Rehabilitácia heterodoxného teológa Hansa Künga? Bývalý žiak a spolupracovník Benedikta XVI. v ňom vidí proroka synodálnosti a katolicizmu!

1. apríla 2026   Cirkev   Cirkevná kríza, Komentár

Bývalý dlhoročný žiak a spolupracovník Josepha Ratzingera, neskoršieho pápeža Benedikta XVI., nemecký teológ Wolfgang Beinert, ktorý viedol katedru dogmatiky na Katolíckej teologickej fakulte Univerzity v Regensburgu, prišiel najnovšie s bizarným nápadom, aby bol v katolíckej Cirkvi rehabilitovaný heterodoxný teológ Hans Küng. Jeho výzvu priniesol časopis Herder Korrespondenz pod dokonale zavádzajúcim názvom: Prorok katolicizmu – O rastúcom význame univerzalizmu Hansa Künga.

https://www.herder.de/hk/hefte/archiv/2026/4-2026/ein-prophet-der-katholizitaet-zur-zunehmenden-bedeutung-von-hans-kuengs-universalismus/

Progresivistický extrémista Küng bol počas pontifikátov Pavla VI. a Jána Pavla II. nestráviteľný ešte aj pre notorických cirkevných liberálov a pololiberálov (ako Karl Rahner, Hans Urs von Balthasar a Joseph Ratzinger, ktorí ho kritizovali), a vyslúžil si v roku 1979 ako jeden z posledných progresivistov od pápeža aj oficiálny zákaz vyučovania na cirkevných inštitúciách. Stal sa skutočným stelesnením všetkých pokoncilových teologických úchyliek a bláznovstiev.

To, že s výzvou prišiel bývalý spolupracovník teológa Josepha Ratzingera, s ktorým ho spájalo pôsobenie na Univerzite v Regensburgu, ukazuje na nie príliš reflektovanú skutočnosť, že mnohí „konzervatívci“ sa nimi často stali až po tom, ako priniesli svoj diel obetných darov na oltár progresivizmu. Zároveň tiež to, že ich vnímaný konzervativizmus mohol byť väčšinou len zbožným želaním zúfalých katolíkov, ktorí sa chytajú akéhokoľvek záchranného kolesa. Po tretie napokon býval často len optickým klamom, ktorý z umierneného liberalizmu vytvára „konzervativizmus“ vzhľadom na to, že hlavný prúd zahol prudko doľava.

Preto by nás nemalo prekvapovať, že žiak a spolupracovník Josepha Ratzingera nielenže vytiahol do boja za rehabilitáciu Hansa Künga, ale pred dvoma rokmi obhajoval aj kňazstvo žien:

https://www.domradio.de/artikel/ratzinger-schueler-sieht-keinen-grund-gegen-frauenweihe

Nuž a čo nám „nové“ zvestoval o Hansovi Küngovi? Samé pekné veci:

„Hans Küng myslel komplexne a bol zameraný na obsiahnutie celého sveta. To ho tiež priviedlo do konfliktu s pápežstvom, ktoré povýšilo „hľadenie do pupka“ na svoju základnú charakteristiku. (!) Dnes sa Küngove myšlienky odrážajú v synodálnosti. Viac ako kedykoľvek predtým sa javí ako prorok katolicizmu.“

Zaiste, nikto by nevyčítal Beinertovi tvrdenie o tom, že práve heterodoxný Küng je prorokom synodálnosti. To je totiž zjavné a pri pohľade do minulosti je zrejmé z akých koreňov vypučala synodálna hložina. Horšie je, že z neho chce najnovšie vyrobiť ešte aj proroka katolicizmu. To totiž ukazuje na základný problém súčasnej Cirkvi, na fakt, že pod tým, čo je „katolícke“, si už modernistickí teológovia predstavujú niečo úplne iné ako učila Cirkev v minulosti. Pokiaľ je totiž Hans Küng prorokom katolicizmu, tak nič také ako katolícka Cirkev v minulosti nemohlo existovať.

