Origenes, významný ranokresťanský teológ, filozof a biblista, 2. časť

Branislav Krasnovský
14. februára 2025   Cirkev História

predchádzajúca časť:
Origenes, významný ranokresťanský teológ, filozof a biblista, 1. časť

***

V prvej časti sme si predstavili Origena, jedného z najznámejších teológov a pisateľov alexandrijskej teologickej školy. Na tejto škole začal pôsobiť ešte počas života Pantaina Alexandrijského okolo roku 203, neskôr mal na jeho teologické dielo veľký vplyv Klement Alexandrijský, druhý významný predstaviteľ a po smrti Pantaina Alexandrijského ďalšia hlava alexandrijskej teologickej školy.

Od svojho vstupu na pôdu alexandrijskej teologickej školy učil Origenes spočiatku osobne všetkých svojich žiakov. Počet žiakov školy sa neustále zvyšoval a takmer všetci chceli počúvať prednášky tohto veľkého pisateľa, filozofa a teológa, čo však nebolo možné. Po niekoľkých rokoch musel Origenes výuku prípravných kurzov (dialektiku, fyziku, matematiku, geometriu a astronómiu) prideliť svojmu obľúbenému žiakovi Héraklovi a sám prednášal „kurzy pre pokročilých“, ktoré obsahovali filozofiu, teológiu a výklad Svätého Písma. Sám pritom navštevoval prednášky Ammónia Sakka, jedného z významných novoplatónskych filozofov, ktorý mal veľký vplyv na formovanie Origenovej filozofie.

Ammónios Sakkas a počiatky novoplatonizmu

Ammónios Sakkas (175 – 242) pochádzal z Alexandrie a je považovaný za zakladateľa novoplatonizmu. Bol učiteľom Plotína, najznámejšieho predstaviteľa novoplatonizmu, ktorý systematizoval a rozšíril učenie svojho učiteľa. Pochádzal z chudobných pomerov, živil sa nosením nákladov v meste (odtiaľ meno Sakkas, ktoré znamená nosič vriec). Usilovným štúdiom sa vypracoval na jedného z najvýznamnejších znalcov Platóna, Aristotela a východných mystických učení svojej doby. Kráčal v šľapajách gréckych filozofov, vyučoval ústne, Plotínos, ako som uviedol vyššie, bol jeho najznámejším žiakom.

Ammónia možno vnímať ako most medzi platonizmom, aristotelizmom a mystickými tradíciami Východu. Vo svojom učení zdôrazňoval existenciu Božského princípu, z ktorého pochádza všetko ostatné – táto myšlienka zaujala Origena a nesmierne ovplyvnila Plotína. Spájal Platónovu a Aristotelovu filozofiu, zastával názor, že medzi oboma filozofmi niet zásadného rozporu. Učil o návrate duše k Bohu cez filozofické poznanie a mystickú kontempláciu. Z jeho diela sa priamo nezachovalo nič, informácie o ňom čerpáme z diela Plotína a Porfyria z Tyru.

Niektorí bádatelia sú presvedčení, že bol aj kresťanom, ktorý však pravdepodobne odpadol od viery, určite však odmietal polyteizmus a pohanstvo. Origenes mohol študovať jeho dielo, aby si pripravil protiargumenty, na druhej strane však najväčší Origenov kritik a významný kresťanský teológ Epifánius zo Salamíny, ktorý vnímal Origena v prvom rade ako heretika a bludára, kritizoval Origena aj za jeho väzby k novoplatonizmu.

Origenes v čele alexandrijskej teologickej školy

Celú Origenovu tvorbu a život možno rozdeliť na dve základné obdobia. Prvé, v rokoch 203 – 231, kedy Origenes podnikol niekoľko ciest do Ríma, Arábie, severnej Afriky i Antiochie. V roku 206, krátko po smrti Klementa Alexandrijského nechal rímsky cisár Caracalla zatvoriť alexandrijskú teologickú školu. Tá sa dovtedy, pod vedením Klementa Alexandrijského a Origena stala jedným z najznámejších centier kresťanskej teológie, biblickej exegézy a filozofie v ranokresťanskom období. Bola dôležitým kultúrnym a intelektuálnym centrom helenistického sveta, vyznačovala sa filozofickým prístupom k viere, alegorickou interpretáciou Písma a hľadaním súladu medzi kresťanstvom a platonizmom, čo však z dogmatického hľadiska nie je to najlepšie a najvhodnejšie. Antiochijská teologická škola, ktorá sa viac zameriavala na doslovnú exegézu Svätého Písma, tak na hrane bludu ako alexandrijská teologická škola nikdy nebalansovala.

