Doba volá po silnej konzervatívnej stredoeurópskej únii

Matej Gavlák
8. októbra 2025   Politika   Komentár

Národy strednej Európy majú nádej zachrániť sa pred nešťastiami, ktoré postihujú západ, sever i východ nášho kontinentu. Ich kroky však musia byť prezieravé a predovšetkým spoločné. V prvom rade musíme prestať vnímať EÚ ako jednotný celok a začať ju vnímať takú, aká naozaj je: na západe liberálna, na východe konzervatívna; západ EÚ je v jasnom sociálnom úpadku, kým východ ešte dostáva jednu, možno už poslednú šancu.

„Liberálne impérium“

V susednej Českej republike cez víkend presvedčivo zvíťazil bývalý premiér Andrej Babiš. Samozrejme, o Babišovi sa toho popísalo veľa, vyťahovali sa všetky možné aj nemožné kauzy, strašilo sa „smerovaním na východ“ a pod. Iste, tieto veci sú nepríjemné, ale, úprimne, kto (v politike) nemá kauzy? Spomeňme si na notebook Huntera Bidena; na Berlusconiho eskapády; obvinenia z finančných machinácií, ktorým čelí manželka španielskeho premiéra… O Epsteinovi sa radšej ani nezmieňovať, to už je úplne iný „level“ (aj keď je otázne, kto sa s ním len vyfotil na večierku a kto bol aj jeho „zákazníkom“).

Skrátka, kauzy bokom, skutočne podstatná je iná vec: vlády Česka, Slovenska a Maďarska majú dnes prekvapivo kompatibilné názory, ktoré sú v príkrom rozpore s Bruselom. Kým Brusel je centrom „liberálneho impéria“ (ako sa vyjadril istý nemecký politológ), štáty strednej Európy si pestujú vlastné, až prekvapivo konzervatívne a prokresťanské postoje. Inými slovami: štáty strednej Európy sa ako jediné (!) odvážne stavajú proti myšlienkam prúdiacim naprieč celým kontinentom z Bruselu.

Ako kresťania a konzervatívne založení obyvatelia Európy si pritom myslíme, že tieto myšlienky sú z dlhodobého hľadiska nielen škodlivé, ale doslova sebazničujúce:

– LGBT a trans ideológie nie sú ničím iným ako morálnym úpadkom historických proporcií;

– obmedzovanie výroby spôsobilo zas ekonomický kolaps Európy, ktorý šikovne využili ázijské mocnosti, ale i USA;

– politika neriadenej ilegálnej imigrácie nijako nepomohla sužovaným africkým národom a len učinila západnú Európu náchylnú na sociálny kolaps.

A podobne by sa skrátka dalo pokračovať donekonečna. Myšlienky prúdiace k nám z Bruselu – maskované ako akási nespochybniteľná „Pravda“ – sú v príkrom rozpore nielen so spôsobom, akým na Slovensku po stáročia uvažujeme, ale predovšetkým priamo s učením, ktoré nám na Zemi zanechal Bohočlovek Ježiš Kristus.

Sme jeden celok

Nie je to tak dávno, čo na Slovensku uzrela svetlo sveta kniha britského historika Martyna Radyho s názvom Medzipriestor – nový pohľad na dejiny strednej Európy (v angličtine má kniha dokonca krásny názov, akoby prevzatý od Tolkiena The Middle Kingdoms). V každom prípade, autor prichádza s tézou, že na strednú Európu treba nazerať ako na celok. Stredná Európa bola podľa neho akýmsi kvázi jednotným celkom už za Rímskej ríše, v stredoveku, novoveku a je aj dnes. 400-ročná existencia habsburskej ríše – ktorá sa rozprestierala od západu Rakúska po západ dnešnej Ukrajiny – v podstate len odrážala tento fakt.

Z britského pohľadu je vnímanie Slovenska mimo stredoeurópskeho rámca rovnako nezmyselné ako vnímanie Walesu bez britského rámca z nášho pohľadu. A to je možno ten pravý dôvod, prečo sú si stredoeurópske národy odrazu tak blízke v mnohých názorových postojoch. Vždy sme si boli blízki, len sme na to zabudli. Pripomenuli nám to až existenčné hrozby 21. storočia.

Churchillov zabudnutý projekt

Nemýľme sa: myšlienka stredoeurópskej únie nie je nejaký anachronizmus, ktorý („konečne“) skončil s rokom 1918. Winston Churchill v prvej časti svojho 6-zväzového diela Druhá svetová vojna lamentuje nad rozpadom Rakúsko-Uhorska ako nad skutočnou „katastrofou“ našej časti Európy, ktorá našim národom priniesla len „nesmierne utrpenie“. Nebyť rozpadu Rakúsko-Uhorska – keby sa ho podarilo transformovať na federálny štát ako plánovali František Ferdinand d’Este, či bl. Karol Habsburský – naše národy by azda nikdy nepadli do pazúrov nacizmu a následne komunizmu.

Churchill bol dokonca natoľko prezieravý, že ihneď po II. svetovej vojne navrhol usporiadať strednú Európu do novej konzervatívnej a prokatolíckej únie, ktorá mala kontrovať ateistickému komunizmu valiacemu sa k nám z východu. Jeho koncept niesol názov Dunajská konfederácia (Confederation of the Danube) a malo ísť o federálny štát inšpirovaný habsburskou monarchiou s Viedňou ako hlavným mestom. V Churchillovom podaní by však nešlo o kópiu Rakúsko-Uhorska. Československo mohlo byť súčasťou konfederácie –, ale aj nemuselo – jeho súčasťou by však predovšetkým boli katolícke oblasti južného Nemecka, ktoré chcel oddeliť od protestantského a militantného severu.

