Predreformačné Uhorsko a jeho cesta ku katolíckej reforme (prvá časť)

Ondrej Nosko
11. novembra 2026   Slovensko   Slovenské dejiny

Ruka v ruke s ideami humanizmu a renesancie začali do Uhorska postupne prenikať aj nové myšlienkové prúdy reformácie. Tieto prúdy sa v krajine šírili pomerne rýchlo, a to v dôsledku viacerých navzájom prepojených faktorov. Významnú úlohu zohrala vnútorná kríza katolíckej Cirkvi, ktorá sa prejavovala narušením jej tradičných štruktúr, ako aj blízke kontakty nemeckého obyvateľstva Uhorska s nemeckými krajinami, odkiaľ reformácia pôvodne pochádzala. Spisy Martina Luthera sa v Uhorsku objavili len tri roky po jeho prvom verejnom vystúpení. Už na konci roka 1520 bolo v Budíne zachytených niekoľko exemplárov jeho traktátu O babylonskom zajatí. Lutherove texty sa bežne šírili predovšetkým medzi nemeckým meštianstvom. Práve tento stav bol v predmoháčskom období jediným uhorským stavom, ktorý sa s reformáciou stotožnil. Reformačné tlače z Nemecka prinášali po nemecky hovoriaci obchodníci. Okrem nich však idey reformácie do krajiny prenášali aj študenti a učitelia prichádzajúci z Nemecka, z Čiech, z Moravy a zo Sliezska.

Prvými centrami reformácie sa stali mestá v Sedmohradsku. Predovšetkým v Sibiňi sa podľa dochovaných údajov už roku 1519 objavovali kázne v reformačnom duchu. Prostredníctvom šopronských františkánov sa reformačné myšlienky začali hlásať od roku 1522. Na území dnešného Slovenska sa reformácia ujímala predovšetkým v banských mestách, ďalej v mestách na východnom Slovensku, konkrétne v Levoči a Bardejove, ako aj v mestách na strednom Považí, konkrétne v Žiline a Trenčíne. V týchto oblastiach prichádzali vplyvy najmä z českých krajín. Reformácia mala svoje zázemie aj priamo na kráľovskom dvore.

Martin Luther utešoval kráľovnú vdovu Máriu po bitke pri Moháči osobným listom. Nebolo to náhodné, lebo reformačné myšlienky sa ešte pred moháčskou katastrofou hlásali na kráľovskom dvore verejne. Pripomeňme, že Mária Habsburská čítavala Lutherove spisy, udržiavala kontakt s rôznymi humanistami a jej dvorným kazateľom bol Ján Henkel, priateľ Filipa Melanchtona. Pamiatkou na tento úzky kontakt ostáva pieseň č. 501 v Evanjelickom spevníku „Akže musím svoj kríž nosiť“ (v nem. origináli „Mag ich Unglück nicht widerstehn“), ktorej autorkou bola práve kráľovná-vdova Mária. Ide o smútočnú pieseň zloženú na počesť jej nebohého manžela Ľudovíta II. Jagelovského. Melódiu k piesni dal zložiť Juraj Brandemburský a preklad do dobovej slovakizovanej češtiny (bibličtiny) zabezpečil Daniel Krman.

Aj súkromná náklonnosť mladej kráľovnej k tomuto teologickému učeniu umožnila, že sa reformačné idey postupne uplatňovali i v ďalších slobodných kráľovských a banských mestách. Luther si navyše pravidelne písal s viacerými uhorskými magnátmi, ako aj s mestskými vzdelancami a intelektuálmi.

Šírenie reformácie výrazne uľahčovali viaceré dobové okolnosti. Patrila k nim občianska vojna, trvalé turecké nebezpečenstvo, prítomnosť nemeckých žoldnierov a najmä oslabenie cirkevnej hierarchie po bitke pri Moháči. V tejto bitke zahynuli obaja arcibiskupi a päť biskupov. Duchovnú službu nemeckým žoldnierom v pohraničných pevnostiach vysluhovali protestantskí kazatelia. Preláti, ktorí stáli na strane Jána Zápoľského, sa sústredili na diplomatické úlohy v zahraničí a na zdĺhavé rokovania. V dôsledku toho im na pôsobenie vo vlastných diecézach neostával takmer žiadny čas.

Panovník si v danej situácii nemohol dovoliť tvrdo zakročiť proti reformácii. Jeho pozíciu totiž neustále oslabovali boje s Osmanmi. Navyše v rámci politického zápasu so Zápoľským sa katolícky kráľ Ferdinand musel opierať aj o protestantské mestá a šľachticov, prípadne o vojenské oddiely, ktorých príslušníci boli protestanti. Okrem toho sa Zápoľský i Ferdinand a im naklonená šľachta zmocnili viacerých biskupských majetkov. Z týchto majetkov mohli následne financovať svoje vojenské aktivity.

Turci do polovice 16. storočia postupne obsadili viaceré uhorské diecézy a kolegiálne kapituly. Išlo konkrétne o Vacov, Kaloču, Stoličný Belehrad, Päťkostolie a Ostrihom. Biskupi v dôsledku toho stratili svoje rezidencie, kapituly, školy a majetky, teda všetky dôležité prvky fungovania diecéz. Po roku 1530 pôsobili v Uhorsku iba traja biskupi a krátko potom iba štyria. Výchova nových kňazov bola úplne ochromená, čo sa čoskoro prejavilo ich akútnym nedostatkom. Aj univerzity vo Viedni a v Krakove v tomto období inklinovali k luteranizmu. V rokoch 1573 až 1596 bol dokonca post ostrihomského arcibiskupa neobsadený. Z vyššej katolíckej hierarchie konvertovali na protestantizmus napríklad päťkostolský biskup Andrej Dutit, a to až po Tridentskom koncile, ďalej spišskí prepošti Ján Horvát z Lomnice a František Báči, ako aj veľkovaradínsky prepošt František Rédei.

