Prečo sa východná Ázia – s výnimkou Filipín – nikdy nestala kresťanskou?

Matej Gavlák
12. marca 2025   História Spoločnosť

Keď sa pozrieme na mapu sveta, uvedomíme si, že minimálne historicky boli/sú všetky kontinenty väčšinovo kresťanské. Jedinú výnimku tvorí Ázia (nepočítajúc do toho ázijskú časť Ruska). No i tu nachádzame hyper-katolícke Filipíny. Prečo sa teda východoázijské krajiny nikdy nestali kresťanskými a ako vôbec ostrovný štát v juhovýchodnej Ázii pravú vieru prijal?

Do všetkých smerov

Hoci je kresťanstvo historicky spájané so západnou civilizáciou a predovšetkým Európou, predsa stojí za to pripomenúť si, že pochádza z Blízkeho východu, a na náš kontinent sa dostalo vďaka prvým misionárom, ako boli sv. Peter a Pavol, či sv. Jakub. Avšak apoštoli a prví kresťanskí misionári neprichádzali len do Európy, ale neraz si to zamierili na východ od historického Izraela. Známy je prípad sv. Tomáša (toho „neveriaceho Tomáša“ z evanjelií), ktorý podľa kresťanských legiend zakotvil a mučeníckou smrťou umrel v Indii, zatiaľčo apoštoli Ondrej, Šimon a Bartolomej pôsobili v dnešnom Gruzínsku.

Kresťanstvo teda začalo do Ázie prenikať už veľmi skoro v porovnaní s Európou. Arménsko prijalo kresťanstvo už v roku 301. Od roku 313 si začína kresťanstvo prisvojovať aj vtedajšia svetová superveľmoc – Rímska ríša. Jedným z dôležitých centier novej viery sa stala rímska Antiochia ležiaca na severe dnešnej Sýrie. Bolo to jedno z najväčších miest ríše – malo medzi 100 až 300-tisíc obyvateľov. Práve Antiochia sa stala základňou pre rozširovanie kresťanstva na Východ. Bola v nej tiež založená škola, ktorá zohrávala mimoriadne dôležitú úlohu pre teologické podchytenie kresťanstva.

Kresťanstvo v Číne

Kresťanstvo sa teda začalo skutočne rozširovať do krajín susediacich s Východorímskou ríšou, ako je dnešný Irak. Ale už v 7. storočí (!) nachádzame prvé zmienky o kresťanstve aj v Číne, ktorú Kristova náuka spočiatku zaujala. Alopena, ranokresťanského misionára prijal v roku 635 na svojom dvore sám cisár Tchaj-cung.

Kresťanské učenie, ktoré sa v tom čase do Číny dostalo, nebolo katolícke, išlo o nestoriánsku herézu, odsúdenú na Efezkom koncile v roku 431. V každom prípade sa však zdalo, že kresťanstvo v krajine zapustilo trvácne korene. No táto ilúzia netrvala dlho – po vymretí prokresťanskej dynastie Tchang sa k moci dostali dynastie, ktoré na popud miestnych budhistov a taoistov kresťanstvo potláčali, a častokrát priamo perzekvovali.

Labutia pieseň

Kresťanstvo však dostalo v Číne ešte druhú šancu. Jeho najväčšou nádejou sa, paradoxne, stali vládcovia dobyvačného mongolského etnika, ktoré si Čínu podmanilo v priebehu 13. storočia a ktorí boli podľa historikov „nábožensky tolerantní“. Zakladateľ novej dynastie Chubilaj chán si dokonca vzal za manželku nestoriánsku kresťanku, vďaka čomu začalo byť kresťanstvo v istých kruhoch dokonca preferovanou vierou, čo na druhej strane vyvolávalo závisť miestnych budhistov a hinduistov.

Počas dynastie Jüan (1271 – 1368) sa konečne zobudila aj „zaspatá“ katolícka Cirkev a pápež Mikuláš IV. poslal do Číny významného misionára, františkána Jána z Monte Corvino, ktorý v roku 1294 (poslednom roku vlády Chubilaja) zakotvil v dnešnom Pekingu priamo na dvore jeho nástupcu, cisára Temüra. Jeho listy prezrádzajú, že mu najväčšie ťažkosti spôsobovali práve nestoriánski kresťania, no i tak zaznamenal fenomenálne úspechy – v Pekingu postavil kostol pre 200 veriacich, asi 150 chlapcov osobne vychoval za kňazov, ku katolíckej viere priviedol 6000 konvertitov, medzi nimi i nestoriánskeho kráľa Juraja (vazala cisára), naučil sa po čínsky a preložil evanjeliá i žalmy, v čínštine kázal pospolitému ľudu a písal aj oslavné hymny na Boha, či Pannu Máriu. Aj to však napokon bola len labutia pieseň a miestna kultúra kresťanstvo postupne prevalcovala. Dnes sú v Číne asi 2 % kresťanov.

