Peter Prídavok – neúnavný bojovník za slovenské práva v exile. Na margo 60. výročia jeho úmrtia

Beáta Katrebová Blehová
16. februára 2026   Slovensko   Slovenské dejiny, Slovenské osobnosti

Pamäťová politika slovenskej spoločnosti vie byť veľmi selektívna. Niektoré osobnosti si pripomíname neustále, najmä tie, ktoré patria do tzv. demokratického tábora, niektoré vôbec. Platí to aj o osobnostiach, ktoré svoj pohnutý život museli z rôznych príčin prežiť v exile. Slovenská spoločnosť zvlášť rada zabúda na tých, ktorí svetonázorovo patrili ku konzervatívno-katolíckemu táboru a častokrát nesúhlasili s koncepciou československej štátnosti.

Peter Prídavok je excelentným príkladom človeka s výborným vzdelaním, intelektom, rozhľadom, súc vedúcou osobnosťou slovenského exilu v Londýne. Na Slovensku o ňom málokto niečo vie, pritom bol to práve on, kto sa postavil plánom československého exilu v Londýne za pomoci Sovietskeho zväzu obnovovať „ľudovodemokratické“ Československo a neskôr v počiatočnom období studenej vojny mal nemalú zásluhu na kreovaní slovenského vysielania BBC, ktoré spomedzi západných staníc patrilo medzi najkvalitnejšie. Skúsme si teda aspoň týmto príspevkom na margo 60. výročia jeho úmrtia pripomenúť jeho osobnosť a dielo.

Katolícky intelektuál, novinár, spisovateľ, prekladateľ, redaktor slovenského vysielania BBC, exulant – to sú v skratke prívlastky, ktoré charakterizujú dielo a osobnosť dnes už takmer úplne zabudnutého neúnavného bojovníka za slovenské práva, Petra Prídavka. Narodil sa 27. novembra 1902 v obci Stankovany pri Ružomberku a už v mladosti pocítil Božie volanie, keď po maturite na banskobystrickom gymnáziu vstúpil do kňazského seminára v Spišskej Kapitule. Rozpoznajúc jeho kvality ho spišský biskup Ján Vojtaššák poslal na teologické štúdium na Univerzitu v Innsbrucku, kňazskú formáciu získal v známom kolégiu Canisianum pod vedením jezuitov. Štúdium však nedokončil, ťažko ochorel na tuberkulózu. Počas liečby v Južnom Tirolsku, keď sa očakávalo, že chorobe podľahne, sa na orodovanie kapucínskeho Pátra Pia z Pietrelciny, náhle uzdravil. Samotný Prídavok svoje uzdravenie pripisoval nadprirodzenému zásahu.

Hoci v príprave na kňazské povolanie už nemohol pokračovať, katolíckej Cirkvi a jej Magistériu zostal verný až do smrti a jeho život – i keď sa neskôr oženil – pripomínal život askétu. Vyštudoval klasické a slovanské jazyky na Karlovej Univerzite v Prahe a svoje vynikajúce jazykové znalosti zúročil v prekladoch Svätého písma a katolíckej literatúry. Pripravil dodnes najlepší slovenský preklad známeho katolíckeho diela Tomáša Kempenského Nasledovanie Krista, ktoré vyšlo v niekoľkých vydaniach. Bol autorom vyše tridsiatich učebníc pre slovenské školy a zberateľom ľudových rozprávok.

Ako človek s mimoriadnym nadaním pre písané slovo sa živil novinárčinou, pôsobil v redakcii Slováka, avšak v tridsiatych rokoch odišiel do Prahy, kde pracoval pre tlačový orgán agrárnickej strany. V tomto období sa zblížil s Milanom Hodžom predsedom československej vlády, s ktorým neskôr spolupracoval aj v exile. Po vyhlásení autonómie sa stal vedúcim Slovenskej tlačovej kancelárie. Po vypuknutí druhej svetovej vojny v septembri 1939 z dôvodov politickej opozície voči slovenskej vláde odišiel do exilu. Jeho dramatický odchod cez Juhosláviu do Francúzska mal ešte inú príčinu – bol totižto presvedčený, že vo vznikajúcom protinacistickom odboji majú mať zastúpenie aj slovenskí katolíci. Takto to písal v liste Karolovi Sidorovi, v tom čase slovenskému vyslancovi pri Svätej stolici, s ktorým viedol čulú korešpondenciu.

