Kniha biskupa de Ségur s názvom Sväté prijímanie, VIII. časť
Branislav Krasnovský
4. októbra 2024
Cirkev
XII. Chcel by som častejšie prijímať Eucharistiu, ale spovedník mi to nechce dovoliť (pokračovanie)
Keďže XII. bod bol značne rozsiahly a biskup de Ségur mu venoval zvýšenú pozornosť, bol som nútený rozdeliť ho na dve časti.
Tá minulá končila informáciami o tom, že aj pápež Inocent XI. naliehal na biskupov a kňazov, aby viedli veriacich k čo najčastejšiemu prijímaniu Eucharistie. „Horliví a dobrí kňazi, verní Kristovi musia bdieť nad tým, aby nikomu nebola odopretá (po splnení náležitých podmienok) možnosť každodenného prístupu k Najsvätejšej Eucharistii. Treba však ostávať obozretným v určovaní, ktorí veriaci môžu na základe svojej prípravy pristupovať k častému svätému prijímaniu.“
Takisto pápež Benedikt XIV. zvláštnym breve pripomínal talianskemu episkopátu, že spovedajúci kňazi nemôžu lepšie využiť svoj zápal a starostlivosť o duše veriacich než tým, že budú veriacich nabádať, aby boli katolícky horliví a čo najčastejšie pristupovali k svätému prijímaniu, tak ako bolo bežné už za raného kresťanstva.
Samotní biskupi sú viazaní týmito pravidlami katolíckej Cirkvi a Vatikánu, stačí si pripomenúť provinciálnu synodu v Rouen, ktorá ustanovila, že z úcty k svätým tajomstvám „obirreverentiam guampotest guotidiana hujus sacramenti sumptio parere (možno zachovávať každodenné prijímanie tejto sviatosti)“. Tridentský koncil zrušil dlhodobú prax, podľa ktorej môže pristúpiť hriešnik k svätému prijímaniu okrem nedele len 2x za týždeň.
Následne biskup de Ségur uviedol, že vie o skutočnosti, podľa ktorej sa často mnoho úctyhodných kňazov, ktorých dobre pozná, obáva povoliť veriacim vo farnosti pristupovať častejšie k svätému prijímaniu. Pre týchto kňazov je Eucharistia tým stredobodom, okolo ktorého je usporiadaný celý katolícky život. Títo kňazi sa však v dobrej viere mýlia, treba brať na zreteľ aj skutočnosť, že mnohí zo starších kňazov podľahli jansenistickému duchu.
Títo starší kňazi teda nesú so sebou jansenistický kríž, ktorý nie je ľahkým bremenom. Kňaz, poznačený jansenizmom, môže predstavovať pre svojich veriacich aj určité nebezpečenstvo, pretože je značne asketický.
Len na doplnenie, aby nemuseli čitatelia hľadať v III. časti – jansenizmus je morálne veľmi prísny teologický smer v katolíckej Cirkvi 16. až 18.storočia, ovplyvnený kalvinizmom. Za zakladateľa sa považuje Cornelius Jansen (1585–1638), holandský teológ a biskup z mesta Ypres, ktorý kládol silný dôraz na náuku o prvotnom hriechu človeka, nevyhnutnosti Božej milosti k spáse a neodolateľnosti pôsobenia Božej milosti na človeka.
Človek, ktorý sa rodí zaťažený dedičným hriechom nemôže vlastnými silami dosiahnuť spásu. Toto je pravda potvrdená katolíckou Cirkvou. Zjednodušene povedané, jansenisti však prijali kalvínske učenie o predestinácii (predurčení) so všetkými negatívami, ktoré z toho vyplývajú. Vševedúci Boh podľa nich predom vie, kto bude spasený a kto bude zatratený, no veriaci katolík to nevie. (!) Preto musí čo najmravnejšie žiť, tento mravný rigorizmus bol však často pre veriacich veľkým bremenom. (Jansenisti vo Francúzsku boli sústredení okolo kláštora Port Royal, najznámejšími stúpencami jansenizmu boli Antoine Arnauld, Jean Racine či Blaise Pascal, ktorí vehementne bránili svoje učenie voči námietkam francúzskych jezuitov (v 17. storočí jezuiti ešte neboli „prelezení“ modernistami a progresívcami, takže ich argumenty možno aj dnes prijať bez výhrad).
Biskup de Ségur veriacim radí, že ak veriaci získa dojem, že kňaz je presiaknutý jansenizmom, možno o tom informovať biskupa, pretože jansenizmus dokáže zbožnú dušu veľmi vydesiť. Ale ako hovorí známy flámsky benediktín Louis de Blois: „Náš Pán Ježiš Kristus nechce, aby boli duše odrádzané od častého svätého prijímania. Pán Ježiš sa za nás obetoval a ustanovil Sviatosť oltárnu aj k tomu, aby bola liekom a pomocou pre veriacich. Kto bráni katolíckym dušiam prijímať Eucharistiu, kalí Kristovu radosť.“
Louis de Blois, všeobecne známy svojimi dielami v strednej Európe ako Blosius (1506–1566), bol známym mystikom svojej doby; rodina, z ktorej pochádzal, patrila k najvýznamnejším šľachtickým rodinám dnešného Belgicka. Bol blízkym priateľom habsburského cisára Karola I., ktorý bol aj španielskym panovníkom. Poznali sa od raného detstva, Louis de Blois však vo veku 14 rokov vstúpil k benediktínom, stal sa kňazom a neskôr bol blízkym poradcom i spovedníkom cisára.
