Záhrobie

Branislav Krasnovský
8. mája 2025   Cirkev Spoločnosť

Krátko po smrti pápeža Františka som si opäť raz prezeral stránku Libri Nostri Catholica a naďabil som na knihu pátra Emericha Soukupa, českého dominikána, ktorý v roku 1934 napísal knihu „Za hrobem“. Tak som si v nej začal listovať s cieľom zistiť, či sa zistenia v tejto knihe líšia od zistení a tvrdení dnešných modernistov a liberálov, ktorí synodálne budujú ekumenické náboženské bratstvo a oktrojujú v katolíckej Cirkvi vlastné synodálne vanuté ekumenické predstavy. Keďže sa predstavy modernistov a Em. Soukupa sa od seba diametrálne líšia, rozhodol som sa knihu českého dominikána predstaviť našim čitateľom v krátkom seriáli.

Aká má byť ekumenicky správna predstava Raja a ako sa líši od katolíckej pravdy?

Keď pápež František počas svojej návštevy Singapúru v septembri 2024 na medzináboženskom ekumenickom stretnutí vyhlásil, že „všetky náboženstvá sú cestou k Bohu, sú ako rôzne jazyky, ktorými sa k Bohu približujeme, ale Boh je Bohom pre všetkých“, konzervatívni katolíci sa začali chytať za hlavu, pretože podľa ich slov išlo o relativizáciu katolíckej pravdy a oslabenie učenia jedinečnosti Krista ako Spasiteľa.

Slniečkári, liberáli, modernisti a synodalisti v Cirkvi však reagovali, že pápež František nepopieral katolícke učenie o jedinečnosti Ježiša Krista ako cesty k spáse, jeho vyjadrenie bolo chápané skôr ako výzva na rešpekt a dialóg medzi náboženstvami uznávajúc, že ľudia rôznych vierovyznaní hľadajú Boha svojím spôsobom a že tento prístup je úplne v súlade s dokumentom Nostra aetate z II. vatikánskeho koncilu, ktorý vyzýva katolíkov k úcte a spolupráci s príslušníkmi iných náboženstiev.

Samozrejme, kto som ja, aby som sa priečil dokumentu Nostra aetate? Tak ako po Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii v roku 1917 a po Víťaznom februári 1948 sa ukázalo, že všetko, čo sa udialo pred rokom 1917 a 1948 je len akousi menej významnou predohrou k najvýznamnejšej historickej dejinnej udalosti (VOSR a Víťazný Február) – tak sa po II. vatikánskom koncile ukázalo, že všetko, čo sa odohralo pred týmto koncilom je len menej významnou predohrou k najvýznamnejšej teologickej dejinnej udalosti – II. vatikánskemu koncilu, na ktorom sa liberálom a modernistom podarilo do viacerých dokumentov prepašovať tvrdenia, ktoré prinášajú v Cirkvi zmätok.

Všetci však vieme, ako dlho komunisti vydržali a ako skončili a ja som presvedčený, že rovnako skončia aj liberáli a modernisti v Cirkvi. Že sa z dokumentov II. vatikánskeho koncilu vylúčia všetky problematické formulácie, ktoré spôsobujú zmätok v Cirkvi a ak sa odsúdenia modernizmu, či liberalizmu nedožijeme my, dožijú sa ich odsúdenia naše deti alebo vnuci.

Dnes si však vychutnávajme dobu, kedy liberáli a modernisti radostne budujú synodálne vanutú Cirkev, vrátane ich vlastných podivných ekumenických predstáv. Mňa by len zaujímalo, ako to majú liberáli, modernisti a synodalisti v hlave upratané, a keď už sa majú všetci katolíci synodálne a ekumenicky duchovno-tolerantne vrtieť, tak sa pýtam – môže sa nakoniec stať, že katolík získa zaslúženú odmenu aj v podobe moslimskej rajskej záhrady?