India

Ešte predtým, ako sa Ján z Monte Corvina dostal do Číny, prešiel ďalšie ázijské krajiny, kde „kázal a krstil“, ako svojim učeníkom kázal Ježiš Kristus. Podľa internetovej katolíckej encyklopédie sa z Európy dostal najprv do Perzie (dnešný Irán) a odtiaľ sa v roku 1291 vybral do Indie, kde „kázal trinásť mesiacov a pokrstil okolo sto osôb“. Až potom sa po mori preplavil do Číny.

India je vo všeobecnosti zaujímavá krajina. Väčšinovo hinduistická, nikdy neprijala kresťanstvo – a predsa tu nachádzame jednu z najstarších kontinuálne fungujúcich kresťanských komunít na svete. Podľa tradície sa do dnešného indického štátu Kerala (na juhozápade krajiny) dostalo kresťanstvo už v roku 50 (!) – a nepriniesol ho sem nikto iný ako sám apoštol sv. Tomáš. Dnes sa v meste Chennai (juhovýchod Indie) nachádza katedrála sv. Tomáša, kde má byť tento apoštol aj pochovaný. Podľa tradície bol umučený na neďalekom kopci v roku 72 po Kr.

Napriek tomu dnes kresťanstvo v jednotlivých indických regiónoch netvorí viac ako 1 % až 6 %, celkovo sú v Indii 3 percentá kresťanov. Zaujímavú výnimku však tvoria kresťania v severovýchodných, veľmi vzdialených, odľahlých a malých štátoch Indie. V Arunachal Pradesh tvoria 30 % populácie, v Megalayai 75 %, v Mizoram a Nagalande dokonca až 87 (88) percent obyvateľstva!

Japonsko, Kórea a ďalšie krajiny

Oveľa lepšie ako pevninskí obri si nevedie ani malý Taiwan, kde dnes 4 – 6 percent obyvateľstva tvoria kresťania. Bývalo ich na ostrove v minulosti ešte omnoho menej, výrazne im pomohol prílev Čankajškových vojakov, ktorí po prehratej občianskej vojne s komunistom Mao Cetungom našli útočisko práve na Taiwane.

Tragický, až srdcervúci je osud Japonska, o ktorom sa písalo veľa aj na našom portáli, vyšlo o ňom množstvo kníh, nakrútilo sa niekoľko filmov (najznámejší asi Mlčanie od M. Scorseseho) a naposledy sa ho dotkol aj nanovo nakrútený seriál Šógun podľa predlohy románu J. Clavella.

V roku 1547 sa do Japonska doplavil ďalší z významných misionárov, jezuita sv. František Xaverský. Počet katolíckych kresťanov utešene rástol, no už pred koncom 16. storočia sa začali objavovať prvé protikresťanské edikty. 17. storočie potom predstavovalo doslova krvavý koniec „kresťanského storočia“ v Japonsku, kedy bol zvlášť po Šimabarskom povstaní (1637 – 1638) umučený veľký počet kresťanov. Dnešné obyvateľstvo Japonska tvorí 1 percento kresťanov. Ranu z milosti im zrejme uštedrila atómová bomba zhodená na Nagasaki – vtedajšie (a vlastne od počiatku christianizácie japonských ostrovov) centrum pomaly sa spamätávajúceho kresťanstva v krajine.

Odhaduje sa, že jedno percento kresťanov dnes môže prežívať v tragických podmienkach aj v Severnej Kórei. V minulosti bol pritom Pchjongjang nazývaný „Jeruzalemom Východu“ pre početnú kresťanskú (prevažne protestantskú) komunitu, ktorá tu žila. Portál North Korea Insider upozorňuje, že podľa Severokórejskej štatistickej ročenky bolo v novozaloženom štáte v roku 1948 asi 22 % nábožensky založených ľudí. V roku 2001 to už pritom bolo podľa OSN 0,2 percenta (15 000 chondoistov, 10 000 budhistov i protestantov, 3000 katolíkov).

