Deň odprosenia: Máme sa všetci a Cirkev ako celok ospravedlňovať za chyby a zločiny každého pokrsteného katolíka?

Branislav Michalka
13. novembra 2025   Cirkev Spoločnosť   Komentár

Tradíciu kolektívneho ospravedlňovania sa Cirkvi za zločiny, prechmaty a pochybenia všetkých jej členov ako celku, čiže ospravedlňovanie sa Cirkvi ako Cirkvi za zločiny a pochybenia Cirkvi, zaviedol pápež Ján Pavol II. Odvtedy sa táto forma sebabičovania stala integrálnou súčasťou prezentácie cirkevných dejín a permanentného rozširovania kolektívneho pocitu viny medzi veriacimi.

Akcia, ktorá navodzuje podobný dojem, akoby sa všetci veriaci katolíckej Cirkvi, ako členovia určitej organizácie mali cítiť vinní za konkrétne skutky konkrétnych cirkevných predstaviteľov či laikov, sa má konať aj tento týždeň na Slovensku pod názvom Deň odprosenia:

https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20251028013

V správe o podujatí sa píše:

„Ide o čas modlitby, ticha a zmierenia, ktorý nie je masovou akciou, ale vyjadrením vnútorného postoja jednotlivcov i celého spoločenstva Cirkvi. Deň odprosenia je duchovným prejavom pokánia, v ktorom sa kresťanské cirkvi spoločne postavia pred Boha a blížneho s prosbou o odpustenie za chyby a zlyhania.“

Dojem, ktorý podobné akcie navodzujú, je mätúci. Na ich základe sa totiž dá usudzovať, že Cirkev pácha niečo zlé ako celok a nielen osobami jej jednotlivých, konkrétnych predstaviteľov, ktorí svojím konaním postupujú, ak ide o preukázateľný zločin proti Božím a cirkevným prikázaniam, práve aj proti princípom Cirkvi. Takýto dojem by mohol viesť až k spochybneniu istoty, že Cirkev je z princípu a podstaty nielen dobrá, ale najlepšia organizácia na svete, samotným Bohom ustanovená a nutná k spáse ľudí.

Toto inštitucionálne pokánie, odprosovanie a ospravedlňovanie sa v konečnom dôsledku nedá ohraničiť a spadajú do neho, logicky domyslené, nutne všetky zlé skutky všetkých pokrstených katolíkov v dejinách Cirkvi. Je však Cirkev ochotná prebrať zodpovednosť skutočne za všetky? Pokrstenými katolíkmi boli predsa aj Adolf Hitler a Joseph Goebels, masový vrah vojvoda Gilles de Rais, alebo šéf komunistickej bezpečnosti Čeka v Sovietskom zväze, Felix Dzeržinskij.

Nesie za konkrétne zločiny týchto konkrétnych ľudí, pokrstených katolíkov, zodpovednosť Cirkev? A teda aj všetci príslušníci Cirkvi, keďže tvoríme jedno duchovné spoločenstvo? Avšak za aké zločiny, chyby a previnenia sa máme ospravedlňovať, ak nie iba za vlastné? Chodíme sa snáď do spovednice spovedať z cudzích hriechov?

Alebo má ísť len o ospravedlnenie sa za chyby a zločiny predstaviteľov kléru? Prečo sa ale potom ospravedlňujeme za celú Cirkev? A ak by to tak aj bolo, ako k tomu prídu tí predstavitelia kléru, ktorí žijú cnostným, či dokonca svätým životom?

Takto by sme mohli postupovať vylučovacou metódou, oddeľovať tých, ktorí žijú podľa zásad Cirkvi, a preto sú cnostní a dobrí, od tých, ktorí zásady Cirkvi v Cirkvi porušili a preto sa dopustili zločinu, až nám nakoniec zostanú – konkrétni vinníci. A ani za nich nemáme povinnosť a zrejme ani právo sa ospravedlniť. Znamenalo by to totiž, že preberáme ich osobnú vinu na seba. To však môže urobiť a aj to urobil len jeden – Boží Syn Ježiš Kristus. On vzal na seba naše hriechy a ospravedlnil sa za nás Bohu svojou obetou a Boh toto zástupné ospravedlnenie prijal. Nič také však my urobiť nemôžeme.

Prečo by sme sa teda mali kolektívne ospravedlňovať za individuálne zlyhania?

