Panna Mária, malý Ježiško a hruška i jablko v katolíckej ikonografii

Branislav Krasnovský
5. februára 2025   Cirkev Kultúra

Pred niekoľkými dňami som telefonoval s nemenovaným a mne blízkym katolíckym kňazom, ktorý slávi tradičnú svätú omšu a v rozhovore sme sa dostali k zaujímavej a pre mňa menej známej téme – „ovocie v kresťanskej ikonografii“, pričom reč išla najmä o symboloch jablka a hrušky. Téma ma, priznám sa, zaujala natoľko, že som sa rozhodol zozbierať nejaké informácie a výsledok ma samého prekvapil, takže som sa rozhodol napísať jednoduchý článok, v ktorom by som symboliku jablka a hrušky v katolíckej ikonografii pri vyobrazeniach Panny Márie s malým Ježišom v základných rysoch objasnil. Motív bol populárny najmä v gotike a renesancii, ale nachádzame ho i v dielach mnohých iných významných umelcov z neskorších období.

Samotná hruška má v kresťanskej ikonografii viacero významov.

Hruška je symbolom nežnosti a lásky. Hruška je mäkšie a sladšie ovocie ako jablko, čo sa spája s materskou láskou Panny Márie k Ježišovi. Hruška je symbolom duchovnej sladkosti a rajskej harmónie. Pokiaľ jablko často predstavuje hriech a pokušenie, hruška sa v katolíckej ikonografii chápe ako ovocie milosti a dobroty.

Hruška ako symbol Kristovho vtelenia. Strom býva symbolom Ježišovho spojenia s Božím kráľovstvom, hrušky rastú na strome, takže sa tento symbol týka aj ich.

Hruška ako predzvesť vykúpenia ľudstva. Hruška v rukách malého Ježiša, ktorý ju ponúka svojej matke Panne Márii môže byť symbolom, alebo predzvesťou jeho budúcej obety a vykúpenia ľudstva a je vnímaná ako opozitum voči jablku.

Rozdiel medzi hruškou a jablkom v katolíckom umení

Jablko často predstavuje hriech a pokušenie a je ovocím spájaným s Adamom a Evou. Hruška symbolizuje láskavosť, nehu a Božiu milosť. Panna Mária nedrží nikdy vo svojich rukách v katolíckej ikonografii jablko, pretože bola uchránená dedičného hriechu. Jednotliví autori jej dávali do rúk zásadne hrušku, ktorá vyjadruje už vyššie spomenutú milosť, Nepoškvrnené počatie a lásku k svojmu Synovi. Na rozdiel od Panny Márie, Ježiško môže držať v rukách jablko, ktoré býva symbolom kráľovskej Kristovej moci (králi držia v rukách ako insígnie žezlo a jablko), pričom jablko v Ježiškových rukách symbolizuje aj moc nad hriechom a vykúpenie ľudstva z reťazí hriechu a smrti.

Existuje niekoľko nádherných obrazov Panny Márie, Ježiška s hruškami v rukách, my sa zoznámime s desiatimi najznámejšími obrazmi. Všetky spomenuté obrazy majú podobnú kompozíciu, nie pri všetkých však, žiaľ, existuje možnosť voľne ich ďalej šíriť.

Madona s malým Ježišom a hruškou (Hans Baldung Grien, 1510 – 1515)

Nemecký renesančný maliar Hans Baldung Grien namaľoval Madonu držiacu malého Krista, ktorý si podáva hrušku. Hruška symbolizuje spojenie Panny Márie s Kristom, ako novým Adamom. Pokiaľ cez Adama a Evu a ich neuposlúchnutia Božieho príkazu prišiel na svet hriech a smrť, vďaka Kristovi, ktorý sa za nás obetoval na kríži, sa nám opäť otvorili brány Raja. Hans Baldung Grien pochádzal zo vzdelanej a bohatej rodiny, bol obľúbeným Dürerovým žiakom. Okrem toho, že bol vynikajúcim maliarom, bol aj skvelým rezbárom a sochárom.

Madona s malým Ježišom a hruškou (Lucas Cranach starší, 1525)

Lucas Cranach starší, dvorný maliar saských kniežat, často používal hrušku ako symbol duchovnej sladkosti. Na jeho obraze Panna Mária drží malého Ježiška, ktorý siaha po hruške, čo sa interpretuje aj ako náznak budúceho vykúpenia ľudstva Kristovou obeťou.

Madona s malým Ježišom a hruškou (Albrecht Dürer, 1512)

Vynikajúci renesančný umelec Albrecht Dürer vytvoril viacero rytín a obrazov Panny Márie s Ježiškom a hruškou. Niekedy je hruška v Kristovej ruke, inokedy hrušku podáva Ježiškovi Panna Mária. Interpretácia rovnaká ako u Lucasa Cranacha, ak je hruška v Ježiškových rukách, je to symbol budúceho vykúpenia, ak je v rukách Panny Márie je to prejav nežnej lásky a materinskej nehy k Ježiškovi. Čo sa týka Dürera, bol nielen vynikajúcim umelcom, ale aj matematikom a inžinierom, ktorý navrhoval budovanie renesančných vojenských pevností. V Nemecku sa hovorí o rokoch 1490 – 1520 aj ako o Dürererovej epoche.

