Bývalý veľvyslanec SR pri Svätej stolici Marián Servátka pre Christianitas.sk: „Písal mi Svätý“

27. januára 2025   Spoločnosť   Rozhovory

Keď Boh vezme človeka za ruku, Boh otvára dlaň – a človek zatína päsť. Homo proponit Deusque disponit. Marián Servátka sa nechal viesť Bohom, aby neskôr mohol viesť iných po kľukatých cestách jazykovedy a diplomacie.

Náš dnešný hosť bol majákom slovenskej kultúry v zahraničí. Odkiaľ berie svetlo? Jeho svetlom je viera a spomienky na Svätého Otca Jána Pavla II., o ktoré sa pán veľvyslanec v rozhovore s redaktorkou Luciou Laudoniu exkluzívne podelil s našimi čitateľmi.

***

Život pod vládou Slova. PhDr. Marián Servátka, CSc. (*1951, Hnilčík) vyštudoval slovenskú a poľskú filológiu na Univerzite Komenského v Bratislave. Rigoróznu prácu obhájil v roku 1978, titul kandidáta vied (CSc.) získal v roku 1987. Svojej alma mater zostal verný ako pracovník Katedry slavistiky a indoeuropeistiky, akademické skúsenosti zbieral aj na pôde Jagelovskej univerzity v Krakove či Sliezskej univerzity v Katoviciach. S vedou sa však rozlúčil a vstúpil do diplomatických vôd. V rokoch 1994 – 1998 pôsobil ako mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec v Poľsku, od roku 1997 akreditovaný aj v Litve. V rokoch 1998 – 2002 bol veľvyslancom pri Svätej stolici a Maltézskom ráde, dobré meno Slovenska šíril aj ako veľvyslanec v Bielorusku (2008 – 2013). Spod autorského a prekladateľského pera Mariána Servátku vyšlo niekoľko kníh, celý rad štúdií a článkov, ktoré sú dôkazom, že kultúra je živá vtedy, ak je zalievaná živou vodou katolíckej viery.

***

Nebolo to tak dávno, keď nám na štedrovečernom stole rozvoniavali vianočné dobroty. Nemali by sme zabúdať ani na nutrimentum animae – potravu pre dušu. K tej patria aj vianočné koledy. Mnohé z nich sú obeťou profanácie, no nájdu sa aj také, ktoré si zachovali kresťanský dogmatický obsah. Je to tiež prípad rumunskej koledy O ce veste minunată, v ktorej sa spieva „astăzi s-a născut Cel făr‘ de-nceput“, teda „Dnes sa narodil Ten Bezpočiatočný“. Je to unikátna narážka na ariánsku herézu, ktorá negovala hypostatickú jednotu Otca a Syna. Ktorá kresťanská duchovná pieseň sa najviac prihovára Vám a prečo? Môže to byť aj menej známa pieseň.

Mne sa páčia slovenské mariánske piesne. Nie som dobrým spevákom, skôr vďačným poslucháčom. Spomenuli ste rumunskú koledu, pri ktorej som si spomenul, že ako deti sme po štedrovečernej večeri chodievali u nás doma na Hnilčíku spievať koledy susedom pod okná. Všade bolo plno snehu, ktorý vŕzgal pod nohami, keď sme išli na polnočnú svätú omšu.

Božie cesty Vás neskôr zaviedli do Poľska, dovoľte mi preto otázku, či sa Vám zapáčila poľská klasická hudba. Moniuszkove hudobné drámy Straszny dwór či Halka obsahujú takmer verdiovské alúzie, no v zahraničí sa hrajú pomerne zriedkavo…

Poliaci vedeli svoje umenie dostať do sveta. My sme dlho nemali svoj štát a cez Prahu to išlo zložitejšie. Nevšímal som si, či sa poľské diela hrajú v zahraničí. Zaujímalo ma, ako predstaviť slovenské umenie v Poľsku, neskôr v Ríme i vo Vatikáne, ale aj v Bielorusku.

Podarilo sa nám zorganizovať viaceré vystúpenia našich hudobných telies, vydali sme pamäti nášho zabudnutého operného majstra Ladislava Pudiša, ktorý spieval na operných svetových scénach.

V Bielorusku sa mi podarilo objaviť ďalšieho na Slovensku neznámeho Slováka, Oskara Mariksa, ktorý bol zakladateľom bieloruskej školy scénografie a spoluzakladateľom ich Národného divadla. Pomohli sme pri vydávaní jeho albumu.

V Bielorusku je silná tradícia byzantského obradu, v Poľsku je veľmi uctievaný obraz čiernej Madony z Częstochowej. Táto ikona, štýlovo blízka byzantskej Hodegetrii, je známa ďaleko za hranicami Poľska. Mali ste možnosť pomodliť sa pred touto ikonou? Ako na Vás zapôsobilo toto požehnané miesto?