Hoci Churchillove návrhy pre politickú realitu nemali šancu na úspech (Roosevelt i Stalin boli proti, sám Churchill prehral voľby a šiel do opozície), aj tieto plány ukazujú, že stredoeurópska únia je myšlienka, ktorá sa v našom priestore z nejakého dôvodu objavuje opakovane. Je tu totiž istá nepopierateľná realita, ktorá si ju vyslovene žiada. A tou realitou je silný jednotný západ, silný jednotný východ, ale rozdrobený a oslabený stred. Ten sa navyše myšlienkovo vzďaľuje nielen východu európskeho kontinentu, ale aj západu, severu a do istej miery i juhu.

Nový mocný priateľ

Stredná Európa bola doteraz vo svojej nástojčivosti na kresťanských princípoch osamotená. To sa však nástupom novej americkej administratívy mení. Tá – na neľúbosť Bruselu – celkom jednoznačne podporuje politiku blízku nášmu regiónu. A to je historická šanca, ktorú by bola škoda premárniť.

Nemýľme sa: USA má od I. svetovej vojny zásadný vplyv aj na strednú Európu. To Wilson posvätil rozpad Rakúsko-Uhorska; Rooseveltov a Trumanov nezáujem nás posunuli do východného bloku; americké vlády súhlasili s rozšírením NATO aj o strednú Európu. Slovo Spojených štátov amerických je skrátka vždy silné.

Vieme, že súčasná americká administratíva sa do istej miery inšpiruje maďarským premiérom; slovenského premiéra si zas pozvala na svoj veľkolepý konzervatívny samit CPAC (maďarský premiér je tam už pravidelne). To znamená, že nás registrujú a vedia o nás. Stredná Európa by preto mala využiť priazeň súčasnej vlády za morom na posilnenie svojich vlastných pút. Tak americká vláda, ako aj naše zoskupenia majú v podstate rovnaký cieľ – trochu „pristrihnúť krídla“ bruselským sociálnym experimentátorom. Pre Washington je to vec uchovania si silného spojenca; pre nás to môže byť vecou národného prežitia.

Štát a štátiky

Čo si však vlastne pod touto stredoeurópskou úniou predstavovať? Dôležitá je v prvom rade otázka Poľska. A tu by som argumentoval, že Poľsko by malo byť najbližším spojencom, ale nie priamo členom stredoeurópskej únie.

Dôvod je ten, že Poľsko je skrátka príliš veľké a príliš silné. Habsburská monarchia fungovala dlhodobo na princípe vyváženosti, kde žiaden národ nebol veľmi silnejší ako iné. Habsburgovci sa snažili pôsobiť tak nadnárodne, ako to len šlo. To je historický model, ktorý sa osvedčil. Súštatia, kde je jeden mocný národ, majú tendenciu vnucovať kultúru, postoje, ba i jazyk tohto národa zvyšným národom. A to by nás v konečnom dôsledku skôr destabilizovalo ako spájalo.

Okrem Česka, Slovenska a Maďarska by sa určite žiadala užšia spolupráca aj s Rakúskom, Chorvátskom, Slovinskom a niektorými ďalšími národmi na Balkáne.

Keď som už spomenul tých Habsburgovcov – tí by mohli opäť poslúžiť ako lep tohto súštátia. Sú tradiční, sú katolícki, členovia ich rodiny žijú vo viacerých našich štátoch. 400 rokov boli nielen symbolom, ale doslova hrdosťou našej časti Európy. Boli síce nespravodlivo vyhnaní, ale bez nich sa ríša rozpadla. Sú dokonalým stelesnením nielen strednej Európy, ale aj nášho konzervativizmu ako aj kresťanstva, a do budúcna si zaslúžia druhú šancu.

Úloha, o ktorej hovoril Ján Pavol II.?

Doba volá po silnej konzervatívnej stredoeurópskej únii. Keby existovala v 30. a 40. rokoch, naše dejiny by sa vyvíjali inak. Hitler ani Stalin by nás neboli prehltli na jeden záťah. S novou dobou však prichádzajú nové hrozby: vojna na východe a progresivizmus na západe. Je naším životným záujmom vyhnúť sa pádu do oboch týchto osídel, ale to päťmiliónové Slovensko samo o sebe nedokáže. Potrebujeme priateľov a potrebujeme spojencov.

Ohľadom zahraničnej politiky by sa súčasná slovenská koalícia mala držať stanoveného kurzu. Opozícia je, samozrejme, výrazne progresívna, probruselská a proti V4. Avšak je tu KDH, bez ktorého pravicová vláda nie je možná.

Politika kresťanských demokratov by mala viesť k tomu, aby sa bývalé pravicové bašty Slovenska stali opäť pravicovými a opustili ideu progresivizmu (ktorá vo svete aj tak pomaly zhasína). KDH by sa malo usilovať o takú pravicovú vládu, ktorá bude myšlienku konzervatívnej stredoeurópskej únie zveľaďovať a nie ju torpédovať. Inými slovami, progresívcov treba jasne odpísať.

Slovenský duch nikdy nebude dušou Európskej únie; avšak môže byť dušou stredoeurópskej únie. A KDH či SNS môžu byť motorom tohto procesu. Slová Jána Pavla II. o historickej úlohe Slovenska sú stále viac ako živé.

Stredoeurópska únia je myšlienka, ktorá môže náš národ – a nám spriaznené susedné národy – zachrániť aj do 22. storočia. A to bez ohľadu nato, čo bude existovať na západ i na východ od nás.

PDF (formát pre tlač)