Väčšina kresťanov, kým mohla, utiekla na juh Kórejského polostrova. Tam dnes prežíva celkom slušná, 29 % kresťanská komunita, avšak katolíkov z nej je len asi 1/3 (11 %). Je to dané tým, že Kórejský polostrov bol historicky baštou protestantských kazateľov z USA, ktorí ho „objavili“ na prelome 19. a 20. storočia. Je zaujímavé, že kresťanov je v Južnej Kórei viac ako budhistov (23 %), no najviac je tu ľudí bez vyznania (až 46 %).

Veľmi malé komunity kresťanov rátané len v jednotkách percent (max. do 10 %) sú aj v štátoch ako sú Thajsko, Mjanmarsko, Srí Lanka, Indonézia, Kambodža a Vietnam.

Prečo sa Ázia nikdy nestala kresťanskou?

Keď sa bližšie pozrieme na jednotlivé krajiny, zisťujeme, že hlavným dôvodom, prečo sa Ázia nikdy nestala kresťanskou, bola jej silná zakorenenosť v hinduizme a budhizme. Obe náboženstvá disponovali silnou štruktúrou, celými národmi veriacich, nechýbali im chrámy, mnísi, učenci a na rozdiel od starých európskych pohanských náboženstiev boli dostatočne „mierumilovné“ aj „duchovné“ – čo na tom, že sú falošné. Situácia ani dnes nie je oveľa lepšia – skôr naopak. Taiwansko-americký kresťan Andreas Hvang na Reddite píše:

„Taiwan je dnes relatívne prosperujúce, komfortné miesto pre život. Ľudia, ktorí žijú vo fyzickom komforte, často nevyhľadávajú duchovné veci, pretože si myslia, že si v živote vedú dobre. Po druhé, keď majú nejaké duchovné potreby, majú okolo seba vybudovanú kultúru, ktorá to robí na jednoduchej, neformálnej úrovni.

Všade sú budhistické chrámy; ak máte pocit, že potrebujete nejaké odpovede, stačí zájsť do miestneho chrámu, pomodliť sa k akémukoľvek božstvu, ktorému je chrám zasvätený, zapáliť nejaké kadidlo a ísť domov s pocitom, že ste urobili niečo duchovné. Podobne ako v Japonsku, ľudia sú tu viac poverčiví ako nábožensky založení.“

Budhistickí/hinduistickí mnísi a učenci mali vždy exkluzívny prístup na jednotlivé panovnícke dvory a bolo len otázkou času, kedy ich niektorý začne uprednostňovať. Stála za nimi miestna kultúra, ľud, silná štruktúra náboženstva, všetky mocnosti Pekla.

Medzi ďalšie faktory, kvôli ktorým sa východná Ázia nikdy nestala kresťanskou, bola jej vzdialenosť od kresťanských európskych štátov, ako aj to, že sa medzi oboma civilizáciami vyformovala civilizácia tretia – islamská. Tá pre západných kresťanov, ktorým ležal na srdci osud duší na ďalekom východe, pôsobila ako nepreniknuteľná hrádza.

Bola to vlastne Európa, kto mal obrovské šťastie, že masovo prijala spásonosnú vieru: a to vďaka zázračnému obráteniu cisára Konštantína Veľkého počas vojnového ťaženia v roku 312. V čase jeho obrátenia bolo v Rímskej ríši asi 11 % kresťanov, v roku jeho smrti už bola kresťanská polovica impéria a jeho potomkovia spravili z Rímskej ríše kresťanskú superveľmoc, kde boli 100 rokov po Konštantínovej smrti kresťanmi už takmer všetci jej obyvatelia. Niektorí zvlášť protikresťanskí historici dnes označujú pokresťančenie Európy za „Konštantínov osobný projekt“ – čo je tvrdenie, s ktorým sa dá súhlasiť.

Historicky teda platí príslovie, že „v čo dnes verí panovník, v to bude zajtra veriť aj jeho ríša“. A budhistickí mnísi to vedeli rovnako dobre, ako tí katolícki.

Ako Filipíny prijali kresťanstvo

Zdalo sa, že Filipíny očakáva podobný osud ako ostatné ázijské krajiny, no opak bol pravdou a Filipínčania dnes o sebe hrdo prehlasujú, že sú „jedinou kresťanskou krajinou v Ázii“. Kresťanstvo na ostrovoch predstavil v roku 1521 slávny moreplavec Fernão de Magalhães, ktorý na pravú vieru obrátil miestneho náčelníka Humabona. Podľa legendy trpel Humabonov vnuk dlhé roky „neliečiteľnou horúčkou“, no po krste zázračne vyzdravel. Vďaka tomu sa na kresťanstvo rýchlo obrátilo hneď 2000 domorodcov.

