Cudzinec ako požehnanie alebo prekliatie? Ako sa Starý zákon a katolícka vierouka pozerajú na imigrantov (druhá časť)

Jozef Duháček
12. októbra 2026   Cirkev

predchádzajúca časť:
Cudzinec ako požehnanie alebo prekliatie? Ako sa Starý zákon a katolícka vierouka pozerajú na imigrantov (prvá časť)

***

VII. Postoj Cirkvi

Postoj Cirkvi je v úplnej zhode s hore citovaným postojom Starého zákona. Cirkev uznáva legitimitu národov a ich povinnosť chrániť spoločné dobro svojich občanov. Sv. Tomáš Akvinský vo svojej Summa Theologica tvrdí, že primárnou úlohou vlády je chrániť pokoj a poriadok spoločnosti (Summa Theologica, I-II, Q. 90, Art. 3). Z tohto dôvodu sú národy morálne oprávnené prijímať zákony na reguláciu imigrácie, aby zabezpečili, že noví príchodzí pozitívne prispievajú k spoločnému dobru a nenarúšajú spoločenskú stabilitu. Od koncilu je imigrácia téma, ktorá sa objavuje pomerne často, najmä počas „Výročného dňa migrantov“. No pápeži pred II. vatikánskym koncilom o tom hovorili zriedka. Existuje niekoľko textov Pia XII., ale pred ním takmer nič, a to bolo 19. a začiatok 20. storočia poznačené masívnou emigráciou. Zakladali sa organizácie na pomoc, ale rečí a dokumentov o migrácii je len málo. Pokiaľ ide o teológov, väčšina z nich ignorovala migrácie moderných čias.

Katolícki morálni teológovia, ako napríklad otec Henry Davis, SJ, vo svojej Moral and Pastoral Theology (1935), zdôrazňujú nutnosť, aby vlády udržiavali poriadok. Otec Davis píše:

„Štát má právo a aj povinnosť kontrolovať príliv cudzincov, aby chránil práva svojich občanov a udržiaval verejný poriadok. To zahŕňa právomoc ukladať obmedzenia na imigráciu, keď to spoločné dobro vyžaduje.“

Podobne Katechizmus Tridentského koncilu vydaný v roku 1566 učí, že vládcovia musia zabezpečiť „pokoj, bezpečnosť a podporu blahobytu štátu“. Táto zodpovednosť zahŕňa aj rozumnú reguláciu imigrácie, aby zdroje a spoločenský poriadok krajiny neboli preťažené.

VIII. Práva národov a imigrantov

Hoci Cirkev uznáva právo jednotlivcov migrovať v snahe o lepší život, toto právo nie je absolútne. Pápež Pius XII. vo svojej apoštolskej konštitúcii Exsul Familia Nazarethana vydanej v roku 1952 sa zaoberal údelom migrantov a zároveň potvrdil princíp, že migrácia musí rešpektovať zákony prijímajúceho národa. Napísal:

„Samotný prirodzený zákon, rovnako ako oddanosť ľudstvu, nalieha, aby sa migračné cesty otvorili veľkému množstvu vyhnancov vyhnaných z ich domovov…, ale je rovnako pravda, že právo na migráciu musí byť regulované pre spoločné dobro.“

Tento princíp je ďalej rozpracovaný v starších, jasných morálnych príručkách. Napríklad v Manuale Theologiae Moralis od otca Dominica Prümmera, OP (1923), sa uvádza:

„Právo zvrchovaného štátu regulovať vstup a usídlenie cudzincov vyplýva z jeho povinnosti podporovať spoločné dobro svojho ľudu. Bolo by v rozpore so spravodlivosťou a rozumnosťou dovoliť neobmedzenú imigráciu, keby to viedlo k nepokoju alebo škode na domácej komunite.“

V posledných rokoch bolo toto jasné a rozumné učenie zamútené nepresnou terminológiou a emocionálnymi (nelogickými) argumentmi. Toto je bežná metodológia, ktorou modernisti podkopávajú pravé učenie Cirkvi.

