Kardinál Romero prerazil teologické dno: „Musíme sa vzdať falošnej paradigmy pravého náboženstva a falošného náboženstva“. Nikto nevlastní pravdu

4. novembra 2025   Krátke správy   Cirkevná kríza

Takto otvorene a v takom prestížnom médiu (L’ Osservatore Romano a následne Vatican News) ešte žiaden vysoký prelát katolíckej Cirkvi svoj náboženský relativizmus a latentný synkretizmus pravdepodobne nesformuloval. Kardinál Cristóbal López Romero, pôvodom Španiel, ktorý je momentálne arcibiskupom v marockom Rabate a ktorý dostal kardinálsky klobúk od pápeža Františka v roku 2019, v podstate spochybnil nielen exkluzivitu katolíckej viery, ako jedinej pravej na svete, ale logicky aj nevyhnutnosť katolíckej Cirkvi na spásu (Extra Ecclesia nula salus), čo sú dve základné dogmy Cirkvi.

https://www.vaticannews.va/it/vaticano/news/2025-10/nostra-aetate-cardinale-rabat-lopez-romero-islam-dialogo.html

https://www.catholicculture.org/news/headlines/index.cfm?storyid=67389

Bez nich v podstate nemá zmysel byť katolíkom. Pokiaľ možno byť spasený s rovnakou istotou aj v iných náboženstvách, tak načo potom byť práve katolíkom? Aby mohol byť Cristóbal López Romero kardinálom a žiť v paláci? A pokiaľ neexistuje pravá viera, v protiklade k falošným, tak načo tu vlastne je katolícka Cirkev a samotný, zdá sa, že dobre naložený kardinál Romero? Ako kultúrno-sociálna inštitúcia a ako sociálny pracovník? Ale veď tých je dosť aj bez neho, tak načo živiť ešte ďalšieho, ktorý navyše spochybňuje vlastnú vieru?

Kardinál Romero na stránkach cirkevného denníka L’ Osservatore Romano uverejnil text, v ktorom radostne komentoval okrúhle výročie zverejnenia deklarácie Nostra aetate, ktorá bola výsledkom práce koncilových otcov a ich peritov na II. vatikánskom koncile. Hneď skraja úprimne a pravdivo, na rozdiel od zástancov neviditeľnej a takzvanej hermeneutiky kontinuity priznal, že išlo o revolúciu, dokonca radikálnu!

„Pred šesťdesiatimi rokmi nám II. vatikánsky koncil daroval jeden z veľkých pokladov učenia Cirkvi: deklaráciu Nostra aetate o vzťahu Cirkvi k nekresťanským náboženstvám. Tento stručný text bol absolútne nevyhnutným a radikálne revolučným dokumentom, ktorý úplne zmenil pohľad kresťanov na ostatných veriacich. Zasial dialóg tam, kde predtým panoval konflikt, a rešpekt tam, kde predtým panovalo podozrenie, a bol rozhodujúci v uznaní Božej prítomnosti za hranicami kresťanstva.“

Čítajme a učme sa: Jeho Eminencia otvorene priznáva, že tento dokument nemá de facto oporu v katolíckej tradícii a že zmenil pohľad kresťanov na iné náboženstvá nie čiastočne alebo postupne, ale revolučne, radikálne a „úplne“. Čiže ide podľa kardinála Romera o 180 stupňový obrat, úplnú zmenu, čo je nepochybne veľmi zaujímavá forma kontinuity.

– A čo tvrdenia sv. Augustína a ďalších cirkevných Otcov a Učiteľov, že pohanské nekresťanské náboženstvá sú démonické a inšpirované diablom? To bolo asi dávno, to už v 21. storočí neplatí…

A ako si Jeho Eminencia vysvetľuje, že predtým takmer 2000 rokov „panoval konflikt“ a „podozrenie“ voči iným náboženstvám a to pod vedením svätých pápežov, katolíckych teológov, filozofov, mystikov, svätcov a celej katolíckej Cirkvi? Všetci sa takmer 2000 rokov mýlili?

Následne, snáď aby tému, o ktorej sa zdalo, že ju nemožno už viac zľahčiť predsa len ešte viac deklasoval, rozpráva kardinál Romero „anekdotu“ ako dôkaz predkoncilovej hlúposti a zadubenosti katolíkov voči protestantom! Toto má byť podľa neho svedectvo o tom, ako katolíci pred koncilom konali voči protestantom a dôkaz, prečo musela prísť úžasná deklarácia Nostra aetate:

„Osobne som poznal aj iné obdobie, poznačené inou mentalitou. Pamätám si anekdotu, ktorú som počul, o kňazovi, ktorý v 50. rokoch 20. storočia vytvoril skupinu vybraných mladých kresťanov, ktorým zveril úlohu nie čítať Bibliu, pomáhať chudobným alebo zúčastňovať sa omše, ale hádzať kamene na protestantský kostol v ich meste, pretože podľa jeho názoru boli protestanti heretici a bolo potrebné s nimi bojovať. V tom čase sa horlivosť pre vieru chápala takto.“

– Takže, počul anekdotu… Čiže katolíci nepomáhali chudobným, nezúčastňovali sa na omšiach (A toto hovorí liturgický modernista po dnešnom prepade účasti na omšiach!), nečítali Sväté Písmo, ale celé dni premýšľali o hádzaní kameňov na protestantské kostoly. Kardinál hovorí „v tom čase sa horlivosť za vieru chápala takto“. V akom „tom čase“? Za svätého Roberta Bellarmína, ktorý bojoval proti protestantom pred 500 rokmi? Za svätého Jána Kapistránskeho, ktorý bojoval proti moslimom a husitom pred 600 rokmi? Za svätého Petra Damiániho, ktorý bojoval proti sodomitom pred 1000 rokmi? Za svätého Jána Zlatoústeho a svätého Atanáza, ktorí bojovali proti ariánom pred 1600 rokmi? Aký „ten čas“ má na mysli kardinál Romero? Celé dejiny Cirkvi? A aký čas je na jeho strane? 60 rokov Nostra aetate…

Revolúcia sa však podľa kardinála Romera nezastavila pri relativizácii katolíckeho náboženstva, ale priniesla dokonca zmenu obrazu Boha!

