Mons. ThDr. Jozef Tiso a jeho cesta ku kňazskému povolaniu

Radomír Tomeček
16. júla 2026   Slovensko   Slovenské dejiny, Slovenské osobnosti

Mons. ThDr. Jozef Tiso (1887 – 1947), slovenský rímskokatolícky kňaz a neskorší prezident prvej Slovenskej republiky (1939 – 1945), je rozhodujúcou postavou jedného z najdôležitejších období dejín slovenského národa. Tento národ dosiahol vlastnú štátnosť práve v tomto období po dlhom čase trvajúcom celé tisícročie.

Politické zmeny po likvidácii prvej Slovenskej republiky v roku 1945, teda obnovenie Česko-Slovenska po tzv. „oslobodení Slovenska“, zasiahli hlboko do kultúrneho a náboženského života slovenského národa. Mnoho slovenských katolíkov bolo následne prenasledovaných, väznených a prinútených prežiť zvyšok života v exile.

Mons. Dr. J. Tiso patril k osobám, ktoré nový revolučný politický režim pripravil o život v politickom súdnom procese pred tzv. Národným súdom v Bratislave pod komunistickým vedením. Dôsledkom tohto tzv. „súdneho procesu“ bola hanebná justičná vražda slovenského prezidenta, ktorý bol popravený v roku 1947. Tento zločin mal zároveň hlboké politické, spoločenské a duchovné dôsledky na život Slovákov v budúcnosti, ktorí podľahli v značnej miere revolučným pokušeniam.

Vymazávanie katolíckeho prezidenta z pamäte národa

Jedným zo zmienených revolučných pokušení je snaha zbaviť sa všetkých tradičných katolíckych nositeľov posolstva o Božom primáte v živote Cirkvi, národa a štátu. Na účely vymazania týchto svedkov a politikov z pamäte národa dochádza zvyčajne najprv k znevažovaniu a hanobeniu uvedených ľudí pred príslušníkmi tohto národa.

Práve preto napríklad Divadlo P. O. Hviezdoslava v Bratislave uviedlo v roku 2025 inscenáciu „Hitlerov prezident“ autorky Ľuby Lesnej, ktorá vychádzala z knihy Madeline Vadkerty „Slovutný pán prezident“. Zmienené bratislavské pokrokové divadlo hlásilo do sveta:

„Táto hra nie je kritickou biografiou mäsiarovho syna. Je pátraním, nemilosrdným spytovaním a hľadaním dôvodov, ktoré kňaza premenili na vraha. Na človeka, stojaceho na čele malej krajinky, vedúceho „svoj národ“ cez fašistické poblúznenie k svojstojným svetlým zajtrajškom vojnového štátu.“

Nenávisť niektorých ľudí na Slovensku voči dávno popravenej hlave svojho vlastného štátu je tak hlboko zakorenená a neustále propagovaná, že zjavne presahuje aj rámec nejakého stupídneho a okrajového divadelného paškvilu. Napríklad obec Varín v okrese Žilina bola zo strany slovenskej prokuratúry dokonca šikanovaná len kvôli poukázaniu na meno Mons. Dr. J. Tisa.

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky zamietol v roku 2025 kasačnú sťažnosť obce Varín proti uzneseniu Správneho súdu v Banskej Bystrici, ktorý rozhodol, že názov „Ulica Dr. Jozefa Tisu“ je nezákonný. Podľa stanoviska prokuratúry z roku 2022 obec Varín porušovala týmto názvom ulice zákon o obecnom zriadení, keďže jej názov údajne nebol určený s prihliadnutím na významné nežijúce osobnosti, a zároveň malo ísť o názov urážajúci náboženské alebo národnostné cítenie.

