Slovenskí katolícki kňazi v službách národa (I. časť): Juraj Klimo, biskup a župan

Branislav Michalka
23. januára 2026   Slovensko   Slovenské dejiny, Slovenské osobnosti

Katolícki kňazi tvorili odnepamäti duchovnú a kultúrnu chrbticu slovenského národa. A to nielen tým, že ho viedli k posmrtnej spáse, za čo im patrí najväčšia vďaka, ale za to, že uchovávali a rozvíjali národnú kultúru, vedu aj ekonomické či hospodárske skúsenosti, pomáhali národu v jeho každodennom živote sociálnom a nezabúdali naň ani v biede, ani v hojnosti.

Z vďačnosti a s vedomím, že títo verní synovia národa sú často zabúdaní a prehliadaní na úkor pofidérnych politických „veličín“ moderných čias, rozhodli sme sa na portáli Christianitas.sk a v rámci špeciálnej rubriky Slovensko venovať sa im pravidelne v novom seriáli.

Ich počet, životy a dielo tvoria bohatú a pestrú paletu osudov, charakterov a talentov. Napriek marxistickej, ľavicovej a republikánskej mytológii nie je pravdou, že všetci slovenskí kňazi pochádzali z ľudu, teda z najnižších spoločenských vrstiev a že sa teda práve preto venovali svojim rodákom. Triedna marxistická ideológia nedokázala stráviť, že kňaz – katolík bez ohľadu na svoj pôvod miluje svojho blížneho, aj svoj národ a preto bola donútená zamlčiavať zemiansky pôvod slovenských dejateľov.

Panteón slovenských katolíckych kňazov – či už otvorených národných buditeľov, alebo aspoň Slovákov prajných národu, z ktorého pochádzali, je zaplnený postavami zo všetkých spoločenských tried a skupín. S vďačnosťou a s pokorným pochopením k ich prípadným slabostiam chceme predostierať pred našich čitateľov každý týždeň ich portréty, aby sa v konečnom dôsledku mozaika slovenského národného života zaplnila tam, kde sú z nej dnes v mysliach Slovákov často len torzá.

***

Juraj Klimo (Klimovič), biskup v Päťkostolí a župan

Postava biskupa Juraja Klima, ktorý sa stal biskupom v meste Pécs (slovenský historický názov Päťkostolie) patrí k menej známym významným osobám slovenských dejín. Narodil sa 4. apríla roku 1710 v rázovitej záhorskej dedine Lopašov v chudobnej zemianskej rodine.

Maďarské zdroje uvádzajú jeho meno ako Klimó György a vôbec sa nezmieňujú o jeho slovenskom pôvode, ktorý je však vzhľadom na lokalitu severného Záhoria, hraničiaceho s myjavskou oblasťou istý. Navyše, pokiaľ by nahliadli do lopašovských matrík, tak by zistili, že budúci biskup Juraj Klimo je zapísaný pod priezviskom Klimovič, čo evidentne vylučuje za daných regionálnych okolností akýkoľvek iný pôvod ako slovenský. Jeho predkovia pochádzali z obce Veľké Kostoľany, nachádzajúcej sa oproti Lopašovu na opačnej strane Karpát, blízko Piešťan a prišli do Lopašova začiatkom 17. storočia.

Keďže sociálne postavenie rodiny živiacej sa remeslom, napriek zemianskemu armálesu, nestačilo na štúdiá, získaval mladý Juraj Klimo financie tak, ako bolo vtedy zvykom – obchádzaním štedrých katolíkov s hrnčekom v ruke, čiže žobraním. Tento hrnček mal odložený ešte ako biskup. Študoval na trnavskom gymnáziu a vyššie štúdium teológie a filozofie absolvoval Bratislave, Budíne a Trnave.

V roku 1733 bol vysvätený za kňaza a v ďalšom roku slúžil ako kaplán vo Voderadoch a v Novom Meste nad Váhom. Tu však dlho nezostal a jeho schopnosti ocenil ďalší kňaz slovenského pôvodu slúžiaci v Ostrihomskej arcidiecéze, kanonik a generálny vikár, barón František Klobušický tým, že si ho vybral za svojho tajomníka. Z postu v arcidiecéze, centra cirkevného života v Uhorsku, sa Klimova kariéra začala vďaka jeho schopnostiam rýchlo rozvíjať.

Čoskoro aj on sám dostal funkciu kanonika Ostrihomskej arcidiecézy, a to len vo veku 27 rokov. Jeho služby a talent sa rozhodol využiť sám uhorský prímas, gróf Imrich Eszterházy. Zároveň sa už ako tridsaťročný stáva Juraj Klimo kráľovským radcom a neskôr vďaka cisárovnej Márii Terézii, ktorá si všimla jeho schopnosti, referentom kráľovskej kancelárie v Budíne.

Očakávania, ktoré do neho cisársky dvor vkladal Klimo očividne dobre naplnil, pretože v roku 1751 ho Mária Terézia vymenovala za biskupa najstaršieho univerzitného mesta v Uhorsku, Päťkostolia (Quinque Ecclesie, maď. Pécs). Ešte v tom istom roku potvrdil jeho menovanie aj pápež Benedikt XIV. Obradu konsekrácie sa ujal jeho starý známy z Ostrihomskej arcidiecézy, barón Klobušický, ktorý sa medzičasom stal arcibiskupom Kalocse (historický slovenský názov Kaloča).

