Svet slniečkárov sa rúca v priamom prenose pred ich očami, ale oni ešte stále nič nepochopili

Branislav Michalka
15. februára 2025   Spoločnosť   Komentár

Je to horšie ako v roku 1989. Vtedy sme museli hľadať presvedčených komunistov reflektormi alebo pod mikroskopom, a preto obracanie kabátov prebiehalo takmer bezbolestne a hladko, avšak teraz tu vidíme pobehovať tisíce zástupcov fanatickej revolučnej sekty, dedičov Francúzskej revolúcie a všetkých nasledujúcich utopických projektov, ktorí zažívajú náboženský otras pri pohľade na deštrukciu ich sekulárneho náboženstva.

A bude to ešte horšie. Už pred niekoľkými rokmi emóciami prekypujúci guru bratislavskej kaviarne Michal Havran ml. trúbil do apokalyptických trombónov pri ďalšom kole nekonečného francúzskeho seriálu s názvom Hrozí, že nacionalistický kandidát bude prezidentom. Varoval ctených a do slniečkova opálených čitateľov pokrokového média, že situácia je horšia než si predstavujú. Správne totiž vyhodnotil, že tak ako sa roztočená revolučná špirála dá len ťažko zastaviť a neustále stupňuje požiadavky v intenciách revolučnej ideológie, práve tak bude prebiehať aj regres – roztočená kontrarevolučná špirála.

Preto sa otvorene (a oprávnene) obával, že víťazstvo aj umiernenej nacionalistickej pravice otvorí Pandorinu skrinku nových a nových spochybnení humanistických a osvietenských revolučných dogiem, na ktorých je postavený svet liberálnej demokracie, modly súčasného slniečkárskeho náboženstva.

Nebezpečenstvo je veľké, pretože toto pseudo-náboženstvo bolo vystavané na lži, či lepšie povedané: na sérii lží, kauzálne popreväzovaných. Úder do tej poslednej a najnovšej spustí domino efekt, ktorý sa môže zastaviť až pri slizkom ženevskom kreténovi francúzskej filozofie Rousseauovi, jeho ešte slizkejšom a podstatne „vyčúranejšom“ osvietenom kolegovi Voltaireovi, ich anglickom obchodníckom sekundantovi Lockeovi a o Marxovi, ako aj o jeho upotených dedičoch ani nehovoriac.

Táto chvíľa najtemnejšia zrejme začala práve teraz, napriek tomu, že jej príchod považovali slniečkári za nemožný. Veď tu boli predsa – GARANCIE! Obrovské USA a obrovská EÚ pripravené vycediť poslednú kvapku krvi za ideály SLOBODY, ROVNOSTI a BRATSTVA.

Buďte pokojní, nikto z papalášov, ktorí vám servírovali do úmoru frázy o týchto ideáloch žiadnu krv cediť nebude. Možno predhodia niekoľko slniečkárskych ľudských obetí novému molochovi reality na oltár, ale to bude tak asi všetko.

Mašinka revolúcie sa zasekla, karta prestala hráčovi ísť, utópia narazila na svoje hranice – na ľudskú prirodzenosť. Nie na kresťanskú morálku, či už živenú vierou alebo len návykovú, tá je už dávno v nedohľadne a vrátiť sa môže už len nejakým zázrakom. V zázraky samozrejme veríme, ale negarantujeme ich. O zázrakoch rozhoduje Boh, nie ľudia.

To, čo teraz prehovorilo a zapišťalo z každého kúta planéty a jej pačamamovských pórov, to nie je návrat kresťanstva, to je návrat obyčajného pohanského človiečika, ktorému sa snažili desaťročia preformátovať hlavu fantazmagorickými tvrdeniami, že je prirodzene dobrý, že nemá myslieť predovšetkým na svoju rodinu, kmeň, národ a rasu, že nemá lipnúť na súkromnom vlastníctve a pod.

Čo vidíme pri pohľade na Donalda Trumpa a jeho druhov? Asketického mnícha otca Jozefa a kardinála Richelieaua, jedného s planúcimi očami a druhého s oceľovo chladnou nacionalistickou vášňou spraviť svet kresťanským pod vládou Francúzska? Cisára Theodósia Veľkého, ktorý zatvára pohanské chrámy a jeho mentora sv. Ambróza? Izabelu Kastílsku s Krištofom Kolumbom?

Nič také. Vidíme potomkov procesu, ktorý sa začal v stredovekých hanzových mestách. Vidíme sebavedomých obchodníkov, ktorí začali počítať, kalkulovať a postupne sa pýtať: Načo je nám dobrý ten kresťanský fanatizmus? Veď obchodovať sa dá seriózne s hocikým. Vidíme ľudí, ktorí rozumejú, na rozdiel od slniečkárov, ľudskej prirodzenosti (a len tej prirodzenosti), zasiahnutej dedičným hriechom lepšie než ktokoľvek iný. Vedia dokonale, čo sa oplatí a čo nie. Vedia, čo je drahé a čo lacné, vedia, že keď na niečo už nemáme, tak musíme obmedziť výdavky a predovšetkým musíme – obmedziť alebo zrušiť nefunkčné a nezobchodovateľné ideály.