Veľký paradox však spočíva v tom, že slovenský zákon č. 531/2007 Z. z., o zásluhách Andreja Hlinku o štátotvorný slovenský národ a o Slovenskú republiku, ktorý je stále účinný, uvádza v § 1:

„Andrej Hlinka sa mimoriadne zaslúžil o to, že slovenský národ sa stal štátotvorným národom.“

A práve ten Mons. Andrej Hlinka (1864 – 1938), slovenský rímskokatolícky kňaz a neskorší vodca národného hnutia, ktorý zomrel dňa 16. augusta 1938, venoval práve tomu Mons. Dr. J. Tisovi nasledovné slová na rozlúčku:

„Ja odchádzam. Vy zostanete. Prežijete veľké veci. Nech vás Pán Boh opatruje a pomáha vám, aby ste medzi týmito veľkými vecami obstáli, ako som vás videl doteraz stáť.“

Slovenské paradoxy a predstieranie boja proti progresivizmu

Hromada súčasných slovenských paradoxov a absurdít v súvislosti s postavou Mons. Dr. J. Tisa bola navýšená nedávno o ďalšie kamene. V obci Čakajovce v okrese Nitra stála socha Dr. J. Tisa, ktorá bola slávnostne odhalená za prítomnosti 1 500 Slovákov v roku 1997. Bola to jediná socha tohto slovenského prezidenta, ktorá nachádzala sa na verejnom priestranstve. Vedenie obce Čakajovce rozhodlo o odstránení tejto sochy pod tlakom slovenskej prokuratúry v októbri 2025.

Vyššie zmienené skutočnosti poukazujú na smutnú realitu súčasného Slovenska, v ktorom na politickej scéne prebieha údajný „zápas proti hrozbe progresivizmu“. Pokiaľ predstavitelia štátnej moci na Slovensku vymazávajú postavu Mons. Dr. J. Tisa z pamäte národa, predstavujú len jednu z ďalších foriem „progresivizmu“, ktorá vo svojej revolučnej rafinovanosti bravúrne predstiera „zápas za kresťanské hodnoty“.

Každý Slovák a katolík by mal súhlasiť s tézou, že bojovať proti Bohu znamená bojovať aj proti vlastnému národu, štátu a sebe samému. Mons. Dr. J. Tiso bol nesporne bojovníkom za Boha, národ a štát, ktorý odmietal kompromisy vedúce k zrade veci, za ktorú zápasil celý svoj život. A výlučne v mene tejto veci obetoval svoj život na revolučnom popravisku.

Ak možno preukázať, že Mons. Dr. J. Tiso bojoval za vec slúžiacu Bohu, národu a štátu, potom nenávistne bojovať proti nemu a proti jeho oprávnenému miestu v slovenských dejinách znamená skôr podporovať zámery diabla, otca lži (porov. Jn 8,44). Preto každý Slovák a katolík by sa mal zoznámiť s touto výnimočnou postavou slovenskej cirkvi a politiky, keďže postoj voči nej vyplýva v značnej miere z postoja voči Bohu, národu, štátu a katolicizmu.

Mons. ThDr. Jozef Tiso a jeho pôvod

Prof. Dr. Milan Stanislav Ďurica (1925 – 2024), slovenský rímskokatolícky kňaz, salezián a historik, je autorom diela Jozef Tiso (1887 – 1947). Životopisný profil, vydaného vydavateľstvom LÚČ v Bratislave v roku 2014. Uvedený autor uvádza, že priezvisko „Tiso“ je v našich podmienkach zriedkavé.

Jednou z možností pre vysvetlenie jeho výskytu na Slovensku je aktivita Františka Turza (1512 – 1576) z rodu Turzovcov, ktorý študoval v Taliansku na univerzite v Padove, a podporoval stavebný rozvoj v Bytči aj prostredníctvom talianskych odborníkov. Priezvisko „Tiso“ bolo známe v Taliansku v okolí mesta Padova už v 13. storočí. Možno považovať za preukázané, že prví Taliani prišli do Bytče za Turzovcov okolo roku 1574.

Jozef Tiso sa narodil dňa 13. októbra 1887 v obci Veľká Bytča. Zmienená obec predstavuje v súčasnosti mestskú časť mesta Bytča. Jeho otcom bol roľník a mäsiar Jozef Tiso, ktorý si vzal za manželku Teréziu Budíškovú zo starej hrnčiarskej rodiny v Bytči. Sobáš sa konal dňa 2. septembra 1884.

Rodičia J. Tisa mali troch synov (Pavol, Jozef a Ján) a štyri dcéry (Mária, Anna, Jozefa a Terézia). Najstarší syn Pavol zostal pracovať doma, ďalší dvaja synovia študovali a stali sa kňazmi. Všetky dcéry sa vydali a mali vlastné rodiny.