IX. Deportácia a spoločné dobro

Vynucovanie imigračných zákonov vrátane deportácie tých, ktorí vstúpili alebo zostávajú v krajine nezákonne, je morálne prípustné, keď sa to deje so spravodlivosťou a láskou. Sv. Robert Bellarmín, učiteľ Cirkvi, vo svojom diele De Laicis zdôrazňuje, že časná moc štátu je Bohom ustanovená na udržiavanie spravodlivosti a poriadku. Deportácia, keď sa používa ako nástroj na riešenie vážnych hrozieb alebo nezákonných činov, je v súlade s týmto princípom.

Prirodzene, verejné autority musia usilovať o to, aby aj so zločincami zaobchádzali s dôstojnosťou, ktorú si každá ľudská osoba zaslúži. Keď sa vlády stretnú s jednotlivcami, ktorí odporujú ich oprávnenej a spravodlivej autorite, alebo ktorí situáciu vystupňujú do násilia, potom je potrebné použiť silnejšie opatrenia. Morálne príručky pred II. vatikánskym koncilom túto pozíciu tiež podporujú. Otec John A. McHugh, OP, a otec Charles J. Callan, OP, v Moral Theology: A Complete Course (1929) píšu:

„Zatiaľ čo láska vyžaduje, aby sa s cudzincami zaobchádzalo s úctou a ich základné potreby boli uspokojené, spravodlivosť dovoľuje odstránenie tých, ktorí porušujú zákony krajiny, alebo ktorí predstavujú hrozbu pre blahobyt národa. Deportácia, keď sa vykonáva s riadnym procesom a zohľadnením individuálnych okolností, je legitímnym výkonom štátnej autority.“

Táto úcta k ľudskej dôstojnosti zahŕňa zabezpečenie ľudského zaobchádzania počas celého právneho procesu, vyhýbanie sa neľudským podmienkam zadržania a poskytnutie základných potrieb pred deportáciou. Vyžaduje tiež rozlišovanie medzi tými, ktorí porušujú imigračné zákony, ale nepredstavujú hrozbu pre spoločnosť, a tými, ktorých činy poškodzujú spoločné dobro prostredníctvom trestnej činnosti.

X. Vyváženie spravodlivosti a milosrdenstva

Katolícke učenie zdôrazňuje potrebu rovnováhy medzi spravodlivosťou a milosrdenstvom. Zatiaľ čo národy musia dodržiavať svoje zákony a chrániť svojich občanov, zaobchádzanie s migrantmi, aj s tými, ktorí podliehajú deportácii, by malo odrážať Kristov príkaz milovať svojho blížneho (porov. Mt 22,39). Pápež Lev XIII. v Rerum novarum (1891) nám pripomína, že všetci jednotlivci, bez ohľadu na ich imigračný status, sú stvorení na obraz Boha a majú inherentnú dôstojnosť.

Otec Joseph Rickaby, SJ, v Moral Philosophy (1918) zachytáva túto rovnováhu, keď píše:

„Štát musí konať pevne, aby chránil svojich občanov a dodržiaval svoje zákony, no musí tiež zmierňovať svoje činy milosrdenstvom, uznávajúc v každom človeku iskru božského obrazu a podoby. Tak aj pri vynucovaní spravodlivosti musí štát usilovať o to, aby konal ako správca Božej lásky.“

Katolícke učenie potvrdzuje právo a povinnosť národov zabezpečiť svoje hranice a vynucovať imigračné zákony na ochranu spoločného dobra. Zároveň by tieto činy mali byť vykonávané s rozumom a v súlade s dôstojnosťou, ktorá ľudskej osobe prináleží. Nebezpečný zločinec, ktorý koná násilne, sa vzdáva určitých práv a v spravodlivosti si nezaslúži, aby sa s ním zaobchádzalo rovnakým spôsobom ako s pokojným, zákon dodržiavajúcim a nenásilným jednotlivcom.

Ako vyjadril pápež Pius XII., správna regulácia migrácie je otázkou rozumnosti a spravodlivosti, ktorá zabezpečuje dobro imigranta aj hostiteľskej spoločnosti. Dodržiavaním týchto princípov môžu národy zosúladiť svoju zodpovednosť udržiavať poriadok so svojím povolaním stelesňovať kresťanskú lásku.

