Uhorsko na ceste od pohromy ku katastrofe alebo 500 rokov od bitky pri Moháči (29. august 1526)

Ondrej Nosko
28. augusta 2026   História

Ľudovít II. Jagelovský nastúpil v Uhorsku na trón roku 1516, keď bol už driečnym 10-ročným chlapčaťom. Pripomeňme, že korunovaný bol už skôr – ako dvojročný roku 1508. Týmto spôsobom jeho 50-ročný otec Vladislav II. chcel zabezpečiť plynulosť odovzdania kráľovskej moci. Bol to však skôr intuitívny prejav dynastickej neistoty tak typickej pre posledných Jagelovcov. Správnejší výraz by bol feudálnej anarchie…

Globálna kríza v kráľovstve sa prejavovala skoro na všetkých úrovniach spoločnosti. Uhorský snem zasadal takmer nepretržite. Snemoví delegáti, väčšinou drobní a strední šľachtici chodili na snemové zasadnutia osobne a zásadne ozbrojení. Stretali sa v Hatvane a Tolne pod vedením Jána Zápoľského a Štefana Verbőcziho z Vrbovca. Aristokrati a ich prívrženci zase v Budíne. Vytvárali medzi sebou kliky a koaličné zoskupenia, ktorých reprezentanti sa navzájom v konkurenčnom boji nechávali vymenúvať do krajinských úradov, vzápätí boli zosadzovaní a popravovaní. Univerzálnym liekom na problémy v kráľovstve sa stalo zvyšovanie daní a povinností poddaných. Nezabúdajme, že už roku 1514 bolo v Uhorsku zavedené nevoľníctvo, ktoré neumožňovalo poddaným sťahovanie medzi panstvami.

Vzhľadom na nízky vek kráľa krajinu mali spravovať miestodržitelia, ktorí boli na to ustanovení: kardinál a ostrihomský arcibiskup Tomáš Bakóc, Ján Bornemisa a Juraj Brandenburský, ktorý sobášom získal rozsiahlu huňadyovskú majetkovú doménu. Voči nim si šľachta zvolila regentskú radu, ktorá pozostávala zo šestnástich zemanov, šiestich prelátov a šiestich barónov. Tento pomer bol v podstate odrazom štruktúry uhorskej šľachty. Katastrofálny stav vnútornej politiky sa nevyhnutne odrážal aj na tej zahraničnej. Uhorsko začalo byť postupne narúšané Osmanskou ríšou. Na jej čele stál sultán Sülejman I., ktorý príchuť víťazstva okúsil už roku 1521 dobytím Šabacu a Belehradu. Veliteľ Belehradu vicebán Ladislav More, po tom, ako čelil niekoľkým osmanským útokom, „hrdinsky“ dezertoval. Po dobytí tejto dôležitej pevnosti nechal sultán vybraných srbských obrancov demonštratívne rozšliapať svojím bojovým slonom. Onedlho padol aj Zemuň. Uhorský snem reagoval zvýšením daní, aby sa mohlo proti Osmanom postaviť žoldnierske vojsko. Kvôli nejasnej organizácii samotného výberu si väčšinu tejto dane ponechali jej iniciátori. Navyše, časť vojska sa miesto bránenia hraníc dokonca rozišla.

Pomoc Benátok – vážnejšieho a solventnejšieho osmanského rivala Uhorsko odmietlo. Jeho politickej elite príznačne unikala aj tá skutočnosť, že za tlakom Osmanov na sever stojí Francúzsko. Rok 1522 bol pre Uhorsko vlastne šťastným – jeho zničeniu zabránilo osmanské dobýjanie ostrova Rodos, na ktorom sídlil rád johanitov. Na dobytie Belehradu a južných pevností sa akoby zabudlo. Napomohla tomu aj svadba Ľudovíta II. s Máriou Habsburskou – sestrou rakúskeho arcivojvodu Ferdinanda. Na boj proti domácim klikám a osmanskej hrozbe však mladému panovníckemu páru chýbal čas, skúsenosti i financie. Z akéhosi oparu bezstarostnosti vyviedol Uhorsko list od samotného sultána, v ktorom oznámil úmysel uskutočniť výpravu proti kráľovstvu. Popredný feudál krajiny – sedmohradský vojvoda Ján Zápoľský dokonca začal tajne rokovať so sultánovými vyslancami. Údajne tak vznikla dohoda o vzájomnom neútočení.

V roku 1524 Osmani rozvrátili celý južný obranný systém pevností od Turnu-Severina v Sedmohradsku po Klis v Chorvátsku. Narýchlo zorganizovaná a horúcou ihlou šitá protiosmanská koalícia zložená z pápeža, Benátok, anglického kráľa Henricha VIII., Poľského kráľovstva i Habsburgovcov sa ukázala neschopnou akcie. Jedine Svätá stolica poslala menšiu čiastku financií. Pridala však aj všetky výnosy z cirkevných majetkov v Uhorsku a povolila tiež roztaviť polovicu zlatých a strieborných liturgických predmetov z kostolov a kláštorov. Čerpanie týchto prostriedkov však pápež podmienil bojom proti uhorským protestantom.