Moslimský raj:

Záhrady, kde tečú rieky medu, mlieka, nealkoholického vína a čistej vody, kde je vždy dostatok bohato prestretých stolov, plno mäkkých vankúšov, hodvábnych rúch, ovocia a vyberaných pokrmov? Kde sú v rámci ekumenického bratstva aj pre potreby tých katolíckych mužov, čo si svojím životom zaslúžili dostať sa do Raja pripravené panenské hurisky s bohatými skúsenosťami, ktoré ich budú obšťastňovať medzi hodovaním a modlitbami? Kde si budú katolícke manželky radostne štebotať s moslimskými manželkami, ktoré už nie sú pasívnou súčasťou mužského Raja, ale samostatnými osobami s vlastnou duchovnou odmenou a blaženosťou?

Mňa osobne antiekumenicky a antisynodálne absolútne nevhodne pobavilo, keď som zistil, že v moslimskom Raji na rozdiel od mužov, ktorí majú k dispozícii hurisky, nemajú manželky k dispozícii mladíkov, ktorí by ich obšťastňovali medzi jedlom a modlitbami, ale v ich prípade sa kladie dôraz na čisto duchovný rozmer rajskej odmeny a blaženosti. Majú to moslimovia ozaj dobre premyslené, ako sa hovorí v rímskom prísloví: „Čo je dovolené Iovovi, nie je dovolené volovi“, na rozdiel od moslimských mužov budú žiť nekonečne dlho v duchovnej počestnosti. 🙂

Alebo sa v Raji v rámci presadzovaného ekumenicko-synodálneho dialógu budem môcť nakoniec stretnúť aj s ľudožrútskou Pachamamou či brahmanským Ganéšom, jedným z najuctievanejších bohov hinduistického panteónu, rozpoznateľného podľa slonej hlavy, veľkého brucha a veselej dobrosrdečnej povahy?

S Ganéšom, ktorého nerozladilo ani to, že mu milenec jeho matky Parvátí, samotný veľký Šiva v zlosti, (pretože ho svojím mrnčaním rušil pri sexuálnych hrách s milenkou Parvátí, v náručí ktorej si chcel Šiva oddýchnuť po boji s démonmi) odsekol hlavu a zahodil ju na druhý koniec sveta, čím svoju milenku Parvátí oprávnene rozhneval a rozplakal, takže nakoniec, aby bol pokoj, vybral sa Šiva s nevôľou Ganéšovu hlavičku hľadať, a keďže ju nenašiel, odtrhol hlavu slonovi a nasadil ju na Ganešove bezhlavé telíčko?

Malý Ganéša sa samozrejme slonej hlavičke potešil, pretože získal väčší mozog a inteligenciu ako mal, keď bol indickým dieťaťom, navyše získal nový pohyblivý a hravý chobot medzi očami a takisto podobne ako slon, získal aj lepšiu pamäť, so sloňou hlavičkou sa dokonca začal kamarátiť s myšami a potkanmi. Ganéšovo veľké brucho je symbolom, že dokáže stráviť všetko dobré a zlé a zlomený kel znamená, že dokáže prinášať obete v mene idey.

Ganéša je kráľ:

https://www.youtube.com/watch?v=r3OKRsAUcbI

Priznám sa, neviem si dosť dobre predstaviť, ako si dokážu kresťanskí slniečkári, ekumenisti, liberáli a modernisti vtesnať Ganéšu do predstáv katolíckeho Raja, napríklad mu nájsť miesto pri sv. Kataríne Sienskej, alebo pri sv. Filipovi Nerim, či povedľa mne nesmierne sympatickému Tomášovi Torquemadovi.

Možno keby sa v Raji hralo britské slonie pólo, alebo keby v sa v Raji musela voziť ryža z plantáže, tak by som si vedel predstaviť, žeby mal aj Ganéša v Raji nejaké opodstatnenie. Keďže v katolíckom Raji sa však už nebude musieť pracovať (práca v pote tváre je za trest a vznikla pre Adama a Evu a ľudstvo po vyhnaní z Raja), takže Ganéša by sa v katolíckom Raji určite necítil komfortne, rovnako ako sa evidentne v katolíckom Raji necítia komfortne slniečkári, modernisti a liberáli, keďže túžia katolícky Raj vďaka svojim podivne vanutým synodálnym predstavám obohatiť rôznymi čudami…

Slonie Pólo:

Takže teraz opustime ekumenické táranie a sústredíme sa na knihu českého dominikána Em. Soukupa, ktorý s dominikánskym prehľadom a prísnou logikou hovorí o tom, čo nás katolíkov čaká po smrti.