Kolektívna vina je pojem, ktorý v katolíckej viere predsa nenachádzame. Vieme, že každý je zodpovedný za svoje skutky, vieme, že sa máme spovedať zo svojich hriechov (nie cudzích), vieme, že po smrti nás čaká osobný súd, kde sa budeme Bohu zodpovedať zo svojich skutkov a vieme, že každý z nás má individuálnu slobodnú vôľu, ktorá je základom individuálnej zodpovednosti. V konečnom dôsledku nemôže nikto niesť priamu zodpovednosť za rozhodnutia inej osoby.

Jednoznačné odmietnutie kolektívnej viny nachádzame u slovenských teológov napríklad v prednáške biskupa Mons. Andreja Imricha z roku 2008:

„Ak nesprávnym spôsobom začneme aplikovať princíp solidarity, môžeme sa skĺznuť do nedovoleného uplatňovania zásady kolektívnej viny. V každom z nás je značná náchylnosť v bežnom živote túto zásadu uplatniť a preto je veľmi dôležité, aby sme sa jej bránili. Čnosť solidarity je prejavom lásky k blížnemu. Preto k tejto čnosti treba ľudí získavať, nemožno ich k nej nútiť.

Ak lekár, právnik, remeselník, … sa hanbí za chyby svojho kolegu, chce ich naprávať a svojmu kolegovi chce pomôcť, aby sa svojich chýb vyvaroval, je to krásna čnosť solidarity, ktorá chráni česť a dobré meno daného stavu, či povolania, či firmy. Ale k tomu nemožno nikoho nútiť, aby niesol zodpovednosť za chyby svojich kolegov, či členov rodiny alebo iného spoločenstva, do ktorého patrí.

Spravodlivosť žiada, aby každý jednotlivec si sám zodpovedal za svoje chyby a niesol za ne následky. Už v Mojžišovom zákone je požiadavka, že nemajú zomierať otcovia za synov, ani synovia za otcov, ale každý má zomrieť za svoj hriech. Láska dovoľuje, aby sme pomáhali znášať bratom následky za ich chyby, ba ona dokonca žiada, aby sme im tie následky pomáhali znášať, ak to oni sami nevládzu. Je to však úloha vyplývajúca z lásky a nie zo spravodlivosti.

Ak by sme za chyby jednotlivca brali na zodpovednosť celé spoločenstvo, potom by sme nesprávne chápali princíp solidarity a zavádzali by sme do života princíp kolektívnej viny, čo je morálne neprípustné. (https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20081021024)

Pravda, môže sa stať, že niekto nenesie priamu vinu na zločine, ale nesie vinu nepriamu napríklad za napomáhanie, navádzanie alebo úmyselné zlé informovanie vedúce k zločinu. Lenže už to samo osebe je hriechom, čiže zločinom, za ktorý bude niesť aktér svoju vlastnú individuálnu vinu. To všetko spadá pod šesť hlavných hriechov a ich následné odnože, ktorých páchanie prináša individuálnu vinu. Pred súdom – Božím aj svetským budú teda stáť dvaja páchatelia, každý so svojou vinou, avšak bez toho, aby táto vina dopadla na nejaké širšie komunity, ktorých sú títo páchatelia členmi.

Ani ich rodiny, ani ich kolegovia v práci, ani ich rodáci, či príslušníci ich rasy nemôžu niesť zodpovednosť za ich individuálne činy len na základe toho, že ich spája spoločná identita.

Môžeme samozrejme hovoriť o kolektívnych následkoch individuálnej viny jednotlivca, ako napríklad pri páde Adama a Evy, alebo pri vojnových zločinoch vládcov, ktorých následky (pomsta tých, ktorí boli vystavení zločinom) môžu dopadnúť na celý kolektív. Či sprenevery štátneho majetku, ktorej následky pocítia masy, avšak vinník je vždy konkrétny. On aj jeho spolupáchatelia sú súdení ako jednotlivci. To, že konali organizovane, alebo tak, že využili nejakú organizáciu a tým možno aj konali efektívnejšie, nevytvára kolektívnu vinu a právo na odsúdenie všetkých členov danej organizácie.