Prekážala mu laxnosť v kláštore, v ktorom pôsobil. Bol však pokorný a veľa sa za mníchov svojho rádu modlil. Keď sa stal opátom, jemne a opatrne viedol mníchov k náprave. Keďže stále narážal na odpor, odišiel s niekoľkými spolubratmi z kláštora a obnovil pôvodnú benediktínsku zbožnosť a spôsob života v meste Ath. Nakoniec observancia, ktorú zaviedol vo svojom kláštore, oslovila s Božou pomocou všetky benediktínske komunity a stala sa vzorom pre ďalšie benediktínske domy.
Opát Blosius napísal v latinčine množstvo významných teologických diel, jeho diela boli preložené aj do národných jazykov a výrazne ovplyvňovali život zbožných katolíkov na celom svete. Aj mnohí anglickí katolícki mučeníci boli formovaní Blosiovými dielami. Na našom území prekladali náboženské dielo Louisa Blosia kamaldulskí mnísi v Červenom kláštore, kniha sa stala známa pod názvom: „Elegantná utešujúca ako aj duchovná knižôčka proti zlovôli tohto času a plným právom nazývaná Pravidlo duchovného života, alebo Raj vernej duši“ (je možné, že v budúcnosti túto knižku predstavíme našim čitateľom na portáli Christianitas.sk).
Vráťme sa späť ku knihe biskupa de Ségur. Svätý František Saleský ako aj svätá Terézia z Avily tiež zdôrazňovali, že kto odmieta možnosť častého pristupovania k Eucharistii, mal by sa zamyslieť nad tým, či nepodľahol útokom zlého ducha, ktorý Eucharistiu nenávidí a snaží sa ľudí od nej odvrátiť. Diabol vždy nenávidel, nenávidí a bude nenávidieť Najsvätejšiu Eucharistiu, pretože tá ničí jeho pôsobenie v ľudských dušiach.
Vďaka Bohu (hovorí biskup de Ségur) v druhej polovici 19. storočia už takmer vymizol jansenistický duch, ktorý spôsobil mnoho zla, bolesti a beznádeje medzi francúzskymi katolíkmi. Kňazi chápu, že duše veriacich je potrebné viesť k tomu, aby čo najčastejšie pristupovali k svätému prijímaniu. Treba si brať príklad zo svätej Margaréty z Cortony, ktorú jej spovedník nabádal k čo najčastejšiemu sv. prijímaniu a ktorého rady svätá Margaréta z Cortony bezvýhradne prijala.
Po smrti tohto vynikajúceho spovedníka Náš Pán Ježiš Kristus vyjavil svätici, že tento verný kňaz sa nachádza v Nebi a bol odmenený za láskavosť a nehu, s akou ju viedol k čo najčastejšiemu pristupovaniu k Najsvätejšej Eucharistii.
Takisto vynikajúci jezuita Antonio Torres SJ bol odmenený za svoje nabádanie katolíckych veriacich k tomu, aby čo najčastejšie pristupovali k svätému prijímaniu tým, že sa vyhol Očistcu a dostal sa hneď do Božej blaženosti v Nebi.
XIII. U nás nie je zvykom často pristupovať k svätému prijímaniu
Bolo by lepšie, keby sa nehovorilo v tomto prípade o zvyku, ale o zlozvyku (hovorí biskup de Ségur). Mnohí z veriacich prijali vskutku čudné zvyky, predsudky a obyčaje do svojho katolíckeho života a neuvedomujú si, že tieto zvyky, predsudky a obyčaje vysušujú prameň ich náboženského katolíckeho života. Často pod maskou pokrytectva a vonkajšej úctivosti hynie skutočná zbožnosť. Tieto predsudky vyprázdňujú kostoly, otupujú srdcia a zbaviť sa ich vyžaduje často veľké úsilie.
Mnohé farnosti, v ktorých zbožní kňazi udržujú pravú katolícku vieru v srdciach veriacich však potvrdzujú, že časté prijímanie veriacich vedie k rozmachu zbožného života. Vďaka verným kňazom sa mnohé farnosti zmenili na nepoznanie, pretože sväté prijímanie je doslova vyhňou života pre každú katolícku dušu.
Biskup de Ségur nabáda všetkých kňazov i veriacich, aby sa rozhodne zapojili do procesu odmietania týchto podivných zvykov či predsudkov. „Priložme všetci ruku k dielu. Zanechajme zbytočné ľudské ohľady, nebuďme malomyseľní a zbabelí. Odmietnime lož a klamstvo. Rozbime ten ľad, ktorý nám bráni v prístupe k vode života, zachráňme úbohé ryby, ktoré spia v ľadovej vode a ktorým hrozí smrť. Eucharistia rozbíja tento ľad a vracia život dušiam, ktoré bez nej hynú.
Nezabúdajme, ako sú úctyhodné dobré zvyky, tak nebezpečné sú zlozvyky. Zlozvyk odmietať možnosť častého pristupovania k Najsvätejšej Eucharistii je však veľmi nebezpečný a má negatívny dopad na život celého katolíckeho spoločenstva…“
(Pokračovanie)
Titulný ilustračný obrázok, Alonso Vázquez (1564–1608), Posledná večera, zdroj: wikimedia commons
***
predchádzajúce časti:
Kniha biskupa de Ségur s názvom Sväté prijímanie, I. časť
Kniha biskupa de Ségur s názvom Sväté prijímanie, II. časť
Kniha biskupa de Ségur s názvom Sväté prijímanie, III. časť
Kniha biskupa de Ségur s názvom Sväté prijímanie, IV. časť
Kniha biskupa de Ségur s názvom Sväté prijímanie, V. časť
Kniha biskupa de Ségur s názvom Sväté prijímanie, VI. časť
Kniha biskupa de Ségur s názvom Sväté prijímanie, VII. časť
PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS
Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:
Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!