1. Záhrobie

Profesor Em. Rádl zakončil roku 1931 svoju prednášku takto: „Je nanajvýš pravdepodobné, že človek je iba posledným stupňom v predlhej histórii života a sveta. Dĺžka života všetkého ľudstva dohromady nie je v histórii vesmíru skoro nič. Človek však sa stavia do pozície pána sveta s istotou, ktorú všetci v sebe cítime, rozhoduje o udalostiach tohto sveta, dnešného, ako minulého, či sú správne, mravné alebo nie, ako by bol sudcom nado všetkým.

Sudca je však vždy vyšší pán, než odsúdený. Odkiaľ máme toto pochybné právo, stavať sa nad tento svet, ako keby sme boli jeho pánmi? Sme, a máme byť pánmi prírody, svojho tela, svojich zvykov, pánmi všetkého toho, čo sa za milióny rokov na svete vytvorilo? Na túto otázku vývojovej teórie odpovede neexistujú, vývojové teórie nemajú dôkazy o tom, žeby v človeku bolo aj niečo iné ako to, čo vzniklo zo zeme počas vývoja dlhšieho ako štyri miliardy rokov.“

„Takisto tieto ateistické teórie nedávajú odpoveď na otázku, odkiaľ sa v človeku berie to húževnaté presvedčenie, že existuje život aj po smrti a v záhrobí. Ateistická veda nedokáže potvrdiť, či existuje život aj po smrti, v záhrobí, nedokáže to ani vyvrátiť a človek sa však aj tak cíti byť pánom a sudcom všetkého, pretože sa v ňom hlási k životu a svojim právam niečo, čo nemožno umlčať a čo nevzniklo vývojom prírodným síl. A tak sa človek zmieta v dvoch polohách – od tvrdenia, že je pánom zeme a všetkého až k nihilistickým tvrdeniam, že po smrti všetko stratí a smrťou úplne zmizne z diania vo svete.

Dôkazy? Dokazujeme snáď, že človek má schopnosť reči alebo že je odlišný od rastliny či zvieraťa? Všade, kde je človek, je aj smrť a všade sú aj predstavy o posmrtnom živote. Neexistuje národ na zemi, ktorý by takéto predstavy nemal. Ak by aj neexistoval dostatok literatúry, archeológovia majú dostatok dôkazov o tom, že si človek posmrtný život v nejakej podobe vždy predstavoval. V najstarších dobách ľudstva máme dostatok hrobov, v ktorých mali mŕtvi v hroboch všetko, čo potrebovali k životu: pokrmy, predmety dennej potreby, drahocennosti, zvieratá, služobníctvo – to je dôkazom skutočnosti, že títo naši predkovia mali predstavy o posmrtnom živote. Existuje však aj dostatok literatúry, vďaka ktorej poznáme posmrtné predstavy jednotlivých civilizácii, piesne a obrady, s ktorými sa mŕtvi vyprevádzali na druhý svet. Každý človek má predstavy o posmrtnom živote a v rámci týchto predstáv má svoje miesto aj predstava, že sa po smrti stretne so svojimi blízkymi.

Od počiatkov ľudia vedeli, že Boh existuje, v ľudských predstavách mala však predstava Boha rôznu podobu. A aj keď sa často proti Bohu a teistickým predstavám zdvihla vlna odporu, nikdy sa tento hlas o živote či vieru v Boha po smrti nepodarilo odstrániť. Človeka bolo možné na čas zaslepiť, zastrašiť, ale tak ako vždy vyjde slnko spoza mrakov, tak aj v ľudstve sa vždy viera v Boha znova objavila a zároveň s touto vierou sa vrátilo aj presvedčenie o tom, že existuje aj život po smrti a v záhrobí a že sa po smrti stretneme so svojimi blízkymi.

