Neveriaci Tomáš, utrpenie človeka a päť rán Kristových

Alojz Marsina
6. apríla 2026   Cirkev

„Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci.“
(Ján 20,27)

Pán Kristus sa hneď v prvý večer po svojom vzkriesení zjavil apoštolom. Ukázal im svoje oslávené rany. Potešil ich pozdravom pokoja a milosťou Ducha Svätého, rieknuc im: „Prijmite Ducha Svätého.“ (Jn 20,22). Učeníci sa tešili, že videli Pána!

Tomáš, jeden z apoštolov, nebol v ten večer medzi apoštolmi. Apoštolovia teda s radosťou bežali Tomášovi v ústrety a zvestovali mu: „Videli sme Pána.“ (Jn 20,25). Tomáš však pochyboval a riekol: „Ak len neuvidím jazvy od klincov na jeho rukách a nevložím svoj prst do miesta klincov a nevložím svoju ruku do boku jeho, neuverím.“ (porov. Jn 20,25)

Podľa dnešného evanjelia tomuto Tomášovi zjavil sa Ježiš, láskavo mu neveriacemu ukázal ruky a svoj bok: Tomáš môj! Pristúp bližšie ku mne! „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci.“ (Jn 20,27)

Tu sa Tomáš predesil, oči jeho slzou sa zarosili a hodil sa k nohám Spasiteľa a len toľko riekol: „Pán môj a Boh môj!“ (Jn 20,28). A Ježiš? Ježiš ho k sebe zdvihol a láskavo potešil: „Tomáš, že si ma uvidel, uveril si; blahoslavení, ktorí nevideli a uverili.“ (porov. Jn 20,29)

Kresťania, v dnešnom evanjeliu Spasiteľ náš sa aj k nám obracia so svojimi ranami a teší nás: „Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“ (Jn 20,29). Áno, jedine päť rán Kristových môže nás potešiť uprostred mnohých terajších trápení.

1. Ako znáša duša človeka trápenia vojny, ktorá už tak dlho na skúšku stavia našu oddanosť k Pánu Bohu?

Bolo to v sviatočný deň. Po kázni zastaví ma na ulici ženička a pýta sa: „Dobre ste rozprávali dnes! Ale povedzte mi, či je Boh na nebi, ktorý mi vzkriesi tam ďaleko v Rusku pochovaného syna a zachráni druhé dieťa moje na bojisku?“

Idem po ulici. Predo mnou kráčajú dvaja vojaci. Ich reči samá žaloba, duch ich veľmi nespokojný. Zrazu ozve sa zvon, volajúci veriacich na večiereň. Jeden z nich, počujúc hlas zvona, volá svojho priateľa do kostola. Druhý však netrpezlivo odsekne: „Daj mi pokoj s tvojou modlitbou. Hľa, tri roky sa už modlíme. Ale Boh akoby bol hluchý… Modlitba! Ty veríš snáď v modlitbu? Ja nie! Učili nás v školách, že Boh sa o nás stará! Dnes o tom pochybujem. Ba kedy-tedy zmocňuje sa ma myšlienka, že snáď ani Boha niet!“

Spovedám vojakov. Jeden, keď si kľakol v spovednici, miesto spovede hrdo povie: „Dôstojný pán, ja sa nebudem spovedať!“ Pýtam sa ho, odkiaľ tá ľahkomyseľná odhodlanosť? On sa začne žalovať: „Mám sedem drobných detí a nezdravú manželku doma. Som už 42-ročný, slabý, upracovaný, ledva sa vláčim, a predsa už po tretí raz musím do boja. Doma mi všetko zrekvirovali! Poslušný a trpezlivý som bol! Ale keď som včera počul, že i ten kúsok plátna, ktorý som mal prichystaný na šaty pre deti, i ten mi zapísali, zaprisahal som sa, že viacej ma nikto v kostole neuvidí. Sotva som však vypovedal prísahu, čítali nám rozkaz: zajtra ráno k spovedi. Tu kľačím teda, lebo rozkaz je rozkaz, ale viera moja vyhasla, duch a srdce moje sú prázdne.“

Hľa, rúhanie pochybujúcej duše! Srdce ma zabolelo. Myslel som na tmavú, od bleskov hromu kedy-tedy ožiarenú noc, keď na Severnom mori plávajúca loď nebezpečne hádzaná bola besnými vlnami rozbúreného mora. Ja však učupený v mojej kabíne triasol som sa a k modlitbe zloženými rukami čakal som stroskotanie lode. Myslel som na tie čierne duše, ktoré, pretože zabudli na Pána Boha, v sebe a okolo seba všetko lámali, drúzgali… konečne, keď už všetko stratili, jedným náruživým skokom hodili sa do tmavej priepasti.

Myslel som na hrdú dušu Tomáša apoštola, keď neveriaca pyšno sa chvastala: „Ak len neuvidím jazvy od klincov a nevložím svoju ruku do boku jeho, neuverím.“ (porov. Jn 20,25). Hľa, tak slabou sa ukázala byť duša človeka i v týchto hrozných chvíľach.

