O závisti (3. časť): Čo má prevzatie zodpovednosti za svoj život spoločné so závisťou a vnútorným obrátením?

Jakub Tužinský
11. marca 2025   Cirkev Spoločnosť

predchádzajúce časti:
O závisti (1. časť): Chcete sa, čo najvernejšie, podobať diablovi? Oddávajte sa závisti. Že vás sa závisť netýka? Nuž…
O závisti (2. časť): Môže byť aj milosťou? Čo jej pomáha v nás žiť a rásť, prečo jej vykoreňovanie chce čas a úsilie a čo ju ničí?

***

Na prvý pohľad ide možno o oblasti, kde nemusí byť zásadné prepojenie hneď viditeľné. Keď sa však opäť pozrieme hlbšie, tak uvidíme, že tieto oblasti nie sú len blízke, ale priamo na seba vplývajú. Už v predošlej časti som poukázal na to, že závidíme a žiarlime, pretože je pohodlné a nevyžadujúce od nás žiadnu zmenu, zvaliť vinu na všetko možné (prostredie, okolnosti, ľudí i Boha), len nie na seba. Čo sa však začne diať, keď sa rozhodneme prevziať zodpovednosť za svoj život?

Účinky prijatia zodpovednosti za svoj život

Prestaneme postupne závidieť, lebo sa zmení naša perspektíva. V podstate sa nám zmení celý život. Zasadíme ťažký úder nielen závisti, ale aj lenivosti a azda aj všetkým siedmim hlavným hriechom. Získame iný pohľad na celý svoj život, na jeho minulosť, súčasnosť i budúcnosť. Začneme prijímať Božiu vôľu v našom živote. Budeme pokojnejší a šťastnejší. Začneme dokonca robiť viac dobrých skutkov. Začneme si všetko viac vážiť a budeme vďačnejší a zoznam by mohol ďalej pokračovať.

V podstate urobíme rozhodný krok k nášmu skutočnému vnútornému obráteniu. A práve k tomu nás obdobie veľkého pôstu, aj skrze proroka Joela, zvlášť vyzýva. Čítame tam:

„Teraz však – hovorí Pán – obráťte sa ku mne celým svojím srdcom, pôstom i plačom a nárekom, roztrhnite si srdcia, a nie rúcho, obráťte sa k Pánovi, svojmu Bohu, veď je dobrotivý a milosrdný, trpezlivý a veľmi ľútostivý a môže odvrátiť nešťastie (dosl. prekl. pohromu).“ (Joel 2,12–13). Prorokove slová o pôste, obrátení celým srdcom, kajúcim nárekom (nie sebaľútostivým), či roztrhnutí srdca veľmi závisia práve od prijatia tejto zodpovednosti.

Nejde však o žiadny lacný ezoterický všeliek alebo niečo, čo funguje len na chvíľku, sťaby nejaká droga. Ide tu životný krok a životné nastavenie.

Čo to v praxi znamená?

Ide predovšetkým o prijatie zodpovednosti za svoju minulosť a jej následky na súčasnosť i budúcnosť. Celé si to môžeme ukázať povedzme na príklade štyridsaťročného huslistu, ktorý má so svojou manželkou štyri deti. Ide o huslistu, ktorý kvôli krátkym pôžitkom prehajdákal svoj talent, mnohé financie a opustila ho rodina, ktorej sa nikdy poriadne nevenoval. Za všetko však vinil svojich rodičov (výchova), manželku, deti, učiteľov, priateľov, nástroje, osud, konšteláciu hviezd, nešťastie a zoznam by (opäť) ešte mohol dlho pokračovať.

Výčitky svedomia, ktoré roky zaháňal do úzadia mu však nedajú pokoj a tak začne prosiť Boha o pomoc a hlbšie premýšľať nad tým, ako a prečo sa to všetko stalo. Trvalo to nejaký čas, ale nakoniec spoznal, že on je hlavným strojcom svojho zlyhania, že bol lenivý, neplnil si svoje povinnosti a mnoho dôležitých vecí zanedbával a tak prijal zásadný diel svojej zodpovednosti.

Už v tomto bode išlo o veľkú milosť. Pochopil, že v mnohých situáciách išlo o jeho vlastné rozhodnutia, že aj keď nemal takú podporu, akú očakával, nikto mu nebránil rozvíjať svoj talent, ale lenivosť, slabá disciplína a pôžitkárstvo boli silnejšie ako on. Kvôli tomu sa nevenoval rodine, ktorá predovšetkým jeho vinou chradla. Nebol ani manželom, ani otcom, akým by mal a akým vždy chcel byť. Dopočul sa tiež o ľuďoch, ktorí zažili oveľa väčšie utrpenie ako on a dokonca napriek svojej svätosti a nezlorečili nikomu, nezávideli druhým, ale dobrorečili Bohu a Boh sa cez nich nesmierne oslávil (ako napríklad pri sv. Petrovi Damiánim, či sv Jozefíne). Priznal si, že rodičia mu predsa nemohli dať to, čo sa mi nedostali a že mnohé, čo mu aj odovzdávali, on odmietal, lebo si myslel, že to vie lepšie a takto sa mu vyjavovali mnohé iné súvislosti.