V tejto súvislosti možno poukázať na skutočnosť, že zjavenia Panny Márie v Portugalsku vo Fatime v roku 1917 boli zavŕšené veľkolepým slnečným zázrakom pred takmer 70 000 ľuďmi, ku ktorému došlo dňa 13. októbra 1917. Je pozoruhodné, že J. Tiso sa narodil presne 30 rokov pred dňom najväčšieho fatimského zázraku.

Pozoruhodné je aj to, že práve v roku 1947, po ďalších 30 rokoch nasledujúcich po fatimskom roku 1917, jeho život končí na popravisku rozmáhajúcej sa komunistickej diktatúry na Slovensku. Akoby fatimská misia Panny Márie našla svoje miesto priamo v strede jeho životnej cesty.

Základná škola a gymnázium v časoch maďarizácie

J. Tiso začal navštevovať základnú školu v Bytči ako takmer sedemročný v septembri 1894, keďže bol narodený v mesiaci október. Základná škola v Bytči bola v tomto období pod vplyvom maďarizácie. Vyučovanie v prvej triede prebiehalo po slovensky, avšak žiaci boli uvádzaní aj do základov maďarčiny. V druhom ročníku pribudla aj nemčina.

Pavol Trusina, učiteľ slovenčiny a nemčiny, a Alojz Brunner, učiteľ maďarčiny, spomínali na J. Tisa ako na veľmi nadaného žiaka. Chlapec sedával rád v prvej lavici. Podľa spomienok A. Brunnera jeho jediným problémom bola rozvinutá schopnosť našepkávať slabším spolužiakom, ktorú pedagógovia museli držať pod kontrolou. P. Trusina musel raz ako dobrý Slovák zašepkať do ucha J. Tisovi, ktorý vnímal realitu maďarizácie, aby nespieval v škole pieseň „Hej, Slováci“.

Po skončení štvrtého ročníka ľudovej školy nastúpil vo veku 11 rokov na gymnaziálne štúdium do Žiliny. Jeho starší brat Pavol nastúpil na zmienené štúdium jeden rok pred ním, avšak rodičia ho stiahli z tohto štúdia domov. Keďže bol zdravý a silný, lepšie vyhovoval starostlivosti o rodinnú živnosť než jeho mladší brat Jozef, ktorý bol pomerne nízkeho vzrastu.

Jozef Randík (1887 – 1969), spolužiak J. Tisa na žilinskom gymnáziu, spomínal na neho slovami:

„Jozefa profesori vyznačovali. Pán katechéta poveril ho čítaním menoslovu pri kontrole návštevy kostola. Bolo to najväčším vyznamenaním, akého žiakovi mohlo sa dostať. Vážili sme si ho všetci. Tiso vynikal nad všetkých. Mal nezvyčajný rečový talent. Latina, maďarčina a nemčina boli mu hračkou. Svojím talentom udivoval aj profesorov. Pamätám sa, ako riaditeľ Bičovský povedal raz pred celou triedou: „Uvidíte, že z tohto chlapca bude raz veľký človek“.“

Maďarizačné tendencie spôsobovali, že J. Tiso musel znášať aj také označenia od maďarčiacich profesorov počas gymnaziálneho štúdia, ako napríklad „malý pansláv“. Tieto nebezpečné označenia a podozrenia sprevádzali tohto nadaného študenta aj v ďalšom období štúdia.

Biskupský seminár v Nitre a potláčanie slovenskej identity

J. Tiso nastúpil na vyššie gymnaziálne štúdium do biskupského seminára v Nitre v roku 1902, vo vrcholnej fáze maďarizačného procesu. Gymnaziálni seminaristi bývali v budove Malého seminára, kde dostávali prísnu náboženskú výchovu. Štúdium prebiehalo na Piaristickom gymnáziu, ktoré bolo pomaďarčené podobne ako zmienený seminár.

Štúdium bolo veľmi náročné. J. Tiso nastúpil do piatej triedy, ktorá mala až 57 žiakov. Počet žiakov vo vyšších ročníkoch bol nižší a v ôsmej triede bolo len 38 žiakov. Maďarizačné snahy predstavených seminára a profesorov gymnázia znemožňovali študentom pestovať svoje národné cítenie. Nitrianski profesori zosmiešňovali maďarskú výslovnosť žiakov žilinského gymnázia, ktoré podceňovali.

