Mons. ThDr. Ján Rekem ako katolícky kňaz a jeho prenasledovanie po tzv. oslobodení Slovenska v roku 1945

Radomír Tomeček
19. februára 2026   Slovensko   Slovenské dejiny, Slovenské osobnosti

Mnoho súčasných Slovákov vníma rok 1945 najmä ako rok skončenia druhej svetovej vojny (1939 – 1945). Ľudia prijímajú skončenie vojnových trápení prirodzene s pocitmi radosti. Avšak práve v tejto spoločenskej atmosfére môže veľmi efektívne pôsobiť aj politická propaganda tzv. „víťazov“. Táto propaganda pripravuje často podmienky pre prenasledovanie ľudí poukazujúcich na nespravodlivosť a nemorálnosť nových spoločenských pomerov po tzv. „oslobodení“.

Mons. ThDr. Ján Rekem (1917 – 1989), slovenský rímskokatolícky kňaz, literárny historik, publicista, literát a vedec, mal hlboké náboženské, morálne a národné povedomie. Práve tieto znaky jeho osobnosti boli v rozpore so svetonázorom mnohých nositeľov politickej moci na Slovensku, ktorí začali budovať mýtus o „oslobodenom Slovensku“ v rámci obnoveného česko-slovenského štátu, ktorý vznikol v roku 1945.

Mons. ThDr. Ján Rekem ako katolícky kňaz s národným povedomím

Ján Rekem sa narodil 13. decembra 1917 na Slovensku, v obci Trenčianska Teplá v okrese Trenčín ako deviate dieťa v rodine, v ktorej bolo až jedenásť detí.

Mladý Ján navštevoval ľudovú školu v rodnej obci. Následne pokračoval v štúdiu na gymnáziu v Trenčíne, z ktorého prešiel po dvoch rokoch do tzv. Malého seminára (gymnázia) v Nitre, kde zmaturoval v roku 1936. Nastúpil na štúdium teológie a filozofie v moravskom meste Olomouc, a po obsadení českých krajín Nemeckom dokončil štúdium na Slovensku v Bratislave. Za kňaza bol vysvätený dňa 16. júna 1941.

Mons. ThDr. Andrej Marsina (1885 – 1985), slovenský rímskokatolícky kňaz, trenčiansky farár a dekan, aktívny člen Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, a Jozef Branecký (1882 – 1962), slovenský rímskokatolícky kňaz, provinciál piaristov na Slovensku a spisovateľ, mali významný vplyv na trenčianske kultúrne prostredie, v ktorom bola formovaná aj osobnosť mladého J. Rekema.

Mons. Dr. A. Marsina ponúkol Jánovi Rekemovi prácu redaktora v regionálnom týždenníku Hlinkovej slovenskej ľudovej strany Trenčan, ktorý vydával v období rokov 1923 až 1945. Mons. Dr. J. Rekem popri svojich kňazských povinnostiach vyvíjal aktivity v historickej, literárnej a osvetovej činnosti. Bol členom Literárneho odboru Spolku svätého Vojtecha, Matice slovenskej a pracoval aj pre Katolícke noviny.

Slovenský historik PhDr. Martin Lacko, PhD. (* 1976) pripravil redakčne dielo Trenčianska väznica. Zážitky slovenského kňaza v „oslobodenej“ ČSR (1945), vydané vydavateľom Politickí väzni – Zväz protikomunistického odboja v Bratislave v roku 2022. Spomienky Mons. Dr. J. Rekema na jeho prenasledovanie na Slovensku v roku 1945 boli spísané koncom 40. rokov 20. storočia v Kanade.

Dr. M. Lacko v zmienenom diele konštatuje:

„V skutočnosti nešlo len o prenasledovanie zo strany predstaviteľov či stúpencov komunistickej strany a ich prívržencov vo vtedajšom bezpečnostnom či justičnom aparáte. Prenasledovanie národne uvedomelých Slovákov bolo súčasťou oficiálnej politiky čsl. štátu ako takého. Hlava tohto štátu, staronový prezident Edvard Beneš, nemohol Slovákom – a osobitne Dr. Tisovi odpustiť, že vyvrátili jeho „vedeckú tézu“ o tom, že Slováci nie sú schopní samostatnej štátnej existencie.“

Mons. Dr. J. Rekem v predhovore k svojim spomienkam v tejto súvislosti uvádza:

