Sv. Františka Rímska, vdova

9. marca 2025   Svätec týždňa

Všemohúci Boh určil každému človeku istý stav, v ktorom, ak zachováva príkazy a horlivo užíva sv. sviatosti, môže dôjsť spasenia. Preto píše sv. Pavol Efezanom: «Prosím vás teda, ja väzeň v Pánu, aby ste chodili tak ako hodno je toho povolania, ku ktorému povolaní ste.» A sv. Jakub apoštol napomína: «Ak však dakomu z vás nedostáva sa múdrosti», … (aby totiž uspokojil sa so svojím stavom) «nech ju žiada od Boha, ktorý všetkým dáva bez ospravedlnenia, a bude mu daná.»

Ale stav a povolanie samo v sebe nepostačuje ešte k tomu urobiť človeka svätým, lež však, keď človek povinnosti tohoto svojho stavu plní a cnosti s ním spojené horlivo koná, môže sa stať svätým. Tak hoci je panenstvo dokonalejší stav než manželstvo, ono samo ešte človeka svätým učiniť nemôže, naopak ani stav manželský v ničom nehatí človeka, aby sa mohol stať svätým. Príkladom sú nám toho početní svätí. Vidíme to i v živote sv. Františky, vdovy.

Životopisné údaje

Sv. Františka (vlastným menom Francesca Bussa de’Leonori), vdova, sa volá Rímska, pretože sa narodila v Ríme a síce roku 1384. Jej otec bol veľmi bohatý šľachtic.

V útlej mladosti milovala nadovšetko cudnosť, a preto by nebola ani za svet dovolila, aby sa kto čo len žartom dotkol jej ruky, tváre a vôbec tela. Premilé dievča rovnalo sa viac anjelovi než dcére tohoto sveta. S vážnosťou, prevyšujúcou jej útly vek, uťahovala sa od detských hier, milovala nadovšetko pokoj a tiché rozjímanie, v ktorom s detskou srdečnosťou zhovárala sa so svätými a anjelmi Božími tak živo, ako by bola mala viditeľné bytosti pred sebou, dávala im darom voňavé vety, vila im vence a rozprávala im všetky svoje drobné radosti a potešenia.

Keď mala dvanásť rokov, zanášala sa tou jedinou túžbou zriecť sa sveta celkom a ísť do kláštora. Rodičia však k tomu nechceli privoliť, takže sa z poslušnosti neskôr vydala za mladého šľachtica Lorenza Ponzianiho. Podvoliac sa rodičovskej vôli mala pri tom najčistejší úmysel: chcela tak dokázať svoju poslušnosť, súc zároveň odhodlaná plniť i v tomto stave vždy a vo všetkom vôľu Božiu. S týmto úmyslom pristúpila k oltáru, a Boh jej udelil k tomu hojného požehnania.

Usporiadajúc si dom, začala viesť život tichý a v ústraní. Len o to sa snažila, aby sa zapáčila Bohu a manželovi a verne si plnila svoje povinnosti. Preto ani nekonala zbytočné návštevy, a keď i musela podľa obyčaju svojho stavu navštevovať kedy-tedy príbuzných alebo iné šľachtické rodiny, činila to vždy s vážnosťou ako sa na kresťanskú pani patrí. A hoci podľa zvykov svojho rodu musela sa šatiť v zamate a hodvábe a musela nosiť drahocenné šperky, neprikladala tomu nikdy veľkú váhu. Činila to nie z obľuby, ale z nutnosti. K svojmu manželovi bola vždy prívetivá, úslužná a vľúdna. Najkrajším toho svedectvom je, že počas štyridsiatich rokov, ktoré v manželskom stave strávila, medzi ňou a manželom sa nikdy neprihodilo ani najmenšie nedorozumenie, nenávisť alebo zvada. Čo videla manželovi na očiach, ochotne splnila.

Neodporovala mu nikdy, i keby dakedy právo na jej strane bolo, radšej mlčala, čakajúc na vhodnejší čas, a potom mierne i slušne predniesla svoju mienku. V modlitbe a rozjímaní mala najväčšie zaľúbenie, rada chodievala do kostola, nikdy však nezanedbala svoje domáce povinnosti. A keď ju manžel volal alebo jej niečo prikázal, ihneď odložila modlitbu a rozjímanie a ochotne sa podrobila jeho rozkazom. Pri takýchto príležitostiach obyčajne hovorievala:

«Vydatá pani musí vedeť pretrhnúť svoje pobožnosti, ako to jej domáca úloha požaduje; veď to znamená len opúšťať Boha pre Boha, ak ideme od modlitby plniť to, čo nám stav náš ukladá za povinnosť.»