Nadanie J. Tisa a jeho usilovnosť boli všeobecne známe aj počas štúdia v Nitre. Jeho vyššie zmienený spolužiak J. Randík spomínal, že domáce úlohy J. Tisa boli často požičiavané spolužiakom, ktorým našepkával aj na tejto škole. Jeden z profesorov využil raz schopnosti tohto nadaného študenta a vyzval ho, aby mu pomohol s prekladom textu.

J. Randík zachoval svedectvo o riskantných činoch J. Tisa, ktoré mohli spôsobiť jeho vylúčenie zo seminára:

„Mal čulé spojenie s bohoslovcom Koptákom, ktorého pre slovenčinu vyradili zo štvrtého ročníka bohoslovia. Zaviedli vyšetrovanie aj proti Tisovi. Raz, boli sme v ôsmej triede, pristúpil ku mne podávajúc mi list: „Čítaj, výborná vec, píše Jehlička“. Bol to povzbudzujúci list poslanca Jehličku, vtedy skvelého národovca. (…) Takýchto listov dochádzalo viac a predstavení stopovali za nimi, ale nechytili nikoho. Boli by sme leteli zo seminára.“

Štúdium J. Tisa v Nitre trvalo 4 roky a bolo zavŕšené maturitou s najlepším prospechom. Jeho vysvedčenia v nižších ročníkoch obsahovali jednotky a dvojky, pričom v siedmej a ôsmej triede mal len samé jednotky.

Štefan Németh (1869 – 1924), vtedajší rektor Malého seminára v Nitre, vo svojom posudku o J. Tisovi maturantovi, napísal:

„Je poriadny, inteligentný a dáva najlepšiu nádej, že bude z neho dobrý bohoslovec.“

Veľký seminár v Nitre mal vlastnú teologickú vysokú školu pre kandidátov na kňazstvo, ktorí museli mať maturitu. Všetci biskupi v Uhorsku posielali zvyčajne najlepších študentov na teologické štúdium do Viedne, ktorá bola vtedy cisársko-kráľovským hlavným mestom. Do tejto skupiny nadaných študentov bol zaradený aj J. Tiso.

Pázmaneum vo Viedni a univerzitné štúdium

Peter Pázmaň (1570 – 1637), uhorský prímas a kardinál, ostrihomský arcibiskup, založil vo Viedni seminár pre študentov katolíckej teológie v roku 1623, ktorý nazýva sa po ňom – Pázmaneum. Táto inštitúcia formovala aj mnohé slovenské osobnosti z cirkevného a kultúrneho prostredia. Prestíž vtedajšej viedenskej teológie garantovali ľudia, akými boli napríklad Theodor Innitzer (1875 – 1955), neskorší viedenský kardinál, a ThDr. Ignaz Seipel (1876 – 1932), neskorší rakúsky kancelár.

J. Tiso nastúpil na Pázmaneum v roku 1906. Na základe posudkov, ktoré boli vyhotovené každoročne o jednotlivých študentoch, možno vnímať prevažne pozitívne hodnotenia J. Tisa. Na jeho osobnú formáciu mali veľký význam prednášky, ktoré následne podnietili jeho budúce kňazské povolanie a verejnú činnosť.

ThDr. Franz Martin Schindler (1847 – 1922), rakúsky rímskokatolícky kňaz českého pôvodu, profesor morálnej teológie a politik, a vyššie zmienený Dr. I. Seipel, zaujali J. Tisa najmä výkladom sociálnej náuky Cirkvi. Kľúčový význam malo najmä hlbšie poznanie náuky pápeža Leva XIII., ktorú vyjadril prostredníctvom svojej encykliky Rerum novarum (vydanej 15. mája 1891).

J. Tiso nezabudol na svoje slovenské národné cítenie ani v období štúdia na Pázmaneu vo Viedni. Tento jeho postoj znamenal vystaviť sa nebezpečenstvu a ohrozeniu, čo potvrdila aj dramatická skúsenosť, ktorú prežil v roku 1909.

