Vznik prvej Slovenskej republiky v roku 1939 ako zavŕšenie zápasu za slovenskú štátnosť

Radomír Tomeček
19. marca 2026   Slovensko   Slovenské dejiny

Slováci v rozhodujúcej väčšine privítali s nadšením a s hrdosťou zavŕšenie svojej tisícročnej túžby po vlastnom štáte v roku 1939. Pôvodne hrdý slovenský národ túžil po vlastnej štátnosti založenej na kresťanských základoch a na vlastnom území. Táto túžba bola sprevádzaná dlhodobým potláčaním práv slovenského ľudu.

Božia prozreteľnosť vytvorila pre Slovákov podmienky pre vznik prvej Slovenskej republiky (1939 – 1945), teda pre vznik svojho vlastného štátu, v napätom období predchádzajúcom druhej svetovej vojne (1939 – 1945). Tento štát významne prispel k zachovaniu kresťanského charakteru slovenského národa a k jeho ochrane pred prenikaním pohanskej bezbožnosti a vojnového besnenia.

Súčasný slovenský národ však premenil seba samého a svoj štát na „moderný európsky región“. V tomto „bezhraničnom regióne“, pod protektorátom nadnárodných protikresťanských mocností, všetky suverénne prejavy vôle národa a štátu sú považované za podozrivé, nežiaduce a zakázané. Dôkazom tejto smutnej reality je aj neustále znevažovanie významu výročia, ktoré pre slovenskú štátnosť predstavuje dátum 14. marec 1939.

Česko-Slovensko pod vplyvom Nemecka v roku 1938

Dr. Edvard Beneš (1884 – 1948), český politik a diplomat, sa stal prezidentom Česko-Slovenskej republiky v roku 1935 zásluhou hlasov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ktorej prisľúbil vyriešiť otázku autonómie Slovenska za túto politickú podporu. Tieto sľuby sa však vôbec neplnili, a to ani v období, v ktorom agresívne konanie nemeckého ríšskeho kancelára Adolfa Hitlera (1889 – 1945) voči ďalším štátom začalo naberať na sile.

Rudolf Beran (1887 – 1954), predseda vlády Česko-Slovenskej republiky a František Chvalkovský (1885 – 1945), minister zahraničných vecí, sa snažili v období rokov 1938 a 1939 získať priazeň A. Hitlera. Takmer všetky české politické strany nasledovali príklad Nemecka a pod predsedníctvom R. Berana dňa 21. novembra 1938 vytvorili jednu Stranu národného zjednotenia.

Pražská vláda dňa 23. decembra 1938 rozpustila Komunistickú stranu Česko-Slovenska a prepustila židovských učiteľov a docentov z nemeckých škôl všetkých stupňov. F. Chvalkovský dňa 28. januára 1939 oznámil nemeckému vyslanectvu v Prahe, že vláda dovolila, aby na území Česko-Slovenska, so všetkými svojimi zložkami, nerušene rozvíjala svoju činnosť Hitlerova Národnosocialistická nemecká robotnícka strana. Týmto spôsobom boli vytvorené podmienky pre prijímanie protižidovských opatrení.

Pražská vláda koncom 30. rokov 20. storočia so zámerom získania priazne Nemecka vydávala a podporovala protižidovské opatrenia. Značná časť občanov uplatňovala horlivo tieto opatrenia. Napríklad mimoriadne valné zhromaždenie Advokátskej komory v Prahe, konané dňa 5. februára 1939, na ktorom bolo prítomných približne 1000 osôb, prinieslo razantné návrhy na obmedzenia výkonu povolania advokátom židovského pôvodu.

Sokol bola najväčšia česká masová telovýchovná organizácia, predstavujúca silnú podporu čechoslovakizmu. Táto organizácia dňa 23. októbra 1938 na svojom zhromaždení vedúcich orgánov schválila rezolúciu k politickej situácii, v ktorej zaujala stanovisko aj k „židovskej otázke“, ktoré uvádza:

„Židovská otázka musí sa riešiť na národnom a sociálnom základe takto: tí, čo imigrovali do krajiny od roku 1914, musia sa vrátiť do ich pôvodnej domoviny. Zo zvyšných Židov tí, ktorí získali československé štátne občianstvo od roku 1930, majú byť včlenení postupne do spoločenských štruktúr nášho národa v pomere k ich počtu. Ostatní musia sa vrátiť do krajín tých národností, ktoré vyznávali slobodne v roku 1930.“