Beinertovo bľabotanie je natoľko tristné, že sa proti nemu ozvali (podobne ako v 70. rokoch 20. storočia Ratzinger proti Küngovi) aj umiernení liberáli. Teológ Jan-Heiner Tück mu odpovedal v rovnakom časopise komentárom s názvom Rehabilitovať Künga – Prečo táto požiadavka nie je teologicky presvedčivá.

https://www.herder.de/communio/theologie/warum-die-forderung-theologisch-nicht-ueberzeugt-vier-gruende-kueng-rehabilitieren/

Nejasajme však predčasne. Ide o klasický liberálny prístup v štýle: aby sa cap nažral a kapusta zostala celá. Tück si samozrejme uvedomuje, že dobrá polovica synodálnej frazeológie pochádza z Küngovho mozgového ústrojenstva a preto povedať otvorene, ako to bolo možné ešte za Jána Pavla II. v roku 1979, že je heterodoxný, by bolo príliš „kontroverzné“. Radšej opatrne tancuje medzi vajíčkami a dáva pozor, aby nič nerozbil. Preto píše umiernené nehoráznosti, ktorými „konzervatívne“ koriguje Beinertove radikálne nehoráznosti:

„Küng mal skutočne bystrý zmysel pre súčasné problémy a odhaľoval konflikty Cirkvi týkajúce sa modernity. Pápež Ján XXIII. (sic!) už čítal jeho knihu „Koncil a znovuzjednotenie“ (1960) a Pavol VI. ho ochránil, keď sa začali objavovať nezhody s cirkevným Magistériom. Až Ján Pavol II. formálne skrotil bojovného tübingenského teológa v roku 1979.“

– Vskutku, Küng bol priam bystrosť sama. Lenže potom sa musíme pýtať: Kto vlastne z heretikov nebol bystrý vrátane pána doktora Martina Luthera?

Nakoniec zostal pri jeho bystrosti a prenatálnej synodálnosti umierneným liberálom už len jeden argument, prečo Künga nerehabilitovať. Argument, ktorému liberáli dnes, v čase pokrokových pápežov rozumejú najlepšie, a ktorý by im okamžite vyšumel z hlavy, pokiaľ by prišiel pápež konzervatívny – argument pápežskej neomylnosti.

„Súdržnosť katolicizmu by bola poškodená; v skutočnosti by sa to rovnalo pápežskej sebazničeniu, keby pápež bezvýhradne podporil Küngovu kritiku pápežskej neomylnosti.“

Inými slovami: Küng to myslel dobre, aj mu to dobre myslelo, len nemal otvorene papuľovať, ale mal postupovať umiernene a nespochybňovať to, čo majú dnes synodálnici najradšej. Dokiaľ tu je samozrejme pokrokový pápež.

A aby sa ešte ukázalo, že všade dobre v strede najlepšie, tak ako pravý súčasný cirkevný liberál musí samozrejme Tück navodiť atmosféru, že Küng bol len jedným z pólov, na ktorých sa zhromažďujú extrémy. Tým druhým údajne bol, hádajte kto? – arcibiskup Marcel Lefebvre. Tak, a tým je to vyriešené: zlatá stredná liberálna a modernistická cestička je nanovo pozametaná, len po nej vykročiť ako pri Tennysonovom útoku brigády ľahkej kavalérie: kanóny naľavo, kanóny napravo a vpred!

Len, žiaľ, nesmieme prehliadať u Tennysona záver tejto skvelej jazdy brigády ľahkej kavalérie – do údolia smrti a zatratenia zamierili… Porovnávať arcibiskupa, ktorého konanie bolo motivované oprávnenou obavou z deštrukcie Cirkvi s teologickým hochštaplerom a potom víťazoslávne ukázať zlatú strednú cestičku medzi dvoma extrémami je typickou prezentáciou nemohúcnosti cirkevného progresívneho evolucionizmu majúceho za zadkom bič cirkevnej revolúcie a pred tvárou jej postupné zmocňovanie sa hlavného naračného prúdu.

Toto neustále vajatanie a panika, ktorá zabraňuje dietkam pokoncilovej éry otvorene si priznať debakel, nemohlo byť lepšie dokumentované ako práve v závere Tückovho odmietnutia/neodmietnutia kontroverzného teológa. Uvádza sa tam nasledujúci fakt, ktorý tiež vysvetľuje ako mohol Beinert, žiak a spolupracovník „konzervatívneho“ Josepha Ratzingera vôbec prísť na podobný nápad s rehabilitáciou:

„Tübingenský teológ sa nevzdal žiadneho zo svojich kontroverzných postojov. Napriek tomu poskytol Benedikt XVI. v roku 2005 svojmu bývalému kolegovi súkromnú audienciu a diskutoval s ním o dialógu medzi teológiou a vedou, ako aj o projekte „Globálna etika“. Sporné otázky boli z tejto diskusie výslovne vylúčené.“

Posledná veta je symptomatická pre celú súčasnú Cirkev. Kým nebudú sporné otázky opäť na stole a heterodoxia nebude následne zo stola zmetená, dovtedy si bude môcť Hans Küng nárokovať oprávnene a aj za pomoci etablovaných teológov na titul „proroka“.

Branislav Michalka

Zdroj: Herder Korrespondenz, Katholisch.de, titulný obrázok, zdroj – wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)