Madona s malým Ježišom a hruškou (Francesco Francia, 1500 – 1510)

Francesco Francia, taliansky renesančný majster, zobrazil Madonu s dieťaťom v nežnej kompozícii. Hruška je symbolom Ježišovej lásky k ľudstvu. Francesco Francia, vlastným menom Francesco Raibolini bol aj známym zlatníkom a medailérom v Bologni. Tvoril pod silným vplyvom Perugina a Raffaela, jeho žiakmi boli renesanční umelci Marcantonio Raimondi a Lodovico Marmitta. Vo vtedajšom renesančnom umeleckom svete kolovala legenda, že keď videl ako nádherne namaľoval Raffael svoju svätú Cecíliu (ktorá výrazne po umeleckej stránke predčila Franciov obraz sv. Cecílie), dostal záchvat depresie, ktorý ho zničil. Nemyslím si, že táto legenda má pravdivé pozadie, pretože Raffael a Francia boli blízkymi priateľmi.

Madona s malým Ježišom a hruškou (Giovanni Bellini, 1485 – 1500)

Benátsky maliar Giovanni Bellini zobrazil Madonu s jasným svetlom a hruškou v ruke. V jeho ponímaní hruška takisto symbolizuje spásu, lásku a materinskú nehu. Bellini je skutočným zakladateľom benátskej renesančnej maľby, mne sa veľmi páči jeho obraz Krista v Getsemanskej záhrade. Jeho obraz Madona s malým Ježišom a hruškou je známy aj ako „Madonna greca“, obraz sa nachádza v Miláne.

Pri „Madonne greca“ uvediem niekoľko ďalších z môjho pohľadu zaujímavých informácií. Ide o jedno z raných diel tohto benátskeho renesančného maliara – tempera na dreve, kombinácia byzantskej a renesančnej ikonografie. Dnes sa dielo nachádza v Museo Correr v Benátkach. Názov „Madonna greca“ odkazuje na silný benátsky vplyv v Belliniho tvorbe. Panna Mária je zobrazená v tradičnom postoji, pripomína Pannu Máriu na byzantských ikonách. Ježiško sa o Pannu Máriu nežne opiera, Bellini pridal do obrazu viacero emócií. Panna Mária má jemnú a smutnú tvár – náznak utrpenia, ktoré prežije pri Kristovom ukrižovaní. Malý Ježiško s hruškou symbolizuje nehu, z ikony priam srší materinská starostlivosť a božská múdrosť malého Ježiška. „Madonna greca“ patrí k skorším dielam Belliniho tvorby, neskôr jeho Madony získali viac realistickosti, mäkkosti a Bellini svoje obrazy viac zosvetlil. Belliniho obraz prepája benátsku renesančnú školu so zaniknutým duchovným a kultúrnym svetom Byzancie (v roku 1453 Turci dobyli Konštantínopol a v roku 1461 poslednú byzantskú pevnosť Trapezunt na pobreží Čierneho mora). Bellini mal nesmierny vplyv na tvorbu renesančných umelcov Tiziana a Giorgiona.

Madona s malým Ježišom a hruškou (Bartholomäus Zeitblom, 1485 – 1490)

Bartholomäus Zeitblom je goticko-renesančný nemecký umelec, známy aj svojimi rytinami a tvorbou oltárov. Tvoril a pôsobil najmä v nemeckom Ulme a v Nördlingene. Bol dvakrát ženatý (avšak žiadna nulita manželstva, s ktorými sa za súčasného pontifikátu doslova roztrhlo vrece, a to aj u nás, na našom malom Slovensku, Zeitblom bol vdovcom).

Zeitblomove goticko-renesančné oltáre sú nádherné, pochádzajú približne z toho istého obdobia ako oltár Majstra Pavla z Levoče. Zeitblom podľahol v roku 1519 epidémii moru, pretože ani mor mu nemohol zabrániť ísť bez rúška 🙂 do kostola na svätú omšu. Zeitblom vnímal hrušku, ktorú drží malý Ježiško, ako symbol Božej milosti a vykúpenia.

Madona s malým Ježišom a hruškou (Stefano da Verona, 1400 – 1410)

Stefano da Verona je neskoro gotický maliar, ktorý zobrazil Pannu Máriu s Ježiškom v jemných pastelových tónoch. Hrušku drží v rukách Ježiško, hruška je však v da Veronovom ponímaní tiež symbolom duchovnej plodnosti Panny Márie. Nenašiel som voľne dostupné zobrazenie tohto da Veronovho diela, ktoré sa nachádza v britskom múzeu vo Worchestri, takže pripájam odkaz, na ktorom si môžete obraz pozrieť: https://worcester.emuseum.com/objects/13832/madonna-of-humility

Madona s malým Ježišom a hruškou (Defendente Ferrari, 1520 – 1530)