Áno, bol som pred Čiernou Madonou niekoľkokrát. Je to silné ako vo všetkých mariánskych svätyniach, ak je návštevník pripravený na duchovný kontakt s Madonou.

Pôsobili ste aj vo Vatikáne a ako diplomat ste určite mali príležitosť stretnúť sa so Svätým Otcom. Porozprávajte nám o tom…

So Svätým Otcom Jánom Pavlom II. som sa stretol a rozprával ešte ako veľvyslanec v Poľsku. Bolo to po svätej omši na Mariánskej hore v Levoči. Bolo to veľmi dôležité a zaujímavé stretnutie. Nedávno som o tom podrobne hovoril v rozhovore pre Slovenské národné noviny.

Vtedy som ešte nevedel, že raz mu budem vo Vatikáne odovzdávať poverovacie listiny. Moja manželka Viera tvrdí, že on vedel. Boli sme vtedy s pápežom dvakrát v priebehu možno piatich minút. Keď sme odchádzali, pápež prijímal ďalších, ale pozeral sa za nami. Ale to už zachádzame do oblasti, o ktorej sa podľa jeho priania nemalo hovoriť počas jeho života. Išlo o isté danosti tohto svätca, ktoré sa teraz pomaly začínajú zverejňovať.

Veľvyslanci pri Svätej stolici sa stretávajú so Svätým Otcom pri odovzdávaní poverovacích listín. Po odovzdaní majú s pontifikom súkromný rozhovor bez ďalších osôb. Ten môj trval okolo 24 minút. Spomínam, že keď protokolista vošiel do miestnosti a naznačil ukončenie, tak pápež mu rukou odpovedal, že ešte budeme pokračovať. Rád na to doteraz spomínam.

Pri akte odovzdávania poverovacích listín sa vo Vatikáne nehovoria, ani nečítajú žiadne texty. Tie sú zverejnené v L’Osservatore Romano. Môj prejav uverejnili na celú novinovú stranu veľkoformátového vatikánskeho tlačového orgánu, kde bola aj pápežova odpoveď. Kardinál Jozef Tomko mi blahoželal, že už dávno nevidel uverejnený tak dlhý veľvyslancov prejav.

Diplomatický zbor pri Svätej stolici je pozývaný na všetky bohoslužby, ktorým predsedá pápež. Okrem sprevádzania návštev politikov, veľvyslanci sa už so Svätým Otcom na rozhovory nestretávajú. Bol som niekoľkokrát na pápežových súkromných omšiach v letnom sídle v Castel Gandolfo, kde býva iba zopár hostí. Po ukončení misie pápež opäť prijíma veľvyslancov na súkromnej audiencii.

Hovorili ste s pápežom aj o prípadnej návšteve Slovenska?

O audiencii u Svätého Otca pri ukončení mojej misie som už písal, bola veľmi dôležitá aj z hľadiska slovensko-vatikánskych vzťahov. Preto som rád, že ich svedkom bola moja manželka Viera. Audiencia sa konala 29. novembra 2002. Svätý Otec Ján Pavol II. bol už naozaj veľmi chorý. Bez papiera povedal milé, konkrétne slová o mojej misii. Dodnes to bola najkrajšia prémia, ktorú som za prácu dostal.

V rámci poďakovania za jej ocenenie som Jeho Svätosť poprosil, či mu môžem položiť otázku, či príde na návštevu Slovenska. Vzhľadom na to, že doterajšie reakcie Rímskej kúrie zohľadňovali pápežov zdravotný stav a iné priority vo svete, bol som pripravený na nie veľmi konkrétnu odpoveď. Svätý Otec však povedal: „Tak, wybieram sie!“ – Áno, chystám sa!“ Zmohol som sa iba na otázku, či to môžem oficiálne oznámiť? Pápež pokojne odvetil „tak, tak“, a potom dodal, aby som to konzultoval ešte so Stasiom, teda s jeho osobným tajomníkom Stanislawom Dziwiszom, neskorším kardinálom.

Správu sme ihneď písomne oznámili na Ministerstvo zahraničných vecí SR, prezidentovi Rudolfovi Schusterovi, a  keďže mi to pápež dovolil, tak sme to poslali do TASR. Odpoveď z domu schladila moje nadšenie: z ministerstva mi zavolali i napísali, že čo som to spôsobil, že už reagovala i KBS, ktorá o ničom nevie, atď, a že, a pod…

V odpovedi domov som potvrdil, že mi to pápež osobne oznámil a štipľavo som doplnil, že pápež príde k nám veriacim hriešnikom, a že platí dogma o neomylnosti pápeža, a že teda príde. Ako vieme, prišiel. Bola to historická návšteva budúceho svätého na Slovensku.

