Andrej Hlinka a jeho zápas za katolícke hodnoty po vzniku Česko-Slovenska v roku 1918

Radomír Tomeček
3. januára 2026   Slovensko   Slovenské dejiny, Slovenské osobnosti

Andrej Hlinka (1864 – 1938), slovenský rímskokatolícky kňaz a neskorší vodca národného hnutia, prijal realitu zániku Rakúsko-Uhorska a vzniku Česko-Slovenska v roku 1918. Po skončení prvej svetovej vojny (1914 – 1918) a po období maďarizačného útlaku nastal pre Slovákov čas zápasiť za svoje práva v podmienkach nového štátu.

Česko-Slovensko muselo preukázať svoju schopnosť existovať ako štát, keďže po jeho vzniku pôsobili aj tendencie spochybňujúce jeho zriadenie. Slováci vnímali snahy presadiť znova maďarský vplyv, aj pod zámienkou údajného zlepšenia náboženských pomerov pre slovenských katolíkov. A. Hlinka zohral významnú rolu pri pôsobení na slovenskú verejnosť, aby vnímala tento nový štát ako svoj štát, v ktorom možno dosiahnuť zlepšenie postavenia slovenského národa.

Slovenská ľudová strana a vznik Česko-Slovenska v roku 1918

A. Hlinka ako predseda Slovenskej národnej rady v Ružomberku prevzal vedenie tohto mesta do svojich rúk po vzniku Česko-Slovenska, ktoré bolo vyhlásené dňa 28. októbra 1918. Maďarské firemné tabule postupne mizli a zavádzalo sa slovenské úradovanie. Bolo potrebné prejaviť potrebnú mieru lojality voči novému štátu, do ktorého aj A. Hlinka vkladal svoju nádej.

Slovenský denník, zo dňa 17. novembra 1918, v článku s názvom „Reč povedaná na ľudovom zhromaždení dňa 17. novembra 1918“ poukázal na prejav A. Hlinku na ľudovom zhromaždení v Ružomberku, v ktorom odmietol spojenie Slovákov a Maďarov v jednom štáte. Sám videl perspektívu v česko-slovenskom štáte. Zmienený denník poukázal aj na jeho slová, ktorými zakončil svoj prejav:

„My sa dnes tuná slávne a velebne osvedčujeme, že chceme – ako aj tvoríme jeden česko-slovenský národ – ísť s bratmi Čechmi v rámci česko-slovenského štátu. (Nato nastal všeobecný potlesk a oznámenie deklarovanej Česko-slovenskej republiky.)“

Slovenská ľudová strana a jej činnosť bola obnovená prostredníctvom zhromaždenia, konaného dňa 19. decembra 1918 v Žiline, v budove „Katolíckeho kruhu“. Pozvánka na zmienené zhromaždenie, zo dňa 13. decembra 1918, obsahovala program zložený z 3 bodov: 1. Založenie strany a voľba správy; 2. Založenie tlačového fondu; 3. Založenie denníka.

A. Hlinka bol zvolený za predsedu Slovenskej ľudovej strany, JUDr. Martin Mičura (1883 – 1946) bol zvolený za jej podpredsedu a František Unger (1886 – 1949) za jej hlavného tajomníka. Medzi pozývateľmi na uvedené zhromaždenie boli v pozvánke uvedení: ThDr. Karol Kmeťko (1875 – 1948), slovenský rímskokatolícky kňaz a neskorší nitriansky biskup, Dr. Eugen Tvrdý, Dr. M. Mičura a A. Hlinka.

Lev, kníhtlačiarsky a nakladateľský spolok bol založený A. Hlinkom v Ružomberku v roku 1917. Štefan Mnoheľ (1876 – 1944), slovenský rímskokatolícky kňaz, pôsobil na vlastnú žiadosť na ružomberskej fare a stal sa prvým riaditeľom „Leva“. Bola to vtedy prvá a jediná slovenská katolícka tlačiareň. Š. Mnoheľ bol na vyššie zmienenom zhromaždení v Žiline ustanovený za redaktora denníka Slovák.