Charakteristickými znakmi alexandrijskej teologickej školy boli hľadania kontaktov s nekresťanským svetom. Už židovský filozof Filón Alexandrijský, ktorý sa stal kresťanom, v texte Svätého Písma nehľadal len doslovný význam, ale aj duchovné a teologické pravdy (napr. prechod cez Červené more sa môže vykladať aj ako historická udalosť, ale aj ako symbol krstu a oslobodenia od hriechu). Kresťanstvo je vnímané ako vrchol poznania a má mnoho spoločného s gréckym platonizmom a novoplatonizmom. Kristus je vnímaný ako Božská múdrosť (Logos), osväcujúci všetkých ľudí, pričom sa zdôrazňuje jeho spásonosná úloha a duchovná premena človeka. Origenes a Klement Alexandrijský vnímali poznanie Boha ako proces, pri ktorom sa duša približuje postupne k dokonalosti.

Zjednodušene môžeme povedať, že zatiaľ čo alexandrijská teologická škola zdôrazňovala alegorický výklad Svätého Písma, antiochijská teologická škola dávala prednosť historicko-doslovnému výkladu. Alexandrijská teologická škola zdôrazňovala Kristovo Božstvo, antiochijská teologická škola venovala širšiu pozornosť Kristovmu človečenstvu. Alexandrijská teologická škola vyrastala zo silných filozofických základov, antiochijská teologická škola mala praktickejší prístup k teológii a nekládla taký dôraz na filozofiu. Antiochijskej teologickej škole bolo tiež cudzie silné mystické chápanie viery a jej predstavitelia sa sústredili v prvom rade na racionálnejšie otázky a problémy teológie.

Po zatvorení alexandrijskej teologickej školy odišiel Origenes na Blízky východ, kde ho v Cezarei miestny biskup poveril exegézou Svätého Písma kňazom. Tým však rozhorčil biskupa v Alexandrii, ktorý protestoval, že je neslýchané, ak laik vykladá Sväté Písmo kňazom. Origenes sa musel vrátiť do Alexandrie a na Blízky východ sa vrátil opäť okolo roku 231, kedy ho aj vysvätili za kňaza. Podľa Origenových kritikov však nemohol byť vysvätený, pretože sa nechal vykastrovať (už som uviedol, že to nemusela byť pravda). V roku 231 ho, keďže neuposlúchol nariadenia cirkevnej vrchnosti, nechal alexandrijský biskup Demetrios (ten istý biskup, ktorý ho v roku 203 podporoval) exkomunikovať.

Biskup Demeterios, ktorý poveril mladého Origena výukou na alexandrijskej teologickej škole a ako populárneho učiteľa ho spočiatku aj podporoval a chránil počas prenasledovania za vlády rímskeho cisára Septima Severa, nakoniec exkomunikoval kvôli jeho kontroverzným a špekulatívnym teologickým názorom – napríklad kvôli preexistencii duší, apokatastáze (apokatastáza je teologický termín, označujúci konečné obnovenie všetkého stvorenia v pôvodnej dokonalosti a bezhriešnosti. Apokatastáza priniesla so sebou aj teóriu o prázdnom Pekle, pretože k pôvodnej dokonalosti a bezhriešnosti sa môže vrátiť aj satan).

Biskup Demetrios nesúhlasil s tým, že bol Origenes v Palestíne vysvätený biskupom z Cézarey bez Demetriovho súhlasu, čo bolo jasným porušením cirkevnej disciplíny. V rokoch 231 – 232 zvolal synodu do Alexandrie a počas nej bol Origenes odsúdený, zbavený vedenia alexandrijskej teologickej školy, exkomunikovaný a vyhnaný z Egypta. Po exkomunikácii odišiel do Palestíny, kde našiel útočisko a pokračoval v teologickej práci, písaní a vyučovaní. Je zaujímavé, že Origena následne exkomunikoval aj Demetriov nástupca, nový biskup Heraklas, ktorý bol Origenovým obľúbeným žiakom a na začiatku jeho kariéry ho Origenes nechal vyučovať dialektiku, fyziku, matematiku, geometriu a astronómiu.

Po odchode do Cézarey založil Origenes novú teologickú školu a žil pod ochranou biskupa Teokista z Cézarey, ktorý bol jeho veľkým priaznivcom. Teokistos bol liberálnejší ako alexandrijská hierarchia a Origenove filozofické a teologické myšlienky považoval za prínos pre kresťanskú teológiu. Pod jeho ochrannými krídlami viedol Origenes novú teologickú školu až do svojej smrti v roku 253 počas prenasledovania kresťanov za vlády cisára Décia.

