O Desatore Božích prikázaní

22. februára 2026   Cirkev

„Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!“
(Mt 19,17)

U židov najsvätejšou vecou bola archa zmluvy. Bola to jedna drahocenná truhlica zhotovená z veľmi trváceho dreva a pozlátená, nad ňou boli dvaja cherubíni. V tejto truhlici boli uschované tie dve kamenné tabule, na ktoré sám Pán Boh napísal Desatoro Božích prikázaní.

V čase spustošenia Jeruzalema nezostalo stopy po tejto truhlici a spolu s ňou sa stratili i tie dve kamenné tabule, ale to, čo na nich bolo napísané, židia nezabudli, veľkňaz každoročne zhromaždil veriacich a predniesol im tých Desatoro Božích prikázaní, na konci im však takto povedal: „Predložil som vám požehnanie a kliatbu, keďže zákon Boží prinesie vám požehnanie, ak ho zachováte, lež na priestupníka privedie kliatbu.“ (porov. Dt 11,26–28)

Ľud k prísahe pozdvihol svoje prsty a jednohlasne odpovedal: „Všetko učiníme, čo riekol Pán.“ (porov. Ex 19,8)

I ja s pomocou Božou v tieto nedele vám chcem vyložiť, vysvetliť Desatoro Božích prikázaní, dnes na úvod vám prednesiem: ako povstalo, akým spôsobom bolo dané Desatoro Božích prikázaní. Keďže podľa slov Krista Pána ak chceme vojsť do života večného, musíme zachovávať tieto prikázania, do zvláštnej pozornosti vám porúčam dnešnú a nasledujúce moje kázne.

1. Praotec židov bol Abrahám. Keď sa ľudia už celkom odvrátili od Boha, Abrahám mu i vtedy zostal verným. Túto vernosť Boh odplatil Abrahámovi, dal mu jednu požehnanú, bohatú krajinu, menom Kanaán. Abrahámovi potomkovia dlho bývali blažene v tejto úrodnej krajine. Avšak po niekoľkých sto rokoch pravnuk Abrahámov, Jozef, stal sa správcom Egypta, za ním sťahovali sa i jeho bratia do Egypta. Keď sa židia v Egypte množili, Egypťanov to mrzelo a preto začali židov prenasledovať. Židia v tomto utrápenom položení žiadali sa späť do krajiny Kanaán. Mojžiš sa im ponúkol za vodcu. Takpovediac ani nevedeli, kadiaľ majú ísť, lež dôverujúc v láskyplnú Božiu dobrotu, dali sa na tú veľkú cestu. Nie nadarmo sa hovorí, že Boh v neho dúfajúcich neopustí, pred týmto cestujúcim národom sa zjavil duch Boží v podobe žiariaceho ohňa, tento ohnivý oblak šiel pred nimi, cez noc im svietil, cez deň im však tôňu robil a tak v siedmy týždeň po odchode ich priviedol k hore Sinaj.

Ázijskí cestovatelia hovoria, že táto hora leží v Arábii, že je to jeden vrch vyše dvetisíc metrov vysoký, pustý, holý, nikde na ňom niet byliniek alebo krovín, celý vrch je len jedna ozrutná kopa tmavočervených skalísk. Zaiste všemohúca ruka Božia premenila v takúto spustnutosť toto vzácne miesto, ale keby tento kraj i vtedy bol býval takto skalnatý a neúrodný, ako by sa tam bol mohol zdržiavať ten veľký národ i so svojím dobytkom?

Zaiste sám Boh učinil spustnutým toto miesto, aby zverine za ležisko alebo človekovi za príbytok to posvätné miesto slúžiť nemohlo, na ktorom sa raz sám Boh zjavil, keďže tu sa stala päťdesiaty deň po ich odchode z Egypta tá podivná udalosť, že večný Boh dal zákon ľudskému pokoleniu, tu vyhlásil svojich Desatoro prikázaní.

2. Písmo Sv. takto rozpráva tú udalosť: keď židia prišli k hore Sinaj, ten ohnivý oblak vzniesol sa na vrchol hory, Mojžiš sám išiel hore za ním, aby sa dozvedel, čo chce Pán Boh učiniť s ľudom. Mojžiš dal ľudu na vedomie, že Pán Boh žiada, aby sa tri dni modlili a postili. Na tretí deň aby sa každý od najstaršieho po najmladšieho pekne poumývali a keď zaznie trúba, aby sa všetci pod horou zhromaždili, ktorú dá vôkol ohradiť, za ohradu aby sa nikto neopovážil vstúpiť.

