Biskup Michal Bubnič, mučeník a pravý hlas katolíckej Cirkvi (1. časť)

Branislav Krasnovský
15. decembra 2025   Slovensko   Slovenské dejiny, Slovenské osobnosti

Úvod

V dejinách slovenského katolicizmu sa nájde mnoho vynikajúcich a veľkých mien, ku ktorým patrí právom aj zbožný slovenský kňaz a biskup Michal Bubnič (1877 – 1945). Vynikajúci kňaz, slovenský národovec so silným sociálnym cítením, obranca slabých, ktorý zomrel na následky partizánskeho mučenia z februára roku 1945. Pre tradične zmýšľajúcich katolíkov je jeho osobnosť symbolom neotrasiteľnej vernosti katolíckej Tradícii a mučeníctva, nenávisť, ktorú voči nemu ako vernému synovi katolíckej Cirkvi cítili komunisti bola až nepochopiteľná.

Paradoxne tento slovenský biskup a mučeník nie je tak známy ako iní slovenskí katolícki biskupi a mučeníci (Ján Vojtaššák, Michal Buzalka či Pavol Gojdič), ktorí sú už v slovenskej histórii pomerne dobre spracovaní. Michal Bubnič je v slovenskej katolíckej verejnosti ešte stále pomerne neznámou osobou.

Venoval sa mu napríklad slovenský historik Martin Lacko vo svojej monografii: Michal Bubnič, rožňavský biskup a mučeník (Lúč, 2020). Nejde o vyčerpávajúcu historickú monografiu, len o základné informácie o slovenskom biskupovi a mučeníkovi. Jeho životné osudy by si však zaslúžili nielen podrobnejšie spracovanie zo strany slovenskej historickej obce, ale zároveň ponúkajú otázku: „Prečo sa v prípade Michala Bubniča ešte nezačal proces jeho blahorečenia?“

Michal Bubnič a rakúsko-uhorská monarchia (1877 – 1918)

Michal Bubnič sa narodil 22. mája 1877 v Pajštúne pri Bratislave; rod Bubničovcov pochádzal z Chorvátska, odkiaľ v 16. storočí utiekli pred Turkami a usídlili sa na majetkoch grófskej rodiny Károlyovcov. Bubničovci boli nesmierne životaschopní, v Pajštúne sa dokonca jeden z členov rodiny dostal aj do šľachtického stavu.

Jozef Bubnič, otec budúceho biskupa Michala Bubniča bol tesárskym majstrom, matka Mária, rodená Maderová, sa starala o domácnosť. Krstil ho v kostole Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v Pajštúne kaplán František Kopernický, neskorší ostrihomský kanonik, pápežský prelát a rektor ostrihomského seminára.

Už ako dieťa bol Michal Bubnič veľmi nadaný a presvedčený, že sa stane katolíckym kňazom. Študoval v Šamoríne, na gymnáziu v Bratislave a neskôr v Ostrihome teológiu. V roku 1900 bol vysvätený za kňaza. Následne pôsobil na viacerých miestach: v Svätom Jure pri Bratislave, Svätom Jáne, v Piešťanoch, Maduniciach, Hlohovci, Topoľčanoch a nakoniec v Rožňave.

V Maduniciach sa kvôli svojmu slovenskému cíteniu dostal ešte počas existencie Rakúsko-Uhorska do rozporov s vyššou maďarskou cirkevnou vrchnosťou i úradmi. Angažoval sa v národno-buditeľskej práci, viedol spevácke i folklórne spolky a tiež nechal postaviť pomník národnému buditeľovi Jánovi Hollému. Počas I. svetovej vojny podporoval rodiny madunických rodákov, ktorých živitelia museli narukovať do armády, alebo padli, v obci vytvoril pobočku Červeného kríža. Podľa dochovaných historických informácií po rozpade monarchie v roku 1918 upokojil rozvášnené nálady v obyvateľstve, svojou autoritou zabránil rabovaniu a prejavom etnického násilia.

Už počas kňazského pôsobenia v čase monarchie sa prejavil ako muž odvahy, pravdy a slovenského cítenia. Vrelo podporoval slovenské národné hnutie, zakladal slovenské spevokoly a spolky, budoval medzi svojimi veriacimi slovenské národné povedomie, začo ho maďarskí veriaci nielen kritizovali, ale písali na jeho osobu aj udania, takže sa dostal do nemilosti u maďarskej štátnej a cirkevnej vrchnosti.