„Nostra aetate nám zveruje spoločenskú a duchovnú zodpovednosť ako veriacim. Pozýva nás, aby sme prehodnotili (!)náš obraz Boha, aby bol autentickejší a úplnejší.“

– Katolícka Cirkev nemala pred Nostra aetate dostatočne autentický a úplný obraz Boha? A získa ho až spoznávaním nekresťanských náboženstiev, ktoré kedysi svätci považovali za nástroj diabla?

A teologická krasojazda pokračuje. Podľa kardinála si žiadne vierovyznanie (denominácia) nemôže Boha privlastniť! Ergo, katolícka Cirkev nemá právo na jediný pravdivý a zjavený obraz Boha:

„Konkrétne nám pomáha objaviť Boha, ktorý je väčší ako my, ktorý je Otcom všetkých; Boha, ktorý nemôže byť výlučným dedičstvom jednej osoby. Žiadny národ ani denominácia si Ho nemôže privlastniť. On je Bohom všetkých, Otcom, ktorý dáva slnku vychádzať nad dobrými aj zlými. My patríme Bohu, nie naopak.“

Nasleduje pasáž, v ktorej kardinál interpretuje kresťanskú vieru tak, ako by ju asi žiaden kresťan znalý viery neinterpretoval:

„My kresťania veríme v Boha, ktorý je prostredníctvom svojho Ducha prítomný a činný v každom okamihu dejín, v každej spoločnosti, v každej civilizácii, v každej kultúre, v každom človeku a zanecháva všade „semená Slova“, záblesky pravdy. Aj keď Ducha Svätého predstavujeme ako holubicu, On neakceptuje, že je uväznený (?) v klietke, ktorej kľúč by bol v našich rukách, čo by nám umožnilo prepustiť Ho kedykoľvek a kdekoľvek chceme. Je našou duchovnou zodpovednosťou ako kresťanov uvedomiť si, že nie sme pánmi Ducha. Toto je jeden zo základov, jedno z východísk pre zapojenie sa do medzináboženského dialógu a budovanie univerzálneho bratstva.“

– Takže Boží Syn nezveril svätému Petrovi kľúče od Kráľovstva nebeského (Matúš 16,19)? My (katolícka Cirkev) nemáme kľúče od Zjavenia, od interpretácie toho, čo je a čo nie je pôsobenie Ducha Svätého? Cirkev ho nemala 2000 rokov a to čo prijala, nie je záväzné?

Kardinál sa evidentne nemieni zastaviť. Pluralitu náboženstiev, ktorú Cirkev vždy vnímala ako tragédiu, považuje za pozitívny dôkaz o ľudskej náboženskej túžbe, nie za dôkaz o ľudskej slabosti po páde v Raji a za následok dedičného hriechu, ako to Cirkev vždy chápala.

„Pluralita náboženstiev ukazuje, že v ľudskom srdci sa skrýva hlboká túžba, ktorá poháňa hľadanie Boha a zmyslu života. Preto je náboženský fenomén univerzálny a nadčasový; to znamená, že existuje všade a vždy. Ak sa spoločnosť musí starať o výživu, starostlivosť a vzdelávanie ľudí, musí sa tiež snažiť zabezpečiť podmienky, ktoré umožnia každému žiť v náboženskej slobode a nájsť odpovede na otázky, ktoré vznikajú v náboženstvách.“

Vyvrcholenie heterodoxných tvrdení sa nachádza takmer na konci článku. Všetky vety nasledujúcej pasáže sú bludy odsúdené pápežmi, či už v Sylabe omylov Pia IX. alebo v iných dokumentoch:

„Každý človek má právo hľadať Boha podľa vlastného svedomia. Náboženstvá majú zo svojej strany zodpovednosť ponúkať cesty zmyslu a pravdy, nie dominancie. Musíme opustiť falošnú paradigmu „pravé náboženstvo, falošné náboženstvo“. Žiadne náboženstvo si nemôže privlastniť pravdu, akoby bolo jej jediným vlastníkom.“

Kardinál na podporu svojich tvrdení cituje nakoniec aj Hansa Künga, heterodoxného teológa, ktorý bol natoľko progresívny a heretický, že bol nestráviteľný dokonca aj pre pokoncilový kvas a mal Vatikánom zakázané vyučovať.

Po tomto všetkom zostávajú len otázky, ktoré boli položené už vyššie: Načo je nám kardinál Romero, keď od toho ako bude strážiť poklad viery nezávisí naša spása? Potrebujeme ešte jedného progresívneho mimovládkara navyše? Nestačí, že ich už aj tak živíme celé mraky?

A vlastne, keď sme už pri tom, že nikto nevlastní pravdu: máme posielať podľa kardinála Romera svoje peniaze ako veriaci radšej budhistom alebo moslimom? Veď prečo práve do Ríma a katolíckej Cirkvi, keď vlastne nemáme istotu, že je jediným pravým náboženstvom? A aké pápežské „misie“ vlastne máme podporovať? Ak ide o sanitky a sociálnu pomoc, to stíhajú robiť aj iní. Tak už nemáme podporovať cirkevné ustanovizne, ako nám to vraví jedno z piatich cirkevných prikázaní?

Branislav Michalka

Zdroj: L’Osservatore Romano, Vatican News, titulný obrázok, zdroj – wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)