I tak sa všetko stalo. Na tretí deň, keď svitalo, z každej strany začalo sa blýskať, nastal veľký hukot, hromy divo bili. Temeno vrchu obkľúčili husté, tmavé chmáry, všetko tam blkotalo, dymilo sa, všetko sa triaslo. Z tohoto hrozného rachotu a zmätku odrazu zaznela súdna trúba, jej zvuky boli stále silnejšie a silnejšie. Až konečne i trúbu, i rachot hromu, i všetok hrmot prehlušil hrôzyplný hlas, s ktorým Pán uprostred ohňa toto hovoril:

„Ja som Pán Boh tvoj, sväté meno moje nevezmeš nadarmo. Nezabudni, aby si deň sviatočný svätil. Cti otca svojho i matku svoju, aby si dlho živý bol na zemi. Nezabiješ. Nezosmilníš. Nepokradneš. Neprehovoríš krivého svedectva proti blížnemu svojmu. Nepožiadaš manželku blížneho svojho. Nepožiadaš ani domu, ani role, ani služobníka, ani dievky, ani vola, ani osla, ani ničoho, čo jeho je. Amen.“ (porov. Ex 20,2–10)

Kým Pán Boh hovoril, taký hrozný strach ich obkľúčil, že skoro pomreli od neho. Že Boh takýmto strašným spôsobom vyhlásil svoje sväté prikázania, to sa preto stalo, aby otriasol srdcom ľudu, aby naveky pamätal na tento zákon, lebo čo Boh povie, to je sväté; čo prikazuje, z toho i účty žiada; čo sľubuje, to i dá; čím sa vyhráža, to i splní.

Židia nevideli toho Ducha Božieho, lež z tých znakov dostatočne vyrozumeli jeho veľkosť a velebnosť: oblak a dym znamenali, že je on neviditeľná, duchovná bytnosť, duchovná skutočnosť, preto ho ľudské oko nemôže vidieť. Hrmenie označovalo jeho moc, blýskanie jeho svätosť, strely jeho prísnu spravodlivosť, trúba označovala jeho kráľovskú slávu a trasenie vrchu poukazovalo na jeho nedostižnú velebnosť Božiu, pred ktorou sa i anjeli trasú.

3. Pán Boh je Boh nielen pre židov, lež i nám, i každému je Bohom, preto jeho prikázania týkajú sa nielen židov, týkajú sa i nás, i každého.

Čo by bolo z tohoto sveta bez Desatora Božích prikázaní? Čo by sa stalo so svetom, keby neboli zakázané krádež, vražda, nemravnosť? Ani na okamih by nebol bezpečný náš život, majetok, naša česť; v rodine nebolo by poriadku a poslušnosti, ľudia by sa oddávali svojim necudným žiadostiam, sťa divá zver by sa prenasledovali a plienili! Teda Desatoro Božích prikázaní bolo dané ku cti Božej, k ochrane človeka a k spaseniu duše. Aby Boh poukázal na stálosť tohoto svojho zákona, preto on sám ho napísal na dve kamenné tabule, i ústne ho vyhlásil. Na prvej tabuli boli napísané tieto tri prvé prikázania: Klaňaj sa Bohu, ucti jeho meno, zasväť jeho sviatky. A na druhej tabuli stálo ostatných sedem príkazov: cti svojich rodičov, život druhému neodober, necudnosťou sa nepoškvrň, cudzieho majetku sa nedotýkaj, druhému česť neodoberaj, vo svojom srdci nechovaj nepravé žiadosti: to je zákon Boží.

Časom sa stratili tie dve kamenné tabule Desatora Božích prikázaní, časom i ľudia začali zabúdať na ne, preto sám Syn Boží zostúpil na zem, aby ich znova vyhlásil: „Neprišiel som zrušiť zákon, tak hovoril, lež naplniť‘ (porov. Mt 5,17). „On už nielen to prikazuje, aby sme sa báli Boha, lež aby sme ho i milovali z celého srdca svojho“ (porov. Mt 22,37). „On už nielen to prikazuje, aby sme milovali blížneho svojho, lež aby sme milovali i svojich nepriateľov“ (porov. Mt 5,44). A tieto prikázania napísal nie na kamenné tabule, lež do nášho srdca, vtedy, keď zoslal Ducha Svätého a v podobe ohnivých jazykov zostúpil na apoštolov. Preto Desatoro Božích prikázaní viaže kresťanov viac než ľudí v Starom zákone.

Tak nakladajú ľudia s nebeským kráľovstvom, ako istý chudobný človek s oným kráľovým mestom. Istého chudobného človeka povolal kráľ do svojho sídelného mesta, aby ho navštívil v kráľovskom paláci. Avšak ten chudobný človek nepoznal cestu. Vtedy mu kráľ napísal list, v ktorom mu dal vedomosť o tej ceste. Tak i Pán Boh povolal ľudí do svojho kráľovstva, tí však nepoznali tam vedúcu cestu. Preto im Pán Boh na dve kamenné tabule napísal, kadiaľ majú ísť, aby sa dostali do Neba. Preto i Pán Ježiš, keď sa ho mladík vypytoval, takto odpovedal: „Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!“ (Mt 19,17). Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, II. zväzok – O prikázaniach, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)