Kartuziáni a Slovensko

Ondrej Nosko
20. februára 2026   Slovensko   Slovenské dejiny

Kartuziánsky rád (Ordo cartusiensis) patrí k najprísnejším kontemplatívnym mníšskym spoločenstvám v katolíckej Cirkvi. Založil ho sv. Bruno z Kolína v roku 1084 v údolí Grande Chartreuse (Veľká Kartúza) vo francúzskych Alpách. Rád sa vyznačuje pustovníckym spôsobom života, kde mnísi žijú v samote, v malých celách so záhradkami, spojených ambitom, a zdôrazňujú mlčanie, modlitbu a manuálnu prácu. Heslo rádu „Cartusia nunquam reformata, quia nunquam deformata – Kartúza nebola nikdy reformovaná, lebo nikdy nebola deformovaná“ podčiarkuje jeho kontinuitu a prísnosť. Na území dnešného Slovenska, ktoré v stredoveku patrilo do Uhorského kráľovstva, sa kartuziáni usadili ako súčasť expanzie rádu do strednej Európy, kde založili dva kláštory – na Spiši.

Prvé pokusy o založenie kartuziánskeho kláštora v Uhorsku siahajú do obdobia Bela IV. (1235 – 1270), ktorý v roku 1238 ponúkol rádu benediktínsky kláštor v Ercsi, avšak tento plán sa nerealizoval kvôli odporu miestnych mníchov. Úspešné založenie prišlo až koncom 13. storočia. V roku 1299 darovali spišskí Sasi miesto nazvané Lapis Refugii (Skala útočiska, dnes Kláštorisko) kartuziánom na pamiatku ochrany pred tatárskymi vpádmi v 13. storočí. Názov kláštora je odvodený od žalmov 31 a 94, kde sa vyzdvihuje ochrana Božia nad človekom: „Buď mi skalou útočišťa, opevneným hradom mojej spásy!“ resp. „Mne sa však Pán stal pevnosťou a skalou útočišťa môj Boh“. Pomenovanie teda úzko súvisí útočistným, ochranným charakterom tohto miesta na Spiši v 13. storočí.

Miesto bolo zaiste vybrané aj pre svoju podobnosť s materským kláštorom v Alpách – izolované, hornaté a pusté. Dokonca panoráma Vysokých Tatier, viditeľná z planiny Kláštoriska, nápadne pripomína končiare pri materskom kláštore vo Veľkej Kartúze. Navlas podobný dojem človek zažíva aj pri pohľade na Tri koruny, pod ktorými leží ďalší kartuziánsky kláštor – Červený kláštor, o ktorom ešte bude reč. V dobovej duchovnej spisbe bývali tieto miesta označované termínom locus amoenus, čo značí ľúbezné, príjemné miesto. Išlo teda o miesta, lokality, častokrát situované v silva deserta (doslova lese – púšti, teda divých, neosídlených horách), teda priestore nepoznačenom človekom majúcom pečať neporušeného diela Stvoriteľa. Jedným slovom – v raji. Aj preto niesol dlhé stáročia horský areál pretkaný tiesňavami, roklinami, potokmi, jaskyňami a bralami (ideálne prostredie pre pustovníkov) prostý názov Raj. Názov „Slovenský“ dostal až po vzniku Československa, aby sa odlíšil od svojho českého pendantu.

Pripomeňme, že na stavbu dohliadal rektor Andrej s mníchmi zo slovinského kláštora Žiče (Seitz) v rokoch 1305 – 1307. Kláštor bol zasvätený sv. Jánovi Krstiteľovi (ideál pustovníka – odetý a stravujúci sa prosto, žijúci na púšti, no blízky Bohu) a rýchlo sa rozvíjal vďaka darom od uhorskej nobility, Cirkvi a kráľa. V 14. storočí sa kláštor stal sebestačným – s hospodárskymi budovami, rybníkmi, mlynom a skriptóriom. Bol to dôležitý objekt, nakoľko veľké príjmy kláštoru zabezpečovala práve skriptorská práca kartuziánov, preslávili sa ako ako kopisti a iluminátori. Na vrchole prosperity mal kláštor deväť domov – ciel pre otcov, ambit, kostol s polygonálnym presbytériom a ďalšie stavby na ploche asi 1 ha, obohnané múrom.

V roku 1320 založili kartuziáni filiálny kláštor v Lechnici pri Dunajci (dnes Červený Kláštor), ktorý slúžil ako dcérska inštitúcia Kláštoriska. Založil ho majster Kokos Berzewicz, ktorý daroval pozemky. Stavba začala okolo 1330 a zahŕňala gotický jednoloďový kostol, refektórium, kalváriový koridor, vežu a hospodárske budovy. Kartuziáni tu žili do roku 1567, pričom sa venovali poľnohospodárstvu, včelárstvu a pestovaniu liečivých bylín.

Kláštor prosperoval, no podobne ako Kláštorisko čelil nepokojom. V 15. storočí bolo Kláštorisko zničené husitmi (1433) a bratríkmi (1454), čo viedlo k dočasnému presídleniu mníchov do Levoče. Rekonštrukcia prebehla v rokoch 1478 – 1517 pod priormi Andrejom a Jodokom (po 1500), s pomocou spišských majstrov. Bola financovaná spišskou šľachtou vrátane Hedvigy Zápoľskej. Táto obnova zahŕňala aj architektonické prvky ako portály, okná a rebrové klenby. No v 16. storočí v Uhorsku po bitke pri Moháči (1526) došlo v dôsledku celkovej destabilizácie spoločnosti aj k úpadku až rozkladu cirkevných štruktúr. Obeťou týchto procesov sa stal aj kláštor na Skale útočišťa. V roku 1530 boli jeho majetky prevzaté mestom Kežmarok.

