Boh spojil, človek nech nerozlúči.“

V článku, ktorý Hlinka neskôr publikoval v zborníku s názvom Katolícka autonómia v Uhorsku, potvrdzuje svoj ostrý antiliberalizmus a jasne sa stavia proti odluke Cirkvi od štátu, ako je dnes deklarovaná v Ústave Slovenskej republiky a trvá na povinnosti štátu podporovať katolícku Cirkev a vieru:

„Záujem občanov teda žiada, aby štát ctil a miloval Cirkev, matku a vychovávateľku občanov, aby v súzvuku svorne žil s Cirkvou katolíckou. Lebo ako otec pracuje vo svete; bojuje so svetom, bráni rodinu svoju proti zlému svetu a matka zase v domácnosti šafári, deti opatruje, lieči, vychováva: tak štát bráni občanov navonok, bojuje za nich, doma súdi a nariaďuje: Cirkev ale ako matka v tichej domácnosti vychováva občanov, zakladá školy, nemocnice, pestuje vedy, umenia, riadi ústavy pre obecné dobro, vzdeláva srdce a um občanov štátnych. … Telo nemôže žiť bez duše, rozpadne a rozmrví sa na prach; tak i štát rozpadne sa na prach so všetkou svojou slávou, ak ho Cirkev obživovať nemôže. Duša oddelená od tela je tiež v neprirodzenom, násilnom stave a túži sa spojiť zase s telom, aby v ňom mohla účinkovať: tak aj Cirkev odtrhnutá od štátu je v neprirodzenom, násilnom stave, a túži spojiť sa s ním: Cirkev v účinkovaní svojom je odkázaná na štát. Telo a duša je jeden človek a Cirkev a štát dovedna je jedna spoločnosť ľudská, kresťanská. Duša a telo sa vzájomne prenikajú, podporujú, napomáhajú; tak sa vzájomne majú prenikať a napomáhať Cirkev a štát.“

(Pokračovanie)

PDF (formát pre tlač)