Týmto chcela povedať: «Boh však chce, aby sme sa modlili, ale predovšetkým žiada, aby sme plnili povinnosti svojho stavu. Ak nemôžeme plniť i jedno i druhé naraz, milšie je Bohu, ak ukrátime a oddialime modlitbu, než by sme zanedbali povinnosti stavu.

A aká bola k manželovi, taká bola i k deťom. Boh ju požehnal štyrmi dietkami, ktoré ona považovala za nebeský dar, a preto i celá jej starostlivosť smerovala k tomu, aby ich vychovala v bázni Božej a zachovala nevinné. Modlievala sa s nimi každodenne ráno a večer; rozprávala sa s nimi často o Ježišovi Kristovi a jeho láske k nám; hovorievala im často, ako Boh všetko vidí a vie a vštepovala im od útlej mladosti do srdca ošklivosť oproti hriechu. Žiadala od nich poslušnosť na prvé slovo, a čo ako ich milovala, nestrpela pri nich žiadnu nemravnosť, ba ak po dobrom nemohla vymôcť čo bolo treba, prísne ich trestala.

Rovnako tak starostlivo sa starala i o svoje služobníctvo. Stanovila im čas, kedy sa majú modliť, kedy ísť do kostola, zaobchádzala s nimi s láskou, slovom i príkladom ich viedla k dobrému. Ak niektorý z nich ochorel, nedovolila preniesť ho do nemocnice, lež sama ho doma opatrovala, hovoriac: «My navštevujeme nemocnice, aby sme tam opatrovali cudzích chorých, prečo by sme teda rovnakú lásku nemohli preukazovať i vlastným domácim?»

Súc takto voči manželovi, deťom a služobníctvu vždy láskavá a dobrotivá, voči sebe samej bola nadmieru prísna.

Jej bežným pokrmom bol chlieb, nápojom voda; víno alebo ryby neochutnala nikdy, okrem v chorobe na lekárov príkaz.

Takýto nábožne kresťanský život urobil veľký dojem i na ostatné panie v Ríme. Mnohé z nich, ktoré boli predtým oddané márnivosti, začali sa jednoducho nosiť a v domácej utiahnutosti plniť povinnosti svojho stavu. Áno, dali sa príkladom sv. Františky zapísať do bratstva rádu benediktínskeho, aby mohli viesť príkladný život pod riadením týchto nábožných kňazov.

Avšak koho Boh miluje, toho i navštevuje. Aj na sv. Františku dopadli všelijaké a to i ťažké skúšky. Najprv jej umrel chlapec, nevinný ako anjel, potom dievča, celá jej radosť a potešenie. Františka sa síce tešila tým, že Boh jej nevinné dietky tak skoro povolal k večným radostiam, ale srdcu nemohla zabrániť, aby nežialilo, ani očiam, aby neplakali. Potom opäť Ladislav, neapolský kráľ, vyhlásil vojnu Rímu, a jeho vojská, zaujmúc mesto, plienili a drancovali všetko, čo im pod ruku padlo.

Lorenzo, jej manžel, bol ranený pri obrane mesta a majetku pred zúrivým nepriateľom, je syn bol odvedený do zajatia, palác a vonkajšie statky navnivoč obrátené. Sv. Františka toto všetko trpezlivo znášala, ba keď Neapolčania jej manžela z mesta vypovedali a ona do núdze upadla, keď jej i to najpotrebnejšie chýbalo, neprestávala dúfať v Boha, hovoriac s trpezlivým Jóbom: «Pán Boh dal, Pán Boh vzal, nech je Pánovo meno zvelebené.»

A nedúfala darmo. Pokoj zanedlho nastal a s ním sa vrátil manžel i syn do náručia milej manželky a matky. Františka viedla i ďalej nábožný život. S manželovým dovolením založila kláštor v dome Tor de Specchi s rehoľou tretieho rádu sv. Benedikta pre panny a vdovy, ktoré sa mienili zriecť sveta; tieto ženy neskladali rehoľné sľuby, sa nazývajú oblátky.

