Andrej Hlinka a jeho zápas za slovenských katolíkov v roku 1921

Radomír Tomeček
8. októbra 2026   Slovensko   Slovenské dejiny, Slovenské osobnosti

Andrej Hlinka (1864 – 1938), slovenský rímskokatolícky kňaz a neskorší vodca národného hnutia, prijal realitu vzniku Česko-Slovenska v roku 1918. Mnoho Slovákov a najmä katolíkov bolo sklamaných zo svojho postavenia v novom štáte. Jedným z dôvodov tejto nespokojnosti bolo prenikanie českých sekularizačných tendencií, smerujúcich k znevažovaniu a potláčaniu katolíckej viery.

Slovenskí katolíci túžili po vlastných cirkevných pastieroch, keďže vtedajší biskupi boli spojení s predchádzajúcim obdobím maďarizácie a zvyčajne neovládali slovenský jazyk. Túžba po samostatnej slovenskej cirkevnej provincii nebola naplnená. A. Hlinka vnímal zmienené ťažkosti v živote slovenských katolíkov a viedol zápas za zlepšenie týchto zlých pomerov s veľkým nasadením. Stal sa významným aktérom udalostí, ktoré boli prelomové, a prebiehali v roku 1921.

Cesta k vysväteniu troch slovenských biskupov v roku 1921

Zánik Rakúsko-Uhorska a vznik Česko-Slovenska v roku 1918 bol príležitosťou pre slovenský národ aj so zreteľom na usporiadanie cirkevných pomerov. Slovenskí katolíci vnímali poslednú generáciu uhorských biskupov najmä ako Maďarov, neovládajúcich slovenský jazyk, ktorých pôsobenie bolo spojené s obdobím maďarizačného útlaku zo strany uhorskej vlády. Samostatná slovenská cirkevná provincia neexistovala.

Svätá stolica prijala realitu zániku Rakúsko-Uhorska a súčasne aj nové politické pomery spojené so vznikom nových štátov. Nebola stotožnená so žiadosťami maďarských politikov a biskupov, aby sama intervenovala za zachovanie integrity Uhorska pri medzinárodných rokovaniach.

Trianonská mierová zmluva, zo dňa 4. júna 1920, priniesla zakotvenie nových štátnych hraníc s Maďarskom. Svätá stolica mohla následne pristúpiť k realizácii krokov vedúcich k slovakizácii cirkevného života na Slovensku a k jeho postupnému cirkevno-právnemu osamostatneniu.

A. Hlinka bol zakladateľom a predsedom Kňazskej rady, založenej v roku 1918 a združujúcej slovenských katolíckych kňazov. Predstavitelia Kňazskej rady na čele s A. Hlinkom rokovali s vedúcimi predstaviteľmi politickej moci v Česko-Slovensku. Súčasne rokovali s Teodorom Valfrém di Bonzom (1853 – 1922), talianskym arcibiskupom, neskôr kardinálom, a vtedajším apoštolským nunciom vo Viedni.

Predmetom zmienených rokovaní bola požiadavka na zásadnú zmenu slovenských cirkevných pomerov, nahradenie maďarských biskupov novými slovenskými ordinármi, úprava diecéz v súlade s novými štátnymi hranicami a konštituovanie slovenskej cirkevnej provincie. Kňazská rada prostredníctvom apoštolského nuncia vo Viedni adresovala pápežovi Benediktovi XV. tieto požiadavky a súčasne aj prvé návrhy kandidátov na diecéznych administrátorov.

Vláda Česko-Slovenska mala vlastné predstavy o budúcich slovenských biskupoch. Napríklad Tomáš Garrigue Masaryk (1850 – 1937), český profesor filozofie a politik, zvolený za prezidenta Česko-Slovenska v roku 1920 aj vďaka podpore poslancov a senátorov Slovenskej ľudovej strany, vyslovil želanie, aby budúcim slovenským biskupom nebol žiadny „hlinkovec“.

Podobný postoj zastával aj MUDr. Vavro Šrobár (1867 – 1950), významný slovenský politik a minister, ktorý prezentoval zoznam kandidátov, na ktorom neboli mená Jána Vojtaššáka (1877 – 1965), slovenského rímskokatolíckeho kňaza, farára v obci Veličná, a neskoršieho spišského biskupa, a ani A. Hlinku. Zjavným zámerom tohto zoznamu bolo garantovať, že Slovenská ľudová strana nebude mať zastúpenie v biskupskom zbore.