Toto veľké uvedomenie bolo začiatočným bodom usporiadania jeho života. Umožnilo mu to začať ľutovať svoje hriechy, tak začalo mäknúť aj jeho rokmi zatvrdnuté srdce a začal túžiť po zmene. Nie však už po zmene chvíľkovej, akých dovtedy zažil mnoho, ale po zmene skutočnej. Začal si postupne uvedomovať nielen to, že je svojím hlavným škodcom, ale aj to, koľkým ľuďom v čase svojej zaslepenosti ublížil. Začal byť schopný cítiť ľútosť nad bolesťou iných a nielen nad sebou a tak sa začala obnovovať v ňom aj láska k jeho rodine a vedomie, že on mal v prvom rade slúžiť im a nie oni jemu. Následne začal vidieť svoje povrchné súdy a prázdne povyšovanie sa.

Boh mu pri jeho hľadaní udelil ďalšiu milosť, kedy spoznal zásadnú pravdu, že všetko, čo sa udialo v jeho živote sa udialo preto, lebo Bohu sa to tak páčilo. Pochopil, že všetky následky sú spravodlivé tresty za jeho počínanie, ktoré musí znášať a sú len pre jeho dobro. To otvorilo jeho srdce vďačnosti a začal byť vďačný za celú túto životnú krízu. Uvidel, ako sa vlastne protivil Božej vôli, keď reptal na svoj život a uvedomil si, že Božie slovo „Boh pyšným odporuje“ (Jak 4,6; 1Pt 5,5) spravodlivo dopadlo naňho.

Postupne prestal závidieť druhým, pretože toto pochopenie a vďačnosť búrali dôvody na závisť. Prestal sa tiež porovnávať s druhými, lebo pochopil, že svoj čas a úsilie už nechce takto mrhať, ale radšej sa bude usilovať o zmenu svojho života. Preto prestal nečinne bedákať nad šťastím iných. A tiež si uvidel, že ono je tu ešte stále aj preňho, lebo Boh „pokorným dáva milosť“ (tamtiež) a tá sa s jeho mäknúcim srdcom otvára aj preňho.

Toto všetko v ňom vytvorilo presvedčenie, že ešte stále nie je všetko márne (ako si to mnohokrát myslel pri svojich chabých a povrchných pokusoch v minulosti), že ešte veľa sa toho dá zmeniť, že na husle ešte môže hrať, financie ešte môže zarobiť a že Boh má moc dať aj jeho rodinu opäť dokopy. Navyše „objavil“, aké márne boli tie pozemské pôžitky, za ktorými sa hnal a že kde sa má zhromažďovať pravý poklad (Mt 6,20).

Keď čítal životné príbehy sv. Augustína, sv. Ignáca z Loyoly a ďalších, tak ho začala napĺňať nádej, že aj jeho život sa môže naozaj zmeniť, ba dokonca sa v ňom aj Boh môže osláviť.

Rýchlo tiež pochopil, že to nie je jednorazová záležitosť, ale že sa preto treba rozhodovať každý nový deň a zodpovednosť má prijímať aj za súčasné a nové veci, nielen tie minulé. Vedel však, že už na to nie je sám a že keď v tom vytrvá, tak raz bude môcť byť nápomocný ľuďom v podobných situáciách a aj tak bude môcť slúžiť Bohu, ktorého na konci dňa zanedbával najviac zo všetkých, hoci navonok žil ako katolík.

A čím to všetko začalo? Tým, že prijal zodpovednosť za svoju minulosť a jej následky na súčasnosť i budúcnosť.

Toľko ilustračný príklad. Nezahrňuje všetky aspekty a okolnosti života, verím však, že vám pomohol pochopiť, aká veľká Božia milosť sa ukrýva v prijatí zodpovednosti sa svoj život…

Dnešný svet

V dnešnom svete to takto bežne nefunguje. Ľudia nechcú častokrát skutočne poznať pravdu, a keď ju počujú, tak ju odmietajú. Nechcú si plniť svoje povinnosti, nechcú prevziať zodpovednosť a volia si tú ľahšiu, ale širokú cestu, ktorá vedie do záhuby (Mt 7,13). Alebo poznáte veľa ľudí, ktorí sú naučení skutočne prevziať zodpovednosť? Ak áno, tak vďaka Bohu a berte si z nich príklad. Ale keby aj nie, tak ešte vždy sa takými ľuďmi môžeme stať my sami. Áno, je to cesta úzka a tŕnistá, treba na nej veľa úsilia a odvahy, ale stojí to za to. Lepšie je predsa mať vzácnu ružu, hoci má tŕne, ako bezcennú burinu bez tŕňov.

Na záver opäť nevynechám Alonsa Aguila, ktorý vo svojej knihe Citová výchova napísal nasledujúce slová: „Šťastie nespočíva v tom, že človek robí to, čo chce, ale v tom, že chce robiť to, čo musí…, ide o jeden z najväčších úspechov skutočnej slobody.“

PDF (formát pre tlač)