Proti kresťanstvu sa však rázne postavil iný náčelník menom Lapu Lapu. V nasledujúcom ozbrojenom konflikte zahynul sám de Magalhães, zatiaľ čo sa Humabon kresťanstva zriekol a vrátil sa k starému filipínskemu náboženstvu, animizmu. Krátka kresťanská kapitola súostrovia sa tak mala zrejme uzavrieť.

Lenže španielski conquistadori už o Filipínach (pomenovaných po ich kráľovi Filipovi II. Habsburskom) vedeli a v roku 1565 sa na súostrovie vrátili. Dobrodruh Miguel López de Legazpi založil prvú malú osadu, ktorá sa stala základňou pre ďalší španielsky postup ostrovmi. Španieli napokon pomerne poľahky pripojili ostrovy k svojmu impériu. Hoci sa dopustili niekoľkých „ukrutností“ (ktorým sa pri ozbrojených ťaženiach nikdy nedá úplne vyhnúť), ich ťaženie celkovo prebehlo pomerne rýchlo a bez zbytočného krviprelievania. Portál General History uvádza:

„Tak ako sa to už stalo v Amerike, jedným z najvýznamnejších aspektov španielskeho dobývania bolo zavedenie kresťanstva na Filipínach. Františkánski, dominikánski a augustiniánski misionári zohrali rozhodujúcu úlohu pri konverzii pôvodného obyvateľstva na katolicizmus.

Táto konverzia mala nielen náboženské, ale aj politické a kultúrne dôsledky, keďže katolicizmus sa stal ústredným prvkom filipínskej identity. V dôsledku tejto evanjelizácie zostali Filipíny dodnes krajinou s najväčším počtom kresťanov v celej Ázii, spolu s Východným Timorom, bývalou portugalskou kolóniou.“

Inými slovami: nová správa kresťanstvo všemožne podporovala a táto podpora zvrchu bola rozhodujúca pri postupnej transformácii Filipín na „jedinú kresťanskú krajinu v Ázii“.

Čína dnes možno mohla byť katolícka…

Bude to znieť azda neuveriteľne, ale dnes (pri troche šťastia) mohla byť možno Čína väčšinovo katolíckou krajinou, podobne ako sú Filipíny, či Južná Amerika – pretože nová generácia španielskych conquistadorov si práve ju vyhliadla pre svoju ďalšiu expanziu. Podľa historika Samuela Hawleya žijúceho a pôsobiaceho v Ázii, ktorý napísal knihu o japonskej invázii do Kórey v 16. storočí, mali Španieli solídnu šancu prebiť sa až do Pekingu.

V rozhovore uverejnenom v časopise Pravdivá história (04/2018) Hawley potvrdzuje, že Španieli pripravovali inváziu do pevninskej Číny. Malo ísť o „malý, zúrivý“ prepad podobný tomu, čo sa im podarilo v Južnej Amerike. „Ak by Španieli dostali do Číny 1000 žoldnierov, čínska armáda by ich nebola schopná zastaviť, pretože nebola dostatočne pružná,“ myslí si Hawley. To však nie je všetko:

„V roku 1592 napadli Japonci Kóreu a Čína jej išla na pomoc. Sever Číny bol teda prakticky nechránený, vďaka čomu by sa Španieli mohli dostať až do Pekingu.“

Navyše aj vládnuca dynastia Ming bola v tom čase natoľko oslabená, že už o pár desaťročí sama skolabovala pre narastajúce povstania a nepokoje. Lenže k pripravovanej invázii nikdy nedošlo pre nerozhodnosť – a tiež vzdialenosť – kráľa Filipa II. O tom, „čo by bolo keby“ Pravdivá história uvádza:

„1610: Španielskej Číne vládnu vojvodcovia a miestokráli, zatiaľ čo katolícki misionári začínajú s konverziou obyvateľstva na kresťanskú vieru.“

Uvidíme, či sa Ázia (ale aj zvyšok sveta) niekedy stane väčšinovo kresťanskou. Ak áno – nedôjde k tomu zdola nahor, ale zvrchu nadol. A pravdepodobne sa o tom rozhodne niekde na bojisku, pričom miestne falošné démonické náboženstvá budú musieť byť novým ázijským Konštantínom Veľkým raz a navždy vykorenené.

PDF (formát pre tlač)