Aby bola situácia v kráľovstve ešte zúfalejšia, vypukla v máji 1525 v Banskej Bystrici ozbrojená banícka vzbura. Jej vznik súvisel so sporom medzi baníkmi a mestskou radou o správe finančných prostriedkov Bratstva Božieho tela (išlo vlastne o charitatívnu banícku organizáciu). Navyše, kráľovská komora na popud snemu skonfiškovala Turzovsko-fuggerovskú spoločnosť. Išlo o nadnárodný kapitálový ťažobný podnik, ktorý mal sklady a faktórie v Benátkach, Gdansku, Štetíne, Norimbergu, Antverpách, Amsterdame, Lisabone, v Madride a inde. Od konca 15. storočia húževnato modernizoval baníctvo na našom území. V rokoch 1510–1512 sa iba v banskobystrických medných baniach spracovalo ročne 46 908 centov medi a 17 282 hrivien striebra. Priemerný ročný zisk sa pohyboval medzi 27 až 35-tisíc uhorských zlatých. Naše bane vtedy vyťažili najviac medi v Európe. Dovtedy úspešný poštátnený podnik odrazu nevedel zabezpečiť ďalšiu prevádzku a stovky baníkov a remeselníkov prišlo o živobytie. Nepokoje prerástli aj do banskoštiavnického banského revíru. Vo februári 1526 vypukli ďalšie nepokoje, ktoré muselo potlačiť až vojsko. Povstanie bolo označené za „kacírske“ a tvrdo potlačené. Ďalšia banícka vzbura vypukla začiatkom augusta 1526. Opäť bola potlačená a jej vodcovia museli utekať až na Moravu. Po ich chytení boli niektorí z nich demonštratívne v Banskej Bystrici popravení.

Vážnosť vojenskej situácie si na kráľovskom dvore začali uvedomovať až na jar roku 1526. V apríli sa totiž sultánova armáda vydala na pochod. Krízový stav kráľovských príjmov dokonale ilustruje skutočnosť, že Ľudovít II. musel na zadováženie svojej bojovej výzbroje založiť do zálohu rodinné šperky. Vyhlásil celokrajinskú bojovú pohotovosť (insurekciu) a Jánovi Zápoľskému nariadil, aby so svojím vojskom tiež vytiahol k južným hraniciam. Tam vypravil aj biskupa Pavla Tomriho, ktorý spočiatku velil sotva dvetisícčlennému vojsku. Na sever postupujúca, solídna a početná osmanská armáda svoje kvality potvrdila dobytím dunajskej pevnosti Petrovaradín so sotva tisícčlennou posádkou. Tej, príznačne, nik neprišiel na pomoc. Podobný osud postihol pevnosť Ilok ležiacu na sútoku Sávy a Dunaja. Uhorskej šľachte sa vtedy brániť vlasť akosi nechcelo. Do vojska nastupovala len zdĺhavo a pred touto povinnosťou radšej uprednostnila žatvu.

Pomocné vojenské útvary postupovali na juh tiež len neorganizovane a chaoticky. Tesne pred moháčskou katastrofou sa nachádzali niekde v polovici trasy k bojisku. Poľské posily do Uhorska nedorazili vôbec, lebo vraj očakávali tatársky útok. Zápoľského vojsko bolo dislokované mimo kráľovského a v podstate vyčkávalo, ako sa situácia vyvinie. Pripomeňme, že na základe sobášnych dynastických zmlúv medzi Jagelovcami a Habsburgovcami z roku 1515 mal v prípade Ľudovítovej smrti uhorský trón pripadnúť práve Habsburgovcom. Preto neprekvapí, že ani oni sa do pomoci mladému kráľovi vlastne nehrnuli.

Výsledok blížiacej sa bitky sa už zbežným porovnaním javí ako vopred jasný. Osmani mali značnú vojenskú prevahu. Disponovali 60 000 vojakmi pravidelnej armády (jej jadro tvorili ostrieľaní profesionáli – janičiari) a 80 delami. K nim sa pridali aj nepravidelné jednotky. Uhorské vojsko malo približne 25 000 bojovníkov. Domáce vojsko však sultána zaskočilo hneď na začiatku. Nezaútočilo v momente, keď boli osmanské vojská rozptýlené a prekonávali rieku Karašicu, resp. mali ju po jej prechode za chrbtom. Uhri sa rozhodli vyčkávať a umožniť im sa elegantne zoradiť. Zazneli aj hlasy o potrebe kruhovej obrany a ďalšom vyčkávaní. Vojsko Jána Zápoľského sa zdržiavalo mimo okruhu možnej bojovej zrážky. Boj sa rozhorel až vtedy, keď uhorské oddiely bezhlavo zaútočili na predné voje sultánovho vojska.

Tie sa na bojisku ešte len rozostupovali a Uhri sa tak dostali pod priamu paľbu diel a pušiek janičiarov a dobre vycvičených žoldnierov. Zloženie útočných uhorských jednotiek bolo tiež príznačné – pozostávalo z jazdy a pechoty. Tú tvorili vojensky neskúsení naverbovaní študenti, tovariši a mestská chudoba. Pechota, logicky, za veľmi krátky čas prestala fyzicky existovať, pričom jazda už dávnejšie takticky ustúpila. Po jeden a pol hodiny trvajúcej bitke už ustupoval aj kráľ. Pritom mieru organizovanosti jeho ústupu ilustruje fakt, že Ľudovíta II. z bojiska sprevádzali až dvaja (!) rytieri. Pre kráľa i jedného z rytierov skončilo prekonávanie rozvodneného potoka napokon smrťou. Padlo aj 28 veľmožov, 7 prelátov (obidvaja arcibiskupi a 5 biskupov), okolo 10-tisíc pešiakov, 4-tisíc jazdcov a celá obsluha diel. Osmani prišli zhruba o 15-tisíc mužov. Sultán dal ešte neskôr pobiť zhruba 1500 zajatcov. Takmer celá uhorská cirkevná, politická i vojenská elita bola zlikvidovaná. Sultán sa očakávanej hlavnej časti domáceho vojska ani nedočkal.

Takto sa v Uhorsku oficiálne začal raný novovek.

PDF (formát pre tlač)