Slniečkári hľadia dnes na stôl biznismena Trumpa, z ktorého sa postupne nekompromisnými rozmachmi nahnevaného obchodníka, ktorý našiel po návrate z obchodnej cesty na stole bordel, zhadzujú nepotrebné papiere, aby sa na vyčistenej a hladkej ploche mohol opäť konať starý a „poctivý“ biznis. Biznis, v ktorom je všetko jasné, kde dve a dve sú štyri, kde ten čo na to nemá, drží hubu a ten čo na to má rozkazuje. Biznis, v ktorom sú vítaní normálni, prirodzení ľudia, ktorí vedia počítať, majú jedno pohlavie, majú normálne pohanské chúťky a slabosti, nehatené žiadnym prílišným sentimentom.

Ruka v ruke s týmto národným charakterom Američanov, čiže obchodníckych Anglosasov oslobodených od stredovekých a aristokratických predsudkov ich britských predkov, kráča národný charakter eurázijského Ruska, ktorý sa teší, vyškolený zimou, utrpením a bezodnou odolnosťou mužika veriaceho len tomu, čo má s istotou v komore, na príchod novodobého varjažského obchodníka, aby sa s ním férovo dohodol o tom, čo je v komore, alebo ho zabil a radšej všetko zničil, aj seba, než by o to prišiel. No a do tretice už tam nesedí v alkohole konzervovaný a cigarovým dymom vyúdený Churchill so svojím skrachovaným impériom, ale čínsky novopohan vysokého kalibru, doškolený do technokratických výšin Mao Cetungom a Carlom Schmittom, Si Ťin-pching.

Včera večer už Trump oznámil, že chce rokovania s Čínou a Ruskom o obranných výdavkoch. Nie s EÚ, nie s Ukrajinou, nie s Vatikánom ani Britániou.

Slniečkári však nevidia, že im zvoní hrana. Ešte stále sa nádejajú, že to je len nejaký zlý sen, ktorý sa čoskoro skončí. Tak ako verili hlúpostiam o katastrofálnom stave ruskej armády, ktorá má jedlo a muníciu len na tri dni, o technickej zaostalosti ruského impéria, o Putinových dvojníkoch, o jeho rakovine, o upadajúcom ruskom hospodárstve, tak veria, že sa otvorí nejaká tajomná mimovládna skala a z nej vycválajú na dúhových koňoch rytieri liberalizmu, aby zachránili ich sen.

Nič také nebude. Prichádza veľká lekcia reality. Roztáča sa špirála pohanskej kontrarevolúcie, ktorú môžu pokojne, ak sú toho vo svojich úzkoprsých dušiach vôbec schopní, považovať za trest, pretože odmietali kontrarevolúciu kresťanskú, ktorá im mohla priniesť ľudskú prirodzenosť späť v lepšej podobe, v podobe Kristom povýšenej na nadprirodzenú úroveň. Teraz budú mať prirodzenosť bez milosti.

Ešte sa ju len teraz začnú učiť rozpoznávať aj v sebe, keďže si doteraz príliš nespytovali svoje svedomie. Objavia v sebe celé doly zaujímavých vypočítavých vlastností, ktoré im umožnia hladko sa prispôsobiť novej situácii. Odrazu zistia, že všetok sekulárny altruizmus a solidarita z nich akosi vyprchali, že akosi nedokážu napodobniť kresťanov na mučidlách ani v takej nepatrnej veci, ako je zrieknutie sa vlastného pohodlia a dobrého bydla. Nielenže zistia, že na LGBT ľuďoch, 70 pohlaviach a rodovej rovnosti až tak nezáleží, ale nakoniec si s úsmevom skúseného makléra zapália antiklimatickú cigaretku a pri kávičke vypraženej kolumbijským polootrokom povedia: Čo sme to len boli za naivných úbožiakov?

Slniečkári, tí starší a podstatne inteligentnejší, už raz do kráteru pohanskej prirodzenosti, ktorá sa neústupčivo drala na povrch, na miesto odstráneného kresťanstva, pohliadli. V čase veľkej európskej občianskej tridsaťročnej vojny 1914 – 1945 sa sily pohanskej prirodzenosti hlásili vehementne o slovo na všetkých stranách konfliktu a každá strana s nimi bola donútená spolupracovať, aj keď to maskovali a pretvarovali sa, že to tak nie je. Víťazi nakoniec pokrytecky hodili celú zodpovednosť za reinkarnáciu pohanstva na hlavu porazených.

A rozhodli sa hrať pyramídovú hru demokracie, prosperity a slobody, snáď v nádeji, že keď sa pyramída zrúti, oni už nebudú nažive (podarilo sa), či v nádeji, že tá ľudská prirodzenosť sa predsa len umúdri, keď príde ten blahobyt a technika (nepodarilo sa). Celý vývoj po roku 1945 bola len jedna veľká kamufláž, ktorá zo spoluvinníka urobila jediného vinníka a z reality sen o nikdy nekončiacom karnevale rozmanitosti a šťastia.

Špirála sa však začala točiť opačným smerom. A než sa dotočí až Rousseauovi, Valtaireovi a Lockeovi, tak bude musieť prejsť aj cez roky 1945, 1918, 1848 a 1789. Bude to točenie bolestné a desivé. Slniečkári budú musieť nazrieť do kráteru, v ktorom sa varí láva ľudskej prirodzenosti a z ich mytológie 20. storočia im možno nezostane ani ten povestný figový list, ktorým si Adam a Eva zakryli náhle pochopené pohlavie.

PDF (formát pre tlač)