Prídavok v parížskom exile ponajprv pracoval za obnovenie Československa na federatívnom základe. Jeho spolupráca s Hodžom, s ktorým zakladal Slovenskú národnú radu v Paríži, však mala protibenešovské zameranie. V exile sa zblížil so skupinou okolo generála Leva Prchalu, najvyššieho armádneho predstaviteľa v medzivojnovom Československu, ktorý bol presvedčený, že Československo nemalo v septembri 1938 kapitulovať, ale malo sa brániť. S generálom Prchalom Prídavok spolupracoval aj po skončení vojny už v rámci protikomunistického odboja.

V období, ktoré po kapitulácii Francúzska v živote Petra Prídavka nasledovalo (útek do Veľkej Británie, kde bol denuncovaný Benešovými agentmi a desať mesiacov internovaný v záchytných táboroch), prehodnotil svoj postoj k obnoveniu Československa. Pod vplyvom Karola Sidora sa stal nekompromisným stúpencom štátnej samostatnosti Slovenska. Podobne prehodnotil spoluprácu s Hodžom, ktorého po vstupe do československej exilovej vlády v Londýne obvinil zo zrady slovenských záujmov. V otvorenom liste zo 7. októbra 1943, ktorý uverejnili všetky relevantné americko-slovenské časopisy, Hodžovi vytkol jeho nestály charakter, množstvo politických chýb z medzivojnového a exilového pôsobenia, podkladanie sa Benešovi, kladenie osobných záujmov nad záujmy národa a napokon snahy o obnovenie Československa, ktoré podľa Prídavka patrilo nenávratne do minulosti a ako také bolo už len predmetom pre historika.

Zlá skúsenosť s politickým establišmentom v okolí Beneša a ťažké začiatky na britskej pôde nedonútili Prídavka kapitulovať. Po prepustení zo záchytných  táborov sa pustil do činorodej činnosti. Nadviazal kontakty s poľskou exilovou vládou a cez poľských diplomatických kuriérov udržiaval styk so Sidorom v Ríme, od ktorého dostával dôležité informácie z prostredia Rímskej kúrie. Zblížil sa s hlavným redaktorom britského katolíckeho týždenníka The Catholic Herald, katolíckym intelektuálom a presvedčeným antikomunistom Michaelom de la Bédoyèrom. Do týždenníka začal prispievať originálnymi príspevkami, v ktorých otvorene kritizoval zlyhania ex-prezidenta Beneša a jeho silnejúceho pro-sovietskeho kurzu. Nadväzoval politické kontakty na spojeneckých diplomatov, bol činný v Stredoeurópskom federálnom klube, ktorý vytváral spoločnú platformu pre stredoeurópsky exil pod poľským vedením a nadväzoval na koncepciu tzv. Intermaria (štáty medzi Nemeckom a Ruskom ako aj Baltickým a Jadranským morom), intenzívne spolupracoval s americkými Slovákmi, pre ktorých sa stal kľúčovým informátorom s potenciálom ovplyvniť ich postoje k slovenskej otázke.

Prídavkovo protibenešovské stanovisko bolo zásadné a vo svojej podstate nadväzovalo na tradíciu slovenského autonomistického hnutia z medzivojnového obdobia. V londýnskom exile neuznával legitimitu československej exilovej vlády, ktorú označil za jedinú ilegálnu vládu na spojeneckej pôde. Rovnako neuznával legitimitu Beneša ako prezidenta, pretože Beneš v októbri 1938 na svoj prezidentský úrad abdikoval a v exile mal podľa Prídavka použiť „naivný trik na ošmeknutie Spojencov“. Bol presvedčený, že Česko-Slovensko v marci 1939 zaniklo a jeho povojnové obnovenie bolo v protiklade so slovenskými záujmami.

Kritizoval koncepciu jednotného československého národa, ktorú prirovnal k teórii nadradenosti nemeckého národa vychádzajúcej z ideológie nemeckého národného socializmu. Beneša nazval „zanovitým a zatvrdilým zločincom“, ktorý namiesto toho, aby „ľutoval zločiny svojho bývalého režimu popáchané proti slovenskému národu“, sa vyhrážal, že „ich bude páchať v miere ešte zvýšenej“. Prídavok je autorom vety, ktorá sa stala súčasťou slovenského ľudového žargónu a ako vtip sa šíri dodnes: „O plány u Beneša nikdy nebola núdza. Jeho najpovestnejší plán bol ten z roku 1938 – aero-plán.“

Bezprostredným podnetom na vznik Slovenskej národnej rady v Londýne bolo podpísanie československo-sovietskej zmluvy o priateľstve a spolupráci v decembri 1943. Zmluva vyvolala v stredoeurópskych (najmä poľských) exilových kruhoch v Londýne zdesenie a viedla ku kritickejšiemu postoju voči Benešovmu exilu zo strany britskej vlády. To znamenalo, že britskí vládni politici začali byť vnímavejší aj voči Benešovým kritikom, medzi ktorých Prídavok patril. Slovenská národná rada v Londýne si vytýčila za cieľ zachovanie slovenskej štátnosti a vybudovanie povojnového demokratického poriadku. Pre dosiahnutie tohto cieľa sa opierala o večné a nemenné zásady kresťanskej etiky, Atlantickú chartu a Štyri slobody deklarované prezidentom USA Franklinom D. Rooseveltom. Britské vládne kruhy reagovali priaznivo a koncom februára 1944 Prídavka navštívil úradník britského ministerstva vnútra, aby mu oznámil, že organizácia požíva ochranu ministerstva.

