Biskup Michal Bubnič, mučeník a pravý hlas katolíckej Cirkvi (2. časť)

Branislav Krasnovský
19. decembra 2025   Slovensko   Slovenské dejiny, Slovenské osobnosti

predchádzajúca časť:
Biskup Michal Bubnič, mučeník a pravý hlas katolíckej Cirkvi (1. časť)

***

Minulú časť sme zakončili tým, že slobodomurármi riadené Československo zaujalo ku katolíckej Cirkvi veľmi nepriateľský postoj. Najmä Masaryk a Beneš so svojou nenávisťou voči katolicizmu sa snažili katolíckej Cirkvi čo najviac uškodiť. Československá vláda nechcela uznať biskupov, ktorí boli do čela diecéz postavení ešte v období existencie Rakúsko-Uhorska, tlak liberálov a slobodomurárov v Československu bol oveľa väčší ako na Slovensku. Na Slovensku však situáciu v Cirkvi komplikovala maďarská administratívna záťaž a minulosť diecéz.

V roku 1920 za výdatného prispenia antiklerikálnych kruhov vznikla Československá cirkev husitská – schizmatický útvar, ktorý sa odtrhol od Ríma a ktorí českí slobodomurári využívali ako zbraň voči katolicizmu.

Členovia tejto cirkvi – vyskočení katolícki kňazi odmietali kňazský celibát, zaviedli modernistickú liturgiu, popierali sviatostnú kontinuitu a uznávali iba národné kresťanstvo. Antiklerikálne politické špičky tento projekt podporovali. K najvýznamnejším predstaviteľom Československej cirkvi husitskej (žiaľ, existujú aj dnes) patrili: Karol Farský (zakladateľ), František Kalous, Matej Pavlík (Gorazd – zahynul po atentáte na Heydricha, pomáhal atentátnikom), Gustav Adolf Procházka, Rudolf Babula, Jaroslav Bendl, Václav Falta, Linhart Hodík, František Janků, Jan Parkán, Vojtěch Schück a Alois Tuháček (viacerí tiež zahynuli počas II. svetovej vojny). Na Slovensku sa členmi tejto cirkvi stalo okolo 1800 nešťastníkov.

Vatikánsky nuncius Clemente Micara veľmi pozitívne hodnotil viacerých biskupov v Čechách a na Slovensku. V Čechách boli hrádzou proti antiklerikálom Antonín Cyril Stojan, arcibiskup olomoucký, Karel Kašpar, arcibiskup pražský, Jozef Beran, arcibiskup pražský, ktorý Karla Kašpara nahradil po roku 1945, na Slovensku išlo o biskupov Jána Vojtaššáka (Spiš), Karola Kmeťka (Nitra), Mariána Blahu (Banská Bystrica), Pavla Jantauscha (Trnava) a takisto to bol on, kto upozornil na kvality budúceho rožňavského biskupa a mučeníka Michala Bubniča.

Vatikánski nunciovia sídlili v Prahe, Slovensko totiž nemalo vlastnú nunciatúru, pravidelne ho však navštevovali, riešili slovenské cirkevné otázky a komunikovali so slovenskými biskupmi.

Spomenutý nuncius Clemente Micaru odporúčal vysvätiť za biskupov vyššie uvedených slovenských biskupov a Vatikán dokonca zvažoval, že sa Michal Bubnič stane biskupom v Trnave, slobodomurári a čechoslovakisti však voči nemu rozpútali zlomyseľnú nenávistnú kampaň v tlači, pričom sa proti postavili aj českí katolícki kňazi, ktorí sa kriticky vyhrotili voči Vatikánu. Michal Bubnič sa následne začal angažovať v štruktúrach Katolíckej akcie, venoval sa najmä mládeži, ktorú zapájal do katolíckych štruktúr presne v intenciách Pia XI., autora motta Katolíckej akcie „Obnoviť všetko v Kristovi“.

Clemente Micara (1879 – 1965) bol za kňaza vysvätený v roku 1902, od roku 1919 bol delegátom Vatikánu pre cirkevné záležitosti pri českých a slovenských biskupstvách. Za nuncia bol ustanovený 7. mája 1920. Bol to on, kto ako apoštolský nuncius 13. februára 1921 vysvätil prvých troch slovenských biskupov – Mons. Mariána Blahu, Mons. Karola Kmeťka a Mons. Jána Vojtaššáka. Na jeho návrh Svätá stolica 29. mája 1922 menovala biskupa Pavla Jantauscha za apoštolského administrátora pre slovenskú časť Ostrihomskej arcidiecézy so sídlom v Trnave. Od roku 1923 bol nunciom v Belgicku a internunciom v Luxembursku. Neskôr, po skončení diplomatickej služby, sa v roku 1946 stal kardinálom. Bol aj proprefektom Kongregácie pre obrady a generálnym vikárom Rímskej diecézy. Zomrel 11. marca 1965 v Ríme.