V čase anarchie, ktorá zavládla v krajine počas bojov o trón medzi kráľmi Ferdinandom a Jánom Zápoľským, sa mnohí bohatí šľachtici pridávali raz na jednu, raz na druhú z bojujúcich strán. Títo šľachtici – „lúpežní rytieri“ v období bojov o uhorský trón ako prívrženci niektorej zo súperiacich strán napádali majetky prívržencov opačnej strany. Pritom sa dopúšťali útokov na mestá, dediny, hrady, pocestných, kupcov a žiadali od nich „výpalné“. Medzi najznámejších parili bratia Rafael a Ján Podmanickí, ktorí sa zmocnili viacerých hradov na Považí. Hlavný kapitán Horného Uhorska, Mikuláš Kostka, sa nezákonne usídlil na hrade Lietava. Gemerský župan František Bubek, pôvodne bojujúci proti lúpežným rytierom, sa aj so synom začal venovať plieneniu majetkov svojich odporcov, okrádaniu kostolov a razbe falošných mincí. Lúpežné výpravy na Spiš, do Malohontu a  Gemera zase podnikal Matej Bašo z Čoltova so svojimi spoločníkmi, pričom velil asi trom tisíckam ozbrojencov. Ten, sídliac na Muránskom hrade podnikol lúpežnú výpravu na Spiš, na ktorej vypálil mesto Levoču a roku 1543 vyraboval aj kartuziánsky kláštor na Skale útočišťa.

Situácia bola natoľko vážna, že snem prijal v roku 1548 zákon, ktorý chytených zbojníkov nariaďoval potupne popraviť. Proti lúpežným rytierom muselo napokon zasahovať až kráľovské vojsko pod velením grófa Mikuláša zo Salmu a postupne ich vojensky likvidovať. Ich majetok mal prepadnúť kráľovi. Aby  sa už poškodený kláštor v budúcnosti neznesvätil a nestal sa oporným opevneným bodom lupičov, bol na príkaz generálnej kapituly zbúraný. Mnísi sa presunuli do svojho filiálneho Červeného Kláštora. Po zániku kartuziánov v Červenom Kláštore v roku 1567 (kvôli šíreniu reformácie, politickým nepokojom a rabovaniu) kláštor chátral až do roku 1711, kedy ho obsadili kamalduli. Tí tam pôsobili až do roku 1782. Ďalšie kartuziánske kláštory v uhorskom kontexte, ako Lövöld (dnes Maďarsko) a Tárkány, mali podobný osud – zanikli v 16. storočí.

Dnes Kláštorisko v Slovenskom raji predstavuje jednu z najvýznamnejších archeologických lokalít na Slovensku, kde sa prelínajú prehistorické a stredoveké vrstvy. Archeologický výskum, vedený od roku 1983 Doc. Michalom Slivkom a dobrovoľníkmi z o. z. Kláštorisko, odhalil relikty kláštora, ako aj staršie osídlenie. Medzi výnimočné nálezy patria stopy neskorej doby bronzovej (11. storočie pred Kr.) z lužickej kultúry, vrátane troch rozsiahlych líniových opevnení na západnej a východnej strane lokality, ktoré chránili hradisko. Ďalej sa potvrdila prítomnosť halštatskej kultúry (okolo 600 pred Kr.), čo dokazujú keramické fragmenty a kovové artefakty. Vzhľadom na to, že kláštor bol zničený v jednom momente „in situ“, podarilo sa Doc. Slivkovi objaviť, na stredoeurópske pomery unikátny súbor kachlíc (datovaný do 15. – 16. storočia).

Lokalita totiž už nebola následne osídlená (napr. na rozdiel od hradov, či miest) a tak sa v ruinách zachovali časti 13 kachľových pecí z jednotlivých mníšskych ciel. Ide o najväčší počet v strednej Európe, s približne 250 rôznymi motívmi výzdoby, vrátane gotických reliéfov. Dekorácie sú bohaté a rôznorodé, s ornamentálnymi a figurálnymi motívmi a odrážajú aj symboliku kartuziánskej rehole. Zahŕňajú vegetabilné (rastlinné) vzory, gotické reliéfy a symbolické prvky spojené s kontemplatívnym životom mníchov (symbolický dôraz na modlitbu, ticho a prácu). Kachlice boli vyrábané v mestských dielňach, pravdepodobne v Levoči, a odrážajú vysokú úroveň remeselnej výroby v spišskej oblasti. Objavené boli aj knižné kovania, nástroje z kníhviazačskej a kováčskej dielne, fragmenty iluminovaných rukopisov a hospodárske stavby ako pekáreň či rybníky. Tieto nálezy podčiarkujú asketický, no i intelektuálne bohatý život kartuziánov a ich remeselnú sebestačnosť.

Záchrana pamiatky pomocou jej postupnej rekonštrukcie dobrovoľníkmi i duchovná rehabilitácia tohto premodleného miesta pokračuje dodnes. Oplatí sa ho navštíviť v samote, či aspoň počas odpustových slávností, spomienkových, kultúrnych alebo vedeckých akcií.

PDF (formát pre tlač)