„Niet krvavejšieho fľaku v slovenských dejinách, ako obdobie od roku 1945 podnes. Proti všetkej mierumilovnosti a pokojnej povahe slovenského národa nastalo naraz úsilie na strane komunistov a na strane kliky Benešovej vyrobiť zo slovenského národa národ kriminálnikov, zločincov a väzňov. Bezcharakterní zradcovia svojho rodu im v tom pomáhali. (…) Aj po oslobodení ma stále pozorovali a sledovali komunistickí agenti. (…) Môj prípad je len malou epizódou z desaťtisíca iných, čo sa tam odohrali.“

Povstanie na Slovensku v roku 1944 a časopis Trenčan

Mons. Dr. J. Rekem na začiatku svojich spomienok poukazuje na tzv. Slovenské národné povstanie, ktoré vypuklo na Slovensku dňa 29. augusta 1944. Toto povstanie predstavovalo partizánsku vzburu proti prvej Slovenskej republike (1939 – 1945). Mons. Dr. J. Rekem uvádza:

„Augustový puč v roku 1944, vyvolaný boľševickými parašutistami, a podporovaný zlomkom zradných spodných vôd čechoslovákov, ukázal, čo možno čakať od nových „osloboditeľov“: zbíjanie, vraždy, znásilňovania, krádeže, nútené práce. Tento puč ukázal nielen to, že každý národ, aj malý slovenský národ, má svoju spodinu vypočítavcov, ktorí chceli osedlať apokalyptického koňa, a z neho pohodlnejšie ničiť slovenský katolicizmus, (…), ale tento puč ukázal aj príklady hrdinstva.“

Mladý kňaz J. Rekem vykonával činnosť kaplána v meste Trenčín. Vážil si možnosť spolupráce s Mons. Dr. A. Marsinom, ktorý mu ponúkol možnosť pracovať pre časopis Trenčan. Bol to krajský časopis, avšak známy po celom Slovensku pre svoju priebojnosť a otvorenosť. Zmienené povstanie v roku 1944 prinieslo tendencie, ktoré chceli zvrátiť vtedajšie zameranie tohto časopisu. Mons. Dr. J. Rekem spomína:

„Pred a po puči prichádzali za mnou ľudia rôzneho smeru a upozorňovali ma, aby sme zmiernili tón, alebo celkom zmenili smer vedenia časopisu. Neustúpili sme, nedali sme sa na dezerciu. Ba priamo po puči „Trenčan“ najostrejšie hájil prirodzené právo Slovákov na svoju samostatnosť a slobodu.“

Časopis Trenčan prinášal kresťanskú nádej do mnohých slovenských rodín v ťažkých časoch:

„Trenčan, ktorý v časoch po puči dosiahol svoj rekordný náklad päťtisíc exemplárov, a na autách a po železnici rozutekal sa do slovenských chalúpok, zažíhal oheň rodoľubstva, (…), a tvoril hnutie odporu proti blížiacemu sa barbarskému bezbožníctvu. (…) A barbarské, komunistické hordy, sa blížili.“

Prelomový rok 1945 a nástup temnej doby

Mons. Dr. J. Rekem vnímal povstanie v roku 1944 ako znamenie likvidácie prvej Slovenskej republiky, ktorá predstavovala naplnenie túžby Slovákov po vlastnej štátnosti:

„V roku 1938 padlo v našom staroslávnom meste Trenčíne heslo: „V novom roku do útoku“. A predsa v tom útoku nikoho nezabili. Lebo to nebol z našej strany surový, násilný, fyzický boj, ale boj myšlienkový, ideologický, vybojovaný zbraňami ducha. Slovenská autonómia, podávanie ruky brata bratovi. Slovenský štát v roku 1939, odpúšťanie poblúdeným a radostné objatie v družnej svornosti. Katolík podal pravicu evanjelikovi, roduverný Slovák čechoslovákovi, s túžbou po zabudnutí starých rozporov a s túžbou po svornom budovaní svojho nového, vlastného domčeka.“

Prvá Slovenská republika bola vyhlásená dňa 14. marca 1939. Slováci začali budovať svoj vlastný štát, avšak toto snaženie bolo čoskoro narušené:

„A prišiel rok 1944. Ten bol dýkou do chrbta, vrazenou za pomoci červených parašutistov do chrbta 80-percentnej väčšine slovenského národa. A rok 1945, kedy zasadla k vláde ani nie 20-percentná menšina, obsadiac si komunistickú a tzv. Demokratickú stranu, začala krvou nevinných písať dejiny slovenského národa v hroznú, neuveriteľnú skutočnosť. (…) Začala najsmutnejšia doba slovenských dejín. Signálom k nej bol zradný puč v roku 1944 a rok 1945 bol jej nástupom.“