Apoštolská nunciatúra v Prahe doručila menovacie listiny trom slovenským rímskokatolíckym kňazom. Boli to Marián Blaha (1869 – 1943), kapitulný vikár spišského biskupstva, ktorý sa stal banskobystrickým biskupom, ThDr. Karol Kmeťko (1875 – 1948), farár v obci Teplička nad Váhom, ktorý sa stal nitrianskym biskupom, a vyššie zmienený J. Vojtaššák, ktorý sa stal spišským biskupom.

Biskupská konsekrácia troch slovenských biskupov prebiehala dňa 13. februára 1921 v piaristickom Kostole svätého Ladislava v Nitre. Mons. Clemente Micara (1879 – 1965), taliansky arcibiskup a vtedajší apoštolský nuncius Svätej Stolice v Prahe, bol hlavným svätiteľom. Vysviacka týchto biskupov znamenala začiatok novej epochy pre náboženský život slovenských katolíkov.

Denník Slovák, zo dňa 26. novembra 1920, priniesol v článku s názvom „Máme nových biskupov na Slovensku“ reakciu A. Hlinku v súvislosti s vysvätením troch slovenských biskupov. A. Hlinka písal:

„Noví nástupcovia apoštolov vezmú do ruky opraty. Veríme, že povedú tú našu zmietanú loďku úskalím dnešnej prevrátenej doby dobre a statočne. (…) Blížil som sa s bázňou a úctou k mojim chovancom. Blahovi a Vojtaššákovi som bol pred 33 rokmi vo Spiši duktorom. S Kmeťkom som chodil na púť na posvätný Velehrad. Odo dnes budem ja chodiť za nimi. Dnes ma budú oni vodiť, medzi mnou a nimi bude čoskoro veľký nepreklenuteľný rozdiel. Oni sú moji predstavení. Jeden z nich je mojím biskupom. Dnes si už viac nedovolím s ním žartovať. Jeho postavenie mi ukladá poslušnosť, poddanosť a úctu. Slovákom poslúžim dobrým príkladom! Nasledujte ma.“

Andrej Hlinka a protikatolícke nálady v Čechách

A. Hlinka v súvislosti s vysviackou slovenských biskupov zaslal dňa 8. januára 1921 list biskupovi Dr. K. Kmeťkovi. V zmienenom liste možno vnímať jeho nekompromisný postoj vernosti voči Cirkvi a katolíckej viere, z ktorého vyplývalo všetko jeho konanie:

„Drahý Karole! Úprimne Ti ďakujem za milú rozpomienku! Kiežby nás milostivý Boh ušetril od úderov, ktoré nás stihli behom minulého roku. Ja Ti prajem hodne sily a milosti Ducha Svätého, aby úrad svoj mohol si dôstojne a k spáse zvereného stáda plniť. (…) Toľko by mal vedieť Rím, že Cirkev viac milujem ako vlasť a Rímu som bol oddanejší ako materčine. Kvôli slobode Cirkvi obetoval som všetko.“

Denník Slovák, zo dňa 26. januára 1921, zverejnil v článku s názvom „Pred rozhodnou bitkou“ postoj A. Hlinku so zreteľom na protikatolícke nálady v Čechách. A. Hlinka konštatoval:

„Je nesporné, že Česi sú nie nábožensky založení, a zaniknutie katolicizmu by si najvrelejšie želali. Toto dokazujú ich nesmierne agitácie a nerozumné štvanice proti viere, nábožnosti a Cirkvi. Myslia si, že Slovákom sa kto vie ako zavďačia, keď budú špiniť Rím, kňazstvo, katolicizmus a náboženstvo.“

Slovensko bolo zasiahnuté prenikaním postojov nenávidiacich Cirkev a katolicizmus, ktoré prichádzali z českého prostredia. A. Hlinka pokračoval:

„Ktorý Slovák čo vedel o mistrovi Husovi, betlemskej kaple, Wiklefovi, konštantskom koncile, štyroch národoch na univerzite, a podobné veci. Doniesli to sokolíci na Slovensko, aby ho rozvrátili a poštvali. Chceli budovať a konsolidovať republiku váľaním sôch svätého Jána, zneuctením svätýň a vylamovaním kostolov. Za najvlasteneckejší čin vyhlasovali povalenie stĺpu Mariánskeho na Staromestskom námestí a vyhadzovanie krížov, katechétov a kňazov zo škôl.“

Vývoj v Česko-Slovensku so zreteľom na postavenie Cirkvi a katolicizmu bol nepriaznivý. To malo negatívny vplyv aj na budovanie vzťahu Slovákov voči tomuto novému štátu:

„Čakali by sme boli, že po dvojročnej skúsenosti zmúdrejú, vstúpia do seba a budú sa kajať, keď už nie z lásky k sebe, národu a svojej duši – ale aspoň z ohľadu na ohrozené Slovensko. Ale nie. Oni nenaučili sa ničomu. Oni idú ďalej, trebárs vedia, že takto iste utratia bohaté a krásne Slovensko, ktorého sympatie nevedeli si získať. Oni idú ďalej, akoby ich Boh slepotou duševnou potrestal.“

A. Hlinka poukázal v zmienenom článku aj na zámery niektorých českých politikov, smerujúce k odluke Cirkvi od štátu a k poškodzovaniu katolíkov:

„Takto rabujú cirkevné a štátne majetky pod titulom dlhoročných árendov. Nechceme od štátu žiadnej mimoriadnej milosti, len nech nás štát v našej činnosti nehatí. Nech dovolí Cirkvi nadobudnúť, držať a užívať ňou vystavené ústavy. Nech nám neberú kláštory, školy a rezidencie.“

Skutočná realita postavenia slovenských katolíkov v Česko-Slovensku v roku 1921 podľa slov A. Hlinku priniesla smutnú bilanciu:

„U svätého Ignáca v kláštore otcov Jezuitov je cechovný úrad. V Kríži v Tekove vojaci zaujali a vyrabovali biskupský kaštieľ. V Nitre do biskupského paláca osadili vojenskú kanceláriu, v Banskej Bystrici osadili vojsko a zničili natoľko biskupskú rezidenciu, že jej reštaurácia vyžaduje celoročný biskupský dôchodok. V Košiciach do seminára napchali úradníkov, v Ružomberku do kláštora oficierov a úradníkov. Zobrali nám 18 krásnych katolíckych škôl a stredných ústavov, v ktorých vychovávajú nepriateľov Cirkvi a náboženstva. V ktorých môže sa cvičiť neverecká robotnícka telocvičná jednota, pokrokársky Sokol – ale katolícky Orol nie.“

Putovanie slovenských a českých katolíkov do Ríma v roku 1921

ThDr. Antonín Cyril Stojan (1851 – 1923), olomoucký arcibiskup a moravský metropolita, bol katolíckym poslancom a senátorom Československé strany lidové. Stál na čele prvej oficiálnej púte katolíkov z Česko-Slovenska do Ríma, ktorá prebiehala v októbri 1921. Zmienený arcibiskup a A. Hlinka boli spolupracovníci a priatelia. Na tejto púti boli prítomní aj všetci slovenskí a českí biskupi, ktorí boli vysvätení v nedávnom období.

Denník „Slovák“, zo dňa 28. augusta 1921, pozýval v článku s názvom „Rímska púť“ slovami A. Hlinku na zmienenú púť ako dôkaz, že Slováci zostali verní Cirkvi a pápežovi. A. Hlinka písal:

„Bol som v Ríme roku 1907. Ako sputnaný vták chodil som po katakombách. Ako suspendovaný, obdivoval som veľchrám svätého Petra. Ako malý, zastal som na námestí vatikánskom. Ako opustený a predsa nebol som cudzí! Čo dnes? Do Ríma potiahne krásna vyberaná spoločnosť na čele s biskupmi, poslancami, senátormi, verejnými faktormi. (…) Pôjdeme do Ríma, aby sme dokumentovali a ukázali celému svetu, že Slováci boli dobrými, vzornými a horlivými katolíkmi počas poroby: dokážeme, že nimi sme ostali aj počas prevratu, keď sa na Cirkev, na Rím, na katolicizmus všetka špina kydala, a to nie z posledného miesta.“