Prídavok, ako jeden z mála dobre informovaných Slovákov žijúcich v období vojny a po jej skončení v zahraničí, si dobre uvedomoval, že obnovením Československa s prezidentom Benešom na čele nastal v dejinách Slovenska bezprecedentný zlom, ktorý sa dotýkal všetkých oblastí spoločensko-politického života. Nový režim charakterizoval ako „novodobé otroctvo“, aké v histórii Slovenska nemalo obdoby. Presadzoval názor, aby víťazné veľmoci uplatnili právo národov na samourčenie a umožnili Slovákom v plebiscite slobodne sa rozhodnúť o svojej budúcnosti. V bezprostrednom povojnovom období sa jeho úsilie sústredilo na riešenie akútnej situácie slovenských utečencov, ktorých mimoriadne ťažká a zložitá sociálna a politická situácia si vyžadovala prvoradú pozornosť.

Druhým imperatívom povojnového obdobia sa stala otázka naštartovania spoločnej zahraničnej akcie. Tieto témy tvorili podstatnú časť Prídavkovej korešpondencie so Sidorom, ako aj s inými prominentnými slovenskými povojnovými utečencami a podobne funkcionármi slovensko-amerických krajanských organizácií. Povojnová spolupráca medzi Prídavkom a Sidorom napokon vyústila na jeseň 1948 do založenia Slovenskej národnej rady v zahraničí. Hlásila sa k myšlienke nezávislého demokratického Slovenska vo federalizovanej Európe a bojovala za jeho oslobodenie spod komunizmu. V jej radoch účinkovala elita slovenského politického života, ktorá sa v rokoch 1945 – 1948 rozhodla pre exil. Bola organizáciou pôsobiacou takpovediac v celom slobodnom svete všade tam, kde po roku 1945 vznikli centrá slovenskej diaspóry. Patrila medzi najúspešnejšie organizácie slovenského exilu v počiatočnom období studenej vojny.

Československý komunistický režim s radikálne nepriateľským postojom voči slovenskému exilu sui generis robil všetko preto, aby jej činnosť znemožnil, jej vedúcich činiteľov zastrašil, cez rôzne kampane a diskreditačné útoky rozhádal a zasial nedôveru do jej radov, a neštítil sa ani fyzicky odstrániť jedného z najúspešnejších reprezentantov slovenského exilu Matúša Černáka, vedúceho mníchovskej pobočky Slovenskej národnej rady v zahraničí, ktorého za pomoci nastraženej listovej bomby v júli 1955 zavraždil.

V roku 1952 sa Prídavok stal riadne plateným redaktorom slovenského vysielania BBC. Z tohto dôvodu sa musel vzdať funkcie generálneho tajomníka Slovenskej národnej rady v zahraničí. Ako redaktor BBC sa špecializoval na kultúrne, literárne a náboženské témy. Zúčastnil sa II. vatikánskeho koncilu, odkiaľ vysielal reportáže v štyroch jazykoch. Vo vysielaniach sa zameriaval na kultúrne, literárne a náboženské témy. Jeho hlas sa stal známym nielen v slovenskom zahraničí, ale aj na Slovensku. Zomrel náhle, dňa 15. februára 1966 vo veku 63 rokov. Pohrebnú reč predniesol vedúci stredoeurópskeho oddelenia BBC Gregory McDonald. Pochovaný je v Londýne, v časti Finchley. Časť jeho bohatej a vzácnej knižnice po jeho smrti darovala manželka Mária Prídavková Slovenskému ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme, kde sa nachádza dodnes.

Zdroje:
Emília Hrabovec: Peter Prídavok – Grandseigneur slovenského exilu vo Veľkej Británii. 1. časť: Vojnové roky 1939 – 1945. In: Slovenský časopis historický, roč. V, 2025, č. 2, s. 81–124.
Beáta Katrebová Blehová: Kontakty medzi slovenským a českým exilom v okolí gen. Prchalu v rokoch 1943 – 1952. In: Slovenský časopis historický, roč. V, 2025, č. 1, s. 298–318.

PDF (formát pre tlač)