Po návrate z letných prázdnin počas posledného roka jeho štúdia vo Viedni musel čeliť obžalobe rektora Veľkého seminára v Nitre. Predmetom tejto obžaloby bolo obvinenie J. Tisa z poburovania a z podporovania slovenských národných snažení medzi klerikmi tohto seminára. J. Tiso dostal možnosť vyjadriť sa písomne k vzneseným obvineniam, ktoré neboli preukázané, a jeho štúdium mohlo byť zavŕšené.

Je potrebné pripomenúť, že vyššie zmienený A. Hlinka bol v roku 1909 ešte stále vo väzení v Segedíne, meste ležiacom na území dnešného Maďarska. A. Hlinka si odpykával civilný trest, pričom bol už oslobodený Svätou stolicou od cirkevného trestu, ktorým ho postihol spišský biskup Dr. Alexander Párvy (1848 – 1919).

J. Tiso predložil dňa 6. júla 1910 svoju dizertačnú prácu na dogmaticko-historickú tému Doctrina parthenogeneseos ex monumentis antenicaenis demonstrata („Dôkazy o panenskom materstve Márie na základe dokumentov spred Nicejského koncilu“). Po následnom vykonaní ďalších rigoróznych skúšok bol dňa 15. júla 1911 promovaný na doktora teológie (ThDr.).

Zavŕšenie cesty ku kňazskému povolaniu

Mladý bohoslovec J. Tiso skončil úspešne svoje teologické štúdium. Súčasne vykonával v školskom roku 1909/1910 funkciu výpomocného prefekta na Pázmaneu vo Viedni. Viliam Baťán (1870 – 1923), nitriansky biskup, vyžiadal z Ríma potrebnú dišpenzáciu od nedostatku kánonického veku v súvislosti s pripustením k vyšším sväteniam subdiakonátu, diakonátu a kňazstva, keďže J. Tiso mal v tomto období len 22 rokov.

Dr. Augustín Fischer-Colbrie (1863 – 1925), košický biskup, udelil sviatosť kňazstva J. Tisovi dňa 14. júla 1910. J. Tiso slúžil svoju prvú svätú omšu v rodnej Bytči dňa 17. júla 1910. Slávnostné primície a príprava tejto slávnosti poukazujú súčasne na charakterové vlastnosti J. Tisa a na reálne prejavy jeho lásky voči slovenskému národu.

Jednou z charakteristík skutočného národného presvedčenia aj v období potláčania národných prejavov je osobná statočnosť pri vlastnej prezentácii na verejnosti. J. Tiso ako novokňaz rozdával svoje primičné obrázky veriacim len so slovenským textom. To nebolo v zmienenom roku 1910 vôbec samozrejmé, keďže prebiehajúca maďarizácia vyžadovala zvyčajne používanie maďarčiny aj v týchto prípadoch.

ThDr. Karol Kmeťko (1875 – 1948), nitriansky arcibiskup, poukázal na vyššie uvedenú skutočnosť vo svojej výpovedi pred tzv. Národným súdom v Bratislave počas súdneho procesu proti Mons. Dr. J. Tisovi, ktorý začal v roku 1946. Svedkovia vypovedali pred týmto revolučným tribunálom v psychicky veľmi náročnej situácii, čo možno vnímať aj z formulácie výpovede zmieneného arcibiskupa v súvislosti s primičnými obrázkami J. Tisa:

„V jeho záujme je, keď chce, aby tí veriaci zaňho sa pomodlili, aby bol text obrázkov v materinskej reči, ale je to znakom, keď on napriek tomu nehľadal si východisko ako niektorí, že by bol vydal obrázky bez textu, aby ho nikto nemohol napádať – on vydal obrázky so slovenským textom, teda je to dobrý znak.“

Revolučný tribunál ako nástroj komunistickej diktatúry nepovažoval zápas za slovenskú štátnosť, za slovenskú národnú identitu a najmä za katolícku vieru za svoj vlastný zápas. Postavil sa razantne proti týmto hodnotám a proti vtedajším slovenským politickým a cirkevným nositeľom týchto hodnôt. Súčasná slovenská realita poukazuje na neustále pokračovanie tejto revolučnej vzbury v hanobení Mons. Dr. J. Tisa a vo vymazávaní jeho tradičného katolíckeho posolstva z pamäte slovenského národa.

Titulný ilustračný obrázok, zdroj – picryl.com

PDF (formát pre tlač)