Portál Rorate Caeli kritizuje, že na vytvorenie „skromnej“ hrobky pápeža Františka musela byť nákladne zničená monumentálna baroková brána v Santa Maria Maggiore

28. apríla 2025   Krátke správy

Ako to už často v modernom svete býva, na vytvorenie zdania pokory a chudoby v luxusnom prostredí sa musí často vyplytvať viac prostriedkov, ako na bežnú luxusnú agendu. Logicky, vytvorenie dojmu skromnosti v luxusnom prostredí zahŕňa nutne zakrývanie a odstraňovanie luxusu a bohatstva, čo je často nákladnejšie ako bežná údržba a zotrvačný chod toho, čo je už dané.

Portál Rorate Caeli vo svojom novom príspevku poukázal na fakt, že kvôli údajne skromnej a obyčajnej hrobke pápeža Františka v Bazilike Santa Maria Maggiore musela byť nákladne zničená krásna baroková brána zo 17. storočia, obložená drahým kameňom.

https://rorate-caeli.blogspot.com/2025/04/the-price-of-humility-destruction-of.html#more

V texte sa uvádza:

„S toľkými už existujúcimi kryptami a skromnými miestami, v ktorých mohol byť v Ríme pochovaný najskromnejší pápež všetkých čias, možno jeden z najskromnejších ľudí, ktorí kedy obývali Zem, nechal zničiť masívne a nádherné dvere, vrátane všetkých okolitých drahých vykladaných kameňov, aby tam mohol umiestniť svoju skromnú gigantickú hrobku.“

Fotografie stavu miesta pred a po úprave, sú uverejnené v článku. O estetickej hodnote novej hrobky sa autor na portáli Rorate Caeli vyslovuje termínmi, ktoré si netrúfame reprodukovať. Na záver článku sa konštatuje:

„V každom prípade, falošná pokora má svoju cenu. Je to veľmi, veľmi drahé a deštruktívne.“

Preto sa v minulosti Cirkev a jej predstavitelia, aj keď bol členmi prísnych reholí pridŕžali osvedčeného rozlišovania: luxus, krása a bohatstvo je na slávu Božiu a askéza je pre súkromie. Tak ako to odporúčal aj Boží Syn, keď nabádal, aby sme sa so svojimi modlitbami a prejavmi pokánia zavreli do komôrky. Preto mnohí kardináli a pápeži nosili na povrchu bohaté rúcha, avšak pod nimi mali drsné rehoľné sutany a často aj reťaze či laná mučiace ich sebabičovaním sužované telá. Bez toho, žeby o tom všetci museli vedieť a rozprávať o skromnosti a pokore. Boh videl, čo mal vidieť a na ľudských rečiach a chvále až tak nezáleží.

Tak sa raz stalo na hanbu aj sv. Filipovi Nerimu, ktorý rád kritizoval luxus prelátov, že si vyhliadol bohatý koč jedného kardinála a na veľké pobavenie ulice začal vykrikovať na povoz a jeho osadenstvo výčitky o evanjeliovej chudobe. Padli výkriky aj o mäkkých, tapacírovaných sedadlách a vyvážaní sa, v protiklade k pešo putujúcim apoštolom.

Na veľké prekvapenie všetkých voz nezrýchlil, ale zastavil. Otvorili sa dvere a ruka v kardinálskom purpure kývla na sv. Filipa, aby pristúpil. Ten sa v spravodlivom rozhorčení nedal zastrašiť a smelo napochodoval k ekvipáži. Kardinál milo ponúkol svätcovi miesto v koči, že ho odvezie. Filip sa neodvážil odporovať a nastúpil. Kardinál mu ukázal na svoje mäkké miesto a sám si sadol oproti. Filip v ušpinenom rúchu chudoby sa so satisfakciou večne ponížených hodil na sedadlo.

A hneď aj vyskočil od bolesti. Pod povrchom sedadla boli klince, ktoré spôsobovali veľkú bolesť. Kardinál sa usmial a povedal: „Čo je, nepáči sa ti zmäkčilé sedadlo kardinálov?“ Filip sa hanbil povedať, že neznesie toľko čo kardinál a s utrpením sedel ďalej, vnímajúc dozaista intenzívne každý hrboľ vtedajšej nerovnej dlažby. Po krátkom čase však zobral odvahu a povedal, že už musí vystupovať. Kardinál láskavo otvoril dvere a za odchádzajúcim a ďakujúcim Filipom zavolal: „Keby si ešte niekdy potreboval, rád ťa odveziem.“

Branislav Michalka

Zdroj: Rorate Caeli, titulný ilustračný obrázok, zdroj – wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)