MUDr. Vavro Šrobár (1867 – 1950) bol dňa 7. decembra 1918 vymenovaný za ministra s plnou mocou pre správu Slovenska. Zmienené ministerstvo malo sídlo v Žiline a následne v Bratislave.

Týždenník Sloboda, vychádzajúci v Žiline po príchode Dr. V. Šrobára, a pod vplyvom jeho prívržencov, nebol nadšený z obnovenej činnosti Slovenskej ľudovej strany. Vo svojom vydaní, zo dňa 25. decembra 1918, písal:

„Hlinka chcel založiť stranu na čisto konfesionálnom katolíckom základe, ako strany v politickom živote sa nezakladajú. Zišlo sa asi 300 ľudí. Nápadný bol prevažný počet kňazov, známych maďarónov a do nedávna protivníkov slovenčiny, ktorí chceli by teraz v kepienku Kristovom dostať sa do kožucha slovenského ľudu. Program bol tak spiatočnícky zložený, že nad každým bodom vyvinula sa hádka.“

Vyhlásenie samostatnej republiky na východe Slovenska

Situácia na východe Slovenska po vyhlásení Česko-Slovenska bola kritická. Niektorí miestni predstavitelia odmietali prijať vznik nového štátu. Snažili sa vytvoriť vlastný štát, čo vyvolávalo nebezpečenstvo nepokojov a prinášalo zmätok do zložitej situácie po prevrate v roku 1918.

Viktor Dvorčák (Győző Dvortsák) (1878 – 1943), maďarský novinár, redaktor a politik, propagoval myšlienku osobitosti východných Slovákov, tzv. „slovjackého národa“, ktorý mal byť odlišný od západných Slovákov. Ako predseda „Východoslovenskej národnej rady“ vyhlásil v Košiciach dňa 11. decembra 1918 „Slovenskú ľudovú republiku“. Bolo to za asistencie „Maďarskej národnej gardy“. Tento štát vyhlasoval svoju nezávislosť od Prahy a úzke spojenie s Maďarskom.

A. Hlinka vnímal situáciu na východnom Slovensku so znepokojením. Štefan Onderčo (1884 – 1937), slovenský rímskokatolícky kňaz, pôsobiaci ako farár v obci Ňaršany (v súčasnosti Ražňany), v okrese Sabinov, navštívil A. Hlinku v Ružomberku a prosil ho o pomoc.

Verejné zhromaždenie v Liptovskom Mikuláši, zo dňa 8. decembra 1918, na ktorom rečnil aj A. Hlinka, bolo manifestáciou jednoty Slovákov proti zámerom pripojiť východné Slovensko k Maďarsku. Slovenský denník, zo dňa 11. decembra 1918, v článku s názvom „Ratujme bratov na východe!“ so zreteľom na zmienené zhromaždenie, konštatoval:

„Toľké tisíce mikulášske námestie ešte nevidelo. Zhromaždených bolo najmenej na pätnásťtisíc. (…). Najvýznamnejší výsledok zhromaždenia boli prívety a pozdravy bratov z Východu. Celý Šariš, Spiš, Zemplín bol zastúpený. (…). Národný prápor, posvätený ružomberským katolíckym farárom Andrejom Hlinkom a mikulášskym evanjelickým farárom Jurom Janoškom, tvoril vrchol slávnosti.“

Následne boli vyslané dve delegácie z Liptovského Mikuláša a z Ružomberka, smerujúce na východné Slovensko. Boli to rečníci a študenti, ktorí chceli zabrániť štiepeniu slovenského národa. Celý Šariš bol v tom čase zaplnený maďarským vojskom, maďarskou občianskou gardou a žandármi.

Delegácia z Liptovského Mikuláša bola zadržaná maďarským vojskom po verejnom zhromaždení v Solivare pri Prešove, a bola odvedená do Košíc. Štyria ružomberskí študenti však pokračovali ďalej, rečnili po obciach, rozdávali text Deklarácie slovenského národa, resp. Martinskej deklarácie zo dňa 30. októbra 1918, a letáky, napísané A. Hlinkom. Jedným z týchto študentov bol Karol Sidor (1901 – 1953), neskorší významný slovenský politik, diplomat a novinár.