Komunisti a ďalší nepriatelia slovenskej štátnosti postupovali veľmi razantne. Mons. Dr. J. Rekem pokračuje:

„V Dubnici komunisti násilím zhabali Katolícky kultúrny dom proti všetkým právnym predpisom a otvorili v ňom sekretariát Komunistickej strany. (…) V Trenčianskej Teplej, ako po iných obciach, komunistická milícia kontrolovala ľudí pri vchode do a pri východe z obce. (…) S červenou páskou na ramene a puškou, uviazanou špagátom na pleci. Len pôvodných Teplanov, Slovákov, je tam málo. No o to viac Čechov, ktorých za Slovenského štátu z milosti ponechali na Slovensku, a teraz sa tak odvďačujú slovenskému národu.“

Nepriateľský postoj voči prvej Slovenskej republike a podpora povstania proti tomuto štátu v roku 1944 vyplývali často aj z nepriateľstva voči katolicizmu:

„A v katolíckej obci, kde je 98 % katolíkov, samozrejme veliteľom milície je luterán Beňovský. Do národného výboru v Teplej, v takmer čisto katolíckej obci, dostali sa hneď dvaja luteráni. A svoju moc nad obcou uplatňovali potentátsky. Začalo prenasledovanie mladíkov z najlepších slovenských, katolíckych rodín. Pozavierali ich na žandárskej stanici na milícii, v budove meštianskej školy. Nútená práca a bitka bola ich denným a nočným pokrmom.“

Mons. ThDr. Ján Rekem a jeho zatknutie

Národná, náboženská a publikačná činnosť Mons. Dr. J. Rekema bola po prechode vojnového frontu a po obnovení Česko-Slovenska dôvodom na jeho potrestanie. Milícia tohto štátu zatkla Mons. Dr. J. Rekema dňa 17. mája 1945.

Dr. M. Lacko poukazuje na 3 dôvody uväznenia Mons. Dr. J. Rekema: 1. Nechcel prezradiť, kde sa zdržiava Mons. Dr. A. Marsina, teda jeho predstavený. 2. Mal údajne hádzať komunistických partizánov do studne na trenčianskom hrade. 3. Písal články do časopisu Trenčan, ktorý vydával Mons. Dr. A. Marsina.

Mons. Dr. J. Rekem spomínal na svoje zatknutie poukázaním na pomery v prvej Slovenskej republike:

„Boľševici a ich pomocníci klamali svet, že Slovenský štát bol totalitným, bol vraj otroctvom. Ich vlastný spôsob vlády je najpádnejším argumentom proti ich zvrátenému tvrdeniu. Slovenský štát vychoval počas svojho trvania samostatne mysliace a konajúce osobnosti z mladších slovenských generácií.“

Mladý kňaz zaznamenal priebeh svojho zatknutia dňa 17. mája 1945 týmito slovami:

„Ráno o 5. hodine, len čo naši otvorili bránu, už komunistická milícia s červenými páskami na ruke vošla do nej a hneď sa na mňa pýtala. Bol som v posteli. Prišli za mnou až do mojej izby, aby som hneď išiel s nimi na veliteľstvo milície.“

Výsluch Mons. Dr. J. Rekema bol zameraný na vyššie zmienené 3 dôvody. Milicionári súčasne chceli zistiť, kde je Mons. Dr. A. Marsina, avšak vypočúvaný kňaz povedal, že nevie. Bolo mu umožnené slúžiť svätú omšu v kostole a následne sa musel vrátiť na miestnu milíciu. Bol prepustený do domáceho väzenia, nesmel opustiť obec, a musel sa hlásiť na veliteľstve milície každý deň.

Zatknutie kňaza vyvolalo pobúrenie verejnosti a bolo možné sledovať aj prejavy odboja proti novému režimu:

„Len čo bubeník vyšiel do obce bubnovať nejaké oznámenie, už sa občania smiali, či zasa zvýšili odmeny za Tisove plagáty. Letáková akcia im podobne žrala nervy, ako aj nápisy po domoch, cestách a zábradliach. Všetko kričalo meno Tisovo a túžbu za Slovenským štátom.“

Nútený pobyt vo väznici v Trenčíne

Dr. M. Lacko uvádza, že Mons. Dr. J. Rekem bol držaný vo väznici v Trenčíne bez súdneho rozhodnutia až 8 mesiacov v otrasných podmienkach. Okresný ľudový súd v Trenčíne rozsudkom zo dňa 11. decembra 1945 oslobodil Mons. Dr. J. Rekema, hoci súčasne konštatoval, že písal články proti boľševizmu, a tým „hanobil štátne zriadenie v ZSSR“.