Druhým nunciom v bývalej ČSR bol arcibiskup Mons. Francesco Marmaggi (1876 – 1949). Nunciatúru v Prahe viedol v rokoch 1923 – 1928. Predtým pôsobil ako nuncius v Rumunsku. Za jeho pôsobenia sa vzťahy medzi ČSR a Svätou stolicou dostali do veľkej krízy, spôsobenej obnovenou politickou diskusiou o zavedení rozluky medzi Cirkvou a štátom a nezhodami medzi Cirkvou a politickými predstaviteľmi pri riešení niektorých otázok, čo vyvrcholilo protikatolíckymi a protipápežskými oslavami sviatku Jána Husa 6. júla 1925, po ktorých bol nuncius Marmaggi odvolaný do Ríma.

Mons. Marmaggi prejavoval otvorené sympatie k Slovákom, ktorí ho v roku 1925 otvorene podporili. Osudy Slovenska pozorne sledoval i po svojom odchode z Prahy. V rokoch 1928 – 1935 bol nunciom v Poľsku. V roku 1935 sa stal kardinálom a neskôr prefektom Posvätnej kongregácie koncilu. Zomrel v Ríme 3. novembra 1949.

Tretí nuncius, arcibiskup Mons. Pietro Ciriaci (1885 – 1966) prišiel do Prahy v roku 1927, najprv ako splnomocnenec Svätej stolice, aby urovnal napäté vzťahy s československou vládou. Za apoštolského nuncia bol vymenovaný v roku 1928. V tejto pozícii mal významný podiel na tom, že Praha a Rím uzavreli spolu v roku 1928 modus vivendi, ktorý riešil aspoň zásadné otázky vzťahu štátu a Cirkvi. Mal úzke kontakty s Andrejom Hlinkom, a spoznal osobitosti Slovákov, ako aj ich zložitého postavenia v prvej ČSR a v zápase za autonómiu slovenského národa stál na jeho strane. Na diplomatický nátlak vlády bol však aj on v roku 1933 z Prahy odvolaný. Následne sa v roku 1934 stal nunciom v Portugalsku. V januári 1953 bol vymenovaný za kardinála a v roku 1954 sa stal prefektom Posvätnej kongregácie koncilu a neskôr aj predsedom Pápežskej komisie pre interpretáciu Kódexu kánonického práva. Zomrel 30. decembra 1966.

Štvrtým nunciom v prvej ČSR bol arcibiskup Mons. Saverio Ritter (1884 – 1951), za biskupa bol vysvätený v roku 1935. Do funkcie nuncia nastúpil v roku 1935. Po vzniku Slovenského štátu (prvej Slovenskej republiky) bol poverený vedením novozriadenej apoštolskej internunciatúry a z Prahy prišiel do Bratislavy. No slovenská vláda ho nepozvala na prezentáciu poverovacích listín, lebo nepovažovala za vhodné, aby nuncius prišiel do nového štátu priamo z Prahy, čo sa niektorým predstaviteľom videlo – a nie celkom neprávom – ako demonštratívne zdôrazňovanie kontinuity medzi československou a slovenskou štátnosťou. Mons. Ritter preto po niekoľkých dňoch (býval v hoteli Carlton) odcestoval do Ríma a do Bratislavy sa už nevrátil. Zomrel v Ríme 21. apríla 1951.

Počas prvej Slovenskej republiky (1939 – 1945) až do jej zániku nebol v Bratislave nuncius, ale chargé d’affaires, Mons. Giuseppe Burzio (1901 – 1966). Od roku 1929 pracoval ako sekretár nunciatúry v Peru a od roku 1935 ako radca nunciatúry v Prahe. V roku 1938 sa stal chargé d affaires v Litve, odkiaľ prišiel do Bratislavy, 9. júna 1940. K slovenskej politickej elite zaujal kritický postoj (deportácie Židov, protižidovské zákony…), po roku 1945 pôsobil v Bolívii a na Kube. Do obnoveného Československa sa vrátil Mons. Saverio Ritter.

Čo sa týka Katolíckej akcie, v ktorej Michal Bubnič pôsobil – táto kládla dôraz na evanjelizáciu Slovákov, pretože po roku 1918 začalo aj na Slovensku čiastočne silnieť protináboženské hnutie. S kňazmi úzko spolupracovali veriaci laici a Bubničova fara v Topoľčanoch sa stala jedným z jej najdôležitejších centier na Slovensku. Okrem toho sa sústredila aj na sociálnu pomoc a charitu pre tých najchudobnejších. Spoločne s Karolom Körperom sa vypracoval k najplodnejším katolíckym žurnalistom na Slovensku – organizoval prednášky, púte do zahraničia, vykonával čulú apoštolskú prácu a podporoval aj nadaných a chudobných slovenských študentov. Vo svojich článkoch rozhodne vystupoval proti liberalizmu a ateizmu, považujúc ich za cudzorodý prvok v kultúrnohistorickom priestore Slovenska.