Vďačnosť Slovákov voči Svätému Otcovi podľa A. Hlinku mala by vyplývať aj z nasledovných dôvodov:

„Poďakujeme sa Svätému Otcovi za jeho lásku a pečlivosť o nás za času poroby a utláčania. Keď sa nás nemal kto zastať, keď našu milú materčinu chceli vyháňať zo škôl a kostolov, vtedy vydal nesmrteľný pápež Lev XIII. svoju encykliku Grande munus, vtedy vydal nariadenie na biskupov Uhorska o vyučovaní katechizmu v reči ľudu. Bohužiaľ, že sa ono stratilo niekde v biskupských kanceláriách a nebolo uverejnené zo strachu pred maďarskými vládami.“

Približne 600 Čechov a 160 Slovákov začalo dňa 30. septembra 1921 svoje putovanie do Ríma, pričom cestovali vlakmi. A. Hlinka cestoval vo vagóne určenom pre cirkevných hodnostárov, avšak súčasne navštevoval aj vagóny s katolíckymi pútnikmi. Zhováral sa s ľuďmi, ktorých vyzýval k spevu a spieval spolu s nimi. Vlak zastavoval na území Rakúska a Talianska a z otvorených okien vagónov znel krásny slovenský spev.

Slovenských pútnikov po príchode vlaku na železničnú stanicu v Ríme čakala skupina 26 slovenských saleziánskych študentov. Bol už večer a Slováci kráčali na miesta svojho ubytovania vyzdobení slovenskou trikolórou na prsiach. Pri pochode ulicami Ríma spievali slovenské piesne.

A. Hlinka sprevádzal Slovákov pri cestách po meste Ríme a slúžil aj svätú omšu pri jednom z oltárov Baziliky svätého Petra. Po skončení svätej omše 160 slovenských katolíkov zhromaždených nad hrobom svätého Petra zaspievalo hymnu „Hej, Slováci“.

Pietro Gasparri (1852 – 1934), taliansky kardinál a štátny sekretár, prijal A. Hlinku a niekoľkých slovenských predstaviteľov, ktorí ho navštívili. A. Hlinka predložil Memorandum zo dňa 6. októbra 1921, ktoré podpísal spoločne s ďalšími predstaviteľmi slovenských katolíkov. Predmetný dokument bol adresovaný pápežovi Benediktovi XV. a formuloval slovenské cirkevné požiadavky. Bolo to najmä zriadenie arcibiskupstva v Trnave, katolíckej teologickej fakulty v Bratislave a pridelenie premonštrátskych, piaristických a cisterciánskych kláštorov slovenským biskupom.

Zmienená púť bola zavŕšená spoločnou audienciou s pápežom Benediktom XV. Slovenskí sedliaci a sedliačky v krojoch mali čestnú stráž pri jeho tróne a A. Hlinka stál medzi nimi. Svätý Otec udelil apoštolské požehnanie všetkým pútnikom. Slováci posilnení na duchu vracali sa z Ríma domov za spevu slovenských piesní.

Andrej Hlinka ako predseda Spolku svätého Vojtecha

Slovenský Spolok svätého Vojtecha, (ďalej len SSV), so sídlom v Trnave, podporoval rozvoj katolíckej kultúry a spisovného slovenského jazyka. Súčasne vystupoval rázne proti voľnomyšlienkarstvu, husitizmu a ateizmu, ktorý prenikal z českého prostredia na Slovensko.

Česko-Slovensko ako nový štát neprejavoval záujem o ďalšiu existenciu SSV. Slovenská katolícka kultúra, prejavujúca sa najmä v ľudovýchove, narážala často na odpor zo strany politických a intelektuálnych predstaviteľov tohto štátu.