Ferrarský maliar sústredil svoju pozornosť na hrušku, ktorú Kristus požehnáva, čo sa poníma ako symbol budúcej Eucharistie a Kristovej obety. Žiaľ, nepodarilo sa mi tento obraz nájsť. Ferrari bol pri svojej tvorbe ovplyvnený francúzskou a nemeckou renesančnou tradíciou. Francúzske a nemecké vplyvy v talianskej renesancii sú však pre mňa niečo podobné, ako si dať v Taliansku v luxusnej reštaurácii k chutnej talianskej večeri škótske víno. 🙂 Obraz Defendente Ferrariho narodenie Krista v maštali v Betleheme však má svoju atmosféru. A keďže sa obraz netýka témy článku – Madonny s Kristom a hruškou, pripájam len odkaz, kde si obraz môžete pozrieť: https://en.wikipedia.org/wiki/Defendente_Ferrari#/media/File:Defendente_Ferrari_-_Nativity_in_Nocturnal_Light_-_WGA07812.jpg

Madona s malým Ježišom a hruškou (Carlo Crivelli, 1480 – 1490)

Typické pre Crivelliho tvorbu sú bohaté detaily a realistické stvárnenie ovocia, vrátane hrušky. Hruška v Ježiškových rukách sa v Crivelliho tvorbe vníma nielen ako Kristova láska k Matke, ale aj ako poslušnosť voči Božiemu plánu. Na Crivelliho obraze uloženom v britskom Albert Museum v Londýne drží malý Ježiško v rukách jablko, čo je symbolom vykúpenia ľudstva z prvotného hriechu, spáchaného našimi prarodičmi Adamom a Evou.

Carlo Crivelli bol ranorenesančný benátsky maliar, ktorého oltárne obrazy však mali neskoro gotický charakter. To, že odišiel z Benátok, sa mu stalo osudným, pretože umelecky ustrnul. Jeho tvorba čiastočne pripomína Donatellovú tvorbu.

Madona s malým Ježišom a hruškou (Ambrogio Bergognone, 1490 – 1500)

Bergognone použil hrušku ako kontrast k jablku, ktoré symbolizuje prvotný hriech. Madonu a Krista zobrazil v nežnej harmónii. Obraz Ambrogia Bergogneho s motívom hrušky alebo jablka som nenašiel, zaujal ma však jeho obraz, pri ktorom Panna Mária a malý Ježiško držia ruženec. Tiež veľmi nádherná symbolika. Obraz vznikol niekedy v rokoch 1488 až 1490, niekoľko desiatok rokov pred bitkou pri Lepante, vďaka ktorej sa podoba ruženca ustálila v súčasnej podobe (bez ruženca svetla, ten pridal až pápež Ján Pavol II.).

Na záver by som teda rád pridal už len všeobecne známe informácie o ruženci.

Modlitba posvätného ruženca vznikala takmer šesť storočí. Začiatkom 11. storočia bolo súčasťou breviára, ktorý sa modlili mnísi v kláštoroch, 150 žalmov. Mnísi, ktorí nevedeli čítať, sa ako náhradu modlili 150 otčenášov, čo sa rozšírilo aj mimo kláštora medzi laikov, ktorí si už v 12. storočí vyrábali pomôcku na túto modlitbu v podobe zrniek spojených niťou do jedného celku. V tomto období boli veľkými mariánskymi ctiteľmi z radov mníchov a rehoľníkov otčenáše nahradené modlitbou Zdravas‘ Mária. Vtedy túto modlitbu tvorila len prvá časť – mariánske pozdravenie. Druhú časť schválil pápež Pius V. až v 16. storočí.

V 15. storočí začal nemecký kartuzián Henrich Kalkarský za prvou časťou každého Zdravasu dopĺňať zamyslenia zo života Pána Ježiša alebo Panny Márie, čo bolo náročné na zapamätanie a tak ďalší kartuzián Dominik Pruský (1382 – 1460) ich zredukoval na 50 a ako prvý ich aj zapísal.

Základ dnešného radostného, bolestného a slávnostného ruženca položil dominikán, blahoslavený Alain de la Roche, ktorý rozčlenil 150 Zdravasov na 15 desiatkov, ktoré sa začínali Otčenášom, potom nasledovalo 10 Zdravasov zakončených invokáciou a tajomstvá ruženca boli rozdelené do troch skupín: tajomstvá vtelenia, tajomstvá umučenia a tajomstvá zmŕtvychvstania. Často sa pôvod modlitby ruženca pripisuje sv. Dominikovi (zjavenie z roku 1214), pretože na mnohých obrazoch je znázornená Panna Mária podávajúca ruženec sv. Dominikovi. Toto podanie šíril aj samotný Alain de la Roche. Oficiálne zaviedol modlitbu ruženca s 15 tajomstvami pápež Pius V. v roku 1569 v bule Consueverunt romani. Poslednú výraznú zmenu urobil v roku 2002 pápež Ján Pavol II., ktorý k trom pôvodným ružencom pridal aj ruženec svetla.

PDF (formát pre tlač)