Katechizmus katolíckej Cirkvi (KKC) učí, že po smrti dochádza k osobnému súdu a duša človeka ide buď do Neba, Očistca alebo do Pekla, podľa toho, ako žil svoj život vo vzťahu k Bohu. Smrť je koniec nášho pozemského putovania. Ako hovorí KKC 1013, „Smrť je koniec pozemského života. Naša smrť uzatvára čas prijatia Božej milosti, ktorú nám Kristus získal. Po smrti už nie je možné zmeniť svoj večný osud, „čas milosti a skúšky“, sa smrťou skončil.

Okamžitý osobný súd (KKC 1021–1022 ): Každý človek po smrti prejde okamžitým osobným súdom, kde mu bude určený večný osud: Nebo – ak zomrel v stave milosti, bez ťažkého hriechu. Peklo – ak človek zomrie v smrteľnom hriechu bez ľútosti. Očistec – ak zomrie v priateľstve s Bohom, ale ešte potrebuje očistenie.

1021 Smrťou sa končí život človeka ako čas otvorený na prijatie alebo odmietnutie Božej milosti, ktorá sa stala zjavnou v Kristovi. Nový zákon hovorí o súde (1038) najmä z hľadiska konečného stretnutia s Kristom pri jeho druhom príchode, ale viac ráz hovorí aj o odplate bezprostredne po smrti každého človeka podľa jeho skutkov a jeho viery. (679) Podobenstvo o chudobnom Lazárovi a Kristove slová kajúcemu zločincovi na kríži, ako aj iné texty Nového zákona hovoria o konečnom osude duše, ktorý môže byť v jednotlivých prípadoch odlišný.

1022 Každý človek hneď po smrti dostáva večnú odplatu (393) vo svojej nesmrteľnej duši na osobitnom súde, ktorý stavia život človeka do vzťahu s Kristom: alebo prejde očisťovaním, alebo hneď vojde do nebeskej blaženosti, alebo sa hneď naveky zatratí. „Na konci života ťa budú súdiť podľa lásky.“ (1470)

Nebo (KKC 1023–1029) Účasť na Božom živote, dokonalá blaženosť, videnie Boha z tváre do tváre (visio beatifica). Nebo je cieľ, po ktorom má túžiť každý veriaci – naplnenie ľudskej túžby po šťastí a pravde.

1023 Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom a sú dokonale očistení, žijú naveky s Kristom. (954) Sú navždy podobní Bohu, lebo ho vidia „takého, aký je“ (1Jn 3,2), „z tváre do tváre“ (1Kor 13,12): „Apoštolskou autoritou definujeme, že podľa všeobecného Božieho rozhodnutia duše všetkých svätých, ktorí zomreli pred umučením nášho Pána Ježiša Krista… a ostatných veriacich, ktorí zomreli po prijatí Kristovho svätého krstu, v ktorých nebolo nič, čo by bolo treba očistiť, keď zomreli… alebo v ktorých, ak vtedy bolo alebo bude treba niečo očistiť, keď (raz) boli (alebo budú) po svojej smrti očistené…, a to aj pred vzkriesením svojho tela a pred všeobecným súdom, po nanebovstúpení Spasiteľa, nášho Pána Ježiša Krista, boli, sú a budú v nebi, v nebeskom kráľovstve a v nebeskom raji s Kristom, pridružení k spoločenstvu svätých anjelov, a že po utrpení a smrti Pána Ježiša Krista uvideli a vidia Božiu podstatu intuitívnym videním a aj z tváre do tváre bez sprostredkovania akéhokoľvek stvorenia.“