Martin Kollár (1853 – 1919), slovenský rímskokatolícky kňaz a spisovateľ, pôsobil ako správca SSV v období rokov 1901 až 1919. SSV v období po smrti M. Kollára v roku 1919 prežíval hlbokú krízu. Denník Slovák, zo dňa 6. marca 1919, poukazoval v článku s názvom „Vojtešský spolok“ na zmienenú krízu slovami:

„Vojtešský spolok je dnes ťažko chorý, vlastne mŕtvy: správca zomrel, jednateľ ho opustil, tajomník mu vypovedal, ostali len holé múry, rozháraná pokladnica a nad sutinami veľkého diela narieka duch Radlinského.“

A. Hlinka, pôsobiaci ako farár v meste Ružomberok, bol dňa 4. novembra 1920 na mimoriadnom valnom zhromaždení tohto spolku ustanovený za predsedu SSV. Ján Pöstényi (1891 – 1980), slovenský rímskokatolícky kňaz, pôsobiaci ako kaplán v meste Žilina, nastúpil do funkcie správcu SSV.

Nové spoločenské, politické a hospodárske podmienky vyžadovali zmenu dovtedajších stanov SSV. Bolo stanovené, že každý člen SSV musel zaplatiť vstupný poplatok. Následne bola stanovená povinnosť platiť členský príspevok každý rok. SSV stratil časť svojich členov, ktorí nesúhlasili so zavedenými zmenami.

Na návrh A. Hlinku začali sa konať valné zhromaždenia SSV po celom Slovensku. Miestom konania boli mestá Banská Bystrica, Trenčín, Nitra, Prešov a Šaštín. Týmto spôsobom bola podporená propagácia činnosti SSV a zvyšovanie počtu jeho členov.

Prvé verejné valné zhromaždenie SSV po vzniku Česko-Slovenska prebiehalo v meste Trenčín dňa 28. augusta 1921. Výnimočnosť tohto zhromaždenia vyplývala aj z prítomnosti troch nových slovenských biskupov. Denník Slovák, zo dňa 26. augusta 1921, poukazoval v článku s názvom „Spolok svätého Vojtecha 51 ročný“ slovami A. Hlinku na význam tohto podujatia:

„Chceme byť vďačné deti veľkých otcov a preto pôjdeme húfne do Trenčína. Zabudneme na boje každodenného života, zahĺbime sa do živej stariny, obnovíme sľub vernosti k tradíciám národným a katolíckym. (…) Padli tróny, popadali koruny, popremieňali sa ríše, vymreli panovníci a katolíci oslavujú Boha a vyznávajú svoju vieru nie po prvý krát, ale po 51. krát vo spolku po slovensky. Posiaľ vyznávali sme ju len v Trnave, takrečeno na dvore v zatvorenej miestnosti. Dnes pôjdeme verejne do Trenčína.“

A. Hlinka povzbudzoval slovenských katolíkov v láske k Bohu, Cirkvi a svojmu národu a pokračoval:

„Pôjdeme hrdo, sebavedome, ako vyznávači. Nehľadíme naľavo, ani napravo. Dnes nebudeme sa už prosiť nikomu, nebudeme sa báť ulice, ponesieme kameň, v Nitre na našich otcov hodený. Sme národ, sme slobodní. Máme svoj štát, svoju hierarchiu, svojich poslancov. Pôjdeme pod hrad Matúša a povieme: „Nebo a zem pominú, ale Cirkev Kristovu brány pekelné nepremôžu.“ Poďme do Trenčína. Poďme jubilovať! Poďme vďaky vzdávať, že sme nezahynuli!“

Slováci žijúci v Spojených štátoch amerických vnímali vysvätenie troch slovenských biskupov v roku 1921 a horlivý katolícky zápas A. Hlinku ako znamenie nádeje na zlepšenie pomerov na Slovensku. Práve postava A. Hlinku a jeho rastúca autorita bola často dôvodom pre finančnú podporu SSV zo strany slovenských vysťahovalcov v Amerike.

Zmienení vysťahovalci poskytli už v roku 1920 takmer 400 000 korún, ktoré boli rozdelené medzi SSV, katolícku organizáciu Orol, katolícke študentské organizácie a na presadzovanie politických cieľov Slovenskej ľudovej strany. A. Hlinka dokázal presvedčiť vtedajších katolíkov, žijúcich na Slovensku a v zahraničí, aby vstúpili do náročného zápasu za katolícku obrodu slovenského národa. Tento zápas vnímal ako jediný stabilný základ, na ktorom je možné budovať zmysluplnú politickú budúcnosť.

PDF (formát pre tlač)