Podľa slovníka imigrovať znamená vstúpiť do cudzej krajiny s cieľom sa tam usadiť. Je tu pojem zmeny krajiny aj pojem usadenia: turista alebo návštevník nie je imigrant. Keď je to stanovené, je vhodné urobiť niekoľko rozlíšení. Často práve preto, že chýba táto predbežná práca, sa rozhovor zasekáva alebo tvrdne podľa ideologických línií. Je možné, že niekto príde do krajiny v dôsledku násilného vyhnania z krajiny, ktorej bol občanom. To je prípad „vysídlených osôb“, pomerne masívnej reality od druhej svetovej vojny. Tento smutný jav je výsledkom konkrétnych opatrení. Alebo niekto môže vstúpiť do krajiny, keď ho tam poslal jeho zamestnávateľ. To sú tí, ktorých nazývame „expatrianti“. Ani ich sa to netýka, pretože len veľmi málo z nich zostáva v hostiteľskej krajine dlhodobo. Sú bližší turistom než imigrantom. Týka sa to najmä osôb, ktoré z vlastného rozhodnutia vstupujú do krajiny, aby si našli lepší život a najmä prácu.

Existujú imigranti, ktorých hostiteľská krajina pozvala, aby vykonávali určitú prácu. Existujú iní imigranti (dnes väčšina), ktorí do krajiny vstupujú spontánne. Z iného hľadiska existujú osoby, ktoré imigrujú na obmedzený čas s úmyslom vrátiť sa domov, a osoby, ktoré imigrujú bez úmyslu vrátiť sa, s plným úmyslom sa natrvalo usadiť. Napokon tretie rozlíšenie: existujú osoby, ktoré imigrujú pri dodržaní zákonov hostiteľskej krajiny, a iní, ktorí vstupujú bez ohľadu na zákony hostiteľskej krajiny.

Teológovia jednomyseľne učia, že zem a to, čo zahŕňa, dal Stvoriteľ ľudstvu všeobecne, aby v nej prebývalo a používalo ju na svoju výživu. Napriek tomu solídne dôvody (ťažká práca, údržba, poriadok, mier atď.) viedli ľudstvo k prijatiu súkromného vlastníctva, a nie výlučne kolektívneho vlastníctva (ktoré ešte existuje v určitých oblastiach: vzduch, ktorý dýchame, slnečné svetlo atď.). Privlastnený majetok sa stáva „súkromným“: patrí tomu a tomu, a nie iným. Toto privlastnenie môže byť aktom jednotlivca, rodiny, spoločnosti (napr. podniku), ale aj mesta alebo národa, ktorý si prisvojí určitú časť zeme (krajinu). Ako vlastník pôdy, ktorú zaberá, môže národ súhlasiť s jej zdieľaním s inými, alebo nie. To je princíp súkromného vlastníctva: do svojho domu pustím, koho chcem.

Samozrejme, každej imigrácii predchádza emigrácia: imigrant je niekto, kto opustil svoju vlastnú krajinu, svoj národ, svoju rodinu, svoju kultúru a často aj svoj vlastný jazyk. Väčšinou ide o ľudí, ktorí sú nútení opustiť svoju krajinu kvôli chudobe. V tomto kontexte pápež Pius XII. 23. júla 1957 hovoril o „abnormálnej situácii“ emigrantov. Ich bieda je spôsobená predovšetkým nedostatkom prírodných zdrojov, klimatickými katastrofami alebo podobnými vecami, vojnou a skorumpovanými vládami. Preto prípad imigranta môže spadať pod to, čo teológovia nazývajú „stavom núdze“.

Stav núdze vzniká z nedostatku niečoho, no stav núdze ako taký ešte nepozastavuje platnosť súkromného vlastníctva. Teológovia túto predstavu vyjasnili. Hovoria nám, že len prípad krajnej núdze, teda nebezpečenstvo bezprostrednej smrti, oprávňuje vziať majetok blížneho, pokiaľ je to potrebné na záchranu vlastného alebo cudzieho života (napríklad matky pre dieťa). V tomto presnom prípade pozemské dobrá výnimočne znovu nadobúdajú svoj pôvodný status, že sú k dispozícii akémukoľvek človeku. Nejde teda o každú núdzu ale o krajnú núdzu, teda o nebezpečenstvo bezprostrednej smrti alebo rovnako vážnej ujmy (strata končatín atď.).