Smutné slovenské bilancovanie v roku 1938 a cesta k autonómii

Mons. Andrej Hlinka (1864 – 1938), slovenský rímskokatolícky kňaz a neskorší vodca národného hnutia, zomrel dňa 16. augusta 1938. Mons. ThDr. Jozefovi Tisovi (1887 – 1947), slovenskému rímskokatolíckemu kňazovi a významnému predstaviteľovi Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, venoval na rozlúčku nasledovné slová:

„Ja odchádzam. Vy zostanete. Prežijete veľké veci. Nech vás Pán Boh opatruje a pomáha vám, aby ste medzi týmito veľkými vecami obstáli, ako som vás videl doteraz stáť.“

Mníchovská dohoda, t. j. medzinárodná zmluva medzi Spojeným kráľovstvom, Nemeckom, Francúzskom a Talianskom, zo dňa 29. septembra 1938, prinútila Česko-Slovensko odstúpiť Nemecku rozsiahle pohraničné územia. Česko-Slovensko sa dostalo do vazalskej závislosti na Nemecku.

V dôsledku tejto kapitulácie pred Nemeckom a prijatím mníchovského diktátu, bol akoby vyslovený súhlas nielen so zaberaním sudetských oblastí v Čechách, ale aj s maďarskými požiadavkami voči Slovensku. Hrozba maďarskej okupácie Slovenska bola reálna a Slovensko muselo hľadať východisko.

Hlinkova slovenská ľudová strana vydala v Žiline dňa 6. októbra 1938 Manifest, ktorým vyhlásila, že Slováci ako samobytný národ uplatňujú svoje sebaurčovacie právo na území Slovenska. Súčasne žiadajú medzinárodnú garanciu na zachovanie celistvosti svojho národa a ním obývaného územia, aby mohli spravovať svoj budúci život a upraviť svoj štátny útvar výlučne podľa svojej vôle v priateľskej spolupráci so všetkými susednými národmi, a tak prispieť v kresťanskom duchu k úprave pomerov v strednej Európe.

Na tomto základe bol vytvorený dokument, ktorý vošiel do dejín ako Žilinská dohoda, pričom bol podporený delegátmi šiestich politických strán. Predmetnú dohodu podpísalo 22 slovenských politických predstaviteľov, zastupujúcich rozhodujúce množstvo slovenských voličov, okrem komunistov. Títo delegáti podporovali zámer Hlinkovej slovenskej ľudovej strany na vydanie ústavného zákona o autonómii Slovenska.

Zmienení delegáti žiadali vydanie vládnej moci a výkonnej moci na Slovensku do rúk slovenskej vlády, ktorú mal zostaviť Mons. Dr. J. Tiso. Pražská vláda vzala Žilinskú dohodu na vedomie. Mons. Dr. J. Tiso bol dňa 6. októbra 1938 vymenovaný touto vládou za ministra pre správu Slovenska, a nasledujúci deň boli vymenovaní ďalší štyria slovenskí ministri. Tak došlo k vytvoreniu prvej vlády autonómneho Slovenska, ktorá v zmysle Žilinskej dohody prevzala vládnu moc a výkonnú moc na Slovensku.

Tvrdou ranou pre Slovensko v týchto nových podmienkach bola Viedenská arbitráž zo dňa 2. novembra 1938. Nemecko a Taliansko prinútili Česko-Slovensko vzdať sa rozsiahlych oblastí južného Slovenska v prospech Maďarska, na ktorom bývalo 854 217 obyvateľov, z ktorých maďarskej národnosti bolo len 47 %. Slovensko stratilo 8 celých okresov a časti ďalších 20 okresov, vrátane miest Senec, Galanta, Nové Zámky, Levice, Komárno, Lučenec, Rimavská Sobota, Rožňava a Košice.

Mons. Dr. J. Tiso ako slovenský ministerský predseda v tejto súvislosti protestoval a odmietal podpísať protokol o rozhodnutí veľmocí vo Viedni. Až po veľkom naliehaní ministra zahraničných vecí F. Chvalkovského podpísal protokol. Súčasne vyhlásil, že slovenskému národu sa udialo násilie a že sa vyjednávalo bez Slovákov. Vo svojom rozhlasovom prejave po návrate do Bratislavy konštatoval s dojatím a smútkom:

„Osudy národa slovenského dostali sa do slovenských rúk vo chvíli, keď dvadsaťročná politika priniesla štát k úplnému rozkladu, tak na poli vnútornom, ako aj – a to predovšetkým – na poli medzinárodnom. Slovenská vláda mala možnosť zachrániť len to, čo sa ešte pre slovenský národ zachrániť dalo. Na poli medzinárodnom museli sme napäť všetky sily, aby sme pre národ slovenský zachránili takú územnú základňu, na ktorej môžeme sa v každom ohľade vyvíjať.“

Vojenský zásah proti slovenskej autonómii a rokovanie v Berlíne

Českí generáli vyhlásili dňa 9. marca 1939 stanné právo v jednotlivých krajoch Slovenska, obsadili kľúčové pozície verejnej správy a zatkli 260 vedúcich predstaviteľov slovenského autonomistického hnutia vrátane poslancov s parlamentnou imunitou. Keďže Bedřich Homola (1887 – 1943), český generál, podpísal vyhlášku o výnimočnom stave a ustanovil sa za vykonávateľa všetkej správnej a súdnej moci, zmienená udalosť získala označenie „Homolov puč“.

Mons. Dr. J. Tiso sa dozvedel počas nasledujúceho dňa vo svojej kláštornej cele v Bratislave, že Dr. Emil Hácha (1872 – 1945), prezident Česko-Slovenska, ho zbavil úradu predsedu vlády Slovenskej krajiny. Na čelo novej slovenskej vlády bol vymenovaný Karol Sidor (1901 – 1953), slovenský politik, ktorý bol pod silným tlakom nemeckých predstaviteľov, aby vyhlásil samostatnosť Slovenska.

Keďže vyhlásenie samostatnosti Slovenska nebolo v programe Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, K. Sidor odmietol toto vyhlásenie. A. Hitler reagoval na túto skutočnosť tak, že veľmi naliehavo pozval Mons. Dr. J. Tisa na rokovanie do Berlína.

Mons. Dr. J. Tiso rokoval s A. Hitlerom v Berlíne dňa 13. marca 1939. A. Hitler hovoril, že Česi ohrozujú poriadok a pokoj v Európe, čo on nemôže viac dovoliť. Pripísal si zásluhu za to, že Maďarom znemožnil zaujať Slovensko v jeseni 1938. Teraz sa sklamal aj v Slovákoch, lebo vidí, že aj v Bratislave vládne starý benešovský duch.

A. Hitler povedal, že ak Slováci neprejavia, že chcú žiť svojím samostatným životom, nebude sa Slovákov zastávať. Po predložení informácie, že maďarské vojská sa pohybujú smerom na slovenské hranice, A. Hitler naliehal, aby Mons. Dr. J. Tiso zaujal okamžité rozhodnutie vo veci slovenskej samostatnosti. Ak by sa Slováci nechceli odlúčiť od Prahy, v takom prípade by Nemecko ponechalo Slovákov vlastnému osudu.

Napriek obrovskému nátlaku najsilnejšieho diktátora vtedajšieho sveta, Mons. Dr. J. Tiso prejavil veľkú rozvahu, a sám nezaujal žiadne konkrétne stanovisko. Následne hneď po rokovaní s A. Hitlerom požiadal telefonicky Dr. E. Háchu, prezidenta Česko-Slovenska, o zvolanie Slovenského snemu na nasledujúci deň, 14. marca 1939.

Vyhlásenie slovenskej samostatnosti v roku 1939

Mons. Dr. J. Tiso vystúpil dňa 14. marca 1939 v Slovenskom sneme hneď po tom, čo K. Sidor, predseda slovenskej vlády, vzhľadom na zahraničnú situáciu, podal demisiu v mene celej vlády. Po tomto obsiahlom prejave Mons. Dr. J. Tisa, zhrňujúcom aj obsah rokovaní v Berlíne, Dr. Martin Sokol (1901 – 1957), predseda Slovenského snemu, vyhlásil hlasovanie o tom, či Snem Slovenskej krajiny je za samobytný Slovenský štát alebo nie.

Všetkých 57 prítomných poslancov prejavilo povstaním svoj súhlas. Dr. M. Sokol následne zazvonil a vyhlásil: „Zisťujem, že Slovenský snem Slovenskej krajiny, ako jediný kompetentný orgán politickej vôle suverénneho slovenského národa, uzniesol sa, že je za samostatný Slovenský štát.“ Zhromaždenie poslancov snemu spečatilo tento výrok predsedu snemu hymnou „Hej, Slováci“.