1024 Tento dokonalý život s Najsvätejšou Trojicou, toto spoločenstvo života a lásky s ňou, s Pannou Máriou, s anjelmi a so všetkými blaženými sa volá „nebo“. Nebo je posledný cieľ človeka (260, 326) a splnenie jeho najhlbších túžob, stav vrcholnej a definitívnej blaženosti. (2734, 1718)

1025 Žiť v nebi znamená „byť s Kristom“. (1011) Vyvolení žijú „v ňom“, ale zachovávajú si pri tom, alebo lepšie, nachádzajú v tom svoju pravú totožnosť, svoje vlastné meno: „Život je totiž byť s Kristom, lebo kde je Kristus, tam je kráľovstvo.“

1026 Ježiš Kristus nám svojou smrťou a svojím zmŕtvychvstaním „otvoril“ nebo. Život blažených spočíva v plnom vlastnení ovocia vykúpenia, ktoré uskutočnil Kristus. On pridružuje k svojmu nebeskému osláveniu tých, čo v neho uverili a ostali verní jeho vôli. (793) Nebo je blažené spoločenstvo všetkých, ktorí sú dokonale včlenení do Krista.

1027 Toto tajomstvo blaženého spoločenstva s Bohom a so všetkými, ktorí sú v Kristovi, presahuje každé chápanie a každú predstavu. Sväté písmo nám o tomto blaženom spoločenstve (959, 1720) hovorí v obrazoch: život, svetlo, pokoj, svadobná hostina, víno Kráľovstva, dom Otca, nebeský Jeruzalem, raj: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ (1Kor 2,9).

1028 Pretože Boh je transcendentný, (1722) možno ho vidieť takého, aký je, iba keď on sám sprístupní svoje tajomstvo bezprostrednému nazeraniu človeka a dá mu na to schopnosť. Toto nazeranie na Boha v jeho nebeskej sláve nazýva Cirkev „oblažujúcim videním“ (163) (visio beatifica): „Aká to bude sláva a aká blaženosť, keď budeš pripustený, aby si videl Boha, keď budeš poctený, aby si s Kristom Pánom, svojím Bohom, mal radosť z večnej spásy a z večného svetla… (a) v nebeskom kráľovstve spolu so spravodlivými a Božími priateľmi prežíval slasť z darovanej nesmrteľnosti.“

1029 V nebeskej sláve blažení naďalej radostne plnia Božiu vôľu (956) týkajúcu sa ostatných ľudí a celého stvorenia. (668) Už kraľujú s Kristom; s ním „budú kraľovať na veky vekov“ (Zjv 22,5) .

Očistec (KKC 1030–1032) Stav očisťovania duší, ktoré zomreli v milosti, ale ešte nie sú pripravené na vstup do neba. Cieľom je očistenie „zvyškov hriechu“. Modlitby živých a sväté omše môžu dušiam v očistci pomôcť.

1030 Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou večnou spásou, podstupujú po svojej smrti očisťovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na to, aby vošli do nebeskej radosti.

1031 Toto konečné očisťovanie vyvolených, (954, 1472) ktoré je úplne odlišné od trestu zatratených, nazýva Cirkev očistcom. Učenie viery o očistci formulovala Cirkev najmä na Florentskom a Tridentskom koncile. Tradícia Cirkvi, odvolávajúc sa na niektoré texty Svätého písma, hovorí o očistnom ohni: „Treba veriť, že pred (posledným) súdom je za niektoré ľahké viny očistný oheň, pretože (ten, ktorý je) Pravda hovorí, že ak sa niekto rúhal proti Duchu Svätému, neodpustí sa mu ani v tomto veku, ani v budúcom (Mt 12,31). Z tohto výroku sa dá pochopiť že niektoré viny môžu byť odpustené v tomto veku, kým niektoré v budúcom.“

