O posvätnej Tradícii

6. októbra 2024   Cirkev

„A tak teda, bratia, stojte pevne a držte sa učenia, ktoré ste prijali či už slovom a či naším listom.“
(2Sol 2,15)

K sv. Antonovi pustovníkovi pridružilo sa mnoho učeníkov. Týchto každodenne zhromaždil okolo seba a kázaval im. Ako raz tak káže, tu príde vyslanec cisára, Konštantína Veľkého i so svojím sprievodom. Vyslanec sa úctivo pozdraví a potom písmo podáva sv. Antonovi, písal mu cisár a žiada ho o radu v krajinských záležitostiach. Sv. Anton prijal pozdrav, odložil list a potom ďalej pokračoval v kázaní.

Druhovia Antona sa zarazili nad jeho konaním a keď to sv. Anton spozoroval, takto im vysvetlil: „Najprv ste sa čudovali, že mne, biednemu pustovníkovi cisár písal list. Potom ste sa však pohoršili, že som ten list neprečítal, lež nabok odložil. Akokoľvek veľký pán je ten cisár, predsa je len človekom ako my; za veľké pokladáte, že svojou vlastnou rukou písal ten list. Čudujte sa radšej nad tým, že Kráľovi kráľov, velebnému Bohu nebolo zaťažko prihovoriť sa nám, stvoreným ľuďom a z času na čas nám poslal svoje odkazy; podnietil popredných mužov, toto sú sv. patriarchovia a proroci, ktorí aj živým aj písaným slovom oznámili ľudu slovo Božie. A napokon poslal svojho vlastného Syna na svet, aby každý, kto uverí a vyplní jeho slová, bol spasený.“

Takouto hlbokou úctou korme sa i my pred zjavením Božím, buď ho čítame, alebo počujeme. Lebo nie všetko, čo Boh vyjavil, je na písme napísané, Boží muži nám mnohé pravdy viery len živým slovom podali ako svojim potomkom. To zjavenie Božie, ktoré Kristus Pán a jeho apoštolovia ohlasovali, lež nespísali, posvätnou Tradíciou nazývame.

Už som vám hovoril o písanom zjavení Božom, teda Písme svätom; teraz vám budem hovoriť o Božom zjavení, ktoré bolo učinené živým slovom: totižto o posvätnej Tradícii. Počúvajte!

Keď som hovoril o Písme sv., podotkol som, že sa delí na dve časti, na Starý a na Nový zákon.

Starý zákon obsahuje to Božie zjavenie, ktoré Boh za starodávnych čias pred narodením Krista Pána učinil. Nový zákon však v sebe obsahuje zjavenie Pána Ježiša.

Lenže od stvorenia sveta do narodenia Krista Pána uplynulo štyri tisíc rokov. Cez tento dlhý rad rokov Boh mnohokrát hovoril k ľuďom. Teda začnúc od Adama, rad radom čo Boh vyjavil Noemovi, Abrahámovi, všetkým patriarchom, ďalej Mojžišovi, Eliášovi, Elizejovi a ostatným prorokom, aká by to musela byť kniha, keby všetky tieto zjavenia Božie až do posledného slova mala v sebe obsahovať? Sám náš božský Spasiteľ ani raz nepotiahol perom, len jeden jedinký raz písal, i to len svojou palicou do piesku, keď farizeji pred neho doviedli ženu v cudzoložstve pristihnutú. Ani svojim apoštolom nepovedal, aby písali, lež tak im rozkázal: „Choďte, učte!“ (Mt 28,19).

Preto, ak chceme byť spasení, nepostačí nám veriť len to, čo je v Písme svätom, lež musíme prijať aj to Ježišovo učenie, ktoré apoštoli síce ohlasovali, lež nespísali, totižto musíme veriť aj v posvätnú Tradíciu.

Inoverci, ktorí sa inak vydávajú za kresťanov, veria len tomu, čo je v Písme sv. napísané. Nuž a tomu prečo veria? Odkiaľ vedia, že Písmo sv. je Božia kniha?