Tí istí teológovia zdôrazňujú, že v prípade krajnej núdze si možno vziať to, čo je potrebné na prežitie, ale nič viac: zánik súkromného vlastníctva sa týka výlučne tohto stavu krajnej núdze. V ostatných prípadoch sa musí súkromné vlastníctvo nevyhnutne rešpektovať z vážnych dôvodov spoločného dobra; inak by bola ohrozená verejná bezpečnosť a dôvera, čo by predstavovalo významnú spoločenskú ujmu. Samozrejme, tí istí teológovia opakujú povinnosti lásky v používaní súkromného vlastníctva: vlastníci sú zodpovední pred Bohom za to ako nakladajú so svojím majetkom. No láska nie je povinná. Láska je to, čo robí rozdiel medzi sluhom, ktorý musí a priateľom, ktorý chce.

Súkromné vlastníctvo je jedným z prostriedkov, ktoré si ľudstvo zvolilo na zabezpečenie spoločného dobra. Ale môže sa stať, že v určitých prípadoch princíp súkromného vlastníctva pôsobí proti spoločnému dobru: napríklad legitímne vlastnený obrovský majetok, ktorý vlastník nevyužíva, a spôsobuje to veľkú škodu okolitému obyvateľstvu. V takom prípade môže verejná autorita, zodpovedná za spoločné dobro, obmedziť práva súkromného vlastníctva, napríklad aby prinútila vlastníka priznať právo obrábať pôdu podielnikom výmenou za spravodlivú odmenu. Také zákony existovali v Rímskej ríši (pohanskej aj kresťanskej) a aj v Pápežskom štáte. Tiež v prípade vojny alebo prírodnej katastrofy je legitímne, keď verejná autorita dočasne obmedzí vlastnícke právo.

Ako sa to vzťahuje na imigráciu? Dnes zem nie je bez pána; národy legitímne vlastnia svoje územie a môžu v medziach spravodlivosti a lásky vpustiť alebo nevpustiť, koho chcú. Dnes existuje „imigračná“ ideológia, podivuhodne šírená extrémnymi kapitalistami (aby ťažili z poslušnej, lacnej pracovnej sily) a postmarxistickými utopistami, ktorí sa správajú, akoby zem bola rozsiahlym, nikomu nepatriacim územím, ktoré musí voľne zdieľať čo najviac kozmopolitné, vykorenené ľudstvo. V oboch prípadoch to znamená upierať ľudským bytostiam potrebu a právo na legitímne korene; znamená to podporovať hanebné vykorisťovanie nešťastníkov premáhaných biedou.

A hoci je každý národ vlastníkom svojho územia, ale nemal by príliš ochotne zatvárať svoje hranice pred tými, ktorí rozumne žiadajú o vstup. Pápež Pius XII. na tom trval. Dôvodom je, že národy zvyčajne nemajú nadriadených a teda len morálna autorita ich môže vyzvať, aby brali do úvahy nielen svoje vlastné bezprostredné spoločné dobro, ale aj podiel na spoločnom dobre celého ľudského rodu. V týchto hraniciach Pius XII. 1. augusta 1952 vyzval na vytvorenie medzinárodnej legislatívy týkajúcej sa imigrácie:

„Keďže zem všade ponúka možnosť uživiť veľký počet ľudí, zvrchovanosť štátu, hoci sa musí rešpektovať, nemôže byť hnaná do bodu, že prístup k tejto zemi je z nedostatočných alebo neospravedlniteľných dôvodov odopretý núdznym a slušným ľuďom z iných národov, samozrejme za predpokladu, že verejné dobro, veľmi starostlivo zvážené, to nezakazuje.“

Vidíme, že na jednej strane Pius XII. odmieta úplne uzavretie hraníc, na druhej strane požaduje, aby sa vstup imigrantov posudzoval z hľadiska verejného dobra miestnej populácie. Pre imigranta z toho však vyplývajú povinnosti. Jednak musí rešpektovať zákon, najprv morálny a potom občiansky. Pre imigranta je táto všeobecná povinnosť posilnená osobitnou povinnosťou, ktorá vyplýva z toho, že je príjemcom pohostinnosti krajiny, ktorá ho prijíma. Ako Pius XII. povedal 23. júla 1957, imigrant „si musí byť vedomý toho, čo dlhuje ľudu, ktorý ho víta a snaží sa uľahčiť jeho postupnú adaptáciu na nový spôsob života“.