1032 Toto učenie sa opiera aj o prax modliť sa za zosnulých, (958) o ktorej hovorí už Sväté písmo: „Preto (Júda Machabejský) nariadil… zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu“ (2Mach 12,46). Cirkev už od prvotných čias uctievala pamiatku zosnulých (1371) a obetovala za nich prosby (suffragia), najmä eucharistickú obetu, aby boli očistení a mohli dosiahnuť oblažujúce videnie Boha. Cirkev odporúča za zosnulých aj almužny, (1479) odpustky a kajúcne skutky „Pomáhajme im teda a slávme ich pamiatku. Veď ak Jóbových synov očisťovala otcova obeta, prečo pochybuješ, že naše obety za tých, čo zomreli, im prinesú nejakú útechu? … Nezdráhajme sa pomáhať tým, čo zomreli, a obetovať za nich modlitby.“

Peklo (KKC 1033–1037) Večné odlúčenie od Boha pre tých, čo dobrovoľne odmietli Boha až do smrti. Boh nikoho nepredurčuje do pekla – zatratenie je dôsledkom slobodného rozhodnutia človeka. Peklo je vyjadrením úcty k slobodnej vôli človeka, aj keď tragickým.

1033 Nemôžeme byť zjednotení s Bohom, ak sa slobodne nerozhodneme milovať ho. Nemôžeme však milovať Boha, ak ťažko hrešíme proti nemu, proti svojmu blížnemu alebo proti sebe samým: „Kto nemiluje, ostáva v smrti. Každý, kto nenávidí svojho brata, je vrah. A viete, že ani jeden vrah nemá v sebe večný život“ (1Jn 3,14–15). Náš Pán nás upozorňuje na to, že budeme od neho odlúčení, ak nebudeme pomáhať vo vážnych potrebách chudobným a maličkým, ktorí sú jeho bratmi. (1861) Zomrieť v smrteľnom hriechu, ak sme ho neoľutovali a ak sme nedosiahli Božiu milosrdnú lásku, znamená zostať navždy odlúčenými od Boha vinou našej slobodnej voľby. A tento stav definitívneho vylúčenia seba (393) zo spoločenstva s Bohom a s blaženými sa označuje slovom „peklo“. (633)

1034 Ježiš často hovorí o „pekle“ („gehenne“), o „neuhasiteľnom ohni“ , ktorý je určený tým, čo až do konca svojho života odmietajú veriť a obrátiť sa, a kde môžu zahynúť naraz duša i telo. Ježiš závažnými slovami oznamuje, že „pošle svojich anjelov a vyzbierajú z jeho kráľovstva… tých, čo páchajú neprávosť, a hodia ich do ohnivej pece“ (Mt 13,41–42) a že vyhlási odsúdenie: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa“ (Mt 25,41).

1035 Učenie Cirkvi potvrdzuje, že jestvuje peklo (393) a že je večné. Duše tých, čo zomierajú v stave smrteľného hriechu, zostupujú hneď po smrti do pekla, kde trpia pekelné muky, „večný oheň“. Hlavný trest pekla spočíva vo večnej odlúčenosti od Boha, lebo jedine v ňom môže mať človek život a blaženosť, pre ktoré bol stvorený a po ktorých túži.

1036 Výroky Svätého písma a učenie Cirkvi o pekle sú pre človeka výzvou na zodpovednosť, (1734) s ktorou má používať svoju slobodu so zreteľom na svoj večný osud. Súčasne sú aj naliehavou výzvou na obrátenie: (1428) „Vchádzajte tesnou bránou, lebo široká brána a priestranná cesta vedie do zatratenia a mnoho je tých, čo cez ňu vchádzajú. Aká tesná je brána a úzka cesta, čo vedie do života, a málo je tých, čo ju nachádzajú!“ (Mt 7,13–14). „Keďže však nevieme ani dňa, ani hodiny, máme, ako upozorňuje Pán, stále bdieť, aby sme si po skončení nášho jediného pozemského života zaslúžili vojsť s ním na svadbu a byť započítaní medzi požehnaných, a nerozkázalo sa nám ako zlým a lenivým sluhom odísť do večného ohňa, von do tmy, kde bude plač a škrípanie zubami.“