Tak to pripomína aj dokument Banskobystrickej diecézy o Eschatológii, v ktorom sa na s. 15 uvádza:

„Kolektívna vina neexistuje, existujú len následky previnení, ktoré môžu mať aj kolektívny charakter.“ (https://bbdieceza.sk/wp-content/uploads/2016/10/publikacie_PDF_Eschatol%C3%B3gia.pdf)

Zhrňme si doterajšie zistenia: princíp kolektívnej viny odporuje katolíckemu učeniu, a to čo dopadne na kolektív ako následok individuálneho skutku, nie je potvrdením kolektívnej viny, ale len kolektívny následok príčiny v kauzálnom reťazci.

Teraz sa musíme ešte vysporiadať s posledným problémom: zamieňaním odsúdeniahodných organizácií a spoločenstiev za kolektívnu vinu ich členov. Je dôležité rozlíšiť to, čo môže pôsobiť pri odmietaní kolektívnej viny mätúco. Napriek nemožnosti kolektívnej viny sú na svete organizácie a spoločenstvá, ktoré aj keď všetci ich členovia nenesú kolektívnu vinu, svojím zameraním vytvárajú rámec a motiváciu k zlým a hriešnym skutkom. Takéto organizácie a spoločenstvá samozrejme treba eliminovať. Bolo by však na druhej strane nespravodlivé a aj zločinné, pokiaľ by sa ich radoví členovia museli kajať za skutky vedenia, o ktorých nemali pravdepodobne ani tušenie. Môžu sa viniť len z vlastných konkrétnych skutkov v danej organizácii.

Odmietanie kolektívnej viny však neznamená odmietanie potreby potláčať organizovaných iniciátorov zla v podobe konkrétnych organizácií, ich ideí a spoločenstiev.

To však platí pre organizácie zlé, šíriace zlo z princípu a z podstaty svojej idey. Takže zásadná otázka znie: Je jedna, svätá, apoštolská a katolícka Cirkev takouto organizáciou?

Keďže bola založená a ustanovená samotným Božím Synom Ježišom Kristom, ako jediná istá brána k spáse a večnej blaženosti v Nebeskom kráľovstve, tak niečo také samozrejme pre veriaceho katolíka neprichádza do úvahy. Katolícka Cirkev je zo svojej podstaty dobrá, jej myšlienky, učenie, idey a morálka sú z podstaty dobré a spásonosné. Ich nasledovanie z princípu nemôže viesť k hriešnemu konaniu, ale naopak – ku svätosti.

Z toho zrejme a jasne vyplýva, že za katolícku Cirkev ako celok sa nemožno ospravedlňovať, pretože katolícka Cirkev je z princípu svetlom sveta a bránou ku spáse. Je možné odsúdiť ústami Cirkvi zločiny jednotlivých členov Cirkvi, čo Cirkev často robila, avšak ani za zločiny jednotlivých členov Cirkvi sa Cirkev ako celok nemôže ospravedlniť. Za tie sa môže ospravedlniť len samotný ich páchateľ.

Inak by to znamenalo, že Cirkev ako Bohom ustanovená organizácia preberá zodpovednosť za skutky, ktoré sú v rozpore so samotnou jej doktrínou. Môžeme nad týmto skutkami jednotlivých predstaviteľov pociťovať ľútosť, podobne ako nad zločinmi člena rodiny, ale nemôžeme sa za ne ospravedlňovať a odprosovať, pretože to by znamenalo, že preberajúc za ne zodpovednosť v mene celej Cirkvi tým navodzujeme dojem, že sa stalo niečo, čo integrálne súvisí s povahou Cirkvi ako organizácie, s jej štruktúrou a inštitucionálnym charakterom, niečo čo nebolo individuálnym zlyhaním, ale principiálnou chybou obsiahnutou v samotnom ideovom nastavení Cirkvi.

To však z logiky veci neprichádza do úvahy, ak platí to, čo bolo povedané o Cirkvi vyššie, a síce, že je samotným Bohom ustanovenou bránou ku spáse. Jej konanie ako celku, a to bez ohľadu na to, koľko jednotlivcov v nej jej zásady a doktrínu porušuje, pretože celok Cirkvi nie je súčtom jej jednotlivcov, ale ako Boží zámer jednotlivcov predchádza, nemôže byť nikdy zlé. A preto je akékoľvek ospravedlňovanie sa celku Cirkvi ako Cirkvi za zločiny jej jednotlivých členov irelevantné. Tieto zločiny nikdy nespáchala Cirkev, ale len jej jednotliví členovia, ktorí sa svojimi zločinmi previnili v prvom rade voči Bohu a Jeho Cirkvi.

PDF (formát pre tlač)