Mons. Dr. J. Rekem vo svojich spomienkach poukázal na absurdné obvinenia svojej osoby pri výsluchoch zo strany milicionárov. Bol označovaný ako „kolaborant“, „reakcionár“, „fašista“. Vrcholom absurdností bolo obvinenie, že spolu s Mons. Dr. A . Marsinom pomáhal Nemcom hádzať komunistických partizánov do studne na trenčianskom hrade. Väznený kňaz spomínal na zmienených milicionárov slovami:

„On mohol ďakovať obetavej práci Marsinovej a iných slovenských vlastencov, že za Slovenského štátu dostal sa k žandárstvu. Nebyť Slovenského štátu, bol by na jeho mieste sedel nejaký Čech, a on by hrdlačil s vidlami niekde pri hnoji alebo v bani. Šťastie, že toho besnivca kamsi odvolali. Dostal som sa do rúk žandára M., evanjelika. Ten sa na mňa rozkričal. Pýtal sa ma, čím som bol u preláta Marsinu. (…) A nedaj Bože ho presvedčiť, že som nebol sekretárom. (…) Najedovaný vstal, kamsi odišiel.“

Nútený pobyt vo väznici v Trenčíne bol pre mladého kňaza novou skúsenosťou. Ťarcha straty slobody dolieha na človeka postupne:

„Prechod zo slobody do žalára nebol bolestný. Až po mesiacoch ťarcha neslobody a väznice začala trápne na mňa doliehať. Ale pozvoľna strácajúc slobodu: väzba na milícii, domáce internovanie, potom väznica, akosi človek nie je hneď taký skrúšený, ako keď vhupne do nepohostinného väzenia.“

Česko-Slovensko v roku 1945 a trestanie slovenských katolíkov

Mons. Dr. J. Rekem videl, že vo väznici v Trenčíne boli väznení aj niektorí ľudia, ktorých poznal a ktorí zastávali vedúce pozície v predchádzajúcom období. Jedným z nich bol Bruno Ripka (1904 – 1983), stredoškolský profesor a riaditeľ Obchodnej akadémie v Trenčíne:

„Všade som našiel kohosi známeho. Všade sa dostal ktosi z mojich, to uľahčovalo ťažké chvíle. (…) Pozriem smerom k hlasu a vidím agilného riaditeľa obchodnej akadémie a školy, profesora Bruna Ripku, v rozhovore s istým redaktorom, ktorý ho prišiel navštíviť. (…) Mňa trocha udivilo, keď som tu videl pána riaditeľa. Veď, v poslednej dobe veľmi šikovne taktizoval, vychádzal na všetky strany. Ale ani to nepomohlo, že spojky „povstania“ mali u neho pripravené nocľahy. Hja, bol Slovák a katolík, a jeho miesto bolo treba uvoľniť pre luterána Tvarožka. Mnohoročného riaditeľa školy zavreli a na jeho miesto dosadili suplenta, ani nie riadneho profesora.“

Povstanie v roku 1944 bolo znamením budúceho prenasledovania slovenských katolíkov. Mons. Dr. J. Rekem pokračuje:

„Keď sa zjavilo „povstanie“, videlo sa, kto za vecou stojí. Komunistickú a „demokratickú“ stranu obsadili luteráni. A v tomto znamení nieslo sa aj preberanie moci na Slovensku po príchode červenej, boľševickej armády.“

Perzekúcia slovenských katolíkov prebiehala napríklad aj nasledovným spôsobom:

„Konkrétne udalosti: V Trenčíne po príchode boľševikov v roku 1945 nastali nasledujúce personálne zmeny. Na súde: prezidenta sédrie Gerharta Šebáka zavreli, lebo bol katolík, a na jeho miesto vymenovali evanjelika Zamboya. Sudcov – katolíkov odstavili. Na čelo okresného „ľudového súdu“ dostal sa ako predseda Dr. Pobežal, lebo bol evanjelik. Ako obžalobca na okresnom súde v Trenčíne fungoval zlopovestný krvižíznivec, evanjelik Dr. Trebichavský.“

Slovenskí katolíci boli potrestaní za svoj katolícky svetonázor aj v ďalších oblastiach svojho pôsobenia:

„Na učňovskej škole bol riaditeľom trenčiansky rodák, architekt Štefan Gallo, katolík, odstránili ho, na jeho miesto dostal sa evanjelik Mamojka. (…) U sestričiek riaditeľom národnej školy bol veľadôstojný pán Štefan Pecár, katolícky kňaz, ktorý nikdy nepolitizoval. Odstránili ho, a sestričkám zavesili na krk luterána, z penzie reaktivovaného Nováka, ktorý im robil všetko napriek. (…) Na finančnom riaditeľstve zavreli bezdôvodne Dr. Antona Šujanského, katolíka, a na jeho miesto dostal sa hneď evanjelik Kedro. V mestskej sporiteľni zatvorili riaditeľa Alexandra Čerňanského, a na jeho miesto posadil sa Chovan, evanjelik.“

Hrozba ďalšieho väznenia a práca pre národ v emigrácii

Mons. Dr. J. Rekem pôsobil po svojom prepustení z väzenia ako správca farnosti v obci Varín v okrese Žilina. V septembri 1947 bol však varovaný z viacerých nezávislých zdrojov, že bude znova uväznený. Rozhodol sa opustiť Slovensko a v noci zo 14. na 15. septembra 1947 utiekol do Rakúska.

Komunistická Národná bezpečnosť skutočne prišla pre Mons. Dr. J. Rekema už o 3 dni neskôr, aby ho odviedla do žalára. Mladý kňaz bol v tom čase už v Rakúsku, v okupačnej zóne, v meste Salzburg. Zatknutie vyplývalo z vykonštruovaného tzv. „protištátneho sprisahania“ na Slovensku. Štátna bezpečnosť zatkla viac ako 700 Slovákov do konca roka 1947. Boli to najmä študenti, intelektuáli, katolícki kňazi, remeselníci a živnostníci.

Mons. Dr. J. Rekem strávil nasledujúce 2 roky v táboroch v Rakúsku vo francúzskej okupačnej zóne, takže mal šťastie. Francúzi totiž na rozdiel od Američanov a Britov nevydávali utečencov späť do komunistického bloku. S pomocou predstaviteľov Kanadskej slovenskej ligy získal v roku 1949 povolenie vycestovať do Kanady. Jeho pôsobiskom bolo mesto Winnipeg v provincii Manitoba, kde žil až do svojej smrti.

Život tohto horlivého slovenského katolíckeho kňaza a vlastenca v emigrácii bol veľmi aktívny. Napriek životu v krajnej núdzi v utečeneckých táboroch v Rakúsku venoval sa sociálnej a duchovnej starostlivosti o utečencov. Bol duchovným poradcom Ústredia slovenského katolíckeho študentstva v zahraničí a založil aj Združenie slovenských katolíkov v Salzburgu.

Mons. Dr. J. Rekem bol mimoriadne aktívny aj v Kanade v meste Winnipeg. Zhromažďoval slovenských utečencov, ale aj roztratených domorodcov slovenského pôvodu. V roku 1952 tu založil aj slovenskú osadu, slovenskú rímskokatolícku farnosť. Zaslúžil sa o výstavbu chrámu Navštívenia Panny Márie, fary a kultúrneho domu. V zmienenom chráme navrhol a nechal zhotoviť vitrážové okná s motívmi slovenských cirkevných dejín.

Bol mimoriadne aktívnym publicistom v exile a prispieval do mnohých časopisov, almanachov, odborných a vedeckých periodík. Jeho články vychádzali v angličtine, francúzštine a nemčine. Podobne ako ďalší podobne nadaní exulanti plnil úlohu hovorcu utláčaného národa pod Tatrami. Pápež Pavol VI. ocenil jeho aktívnu činnosť v prospech Cirkvi udelením titulu „Monsignor“ v roku 1964.

Mons. Dr. J. Rekem zomrel náhle v Kanade v meste Winnipeg dňa 25. novembra 1989. Jeho spomínanie možno zakončiť týmto výstižným komentárom:

„Veď oddávna v Trenčíne bola len jedna väznica. (…) Hja, to bolo v dobách „poddanstva“ a „neslobody“. Vtedy stačila jedna väznica. Ale teraz, keď slovenský národ už „oslobodili“ českí boľševici, jedna väznica nestačila. (…) Takto začala kvitnúť „sloboda“ Slovákov v Benešovej „oslobodenej“ ČSR: vo väzniciach, v pivniciach, premenených na žaláre.“

PDF (formát pre tlač)