Reformácia sa ako fenomén stala pre šľachtu nielen náboženskou, ale i politickou otázkou. „Nová cirkev“ sa totiž ukázala ako účinný mocenský nástroj v jej rukách. Aj preto sa k nej začali šľachta a meštianstvo pridávať a jej vyznávanie brániť v zmysle ochrany náboženskej slobody. Medzi poddanými sa reformácia šírila predovšetkým pod tlakom zemepanskej vrchnosti. Medzi jej najhorlivejších podporovateľov v Uhorsku patrili významné magnátske rody, respektíve niektorí ich príslušníci. Išlo napríklad o Balašovcov, Bánfiovcov, Bátoriovcov, Bebekovcov, Čákiovcov, Dragfiovcov, Kostkovcov, Peréniovcov, Radvanskovcov, Révaiovcov, Törökovcov a Turzovcov.

Hoci pre toto turbulentné obdobie boli v Uhorsku typickí potulní radikálni kazatelia a prejavovala sa výrazná vieroučná rôznorodosť a neorganizovanosť, najviac prívržencov si v krajine napokon získala umiernená reformácia. Táto forma ideovo vychádzala z augsburského vyznania z roku 1530. Prikláňala sa k nej väčšia časť šľachty, meštianstva i poddaných. Roku 1546 sa v Prešove uskutočnila prvá synoda luteránskych zborov, teda evanjelických zborov augsburského vyznania, v Hornom Uhorsku. Horné Uhorsko v tomto kontexte označovalo územie Hornouhorského hlavného kapitanátu, teda oblasti východne od Liptovskej, Zvolenskej a Novohradskej stolice. Išlo o trinásť stolíc dnešného východného Slovenska a priľahlých častí Podkarpatskej Rusi, Maďarska a Rumunska.

Na synode sa zúčastnili duchovní i svetskí vyslanci z piatich hornouhorských slobodných kráľovských miest a vidiecki kazatelia zo Spiša a Šariša. Evanjelickí veriaci zostali až do konca 16. storočia pod autoritou katolíckych biskupov a kapitúl. Pravidelne im platili desiatky i ostatné poplatky. Ich spolužitie s katolíkmi bolo v tomto období viac-menej bezkonfliktné. Príslušníci uhorskej politickej elity boli v tom čase z veľkej väčšiny tiež protestantského vierovyznania. Tento stav trval až do roku 1610, keď sa na synode v Žiline a následne roku 1614 v Spišskom Podhradí inštitucionalizovala uhorská evanjelická cirkev augsburského vyznania.

Radikálne reformačné a revolučné sektárske smery boli systematicky potierané. Patrilo k nim zwingliánstvo, novokrstenectvo a antitrinitárstvo, ktoré popieralo božskú podstatu Ježiša Krista, a teda existenciu Najsvätejšej Trojice. Hoci sa tieto smery, podobne ako Lutherovo učenie, primárne opierali o Bibliu, vo svojej vierouke boli ešte vyhranenejšie. Zwingliánstvo, pomenované podľa jeho zakladateľa Ulricha Zwingliho, sa vyznačovalo čisto symbolickým chápaním Večere Pánovej, odstránením omše, všetkých obradov a žehnaní, ako aj obrazov z kostolov. Ďalej sa vyznačovalo zrušením kláštorov a prechodom cirkevnej duchovnej jurisdikcie na svetské súdy. Na východnom Slovensku sa vyskytovalo aj sakramentárstvo, ktoré sa vyznačovalo rozdielnym chápaním sviatostí. V skutočnosti išlo o kryptokalvínov, ktorí sa prezentovali ako prívrženci Lutherovej reformácie. V prvej polovici 16. storočia, napríklad roku 1548, snem prijímal zákony proti heretikom, novokrstencom, teda anabaptistom, ktorí presadzovali krst dospelých namiesto krstu detí, a proti kalvínom. Ferdinand I. nariadil, aby kráľovskí vizitátori v jednotlivých farnostiach zistili, aké vierovyznania sa v daných sídlach nachádzajú. Proti novokrstencom a zwingliánom sa malo podľa kráľovského nariadenia postupovať radikálne.

Aby sa ostatní protestanti vyhli podozreniu z náboženského radikalizmu a zároveň aby sa určili odlišnosti od dovtedajšieho učenia katolíckej Cirkvi, vypracovali tri mestské zväzy svoje vlastné vyznania viery. Išlo o priamu reakciu na kráľovské nariadenie z roku 1548. Na tomto mieste treba pripomenúť, že v rokoch 1545 až 1563 sa konal Tridentský koncil, ktorý riešil práve vieroučné spory. Mnohé konfesijné a vieroučné otázky preto v tom čase ostávali otvorené a nejednoznačné. Celkový obraz šírenia reformácie v Uhorsku tak bol výsledkom zložitej súhry náboženských, politických, sociálnych a vojenských faktorov, ktoré spoločne vytvárali podmienky pre relatívne rýchle a hlboké prenikanie nových reformačných ideí do rôznych vrstiev uhorskej spoločnosti.

(Pokračovanie)

PDF (formát pre tlač)