2. Duch náš teda je akoby tmavá a búrlivá noc! Do tejto tmavej noci stane si Kristus Pán, aby premenil noc na jasný deň v našej duši. Hlas však, s ktorým nás volá k peknejšiemu životu, takto znie: Pozrite mi na ruky a vztiahnite ruky vaše a vložte ich do boku môjho, a nebuďte pochybujúci, neveriaci, smutní, ale veriaci a vytrvalí!

a) Pozrite na moje ruky! Všetko, celý Vesmír skrze tieto ruky je stvorený. V týchto rukách je zložený život a všetko požehnanie. Nebo a zem hlásajú starostlivo láskavú prácu mojich rúk. Slnko, mesiac, hviezdy na oblohe, milióny a milióny tvorov na zemi… všetko je dielom mojich rúk. Tieto ruky zotierali slzy z tvárí utrápených. Tieto ruky dvíhali chromých a uzdravovali ich! Tieto ruky zdvihli a vzkriesili k životu mládenca naimského a dcéru Jairusovu…

Takto pracovali a požehnávali moje ruky všetko okolo seba, dokiaľ jen farizejská zlosť ich nezviazala, na kríž nevystrela a klincami neprerazila… Pozrite sa na moje ruky! Ich rany sú večnou pamiatkou mojej ťažkej práce, ktorú som prekonal, žijúc medzi vami tridsaťtri rokov. Pozrite sa na rany mojich rúk! Oslávené sú pravdaže! Prečo? Preto, lebo moje ruky nikdy neklesli od pochybovania, a nikdy neustali v láskavej činnosti za druhých a v boji za dobro ľudí! Keď objímali svoju dobrú Matku, keď sa ihrali s kvetmi nazaretských lúk, keď pílili, rúbali drevo, hobľovali dosky v dielni sv. Jozefa, keď požehnávali dietky, keď zdvíhali nemocných, keď boli zviazané, keď objímali kríž, keď ku krížu pribité zmeraveli, vždy jednako len vôľu Božiu hľadali. Preto im Boh nedal porušenia, ale aj zmeravené, aj ranené k novému životu ich vzkriesil a oslávil. Pozrite teda na moje ruky a nebuďte slabí, pochybujúci, neveriaci, ale silní, vytrvalí a veriaci.

b) Pozrite na moje nohy! Sú to nohy starostlivého pastiera, ktorý s veľkou vytrvalosťou a trpezlivosťou vyhľadáva starostlivé a blúdiace ovečky. Poznáte drsné a tŕnisté chodníky prekliatej zeme! Poznáte horúci piesok púšte. Po týchto bolestných chodníkoch, po tom horúcom piesku chodili moje nohy a hľadali stratené ovce. Poznáte strašnú krížovú cestu? Po nej kráčali moje nohy a klesli pod ťažkým krížom… A dnes? … Pozrite sa len smelo na oslávené rany mojich nôh! Sú ony dôkazom tej potešiteľnej pravdy, že v ľudskom živote nie sú tak ťažké chodníky, ani krížová cesta nie je taká strašná, žeby sme museli pochybovať, tým menej zúfať a rúhať sa Bohu! Nie sme natoľko slabí, žeby sme nemohli s milosťou Božou zvíťaziť. To, že tak bolestne som bol dorazený, že tak trpkú a hroznú smrť som podstúpil, to nech vás nestraší! Moje trápenie a smrť nech vás len na to upomína, že len v svojich silách dôverovať nie je dostatočné, ale potrebujeme posilnenie, milosť z Neba… Pozrite sa na moje nohy a čujte moje potešiteľné učenie! Dietky moje, bojujte, pracujte silnými ramenami a poslušným srdcom, o víťazstvo, o oslávenie sa postarám Ja… váš Vykupiteľ! … Ach, teda pozrite sa na moje nohy a nebuďte neveriaci, ale veriaci.

c) Pozrite sa na moje Srdce! Prebodli ho, a ono prestalo žiť… A dnes? Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Nenávisť, zlosť, kde je tvoje víťazstvo? Pozrite sa, srdce moje žije a miluje! … Čujte! Sem, dietky moje, do lona môjho, a čujte, že to prebodnuté Srdce žije… Vidíte, že láska premôže všetko, že láska je silnejšia ako smrť! Pozrite sa teda na moje Srdce a nebuďte neveriaci, ale veriaci.

d) Pozrite sa na moje rany! Krásne sú, však, a vám milé, vám potešiteľné! Či len potecha vyviera z nich? Nie, ony volajú aj k Bohu za milosrdenstvom pre slabého, ale vykúpeného človeka! Tu do mojich rúk, do mojich nôh, do môjho Srdca ste zapísaní… Na moje rany sa díva váš nebeský Otec a na vás myslí! Na moje rany sa díva váš nebeský Otec a vás žehná! Na moje rany sa díva váš nebeský Otec a vás prijíma do svojho lona! … Poďte teda ku mne všetci, ktorí trpíte a pochybujete, a pozrite sa na moje rany a nebuďte neveriaci, ale veriaci!

Tomáš porozumel Krista! Hodil sa mu k nohám a riekol: „Pán môj a Boh môj…“ Bol toto výraz silnej viery a silného predsavzatia! Ako keby bol povedal: Teraz už silne verím, že Boh je môj Pán a otec, a ja jeho sluha a dieťa! A preto všade a vždy chcem len jeho vôľu plniť… Viem aj to, že ťažká bude moja apoštolská cesta… a boj plný bolestného trápenia… Ty, Pane, mňa posielaš a ja idem… I zdvíhaj alebo ma porážaj, ja ti srdce otváram! S touto vierou a poslušnou oddanosťou pracujte, namáhajte sa aj vy! A v práci, trápení nezabudnite nikdy, že päť rán Krista Pána sú zálohom vášho víťazstva! A nezabúdajte na tie potešiteľné slová:

„Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“ (Ján 20,29)

Článok vyšiel pôvodne v časopise Duchovný pastier 5/1918, pre zverejnenie na stránke Christianitas.sk bol čiastočne upravený redakciou.

PDF (formát pre tlač)