„Slovenská ľudová republika“ existovala do dňa 29. decembra 1918 a zanikla po príchode česko-slovenských vojsk do Košíc. V. Dvorčák emigroval do Maďarska a následne pôsobil ako poslanec maďarského parlamentu. Bol predstaviteľom maďarskej iredenty a spolupracoval pri činnostiach zameraných na obnovenie Uhorska.

Nedostatočne zastúpení slovenskí katolíci v pražskom parlamente

A. Hlinka navštívil koncom januára 1919 „Revolučné národné zhromaždenie“ v Prahe, resp. pražský parlament. Jeho prítomnosť vzbudila veľkú pozornosť. „Slovenský klub“, združujúci všetkých vtedajších poslancov zo Slovenska, zamietol práve vtedy návrh svojho podpredsedu a poslanca Dr. K. Kmeťka. Zámerom tohto návrhu bolo, aby sa všetci Slováci zasadili za zrušenie civilného manželstva a civilných matrík na Slovensku.

„Slovenský klub“ bol zložený v rozhodujúcej väčšine z evanjelikov a neveriacich, čo nezodpovedalo vtedajšiemu náboženskému zloženiu slovenskej spoločnosti. Katolícki predstavitelia zastupujúci väčšinovú katolícku časť slovenského národa mali len niekoľkých poslancov. A. Hlinka si práve preto v pražskom parlamente sadol do lavíc svojich starých priateľov, ktorými boli katolícki poslanci z Moravy.

Medzi slovenskými županmi evanjelici predstavovali až dve tretiny a katolíci len jednu tretinu. Napríklad JUDr. Jozef Kállay (1881 – 1939), župan v Liptovskom Mikuláši a evanjelik, vymenoval „stoličný výbor“ zložený z 15 členov, z toho 13 členov bolo evanjelikov a len 2 boli katolíci (jedným z nich bol A. Hlinka).

Denník Slovák, zo dňa 6. februára 1919, v článku Dr. K. Kmeťka s názvom „Zastúpenie Slovenskej ľudovej strany na sneme Česko-Slovenskom“ poukazoval kriticky na situáciu slovenských katolíkov v pražskom parlamente:

„Slovenských poslancov je spolu 40. Z týchto 40 poslancov je 10 katolíkov a 30 evanjelikov, napriek tomu, že na Slovensku je len 20 % evanjelikov a 80 % katolíkov. (…). Bez nášho opýtania a vedomia, Slovenský klub poslancov kandidoval znova len evanjelikov, ktorí boli aj zvolení. Teda čím viac protestujeme, tým viac nás odstrkujú. (…). Ak nechceme, aby moderný pohanský duch zaplavil aj Slovensko, potrebné je predovšetkým, aby Slovenská ľudová strana zriadila sa v každej obci, v každom meste, a prípravy robila na budúce voľby.“

„Slovenský klub“ nedovolil Dr. K. Kmeťkovi hovoriť v pražskom parlamente o zrušení civilného manželstva a civilných matrík. A. Hlinka následne navštívil schôdzu „Nepolitickej organizácie českých katolíkov“ a formuloval obraz vtedajšieho Slovenska slovami:

„Čaká nás to, čo prežili katolíci vo Francúzsku. Ale my nepodľahneme, ako francúzski katolíci. Budeme bojovať v spojených šíkoch. Na Slovensko došlo tisíc pokrokových učiteľov z Čiech. Viete, čo dokáže taký učiteľ?“

Pokrokoví poslanci pražského parlamentu zaútočili na A. Hlinku za vyššie zmienené tvrdenie. Bol medzi nimi aj Ondrej Devečka (1884 – 1967), slovenský evanjelický kňaz a politik, vystupujúci v mene „Slovenského klubu“.