Imigrant musí svedomito vykonávať svoju prácu (to je povinnosť, ktorá sa vzťahuje na každého), ale v jeho prípade je táto povinnosť posilnená pracovnou zmluvou, ktorá bola kľúčom k jeho vstupu do krajiny. Skrátka, musí to byť slušný a seriózny človek a ako príjemca štedrej pohostinnosti je povinný správať sa ešte o čosi lepšie ako domáci. Ako všeobecné pravidlo platí, že dlhodobý imigrant sa musí naučiť jazyk a zvyky hostiteľskej krajiny. Niečo také však často nepozorujeme.

Ak ide o legálnu imigráciu, je potrebné zaistiť, aby imigrant nebol urážaný, šikanovaný, podvádzaný ani vykorisťovaný podľa univerzálneho pravidla: Nerobiť iným to, čo nechcete, aby robili vám. Je povinnosťou každého občana aj verejnej autority zachovávať tento rešpekt voči druhému, ako je prirodzené. Imigrant však nemôže požadovať absolútne požívanie rovnakých práv ako občania, pretože je prijímaný ako hosť. Napríklad by nemal mať právo voliť; nemôže sa uchádzať o určité zamestnania týkajúce sa národnej bezpečnosti.

Ak krajina prijíma imigrantov na trvalé usadenie, musí, aby sa predišlo postupnému rozkladu národnej jednoty, podporovať primeranú asimiláciu. Avšak, pri snahe zaručiť určitú homogénnosť obyvateľstva, sa štát nesmie premeniť na totalitné monštrum ani porušovať najvyššie práva svojich občanov, najmä nadprirodzené práva krstu. Ako pápež Pius XII. povedal 23. júla 1957, asimilácia sa nesmie uskutočňovať „na úkor prirodzených práv a na škodu náboženských a morálnych hodnôt“. Národ je legitímnym vlastníkom územia, ktoré zaberá, so svojimi zdrojmi prírodnými aj ľudskými; môže ich zdieľať s kým chce. Verejná autorita je predovšetkým a v prvom rade zodpovedná za spoločné dobro tohto národa, a nie za dobro iných krajín sveta. Verejná autorita musí teda dbať na to, aby prijímanie imigrantov podporovalo spoločné dobro a neškodilo mu. Ako pápež Pius XII. povedal 13. marca 1946, „obmedzenie imigrácie“ je prípustné, lebo „v tejto veci treba brať do úvahy nielen záujmy imigrantov, ale aj dobro národa“.

Okrem základných dobier národa (sloboda, územie, zvrchovanosť, mier, apod.) existujú aj iné kolektívne dobrá, ktorými štát nemôže disponovať podľa vlastného uváženia. Napríklad sociálne alebo zdravotné zabezpečenie. To je neodňateľný majetok tých, ktorí doň prispeli. Je zločinom dávať miliónom imigrantov práva na dávky zo sociálneho zabezpečenia bez súhlasu tých, ktorí toto zabezpečenie vytvorili – teda sú jeho legitímnymi vlastníkmi. Samozrejme, imigrant, ktorý pracuje a prispieva, má právo na spravodlivý podiel. Je však spravodlivé, aby tí, ktorí práve prišli a mnohí dokonca nelegálne, mali podiel na systéme, do ktorého nikdy ničím neprispeli?