1037 Boh nikoho nepredurčuje na to, aby šiel do pekla; to predpokladá dobrovoľné odvrátenie sa od Boha (smrteľný hriech) a zotrvanie v tom odvrátení až do konca. Cirkev v eucharistickej liturgii (162) a v každodenných modlitbách svojich veriacich úpenlivo prosí o milosrdenstvo Boha, (1014, 1821) ktorý „nechce, aby niekto zahynul, ale aby sa všetci dali na pokánie“ (2Pt 3,9). „Bože, milostivo prijmi túto obetu, ktorú ti predkladáme my, tvoji služobníci, i celá tvoja rodina. Spravuj naše dni vo svojom pokoji, zachráň nás od večného zatratenia a pripočítaj k zástupu svojich vyvolených.“

Vzkriesenie mŕtvych a posledný súd (KKC 1038–1041) Na konci čias príde všeobecný súd, keď budú mŕtvi vzkriesení a každý bude súdený pred všetkými. Pravda o poslednom súde nás vedie k obráteniu, bdelosti a nádeji.

1038 Vzkriesenie všetkých mŕtvych, „spravodlivých i nespravodlivých“ (Sk 24,15), sa odohrá pred posledným súdom. (998, 1001) To bude „hodina, keď všetci v hroboch počujú… hlas (Syna človeka) a vyjdú: tí, čo robili dobre, budú vzkriesení pre život, a tí, čo páchali zlo, budú vzkriesení na odsúdenie“ (Jn 5,28–29). Vtedy Kristus príde „vo svojej sláve a s ním všetci anjeli, … zhromaždia (sa) pred ním všetky národy a on oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov. Ovce si postaví sprava, capov zľava… A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života“ (Mt 25,31–33, 46).

1039 Pred Ježišom Kristom, ktorý je Pravda, (678) sa definitívne ukáže pravda o vzťahu každého človeka k Bohu. Posledný súd odhalí až do posledných dôsledkov, čo dobré každý urobil alebo zanedbal urobiť počas svojho pozemského života: „Všetko, čo robia zlí, sa zaznamenáva, a oni o tom nevedia. Keď príde viditeľne náš Boh, nebude mlčať (Ž 50,3)… Potom sa obráti aj k tým, čo sú zľava: Na zemi som vám nechal svojich najbiednejších. Ja, ako Hlava, povie, som sedel v nebi po pravici Otca, ale moje údy na zemi sa trápili, moje údy na zemi trpeli núdzu. Keby ste boli niečo dali mojim údom, váš dar by bol došiel aj k Hlave. A boli by ste spoznali, že keď som vám na zemi nechal svojich najbiednejších, ustanovil som vám doručovateľov, ktorí by prinášali vaše skutky do mojej pokladnice. A vy ste im nevložili do rúk nič, preto ste u mňa nič nenašli.“

1040 Posledný súd nastane vo chvíli slávneho Kristovho návratu. Iba Otec pozná tú hodinu a deň, (637) len on rozhoduje o jeho príchode. Vtedy skrze svojho Syna Ježiša Krista vynesie svoj definitívny rozsudok nad celými dejinami. Spoznáme posledný zmysel celého diela stvorenia a celej ekonómie spásy a pochopíme obdivuhodné cesty, po ktorých Božia prozreteľnosť viedla všetko k poslednému cieľu. (314) Posledný súd ukáže, že Božia spravodlivosť víťazí nad všetkými nespravodlivosťami, ktorých sa dopustili jeho stvorenia, a že Božia láska je silnejšia ako smrť.

1041 Posolstvo posledného súdu vyzýva na obrátenie, (1432) zakiaľ ešte Boh dáva ľuďom „milostivý čas… deň spásy“ (2Kor 6,2). Vnuká svätú bázeň pred Bohom. Zaväzuje zasadiť sa za spravodlivosť Božieho kráľovstva. Ohlasuje „blahoslavenú nádej“ (Tít 2,13) na návrat Pána, (2854) ktorý príde, „aby bol oslávený vo svojich svätých a obdivovaný vo všetkých veriacich“ (2Sol 1,10).

(Pokračovanie)

PDF (formát pre tlač)