O. Devečka vo svojom vystúpení zo dňa 23. januára 1919 odmietol tvrdenie A. Hlinku a ubezpečil Čechov, že „s pánom Hlinkom sa nestotožňuje“ a že „pán Hlinka bol a je pre Slovákov mnohokrát záhadou“. Slovenský denník vo svojom vydaní, zo dňa 1. februára 1919, sa pripojil k tejto kritike A. Hlinku slovami: „Pán Hlinka bojí sa o svoju moc, nechce, aby česká osveta posvietila do tmavých kútov pochmúrnych kazateľníc.“

A. Hlinka vystúpil dňa 30. januára 1919 so svojím prejavom v pražskom parlamente. V tomto prejave odsúdil tvrdenia, ktoré ho označovali za nepriateľa Česko-Slovenska. Poukázal aj na zvrhnutie Mariánskeho stĺpa na Staromestskom námestí v Prahe, ku ktorému došlo dňa 3. novembra 1918. Táto udalosť podľa neho podnietila obavy Slovákov o svoje náboženstvo v novom štáte a prospela Maďarsku, ktoré mohlo poukazovať na údajne lepšie podmienky pre náboženský život Slovákov v Uhorsku.

Andrej Hlinka pri obrane slovenských katolíckych kňazov

A. Hlinka vystúpil dňa 21. mája 1919 v poslaneckej snemovni Národného zhromaždenia v Prahe v rozprave k návrhu zákona o reforme manželského práva. Bránil slovenské katolícke kňazstvo a aj seba pred obvineniami z maďarónstva a podporil nerozlučiteľnosť manželstva. A. Hlinka, so zreteľom na obvinenia voči svojim kolegom a voči sebe, povedal:

„Počujte, moji páni, rozvinul sa boj a ten boj systematicky sa šíri do bratského národa českého, do hlavného nášho mesta, do Prahy, a nielen Jehličku a kňazov, ktorí neboli maďaróni, urážali, ale dovolili si povedať aj to, že Andrej Hlinka je maďarón. Stojím tu v tomto okamžiku a skladám vám imunitu, skladám vám vôbec právo obrany, len jeden čin mi povedzte, kde Andrej Hlinka nebránil Slovákov – vždy a stále?“

A. Hlinka poukázal na prenasledovanie slovenských katolíckych predstaviteľov v nedávnej minulosti:

„Páni moji, čo vám poviem, to nie je parabola, ani alegória, ani román, ale smutná skutočnosť. Tu máte Jurigu, tu máte Hlinku, ten dostal 24 mesiacov žalára a odsedel ich, ja 42 mesiacov a odsedel som ich, my dvaja sme toľko učinili za slovenský národ, ako všetci evanjelici v tom čase.“

Pražský parlament reagoval na zmienené tvrdenia potleskom, ale aj výkrikmi: „Sedění není práce!“ A. Hlinka pokračoval:

„Ráčte, páni moji, dokazovať a nevykrikovať! Ja vám poviem, čo trpeli katolícki kňazi. Roku 1916 dostal Jozef Kačka, farár, 15 rokov žalára; len ťažko zachránil sa od šibenice. Bol žalárovaný preto, že on, kňaz, dovolil si učiniť to, že povedal: „Nebuďte proti Čechom, nezabíjajte!“ Zato dostal 15 rokov, bezmála šibenicu.“

Ďalšími obeťami prenasledovania boli Florián Tománek (1877 – 1948), Jozef Závodský (1870 – 1940) a Dr. K. Kmeťko, slovenskí rímskokatolícki kňazi:

„Kostolný kaplán Karol Kmeťko bol na čas ako poľný kurát vojenský. Keď prišli Česi, ukázať dvom českým legionárom cestu a prišiel do rúk maďarských. Chceli ho zastreliť. V Košiciach bol bitý a zničený prepustený. Tu je Kmeťko. Je tu farár kostola v Mariatále, Jozef Závodský. (…). Ten, pánovia, odsedel si 2 roky v obyčajnom žalári. (…). Pánovia, potom Tománek. Toho znáte. (…). Trpel, bol preháňaný a nerozpakoval sa držať tú zástavu, ten prápor slovenský, ten katolícky ľud. Pánovia, to sme boli my, bez chleba.“

A. Hlinka so zreteľom na šírenie obvinení voči jeho osobe konštatoval:

„Chodím od roku 1894 na schôdze do Turčianskeho Svätého Martina. Už v roku 1894 mal som disciplinárku, povedal som však biskupovi Szmrecsányimu: „To je politický akt, ja som hrešil proti zákonu, tam ma žalujte.“ Od roku 1894 dodnes, páni moji, môj život je stálym bojom za slovenský katolicizmus. Od tých dôb nikto jediného činu opačného mne nemôže dokázať. Pri tom všetkom dovoľujú si, pánovia, český národ zavádzať: Hlinka vraj štve proti Čechom.“