Štátny aparát, trpiaci po osmanských vojnách akútnym nedostatkom personálu, sa rozhodol využiť talent nového biskupa bezozvyšku, a preto mu okrem funkcie cirkevnej pridelil aj funkciu svetskú. V roku 1752 bol vymenovaný za župana Tolnianskej a Baranskej župy, ku ktorým mu v roku 1755 pridelili ešte župu Virtovica. Aby zrejme v tejto funkcii nenarážal pre svoj chudobný pôvod na odpor vysokej šľachty, povýšila Mária Terézia biskupa Klima do šľachtického stavu, resp. išlo skôr o opätovné potvrdenie rodových výsad Klimovcov, ktoré vo víre času zapadli úradne do zabudnutia a o udelenie nového erbu.

Hneď po nástupe do funkcie biskupa započal Klimo s dôkladnou vizitáciou diecézy, zriadil biskupskú radu a staral sa o všestranný rozvoj svojho stáda. Vzhľadom na to, že Uhorsko bolo len krátky čas oslobodené spod tureckej okupácie, štúdium teológie sa sústreďovalo ešte aj v prvej polovici 18. storočia do Trnavy, i keď už arcibiskupstvo bolo presťahované do Ostrihomu, resp. do Bratislavy, kde sídlil arcibiskup až do roku 1820. A keďže len menšia časť študentov prichádzala spoza Dunaja, kde dominoval maďarský živel, množstvo kňazov malo slovenský pôvod, ako tomu nakoniec napovedajú aj mená duchovných, ktorých biskup Klimo stretol v Päťkostolí: Bobok, Frívaldský, Radek, Potošniak, Snopek, Záhora a pod., pričom sa medzi nimi nachádzal aj prvý slovenský historik, Juraj Papánek, ktorý bol farárom v Olase, a o ktorom bude určite reč v niektorom z pokračovaní nášho seriálu.

Dielo, ktoré biskup Klimo vykonal v jemu zverenej diecéze je vskutku obdivuhodné. Nechal obnoviť alebo vystavať kostoly vo vyše 70 lokalitách a v 23 lokalitách nechal postaviť fary. Povesť o jeho poriadkumilovnosti a úsilí došla až do Ríma a keď v roku 1776 pápežský nuncius pri viedenskom dvore, Giuseppe Garampi navštívil jeho diecézu, unesený toľkou prácou a jej výsledkami nazval Klima druhým zakladateľom biskupstva.

Nešlo totiž len o prácu na poli cirkevnom, ale aj na poli všeobecnej kultúry a vzdelania. V Päťkostolí založil papiereň, tlačiareň aj astronomické observatórium. Biskupskú knižnicu rozšíril o 15000 kníh, takže ešte za jeho života zaujala prvé miesto medzi diecéznymi knižnicami. Jeho cieľom bolo však obnoviť samotnú univerzitu, čo sa mu, žiaľ, za jeho života nepodarilo dosiahnuť. Roku 1774 preto aspoň sprístupnil bohatú knižnicu biskupstva verejnosti, čím vytvoril možno najstaršiu verejnú knižnicu v Uhorsku. Okruh jeho aktivít skutočne udivuje: podporoval spisbu, umenie a školstvo, vzdelanie, vedu. Roku 1768 dokonca založil v Päťkostolí numizmatickú zbierku.

Cisárovná Mária Terézia však nemienila ponechať Klima len jeho diecéznym a župným povinnostiam. Nedostatok schopných pracovníkov ju donútil povolať biskupa do Prešporku, kde sa stal radcom miestodržiteľa Uhorska, grófa Mikuláša Čákyho, ktorý bol zároveň v tej dobe uhorským prímasom. Služba aj samotná cisárovná ho nútili zdržiavať sa v Prešporku a až mŕtvica, ktorá sa zrejme dostavila ako výsledok vyčerpania, ho po piatich rokoch uvoľnila a tak sa mohol vrátiť do svojej diecézy.

Tam sa pustil, trochu sa zotaviac, do ďalšieho projektu – sčítania ľudu v Uhorsku. Aj vďaka nemu máme k dispozícii údaje, ktoré potvrdzujú omnoho hustejší výskyt slovenského etnika na území za Dunajom, než tomu bolo neskôr v 20. storočí. Kým napríklad v Barnianskej župe bolo v roku 1773 až sedem čisto slovenských obcí, v roku 1930 už ani jedna. Taktiež v župe Belehradskej (Stoličný Belehrad), kde ich bolo 6 zostala v roku 1930 už len jedna a dnes pravdepodobne ani jedna.

Umorený prácou a povinnosťami, umiera Juraj Klimo 2. mája 1777 v Päťkostolí. Okrem následkov mŕtvice trpel aj vodnatieľkou a ako píše Ján Gál Podďumbiersky v knihe Spomínajme otcov a osvecovateľov národa: trápený týmito neduhmi podobal sa živej mŕtvole.

Telesné ostatky tohto výnimočného človeka, biskupa a Slováka, sú pochované v pécsskej katedrále.

PDF (formát pre tlač)