Origenovo teologické a filozofické dielo

Origenove spisy sa zachovali len v zlomkoch, pretože v roku 553 na II. konštantínopolskom koncile prišlo k odsúdeniu jeho teologického diela a následne k ničeniu jeho spisov. Len veľmi málo spisov sa dochovalo v gréčtine, latinských prekladov sa zachovalo viac, väčšinou išlo o jeho prednášky.

Origenes začal s podrobnou revíziou textu Starého zákona. Vďaka jeho úsiliu vznikla tzv. Hexapla – text Starého zákona v šiestich jazykových verziách (hebrejský text, grécky fonetický prepis hebrejského textu, grécke preklady: Septuaginta, Aquila, Theodotion a Symmachos. Tieto verzie boli spísané v stĺpcoch, takže si každý mohol porovnať kritický preklad. S Hexaplou pracoval neskôr aj svätý Hieronym).

Origenes zanechal po sebe rozsiahle exegetické dielo, okomentoval snáď celé Sväté Písmo, ktoré vynikajúco poznal, z týchto jeho spisov sa však zachoval len zlomok (homílie na Genezis, Exodus, Levitikus, Numeri, Jozua, Sudca, Izaiáš, Jeremiáš, Lukášovo evanjelium…), zachovala sa časť jeho komentárov k Matúšovmu a Jánovmu evanjeliu, komentáre na menších prorokov, listy Efezanom, Galaťanom, Filipanom, Kolosanom, Solúnčanom, Židom a pod.

Z apologetických spisov vynikajú jeho spisy Contra Celsum. Ide o Origenovu odpoveď na štvavý protikresťanský spis filozofa Kelsa; toto dielo je svedectvom intelektuálneho boja medzi pohanstvom a kresťanstvom, Origenova obrana kresťanstva je dôkladná a presná.

Z dogmatických spisov možno spomenúť jeho spis O základoch (De principiis), ktorý napísal v Alexandrii niekedy v rokoch 202 – 203. Spis hovorí o téme Boh, svet, sloboda a zjavenie, ktoré Origenes považoval za základne princípy kresťanskej náuky. Venoval sa aj významu hlásaniu Kristovho učenia a učenia Apoštolov, v diele sa dajú vybadať Platónove vplyvy na Origenovu filozofiu. Kniha o Bohu vysvetľuje hierarchiu troch božských osôb, zaoberá sa nadprirodzeným svetom a duchovnou podstatou Boha. Druhá kniha sa zaoberá hmotným svetom, stvorením človeka, prvotným hriechom a Kristovým vykúpením. Tretia kniha sa zaoberá anjelmi a démonmi; obsahuje učenie o slobodnej vôli a osobnej zodpovednosti, obsahuje základy morálnej teológie. Štvrtá kniha sa venuje zjaveniu, je to rekapitulácia základného učenia Cirkvi; Sväté Písmo vníma ako prameň viery a poukazuje na trojitú inšpiráciu Svätého Písma (telesná, duchovná a duševná).

Rozhovor s Herakleidom. Zaujímavé Origenovo dielo, ktoré sa našlo v Káhire v roku 1941. Ide o kompletný rozhovor s teológom Herakleidom, zástancom bludu modalizmu. Len pre zopakovanie – modalizmus je heretické učenie, podľa ktorého je Boh jedna osoba, ktorá sa prejavuje v troch rôznych módoch a nie Trojica. Tento blud bol odmietnutý už v ranom kresťanstve.

Modalisti napríklad tvrdili, že Boh je jedna osoba, ktorá sa ako Otec objavovala v Starom zákone, ako Syn v Novom zákone (do Turíc) a ako Duch Svätý sa objavuje po Turícach. Hlavnými predstaviteľmi boli Noetus zo Smyrny, Praxeas a Sabellius – najznámejší modalista. Učenie modalistov odmietli Tertullianus, Hipolyt Rímsky aj Origenes. I. nicejský koncil v roku 325 potvrdil, že Otec, Syn a Duch Svätý sú tri rozličné osoby v jednej božskej podstate.

Origenov Spis o vzkriesení poznáme len z fragmentov, zachovaných u Eusébia, dielo O modlitbe patrí k zaujímavým Origenovým dielam. Podľa jeho chápania je modlitba rozhovorom s Bohom, ktorý prospieva duší, posilňuje dušu v boji proti pokušeniam, modlitba je darom Ducha Svätého. Dielo Povzbudenie k mučeníctvu napísal Origenes v roku 235, stať sa mučeníkom by malo byť cieľom každého kresťana. Origenes vystríha pred modloslužobníctvom a poddaním sa nátlaku. Podľa neho mučeník môže za svoju vernosť a utrpenie získať odpustenie viny a hriechov nielen pre seba, ale pre mnohých iných veriacich. Mučeníctvo je v jeho chápaní krstom krvi. Ďalší spis – O Veľkej noci, sa zachoval len v niektorých fragmentoch.