Michal Bubnič v dobe čechoslovakizmu a protikatolíckeho liberalizmu (1918 – 1923)

Spočiatku sa kňaz Michal Bubnič staval ku vzniku Československej republiky pozitívne a následne sa angažoval aj v štruktúrach Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS). Jeho sociálne cítenie sa prehlbovalo, obec Madunice mala šťastie, že ho mali za kňaza. Keď ho v roku 1923 preložili do Topoľčian, zanechal v srdciach Maduničanov smútok a prázdno.

Od mája 1923 teda pôsobil v Topoľčanoch, kde si ho veriaci rovnako veľmi rýchlo obľúbili. Pod jeho vedením sa nielenže obnovila činnosť Spolku svätého Vojtecha (SSV) – veriaci si kupovali všetky nábožné knihy a materiály, ktoré im ich kňaz odporúčal, ale i s radosťou sa zúčastňovali pútí do Mariazellu, jedného z najznámejších rakúskych pútnických miest.

Pár slov o bazilike v Mariazelli. Jeden z mojich najobľúbenejších pápežov a súčasne, podľa môjho názoru, najlepší pápež 20. storočia, svätý Pius X. osobne dňa 10. novembra 1907 povýšil tunajšiu baziliku na baziliku minor a dekrétom z 8. septembra 1908 zabezpečil korunováciu zázračného dreveného obrazu Panny Márie. Mariazell je v katolíckom svete vnímaný ako národná svätyňa všetkých nemecky hovoriacich krajín.

Musím priznať, že ešte v mojich študentských rokoch sa mi veľmi páčila bazilika v Mariazelli a až neskôr som zistil, že jej tvorcom je taliansky barokový architekt Domenico Sciassia. V rakúskom baroku zohral dôležitú úlohu pri formovaní monumentálneho sakrálneho štýlu, typického pre mariánske svätyne v habsburgskej monarchii. On je autorom monumentálnej barokovej fasády s dvoma vežami, integrácie fasády do jedného celku so zachovaným gotickým jadrom chrámu a ako aj koncepcie dlhej barokovej lode. Podarilo sa mu zladiť architektonickú symetriu medzi románsko-goticko-barokovými prvkami chrámu, čo bola vskutku náročná architektonická úloha.

To, čo vytvoril Domenico Sciassia, je dnes považované za symbol mariánskej architektúry habsburgskej ríše. Jeho štýl je rázny, katolícky pevný a najmä mariánsky. Ide o masívny barok s výraznou vertikálou – veže ako keby ukazovali pútnikom na Nebo. Domenico Sciassia kládol dôraz na monumentálnosť fasády, čisté harmonické proporcie bez prehnanej ornamentiky, odborníci vysoko oceňujú jeho schopnosť prepojiť barok so staršími sakrálnymi štýlmi. Domenico Siassia bol členom severotalianskej architektonickej školy, pravdepodobne pochádzal z Furlanska alebo Benátska a jeho učiteľmi boli známi architekti Giacommo della Porta a Carlo Maderno.

Žiaľ, jeho podobizeň sa nezaznamenala, ide však o jedného z prvých barokových architektov, pričom v Rakúsku pôsobil v rozpätí rokov 1640 – 1670, to znamená v záverečnej fáze tridsaťročnej vojny, ako aj v čase brutálnych osmanských nájazdov na monarchiu. Bol zbožným katolíkom a stal sa súčasťou protireformačného programu Habsburgovcov.

V Mariazelli sa mu podarilo nádherným spôsobom vizuálne podčiarknuť mariánsku zbožnosť, urobiť z neho duchovnú pevnosť Rakúska – demonštroval ňou katolícke sebavedomie voči degenerovanému umeleckého prejavu protestantského severu. Okrem neho v centrálnom Rakúsku pôsobili ešte aj Pietro della Porte, Giacomo del Pozzo a Carlo Carlone – títo umelci upravili väčšinu kostolov Dolného Rakúska. Ich tvorba nesie typické znaky severotalianskeho baroka: harmóniu, čistotu línii a najmä dôraz na monumentálnosť oltárnych priestorov.