Takto došlo dňa 14. marca 1939 k vyhláseniu slovenskej samostatnosti. Slovenský snem následne schválil Zákon o samostatnom Slovenskom štáte. Predsedníctvo snemu vymenovalo prvú vládu Slovenského štátu, ktorej predsedom bol Mons. Dr. J. Tiso, ktorý vzhľadom na neexistujúcu ústavu štátu s vymedzením hlavy štátu, zastával dočasne aj túto pozíciu.

Mons. Dr. J. Tiso vo svojom rozhlasovom prejave, zo dňa 14. marca 1939, konštatoval:

„Náš Slovenský štát nezrodil sa z nenávisti, ale z veľkej lásky k svojeti a z odhodlanej vôle pracovať a obetovať za svoj ideál. Nech nás všetkých vedie predovšetkým táto myšlienka. (…) Nie krv tečie po stopách našej slovenskej slobody, nie plienenie a rabovačka je sprievodcom nášho politického postupu, ale radostná nálada, povýšená myseľ a disciplinovaná súdržnosť všetkých. (…) Duch Boží nech vznáša sa nad naším štátom, duch kresťanský nech vedie nás všetkých vo všetkom našom počínaní, aby rástol, mohutnel a prekvital slovenský národ v samostatnom Slovenskom štáte!“

Nemecko, Maďarsko a Poľsko oznámili formálne uznanie novému štátu veľmi promptne. Štátny sekretariát Svätej stolice reagoval taktiež pozitívne. Následne prišlo uznanie aj zo strany Talianskeho kráľovstva, a napokon aj zo strany ďalších vyše 30 štátov vrátane Sovietskeho zväzu. Spojené štáty americké neuznali tento nový štát.

Mons. ThDr. Jozef Tiso pri obrane slovenskej štátnosti

A. Hitler a jeho armáda obsadila územie Čiech a Moravy dňa 15. marca 1939. Súčasne však došlo k prieniku nemeckých vojsk aj na územie Slovenska, a to do Považia. Prof. JUDr. Ferdinand Ďurčanský (1906 – 1974), vtedajší slovenský minister zahraničných vecí, protestoval proti zmienenému nemeckému postupu a nemecký konzul hlásil vec hneď do Berlína.

Mons. Dr. J. Tiso poslal krátky telegram A. Hitlerovi, zo dňa 15. marca 1939, v ktorom požadoval ochranu samostatnosti Slovenského štátu. A. Hitler vo svojom telegrame Mons. Dr. J. Tisovi, zo dňa 16. marca 1939, potvrdil, že Nemecká ríša preberá ochranu Slovenského štátu. Predmetný telegram možno považovať za formálny dokument uznania novej štátnosti.

A. Hitler pozval Mons. Dr. J. Tisa na rokovanie počas svojho pobytu vo Viedni dňa 18. marca 1939. Pri tomto rokovaní došlo k dramatickej scéne. Mons. Dr. J. Tiso v prítomnosti A. Hitlera a nemeckých generálov nahliadol do veľkej vojenskej mapy, v ktorej bola vyznačená veľká časť slovenského územia s takmer celým Považím, ktoré malo byť obsadené. Mons. Dr. J. Tiso vyhlásil:

„Slovensko nedávno stratilo už toľko územia, že žiaden slovenský politik nemôže viac odsúhlasiť stratu ani piade slovenskej zeme. Odpusťte, ale ja o tom nemôžem ani diskutovať. Musím sa porúčať.“

Mons. Dr. J. Tiso následne požiadal vojenského sluhu, aby mu podal jeho odložený klobúk. Podľa spomienok prítomného bývalého rakúskeho generála nebolo vylúčené, že človek ako A. Hitler by nariadil bezprostrednú likvidáciu takého oponenta.

Zjavne zaskočený diktátor, ktorého odvážny postoj slovenského katolíckeho kňaza vyviedol zo zvyku prijímať len servilné postoje pokorených politikov, prišiel k odchádzajúcemu Mons. Dr. J. Tisovi, chytil ho za rameno a povedal mu, že na mape sú len požiadavky jeho generálov. A. Hitler povedal:

„Zo Slovenska nechcem ani piaď zeme. Tu na Slovensku Slováci musia sa uplatňovať a rozvíjať po svojom: národne, kultúrne a hospodársky. Ručím za plnú samostatnosť a garantujem hranice Slovenska. Historické hranice Slovenska sú a zostanú navždy nezmeniteľné. Nad Slovenskom držím ochrannú ruku a nikto na svete nesmie kradmou rukou siahnuť na územie Slovenska, na slovenský štát, kde Slováci budú žiť plným svojským životom.“

Mons. Dr. J. Tiso reagoval na tieto slová A. Hitlera slovami:

„Ak dovolíte, ja si tieto vaše pre nás nesmierne dôležité slová zapíšem.“

Mons. Dr. J. Tiso vytiahol svoj vreckový denník, ktorý nosil vždy pri sebe, a zapísal slová A. Hitlera do tohto denníka, pričom pri zapisovaní si opakoval tieto slová nahlas. Po stručnom potvrdení nemeckého diktátora, vyjadreného slovami „Ja wohl“, sa Mons. Dr. J. Tiso následne vrátil k rokovaciemu stolu.