Iným dobrom je náboženská, kultúrna a etnická identita národa, ktorá dnes čelí ťažkým útokom. Národ nie je agregátom anonymných jednotlivcov, štandardizovaných a zameniteľných s inými ľuďmi iného národa. Národ má etnickú a kultúrnu identitu, ktorá je jeho dobrom, jeho majetkom a ktorú má právo a povinnosť chrániť a udržiavať. Napríklad Francúzi sú kresťanský európsky národ. Francúzsko má históriu, kultúru, senzibilitu, ktorú je zákonité chrániť regulovaním imigrácie tak, aby sa pripúšťali len tí noví príchodzí, ktorí sú schopní sa ľahko asimilovať. Vo Francúzsku sú občania afrického a ázijského pôvodu a mnohí legálne. Ale Francúzsko nie je africký ani ázijský národ.

Je normálne, že Francúzsko chce zachovať svoju etnickú identitu. Má nesporné právo privilegovať imigráciu z kresťanských európskych krajín a obmedzovať imigráciu z Afriky a Ázie. Nielen právo, má povinnosť to urobiť. A v základe francúzskej identity je niečo oveľa dôležitejšie, a čo musí národ chrániť za každú cenu. Sú to jeho katolícke korene. Francúzsky národ sa začal formovať okolo krstiteľnice v Remeši a rozvíjal sa po stáročia cez stále spojenie medzi Cirkvou, monarchiou a ľudom. Určite Revolúcia a jej dôsledky, najmä odluka Cirkvi a štátu z roku 1905, pretrhli právny zväzok medzi katolíckou vierou a francúzskou národnosťou. Určite postupná dechristianizácia, do veľkej miery podporovaná slobodomurárstvom, podkopala životné sily jeho katolicizmu. Napriek tomu francúzsky ľud vo svojich inštinktívnych reakciách, spôsobe myslenia, hovorenia, konania, nazerania na svet zostáva hlboko poznačený katolicizmom. Je legitímne chcieť tieto korene zachovať a privilegovať imigráciu osôb prichádzajúcich z katolíckych krajín. 

Moderný Katechizmus katolíckej Cirkvi (1992), ktorý je silno poznamenaný modernizmom a pokoncilovou skazou, uvádza nasledovné:

„Bohatšie národy sú povinné, do tej miery, do akej sú schopné, prijať cudzinca, ktorý hľadá bezpečnosť a prostriedky na živobytie, ktoré nemôže nájsť vo svojej krajine pôvodu. Verejné autority by mali dbať na to, aby bolo rešpektované prirodzené právo, ktoré stavia hosťa pod ochranu tých, ktorí ho prijímajú.“ (KKC, 2241)

Toto učenie nebolo súčasťou katolíckej tradície, ani sa počas 19. storočí neobjavilo u nikoho z cirkevných otcov, pápežov či teológov (pokiaľ vieme). Vo veľkej miere je to určite preto, že terminológia použitá v KKC zavádza mnoho elastických pojmov, ktoré nemajú jasné definície a môžu byť interpretované v širokej škále protichodných spôsobov. Napríklad:

– Čo je „bohatší“ národ? HDP Nemecka je vyšší ako HDP Francúzska – je Nemecko povinné prijať všetkých Francúzov do svojej krajiny?

– Kto určuje „mieru, do akej sú schopné“? Je veľmi nepravdepodobné, žeby sa ľudia kedykoľvek zhodli na takejto veci, a preto používanie takejto terminológie v cirkevnom dokumente je absolútne škodlivé.

– Ako sa dá preukázať, že jednotlivec nie je schopný nájsť primeranú bezpečnosť alebo dostatočné živobytie vo svojej rodnej krajine? Opäť, tento „princíp“ je vágny a úplne nepoužiteľný pre katechizmus, ktorého cieľom je nejasnosť a vágnosť nahradiť zrozumiteľnosťou a istotou.

– Prirodzené právo hosťa na ochranu existuje iba preto, že hostiteľ má autoritu nad svojím domom a hosťa pozval. Imigranti, ktorí prišli do krajiny legálne a zostávajú tam legálne, snáď môžu byť považovaní za pozvaných (v istom zmysle), no ak vstúpili nelegálne, nemôžu si tieto práva nárokovať. Zlodejovi, ktorý sa k vám vláme a požaduje „prirodzené práva“ hosťa, by ste tieto práva dali?