Svätý Otec Ján Pavol II. však zanechal vo Vašom živote aj písomnú stopu. Môžete nám o tom prezradiť viac?

Písal mi Svätý. Naozaj. Bol pekný májový deň. Asi pred pol rokom som ukončil misiu pri Svätej stolici. V pošte som našiel hrubú obálku ofrankovanú vatikánskymi známkami. Bola v nej poľská verzia Rímskeho triptychu od Jána Pavla II. Text som poznal, potešilo ma však najmä to, že mi niekto chcel urobiť radosť.

Hľadal som sprievodný list, aby som zistil, kto mi píše. Nič som nenašiel, tak som začal listovať v knihe, či tam niečo nenájdem. Na vnútornej titulnej strane som objavil meno človeka, ktorý mi to posiela. Viete, ako to je, keď zistíte niečo, čo vôbec neočakávate. Bolo to veľmi silné. Stálo tam venovanie od autora pre mňa a moju rodinu! Ako bývalý veľvyslanec pri Vatikáne som vedel, že pontifex nezvykne písať listy veľvyslancom a aj podpisuje sa výnimočne na významné dokumenty.

Nepísal mi básnik Karol Wojtyla, ale autor knihy, pápež Ján Pavol II. A to som bol na Slovensku už pol roka. Po pol roku si na mňa spomenul Svätý. Nie budúci svätý. On bol svätý dávno pred oficiálnym svätorečením. Vysvätil ho mnohotisícový zástup veriacich na Námestí svätého Petra v Ríme, keď skandoval „Santo subito!“ (Ihneď svätý, pozn. red.) Hlas ľudu, hlas Boží.

Takto mne hriešnikovi písal Svätý. Pol roka od chvíle, keď mi povedal, že príde na Slovensko. Neviem, prečo to Ján Pavol II. urobil. Môžem si len domýšľať. Možno mi to raz povie. Chcem sa s Vami podeliť o radosť i o požehnanie od sympatického Svätého, ktorý nám v dnešnej morálnej biede chýba čoraz viac.

Jedna latinská maxima hovorí „discas oportet, quamdiu est, quod nescias“, čo sa dá preložiť slovami„je potrebné, aby si sa učil tak dlho, dokiaľ trvá tvoja nevedomosť“. Kde je podľa Vás hranica medzi múdrosťou a nemúdrosťou, nevedomosťou a poznaním?

To ja neviem a ani sa nechcem pokúšať o nejaké „múdre“ výpovede. Filozofi sa s tým pohrávali, mudrovali a aj niečo sformulovali. Vieme, že veľkí vedci pri svojich výskumoch zistili, že existuje hranica ľudského poznania. Áno, tú každá vedecká generácia posúva, niekedy možno až nebezpečne smerom do babylonského katastrofického scenára.

Ako odborník na komparatívnu poľsko-slovenskú jazykovedu máte dlhoročné skúsenosti v práci s jazykom. Verbálna úroveň mladšej generácie žiaľ klesá, mladí ľudia už nie sú schopní čítať text cum comprehensione a už vôbec nie cum distinctione. Čo podľa Vášho názoru môžeme urobiť pre to, aby sa jazykové a komunikačné kompetencie mladých ľudí zlepšili?

V jazykovede som robil niečo s frazeológiou, skúmal som jazyk Slovákov v Poľsku, lákala ma sociolingvistika. S vedou som sa však rozlúčil pred vyše 30 rokmi. Môj profesor, zakladateľ Katedry slavistiky a indoeuropeistiky Šimon Ondruš, ktorý spoločne s profesorom Eugenom Paulinym rozbiehali seminár Studia Academica Slovaca, bol z môjho odchodu sklamaný, ale neskôr sa tešil z toho, čo som v diplomacii pre Slovensko urobil.

Nemám údaje o jazykovej kompetencii dnešnej mladej generácie. Na základe povrchného poznania s Vami súhlasím. Návrat ku kvalitným literárnym textom je jednou z možností, ale ako to urobiť?

Myslím, že v istej fáze si ďalšia generácia uvedomí krízu v oblasti jazykovej kultúry a začne hľadať. Aj teraz je na to priestor v škole. Ak sa dnes pretláča odchod od memorovania, ktoré nemusí byť až také zlé, tak nech sa to otočí smerom k hlbšiemu poznávaniu jazykových zdrojov a jedným z nich je literárna spisba.

Máte aj nejaké návrhy, ktoré sa týkajú didaktiky výučby cudzích jazykov?