Pre nás tradičných katolíkov je Domenico Sciassia architektom mariánskej obnovy v habsburskej monarchii. Je architektom mariánskej protireformácie, umeleckým pilierom habsburgskej rekatolizácie a staviteľom chrámu, ktorý bol dlhodobo aj centrom mariánskej tradície Slovákov (veľmi rád chodievam do Šaštína, ale ešte radšej do Mariazellu). Pre mňa je Mariazell pútnickým miestom celej habsburgskej monarchie, vrátane Slovákov a súčasne symbolom skutočnosti, že Panna Mária je Matkou národov habsburskej monarchie, najmä priestoru medzi Alpami a Karpatami.

O založení Mariazellu a jeho vývoji existujú tri základné legendy. Prvá hovorí, že v roku 1157 bol na územie dnešného mesta vyslaný ako duchovný pastier, mních svätého Lambrechta menom Magnus. Keď mu cestu do mesta zavalila veľká skala, položil figúrku Panny Márie, ktorú si niesol, na skalu. Skala sa rozlomila, čím sa Magnusovi cesta uvoľnila. Na neďalekom brehu sa následne usadil, postavil figúrku na kmeň stromu a z dreva postavil celu, ktorá mu slúžila zároveň ako kaplnka, i ako bývanie.

Druhá legenda hovorí o tom, ako na toto miesto okolo roku 1200 putoval juhomoravský markgróf Henrich aj s manželkou, a za pomoci Panny Márie sa v Mariazelli vyliečil z ťažkej choroby. Z vďaky za zázračné uzdravenie potom nechal postaviť na mieste drevenej kaplnky prvý kamenný kostol.

Tretia legenda rozpráva, ako uhorský kráľ Ľudovít I. z Anjou vďaka modlitbe k Panne Márii z Mariazellu zvíťazil v bitke proti moslimom na juhu Uhorského kráľovstva. Z vďaky dal postaviť gotický kostol a obdaril ho obrazom, ktorý vo svojom sne videl.

A môžeme sa vrátiť k biskupovi Michalovi Bubničovi. 🙂

Ako už bolo naznačené vyššie, v Topoľčanoch zorganizoval dve púte veriacich do rakúskeho Mariazellu. Pôsobil v kostole Nanebovzatia Panny Márie, menší barokový kostol Najsvätejšej Trojice situovaný v blízkosti starej topoľčianskej nemocnice, bol spojený s Milosrdnými sestrami sv. Vincenta de Paul (vincentky) a nebol farským kostolom.

Vzdelaného a zbožného slovenského katolíckeho kňaza Michala Bubniča si čoskoro všimol nielen Andrej Hlinka a Jozef Tiso, ale záujem o svoju osobu vyvolal aj vo Vatikáne.

Historici zaoberajúci sa katolíckou Cirkvou v čase existencie slobodomurárskej prvej Československej republiky vedia, že jej vznik v roku 1918 nesprevádzala žiadna náboženská neutralita. Nový štát bol v mnohom programovo protikatolícky: prvý prezident, T. G. Masaryk nenávidel katolíkov, mal silné antiklerikálne cítenie, sympatizoval s husitmi, pričom aj jeho ideový súputník, Edvard Beneš bol od svojej mladosti rovnako otvorene nepriateľsky orientovaný voči Vatikánu a katolíckej Cirkvi. Obaja boli už v čase prvej Československej republiky označovaní dobovými katolíkmi za slobodomurárov a antiklerikálov

Českí liberáli zásadne považovali katolicizmus za nástroj rakúskej poroby. Slovensko naopak bolo tradične hlboko katolícke, orientované na Rím s aktívnym kňazstvom a náboženským životom, pričom veľká časť slovenského kléru mala výrazne národné slovenské cítenie. Tu vznikla prvá veľká trhlina medzi Čechmi a Slovákmi – Slováci ako oduševnení katolíci nechápali zvrátenú nenávisť časti českej politickej elity voči katolicizmu.

Už od vzniku ČSR sa tak začali vyhrocovať diplomatické spory medzi Vatikánom a Československom. Po roku 1918 sa riešil kľúčový problém, kto bude kontrolovať katolícku Cirkev v novom štáte. Československí vládni politici odmietali spočiatku apriori rakúske konkordáty, cirkevnú politiku habsburskej monarchie a akékoľvek záväzky voči Vatikánu. Rím trval na svojom práve menovať biskupov a na autonómii katolíckej Cirkvi, ako aj na kontinuitnom právnom pohľade na diecézne hranice.

(Pokračovanie)

PDF (formát pre tlač)