Skutočne je migrácia problémom až od roku 2015? Podvod globalistických elít, ktoré po fiasku zahmlievajú proces, trvajúci minimálne od 60. rokov 20. storočia
Branislav Michalka
5. septembra 2024
Politika
Komentár
Po prvej a ešte stále veľmi slabej facke, ktorú dostali globalistickí sociálni inžinieri pri voľbách v nemeckých spolkových krajinách Durínsku a Sasku, sa začínajú ozývať hlasy aj zo strany tých „slušných“ a „umiernených“ v euro-atlantickom priestore, že to tá „mutti“ Merkelová s tou vítajúcou politikou predsa len trochu prehnala. Na hlavu tejto pochybnej persóny, ktorá nikdy vlastne presne nevysvetlila svoj pomer k východonemeckej tajnej polícii STASI, ani svoju kariéru angažovanej komunistickej mládežníčky, sa teraz zosypala záplava slniečkárskej, nedobrovoľne prebudenej skepsy. Prečo?
Pretože sa má zrejme stať obetným fackovacím panákom, ktorý odvráti pozornosť od skutočnej genézy prisťahovaleckej infiltrácie Európy. Aby totiž toho spytovania liberálneho svedomia a vŕtania sa minulosti nebolo zas až tak moc, rozhodli sa do reality prebudení slniečkári (po desaťročiach utopického progresívneho flámovania) stanoviť na časovej osi vryp, ktorý určuje, odkedy začala tá migrácia do Európy a kedy sa nám tá inak skvelá liberálna demokracia vlastne pokazila. Bolo to v roku 2015, keď ich do EÚ zavolala stará Merkelová. Vtedy sa to podľa nich pokazilo a mestá západnej Európy sa začali premieňať na orientálny bazár.
Lenže realita je dokonale odlišná. Západoeurópske mestá sú terorizované prisťahovalcami minimálne od 60. rokov 20. storočia a za posledných 50 rokov sa tento fenomén rovnomerne šíril ako rakovina na všetky strany. Netreba byť príliš veľký detektív na to, aby sa človek presvedčil, že to tak bolo dávno predtým, než sa narodila najmladšia generácia súčasných slniečkárov.
Alebo sme už zabudli na niekoľkotýždňové nepokoje vo Francúzku počas vlády prezidenta Chiraca a jeho ministra vnútra Sarkozyho, keď migranti podpaľovali jedno auto za druhým a nakoniec sa tieto nepokoje skončili tak, že Sarkozy verejne vyzval noviny, aby prestali stále o nepokojoch písať, lebo ich tým len podnecujú!!! Vtedy odrazu demokratická a nezávislá tlač unisono zmĺkla a nepokoje síce neprestali, ale už sa o nich nehovorilo. To bolo pred dvadsiatimi rokmi, v roku 2005:
https://www.sme.sk/c/2465853/boje-sa-prvy-raz-presunuli-aj-do-centra.html
https://spravy.pravda.sk/svet/clanok/216457-pariz-nariadil-zakaz-vychadzania/
Je teda zrejmé, že problém s migrantmi nezačal v roku 2015 a nemá ho na svedomí „mutti“ Merkelová. Tento problém je symptómom ľavicovo liberálnej utopickej politiky, ktorá dominuje v euro-atlantickom priestore od 60. rokov 20. storočia. Hovorím, dominuje, pretože predtým bola jej sila tiež značná, avšak stále ešte existovali sily schopné a ochotné sa jej postaviť. Po degeneratívnych a deštruktívnych 60. rokoch však nastal totálny kolaps zdravého rozumu a pudu sebazáchovy.
Dôkazom toho, že situácia koncom 60. rokov 20. storočia v Británii sa príliš nelíšila od súčasnosti v tom, ako sa správali prisťahovalci na novo dobytých územiach, je slávny predvolebný prejav konzervatívneho politika Enocha Powella, ktorý dnes býva publikovaný s názvom Rieky krvi alebo Vidím rieky krvi. Ide o citát z jeho prejavu, resp. citát citátu, pretože Powell v prejave citoval starorímskeho básnika Vergília.
Počas prejavu, ktorý vzbudil v liberálnych médiách šialenú hystériu a stál neskôr Powella členstvo v Konzervatívnej strane (prejav prenášala aj televízia a to bol kameň úrazu) prečítal list od jednej zo svojich voličiek, ktorá sa však odmietla podpísať, pretože ako uviedla – má strach. Politik sa začudoval (v rétorickom slova zmysle), čo je to za demokraciu a slobodu, keď sa pôvodní obyvatelia boja prejaviť svoj názor? Potom prečítal príbeh starej ženy, ktorej manžel a synovia padli v II. svetovej vojne za to Anglicko, v ktorom sa teraz cíti ako vydedenec:
„Pred ôsmimi rokmi bol jeden dom v slušnej ulici vo Wolverhamptone predaný černochovi. Teraz má ulica jediného bieleho obyvateľa, starú pani na dôchodku. Toto je jej príbeh. Vo vojne stratila manžela aj oboch synov. Preto do svojho domu so siedmimi izbami – jediného majetku, ktorý mala – začala brať podnájomníkov. Tvrdo pracovala a darilo sa jej, splatila celú hypotéku a začala šetriť, aby mala niečo na svoju starobu. Potom sa objavili prisťahovalci. S narastajúcou hrôzou videla, ako jeden dom za druhým prisťahovalci preberajú. Kedysi pokojná ulica sa stala miestom, kde zavládol hluk a zmätok. Jej bieli podnájomníci sa bohužiaľ odsťahovali.