Áno, mám skúsenosti s výukou slovenčiny ako cudzieho jazyka. Ale nikdy som z toho nerobil vedu, lebo aj didaktika je len pomocná vedná disciplína. Nedá mi nepovedať, že sme svedkami toho, keď sa z niektorých pomocných vedných disciplín vyrojili nové vedné odbory.

Za mladi som pracoval ako lektor slovenského jazyka na Jagelovskej i Sliezskej univerzite. Spomínam si na jedno školenie lektorov slovenčiny. Jedna dáma, dnes tuším docentka didaktiky, sa sťažovala, že jej študenti nevedia písať i/y a majú problém s prízvukom. Ako cudzinec by som nechcel byť jej poslucháčom. Takto možno cudzinca odradiť od lásky k našej ľubozvučnej materčine. Cudzinec bude možno za života niekoľkokrát písať po slovensky. Kedysi si poradil so slovníkom a dnes už má prekladač. Základom je konverzácia na bežné témy, neskôr na odborné.

Študentov v zahraničí som si získal tým, že som im hovoril o zaujímavostiach zo slovenskej kultúry, o veľkých našich spisovateľoch, básnikoch od Konštantína po Heviera, o našich majstroch maliaroch a sochároch, o folklóre, ale aj o zložitých dejinách nášho národa. O záujem som nemal núdzu. A to som na Sliezskej univerzite začínal z nuly. Slovakistika tam nebola, na moje prednášky a cvičenia chodili študenti bohemistiky. A dnes dve moje poslucháčky, pôvodne bohemistky, sú profesorkami slovenskej filológie na Sliezskej univerzite v Katoviciach!

Zahraničný študent slovenčiny má právo robiť chyby, je to jeho druhý jazyk, v tom je čaro, nie problém. Ja ho nemám trestať zlou známkou. Stačí ho upozorniť, nech sa niečo doučí, ak je to také dôležité.

Ponorili ste sa do tajov slavistiky. Môžete ako slavista stručne zhodnotiť vplyv latinského jazyka na lexikálny fond slovanských jazykov? Akým spôsobom ovplyvnila linguarum regina – ako hovorievali latinčine talianski humanisti – jazykovú tvár slovenčiny a poľštiny?

O oných vplyvoch bolo napísaných mnoho strán štúdií. Vplyv bol v istých obdobiach značný, „nosilo sa to“, patrilo to k prijatej forme spoločenskej konverzácie. Latinizmy boli populárne aj v písomnej forme. Niečo z toho sa udomácnilo a čo bolo nefunkčné, môže dnes pôsobiť ako archaizmus. V poľštine treba ešte prirátať módny vplyv francúzštiny. Dnes sme svedkami invázie či prijímania anglických výrazov, termínov do národných jazykov.

V názve mesiaca január sa skrýva latinské feminínum ianua – brána. Žijeme v časoch, v ktorých sa niektoré mentálne brány otvárajú, iné sa zatvárajú. Čo by ste zaželali čitateľom nášho portálu Christianitas.sk v novom roku 2025, ktorý už otvoril svoje brány?

Namiesto vinšu pribaľujem báseň, ktorej autora vídavam ráno, keď sa holím. Nie tak dávno bola uverejnená v Literárnom týždenníku. Páčila sa našej rodinnej priateľke, profesorke Wande Półtawskej. Jej vnučka, poľská slovakistka, ju prekladá do poľštiny:

Esemeska písaná Jemu

Daj, Pane, nech sa tak stane,
nech sme trochu lepší,
nie veľmi, iba trošku,
prosím.
Veď ty všetko môžeš.
Tak si vezmi našu vôľu.
Daj nám svoju, Pane.
Toľkí ťa o to denne prosíme.
Veď aj ty chceš, aby sme boli lepší.
Nevieme to bez teba.
Ale priznaj si, Pane,
mal by si nám pomáhať.
Nám hriešnikom.
My ťa potrebujeme, nie tí svätí.

Zvykli sme ťa prosiť,
aj na kolenách.
Viem, že o to nestojíš.
Ale ako byť lepší bez teba, Pane?
Jeden tvoj svätý mi raz povedal,
že netreba ťa prosiť, iba ďakovať,
že ty vieš, čo máš robiť.
Rob teda, Pane,
niečo s nami.
Buď s nami.
Neodíď, prosím,
lebo nás môžeš stratiť.
Navždy.
Tak ako my denne teba strácame.

Preto ťa prosím:
vezmi nám našu vôľu,
daj nám kúsok svojej.
Patrí nám to,
veď sme tvoje dielo,
Pane.

Ďakujem za rozhovor!

PDF (formát pre tlač)