Dokonca aj v tomto modernistickom vyhlásení je povinnosť prijať cudzinca podmienená schopnosťou hostiteľskej krajiny zabezpečiť ich potreby bez ohrozenia blahobytu vlastných občanov. Avšak, kto o tom rozhoduje? V posledných rokoch mnohí imigranti vstúpili do Európy a páchajú tu násilné činy. Znásilňovanie, no go zóny, odrezávanie hláv, vrážanie autami do davov na vianočných trhoch. Ako toto reflektuje moderný katechizmus a klérus, ktorý sa naň odvoláva?

XI. Záver: Biblia predpokladá udržanie etnickej homogenity

Biblický pohľad na túto vec predpokladá udržanie etnickej homogenity. Žiaden z biblických predpisov nás nenabáda prijať stovky tisíc imigrantov (a najmä s náboženstvom, ktoré je úhlavným nepriateľom toho nášho), ktorí nelegálne prenikajú cez naše hranice. Nič v Starom zákone nenaznačuje, že „diverzita“ je cnosť; Starý zákon naznačuje, že imigranti sú vítaní len do tej miery, do akej nespôsobujú rozdrobenie národnej identity. Starý zákon uznáva inherentné dobro zachovania kultúrnej a etnickej homogenity, pričom to vyvažuje charitou dlžnou izolovanému a zraniteľnému cudzincovi.

Národ má nesporné právo chrániť sa proti imigračnému prílivu, ktorý sa mení na inváziu. Ako sme spomenuli vyššie: prijímanie imigrantov v princípe musí byť štedré, pretože zem bola na začiatku stvorená pre celé ľudstvo a väčšina imigrantov klope na dvere, aby unikla zo svojej biednej situácie. Na druhej strane územie patrí národu, ktorý ho obýva, je to jeho majetok, a môže prijímať, koho chce. Je na politickej autorite, aby preferovala spoločné dobro vlastného národa pred dobrom iných národov alebo celého sveta. Táto verejná autorita musí zaviesť spravodlivú, ale veľmi opatrnú imigračnú politiku. Nie je ani rozumné, ani múdre, ani spravodlivé vpustiť státisíce či milióny cudzincov na ťažkú škodu hostiteľskej krajiny a národa, ktorého politickí predstavitelia sú len jeho zástupcami. Prečo však európske vlády dovolili, ku škode vlastných občanov, aby sa to stalo?

V Starom zákone neexistuje žiadna povinnosť prijať desaťtisíce alebo milióny imigrantov – nehovoriac o tom, dať im prístup k našim zdrojom a cestu k občianstvu! Je jedno, či „chcú len lepší život“. Je jedno, čo hovoria biskupské konferencie na túto vec. Každý Európan by mal podporovať akúkoľvek stranu, ktorá je za deportáciu každého jedného z nich a zabránenie príchodu ďalších. Ak to neurobíme, hrozné scény z Ceuty sa budú opakovať naprieč celým kresťanským Západom. Ale chceme to vôbec urobiť?

Národ, ktorý stratil vôľu žiť, bude nevyhnutne zaplavený mladými, odvážnymi, plodnými národmi. Národ, ktorý už nechce robiť ťažkú prácu, bude zaplavený imigrantmi, ktorí prídu robiť túto prácu. Národ, ktorý už nechce mať žiadne deti, padne do rúk plodnejších imigrantov. Národ, ktorý sa už nechce brániť, bude mať armádu imigrantov. Taký je tvrdý zákon života. Obmedzovanie či spomaľovanie migrácie je spomaľovanie smrti. Jediné riešenie je obnova starých národov demografickým rastom, chuťou pracovať, láskou k vlastným hodnotám, vernosťou našej histórii a predovšetkým návratom k náboženstvu, ktoré tieto národy vytvorilo. Len obnova kresťanstva by mohla vrátiť európskym národom chuť na večný život a pred tým na život pozemský. Imigrácia je politická otázka, no ešte skôr ako ju chceme zodpovedať, sa treba pýtať: Má náš národ ešte chuť žiť a byť sám sebou a vynakladať na to primerané úsilie?

Zdroje:
P. Celier, Angelus 8/2007.
P. Campbell, Unam Sanctam 2026.
T. Akvinas, Summa Theologica.
Reddit
RadioVaticana

PDF (formát pre tlač)