30. októbra 1925 Vatikán vymenoval Michala Bubniča za apoštolského administrátora Rožňavy. Pražská vláda proti Bubničovmu menovaniu do Rožňavy ostro protestovala a nikdy ho neuznala ako diecézneho biskupa. Vo funkcii apoštolského administrátora pôsobil v období rokov 1925 – 1938. Ako biskupské heslo si zvolil slová „Quis ut Deus? – Kto (je) ako Boh?“, ktoré vyjadrovali jeho veľkú úctu k sv. Michalovi Archanjelovi.

V Rožňave biskup Michal Bubnič zaviedol slovenské bohoslužby, v meste, kde žilo množstvo Maďarov zaviedol aj slovenské školy. Pre kňazov zaviedol rekolekcie, ktoré osobne viedol a ktoré sa postupne medzi kňazmi stali nesmierne obľúbené. Dal do poriadku aj biskupské sídlo, zháňal nové peniaze na opravu kostolov, pre rozvoj katolíckeho školstva, finančne podporoval rôzne katolícke aktivity i spolky. Dbal o pastoračný rozvoj zverenej diecézy, jeho náboženská horlivosť a dôslednosť v morálnej oblasti mali pozitívny dopad na každého, kto mal to šťastie a osobne sa s biskupom Michalom Bubničom stretol.

Náboženský život v Rožňave sa nesmierne pozdvihol, keď si v roku 1936 pripomenuli 100. výročie prenesenia ostatkov sv. Neita z Kalixtových katakomb v Ríme do rožňavskej katedrály Nanebovzatia Panny Márie. O Michalovi Bubničovi sa vysoko pozitívne vyjadrovalo aj vedenie HSĽS, veľkých podporovateľov mal v Andrejovi Hlinkovi i Jozefovi Tisovi.

Ako apoštolský administrátor Rožňavy v rokoch 1925 až 1938 biskup Bubnič podporoval Slovákov – okrem vyššie spomenutého organizovania rekolekcií pre kňazov a podpory chudobných, cirkevného školstva oslaboval silné postavenie komunistov vlastným sociálnym programom. Biskup Michal Bubnič totiž neváhal finančne pomáhať aj chudobným robotníkom, ktorí sa hlásili ku komunistickej strane a mnohých z nich priviedol späť ku viere.

Československá vláda, ktorá mala veľmi napäté vzťahy s Vatikánom, vnímala Michala Bubniča v podobných nepriateľských intenciách ako Andreja Hlinku či Jozefa Tisa a robila všetko preto, aby biskupstvo v Rožňave prestalo existovať. Prejavovalo sa to aj tým, že nedostávalo takmer nijaké príspevky, veriaci však obľúbeného biskupa finančne podporovali, a to aj napriek tomu, že ich sociálne postavenie a situácia boli veľmi ťažké.

Keď sa po Viedenskej arbitráži v roku 1938 stala Rožňava súčasťou Maďarska, ostal biskup Bubnič aj naďalej ochrancom slabých bez ohľadu na ich národnosť a bránil Slovákov a ich práva. Presadil činnosť Združenia slovenskej katolíckej mládeže, Spolok sv. Vojtecha pre Slovákov v Maďarsku, na jeho čelo vymenoval kňaza Alexandra Horáka a tiež zastrešoval právnu a duchovnú ochranu slovenských veriacich. Rovnako ako predtým chránil Maďarov a Nemcov v Československu.

Po Viedenskej arbitráži sa teda mesto Rožňava a nemalá časť Rožňavskej diecézy ocitli v Maďarsku. Keď pápež Pius XII. bulou Dioecesium fines z 19. júla 1939 potvrdil nové cirkevné hranice ako dôsledok Viedenskej arbitráže, biskup Bubnič sa stal definitívne sídelným rožňavským biskupom. Inštalovaný bol 1. októbra 1939, česká vláda už nemala možnosť proti tomuto rozhodnutiu bojovať.

Biskup Bubnič bol istotou pre všetkých katolíkov v Rožňave až do 9. januára 1945. V tento deň sa jeho biskupské sídlo v Rožňave stalo terčom útoku partizánov. Štvorčlenná skupina v noci odvliekla bezbranného biskupa Bubniča spolu s jeho generálnym vikárom dr. Róbertom Pobožným do pivnice, kde im oznámila, aby sa pripravili na smrť. Biskupa a jeho vikára mučili približne hodinu, psychicky a fyzicky ich týrali na zime, aby ich napokon v takto zúboženom stave poslali domov.

Starý biskup Michal Bubnič sa už z tohto mučenia a nervového otrasu nikdy nespamätal, zomrel 22. februára 1945 v rožňavskej nemocnici. Pohreb sa konal 26. februára, ostatky boli dočasne uložené do krypty katedrálneho kostola v Rožňave. V máji 1947 ostatky biskupa Michala Bubniča previezli do rodnej obce Pajštún (Borinka), kde ich uložili v kaplnke vedľa kostola Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v Borinke.

PDF (formát pre tlač)