Deň nato, ako sa odsťahoval posledný, bola o 7. hodine ráno prebudená dvoma černochmi, ktorí chceli použiť jej telefón, aby zavolali svojmu zamestnávateľovi. Keď odmietla, rovnako ako by odmietla kohokoľvek neznámeho v takej hodine, začali jej nadávať tak, že sa začala báť, žeby ju fyzicky napadli, keby nemala na dverách poriadnu reťaz. Rodiny prisťahovalcov sa tiež pokúšali prenajať si izbu v jej dome, ale vždy odmietla. Jej úspory postupne mizli a nakoniec mala po zaplatení všetkých poplatkov menej než 2 libry na týždeň. …
Začína sa obávať vychádzať von. Okná má rozbité. Vo svojej poštovej schránke nachádza výkaly. Keď ide na nákup, sprevádza ju húf očarujúcich a zoširoka sa smejúcich černoškov, ktorí nevedia anglicky, ale jedno slovo predsa poznajú. Kričia na ňu – rasistka!“
Je to Londýn v roku 2024? Nie, je to Londýn v roku 1968! V čase keď sa milej „mutti“ Merkelovej ešte len začínali v pionierskej uniforme zapaľovať lýtka. Žeby už vtedy celú tú vec organizovala?
Samozrejme, že nie. Pre nás pamätníkov 70. a 80. rokov, ktorí sledovali rakúsku televíziu a čítali časopis 100+1 zaujímavostí boli rasové nepokoje v Británii, Francúzsku, Taliansku či Nemecku nezáživnou časťou obvyklých mediálnych správ, ktoré uberali priestor zaujímavejším informáciám týkajúcich sa punkovej a novovlnovej subkultúry, aktuálneho sci-fi trháku alebo fotografiám nejakej hollywoodskej hopsandy.
V každom prípade sa tieto správy týkali prisťahovalcov, ktorých už vtedy bolo v západnej Európe požehnane, prichádzali za nimi ich rodiny, postupne sa zmocňovali celých štvrtí a prinášali do nich rozvrat a orientálne zvyky. Horiace autá na obrazovke, podpálené pri prisťahovaleckých nepokojoch tu boli už keď som mal desať rokov a kontinuálne horeli ďalej v 80., aj 90. rokoch a jediné, čo sa za ten čas zmenilo, bol nárast počtu migrantov, ich zvyšujúca sa agresivita a stále prehlbujúca sa rezignácia pôvodných obyvateľov.
História rasových nepokojov však siaha ešte hlbšie. Už v roku 1959 prebehli prve konflikty v britskom Nothinghame a Nothing Hille. Odvtedy sa mašina prisťahovaleckého sociálneho inžinierstva nezastavila. Z času na čas ju ešte trochu premazali, aby lepšie hrkotala, ako napríklad, keď francúzsky prezident François Mitterrand v roku 1981 zastavil program návratu prisťahovalcov do krajiny pôvodu a začal boj proti „diskriminácii“.
Z toho je zrejmé, že tu je ešte jedna neprerušená kontinuita, okrem tej prisťahovaleckej – kontinuita servilnosti liberálno demokratických (čiže aj kresťansko demokratických) politikov ku globalistickej agende spestrovania európskeho obyvateľstva, jeho etnického odhomogenizovania a ničenia jeho pôvodných kultúrnych, sociálnych a náboženských väzieb.
Títo politici sa teraz pokúšajú tváriť podobne, ako bývalí cirkevní revolucionári a liberáli, z ktorých sa stali počas katastrofálneho pontifikátu pápeža Františka konzervatívci. Rovnako ako uvedení klerici tvrdia, že všetko sa pokazilo až za pápeža Františka, politici sa tvária, že všetko sa pokazilo až v roku 2015.
Osud Enocha Powella, ktorého vyvrhli zo svojich umiernene konzervatívnych radov, lebo sa opovážil povedať pravdu, je však jasným dôkazom toho, že už v 60. a 70. rokoch, teda dávno pred rokom 2024 či 2015, stáli pred rovnakým problémom ako dnes – ako naservírovať svoje lži o prisťahovalcoch hlúpym občanom tak, aby ich s radosťou skonzumovali a ešte sa pekne poďakovali.
Môžeme len dúfať, že pokiaľ sa aj nepodarí situáciu už nikdy vrátiť do spätného chodu, tak aspoň tá hora klamstiev politikov pochová na rozvalinách Európy, ako výstrahu pre tých, ktorí prídu po nás. Nech už to bude ktokoľvek…
PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS
Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:
Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!