Sv. Hieronym uvádza, že existovali štyri zbierky Origenových spisov, zachovali sa úplne len dva listy, prvý napísal Origenes svojmu žiakovi Gregorovi Divotvorcovi a druhý Júliovi Afričanovi. Okrem toho sa zachovalo niekoľko zlomkov Origenových listov v Eusébiových Cirkevných dejinách.

Zaujímavá je tiež Origenova Trinitárna teológia. Origenes síce bojoval proti modalizmu, sám bol však obviňovaný zo subordinacionizmu. Tvrdil, že Syn vychádza z Otca podobne ako vôľa z rozumu. Jeho zrodenie je od večnosti, nikdy nebola doba, keby Syn nebol (Origenes bol odporcom arianizmu), Syn a Otec sú jednej podstaty. Origenes ako prvý použil grécke slovo homoúsios (jednej podstaty), tento termín prebral aj I. nicejský koncil v roku 325. Problémom však je, že Origenes predpokladá istú hierarchiu v rámci Božej Trojice.

V rámci christológie použil Origenes ako prvý grécky pojem theanthrópos – bohočlovek, ktorým vyjadruje plnosť ľudstva i božstva v Kristovi. Origenes ako prvý použil aj grécke teologické pojmy physis, hypostasis a úsia.

Najväčším problémom v rámci Origenovho diela je však jeho eschatológia, ktorá je poznačená učením o apokatastáze. Origenes bol presvedčený, že na konci vekov sa všetko vráti k Bohu, očistené od všetkých vín. Nepozná večné tresty pre hriešnikov, len časné tresty, ktoré hriešnika očisťujú. Pod vplyvom platonizmu uvažoval aj o pluralite za sebou idúcich svetov a kolobehu týchto svetov, čo je v priamom rozpore s katolíckym učením.

Ľudská duša je podľa neho, ovplyvneného platonizmom, nesmrteľná a večná. V ľudskom tele sa nachádza len kvôli hriechu a pádu. Nie je však čistým zástancom učenia o reinkarnácii, toto učenie považoval za nezmysel – najmä predstavy, že ľudská duša sa môže objaviť aj vo zvieracom tele alebo v rastline považoval za holý nezmysel. Neučil o reinkarnácii, ale o ensomatóze – jednorazovom vstupe duše do hmotného tela následkom hriechu. Origenove predstavy o duši boli odsúdené na II. konštantínopolskom koncile v roku 533.

Čo sa týkalo exegézy, bol Origenes veľmi ovplyvnený učením židovského filozofa Filóna Alexandrijského. Podľa Origena má text Písma tri zmysly – duchovný, doslovný a duševný, rovnako ako človek (telo, duša a duch). Každý kresťan by sa mal dostať až k tretiemu duchovnému zmyslu, pretože len ten mu dá život a odhalí pravdu.

Origenes zastával vždy správne učenie o prvotnom hriechu a takisto považoval za správne krstenie novorodencov. Mimo Kristovej Cirkvi podľa Origena neexistuje spása, jedinou možnosťou ako sa úplne zbaviť hriechu je krst. Po krste existuje sedem možností, ako sa zbaviť hriechu: mučeníctvo; milosrdenstvo a dávanie almužny; odpustenie tým, ktorí nám ubližujú; obrátenie hriešnika; láska; tvrdé pokánie a spoveď. Origenes teda poznal spoveď kňazovi a odporúčal ju.

Po Origenovej smrti v čele novej teologickej školy v Cézarei stálo niekoľko teológov, z ktorých najznámejší boli Didymus Slepý (313 – 398) a z Origenových spisov čerpal aj sv. Atanáz, ktorý neúnavne bojoval proti ariánstvu a obhajoval učenie o Kristovej božskosti. Učenie sv. Atanáza malo nesmierny vplyv na Nicejský koncil v roku 325.

Po odsúdení niektorých Origenových názorov na koncile v Konštantínopole stratila alexandrijská teologická škola svoj význam a vplyv. Keď Arabi dobyli v 7. storočí Alexandriu, prinieslo to so sebou definitívny zánik tejto teologickej tradície. Duchovný odkaz Origenovho myslenia však prežil v kresťanskej mystike, patristike a stopy môžeme nájsť aj v neskoršej scholastike.

PDF (formát pre tlač)