Roku 1436, po smrti svojho manžela, rozlúčila sa sv. Františka so svojím synom a jeho deťmi, opustila nádherný palác, kde s manželom štyridsať rokov v neporušenom pokoji strávila, a utiahla sa do kláštora, ktorý sama založila. Tu však zanedlho malo zájsť slnko jej života. Neustále pôsty, bdenia a kajúce skutky oslabili jej telo. Jedného večera, vyberúc sa z kláštora, išla navštíviť ťažko chorého syna, a sotvaže sa vybrala spiatočnú cestu, prepadla ju slabosť tak nepremožiteľná, že musela upustiť od návratu. Prijala posledné sv. sviatosti, a na to anjel, ktorý ju v živote ochraňoval, povzniesol 9. marca roku 1440 jej dušu pred trón Všemohúceho. Kanonizovaná bola 29. mája 1608 pápežom Pavlom V.

Poučenie

Drahý čitateľ! Zo života sv. Františky, ktorý od počiatku až do konca obsahuje veľmi mnoho nasledovania hodného, kladiem ti pred oči len niektoré hlavné poučenia.

1. Sv. Františka už ako dieťa sa rozplakala, keď ju niekto videl neúplne oblečenú, alebo ak sa jej tela chcel čo len dotknúť. – Takto máš činiť i ty, kresťan! Nikdy nedovoľ, aby ťa kto videl v takom odeve, v akom by si sa vôbec pred svetom ukázať nemohol, alebo aby sa kto necudne dotýkal tvojho tela. Tým menej budeš sa smieť i ty dotýkať koho takým spôsobom. Peklo bude naplnené ľudmi, ktorí tomuto mravnému pravidlu protivili.

2. Jediná radosť a potešenie sv. Františky už ako dieťaťa bola modlitba a samota. – Keď deti k modlitbe nútiť treba, keď ony radšej s druhými prostopašnými deťmi behajú po ulici, než by sa doma v určený k tomu čas modlili, to je veľmi zlé znamenie. Kresťanskí rodičia by to nikdy nemali trpieť.

3. Sv. Františka poslúchala svojich rodičov a vstúpila do manželského stavu; preto ju požehnal Boh a bola šťastná. – Ťažko sa prehrešujú tie deti, ktoré bez vedomia rodičov, alebo proti ich vôli vstupujú do manželského stavu. Takéto deti nemôžu očakávať božské požehnanie. Ťažko sa však môžu prehrešiť i rodičia, ak svoje deti k manželstvu nútia, ktoré k tomu povolanie nemajú; alebo im nanucujú ženícha lebo nevestu, ku ktorým necítia náklonnosť a lásku; alebo ak svoje deti v nedospelom veku sobášia. Akú veľkú zodpovednosť uvaľujú takíto rodičia na seba pred večným Sudcom!

4. Sv. Františka žila v manželstve štyridsať rokov bez toho, žeby so svojím manželom len jeden jedinký raz bola prišla do sporu, hádky alebo nedorozumenia. – Čo povedia na to tí manželia, ktorí ani jeden deň, ba snáď ani hodinu nemôžu byť bez sporov a hádok, ktorí jeden druhého k hnevu popudzujú, hania a preklínajú? Či pri takomto správaní môžu dúfať, že Pán Boh, ktorý je Bohom pokoja a jednoty, požehná ich svojimi milosťami?

5. Sv. Františka svojim deťom od útlej mladosti vštepovala do srdca bázeň a lásku k Bohu. Prečo nedáva každý rodič svojim deťom takéhoto naučenia? Sv. Františka sa napokon rada stýkala s anjelmi a predovšetkým anjela strážcu videla jednostajne akoby pri svojom boku stáť, a ak sa dopustila nejakej chyby, smutno od nej odvracať sa. – Aj nám pri boku stojí anjel strážca. Dávajme preto pozor, aby sme ho neurazili, konajme skutky jemu milé, ako sú miernosť, čistota, dobrovoľná chudoba, častá modlitba, pravdivosť, pokoj a svornosť.

Modlitba

Ó Bože, ktorý nám z nevýslovnej dobroty dávaš k podpore a ochrane anjelov strážcov, popraj nám milosti, aby sme v živote účastní boli ich ochrany a po smrti radovali sa s nimi večne v nebesiach. Amen.

PDF (formát pre tlač)