„Svojský život Slovákov“ v roku 1939 a súčasná strata identity

Vyššie zmienený výrok A. Hitlera sľubujúci „plný svojský život Slovákov“ je potrebné vnímať realisticky, teda aj so zohľadnením nemeckého nátlaku na presadzovanie morálne neprijateľných protižidovských opatrení aj na Slovensku. Prvá Slovenská republika (1939 – 1945) predstavovala napriek tomu štát, ktorý poskytol Slovákom relatívne pokojný život a hospodársky rozmach spojený s budovaním slovenskej národnej a štátnej identity.

Nepriatelia slovenskej štátnosti z roku 1939 hanlivo označujú tento štát ako „vojnový štát“. Zabúdajú však na skutočnosť, že práve tento štát spočíval na ústavne zakotvených kresťanských základoch, ktoré vylučovali štátom podporované šírenie komunistickej alebo nacistickej ideológie. Vo vtedajšej búrlivej dobe to nebola žiadna samozrejmosť. Napríklad v Protektoráte Čechy a Morava (1939 – 1945) boli vykonané mnohé popravy nepriateľov existujúceho politického režimu, a to aj gilotínou.

Slovensko bolo po skončení druhej svetovej vojny (1939 – 1945) prinútené pod tlakom „osloboditeľov“ byť súčasťou obnoveného Česko-Slovenska, v ktorom vládla komunistická diktatúra. Mons. Dr. J. Tiso bol popravený v politickom procese v roku 1947. Mnoho významných slovenských osobností, spojených so slovenskou štátnosťou z roku 1939, najmä katolíkov, bolo prenasledovaných, väznených alebo prinútených k doživotnému pobytu v zahraničí.

Súčasné Slovensko je súčasťou Európskej únie, ktorá postupne a dlhodobo obmedzuje členské štáty vo všetkých prejavoch národnej a štátnej suverenity. Preto aj súčasný Slovák postupne zabudol na význam slov „slovenská armáda“, „slovenská mena“, a vôbec akákoľvek „samostatná slovenská politika“. Slovensko je v područí zahraničného kapitálu a stratilo potravinovú sebestačnosť.

Najmä kresťanské vnímanie rodiny, spoločnosti a štátu je stále viac nežiaduce podľa predpisov a rozsudkov mocenských orgánov Európskej únie. Posledné zvyšky kresťanských koreňov musia uvoľniť miesto pohanskej bezbožnosti alebo nekresťanským kultom. Slovenský katolík môže dospieť k záveru, že vyššie zmienený „svojský život Slovákov“ bol v najvyššej miere realizovaný doteraz práve v podmienkach prvej Slovenskej republiky.

Vznik slovenskej štátnosti v roku 1939 ako dar Božej prozreteľnosti slovenskému národu je možno práve preto neustále znevažovaný zbabelými služobníkmi cudzích mocností. Významné politické a cirkevné osobnosti, ktoré pôsobili v tomto štáte, sú vymazávané zo slovenského povedomia a hanobené. Práve tieto osobnosti sú totiž skutočnými zakladateľmi slovenskej štátnosti. Práve tieto osobnosti nastavujú kritické zrkadlo mnohým súčasným zradcom Boha, svojho národa a štátu, ktorí priviedli Slovensko do absolútneho hospodárskeho a politického područia a do mravného rozkladu.

Súčasné temné mocnosti pripravili aj pre slovenský národ tragickú rolu pokusného morčaťa v laboratóriu šialených sociálnych experimentov. Zdá sa však, že súčasní Slováci nevnímajú toto nebezpečenstvo straty kresťanskej, národnej a štátnej identity tak, ako ho vnímali Slováci v období pred rokom 1939. Možno aj preto, že súčasní Slováci zabudli na život podľa hesla Mons. A. Hlinku: „Za Boha život, za národ slobodu“.

PDF (formát pre tlač)