Andrej Hlinka pri obrane katolíckeho manželstva

Vystúpenie A. Hlinku v pražskom parlamente, zo dňa 21. mája 1919, bolo zamerané najmä na obranu katolíckeho manželstva a na obranu jeho nerozlučiteľnosti. Po A. Hlinkovi následne vystúpil aj poslanec ThDr. PhDr. František Kordač (1852 – 1934), český rímskokatolícky kňaz, neskorší pražský arcibiskup a český prímas.

A. Hlinka poukazoval na skutočnosť, že aj kresťansky zmýšľajúci protestanti bránili nerozlučiteľnosť manželstva. Jedným z nich bol aj Johann Wolfgang Goethe (1749 – 1832), nemecký básnik, dramatik a politik. A. Hlinka povedal:

„Goethe sám nejedenkrát vyprával, že dvorský kazateľ drážďanský Reinhard mu na oči vyhadzoval, že tak liberálny človek ako on v manželskej veci tak rigorózne a konzervatívne stanovisko zaujíma. (…). Môžeme tvrdiť, že doživotné manželstvo je svedomím celej ľudskej všeobecnosti. Tak hovorí Goethe.“

William Gladstone (1809 – 1898), významný britský politik a predseda vlády, člen Liberálnej strany, varoval pred šírením rozvodov manželstiev. A. Hlinka vo svojom prejave uviedol:

„Ale, pánovia moji, uvediem jedného politika, a myslím, že je autoritou pred celým svetom. Slávny anglický štátnik Gladstone, ktorý rozhodne proti rozluke sa vyslovil. Podľa jeho slov, od zavedenia rozluky mravnosť v Amerike a v Anglicku klesla. (…). On hovorí toto: „Rozluka manželská s novým sobášom zničila koreň a vetvy stromu manželského, a tým pevnosť a zdravie ľudskej spoločnosti.““

A. Hlinka v záverečnej časti svojho prejavu povedal:

„Mohol by som, pánovia, z dôvodov rozumových mnoho dokázať, že cieľ manželstva, výchova detí, blaho spoločnosti, istota štátu, súvisí s nerozlučiteľnosťou manželstva, ale do toho nebudem sa púšťať, lebo na túto otázku bolo už z mnohých strán posvietené. Majme teda, veľactené zhromaždenie, na mysli účel manželstva, výchovu dietok, pomer manželov k sebe, k rodine a celej spoločnosti, vezmime trebárs do ohľadu štatistiku, dejiny, alebo mravy; ba tu uvedené názory, tu uvedených odporcov Cirkvi, vždy prídeme k tej konklúzii, že manželstvo má byť nerozlučiteľné, a že najvyšší zákonodarca bol vo svojej múdrosti povinný zväzok manželský večným a nerozlučiteľným učiniť.“

Zičiho ľudová strana v Uhorsku neúspešne bojovala za zrušenie povinného civilného sobáša, zavedeného v zmysle zákonného článku XXXI/1894 o manželskom práve, resp. v zmysle „Manželského zákona“ z roku 1894, ktorý platil aj pre územie Slovenska. Slovenskí katolíci museli pri uzatváraní manželstva navštevovať notárske kancelárie. Za zrušenie povinného civilného manželstva pri rokovaní pražského parlamentu v roku 1919 hlasovalo z 54 slovenských poslancov len 4 poslanci, vrátane A. Hlinku.

Zmienený „Manželský zákon“ priniesol revolúciu aj v chápaní zániku manželstva, prostredníctvom zavedenia rozvodu manželstva. Manželstvo prestalo byť vnímané ako kánonický inštitút, dovtedy nerozlučiteľný pod hrozbou exkomunikácie. Po vzniku Česko-Slovenska v roku 1918 bola rozvodovosť na Slovensku približne 4-krát menšia než v Čechách. Slováci nastúpili na „cestu pokroku“ aj v tejto oblasti, a rozvodovosť začala v nasledujúcich rokoch postupne rásť.

PDF (formát pre tlač)