Práve toto sa pýtal jeden nábožný katolícky kňaz jedného kalvína a pretože mu tento nevedel odpovedať, žiadal od kalvína, aby mu dal jednu bibliu. Keď ju kňaz dostal, poobracal niekoľko strán vpredu, vzadu, poobzeral a potom ju vrátil späť kalvínovi so slovami: „Ja som si od vás pýtal Písmo sv. a nie knihu rozprávok!“ Tento zarazený odvetil: „Čo to hovoríte? Vy, kňaz, nazývate Bibliu rozprávkovou knihou?“ – „Priateľu, odkiaľ viete, že táto kniha je Písmo sv.?“

„Odkiaľ že to viem, – odvetil kalvín s pohoršením v hlase, nuž z rozprávania našich otcov, ktorí túto knihu ako knihu Božiu odovzdali nám, svojim potomkom z pokolenia na pokolenie.“ – Nuž hľa, vy teda z rozprávania viete, že táto kniha je Písmo sv., že Písmo sv. je zjavenie Božie, ale keď ja tvrdím, že ja tiež z rozprávania viem, že Ježiš ustanovil sedem sviatostí, že Panna Maria bola počatá bez dedičného hriechu, že ona i po pôrode zostala pannou, že pri Poslednej večeri Ježiš ustanovil obetu svätej omše, vy mi na to poviete, že to všetko kňazi – pápeženci vymysleli, lebo že o tom ani slovíčka niet v Písme sv. Zapamätajte si teda, že my aj to učenie Ježiša Krista musíme veriť, ktoré apoštoli síce ohlasovali, lež nespísali; toto nespísané božské učenia my katolíci nazývame posvätnou Tradíciou.

Inoverci veria len to, čo je v Písme sv., lež ani to nie celkom a ani to nie správne – napríklad uvediem len Sviatosť oltárnu. Pán Ježiš pri Poslednej večeri vzal do rúk chlieb a nad chlebom vyriekol slová: „toto je moje telo.“ (Mt 26,26; Mk 14,22; Lk 22,19; Jn 6,51.)

Ako možno tieto zrejmé slová Ježišove zle rozumieť a prekrútiť, tak hovoriť, že sa vtedy nepremenil chlieb na opravdivé Telo Ježišovo, že ten chlieb len upomínal apoštolov na telo Ježišovo, že tým chlebom len nazýval jeho telo? Nuž veď tí apoštoli tam boli, videli čo robil, počuli čo vravel, požívali, okusovali sväté Telo Ježišovo, títo apoštoli svedectvo dokladajú, prisahajú, že im vtedy Ježiš svoje vlastné živé sväté Telo dal za pokrm, títo apoštoli svedectvo dokladajú, prisahajú, že ich vtedy Ježiš splnomocnil, aby podobne činili. Preto nám je potrebné rozprávanie, totižto živým slovom podané učenie Cirkvi, lebo inak neporozumieme ani Písmu sv., svojím vlastným rozumom by si ho každý iným a iným spôsobom vysvetľoval. Malé dieťa, keď dostane orech, podá ho svojej matke, aby mu ho roztĺkla a tak činia aj katolíci, prichádzajú k matke Cirkvi, aby im význam Písma sv. vysvetlila. „A tak teda, bratia, stojte pevne a držte sa učenia, ktoré ste prijali či už slovom a či naším listom.“ (2Sol 2,15)

Za čias cisára Galéria popravili sv. Romana mučeníka. Najprv ho ukrutne mučili, aby zaprel svoju vieru, lež tento svätý vytrvalo vyznával sa za nasledovníka Kristovho. Rozzúrený miestodržiteľ vidiac, že s ním nič nedokáže, zúrivo ho okríkol: „Kto je ten Kristus, ktorého sa tak príliš pridržiavaš?“ – Ten Kristus je Syn Boží, ktorý i teba súdiť bude,“ – odpovedal mu sv. Roman. „Inak, ak mne nechceš veriť, ver tomu „nemluvniatku!“ A vtedy ukázal v zástupe na jednu dojčiacu matku, ktorá držala na ramenách svoje pacholiatko. A nemluvniatko zvolalo: „Kristus je pravý Boh!“ Miestodržiteľ zmeravel nad týmto divom, sotva dokázal prehovoriť, lež keď videl, že ho zástup trasúc sa pozoruje na slová nemluvniatka, zreval na pacholiatko: „A kto ti to povedal?“ Nemluvniatko odvetilo: „Mne to matka povedala a mojej matke to povedal Boh.“

Ak sa i nás budú pýtať na našu vieru, že odkiaľ to všetko vieme čo veríme, bez váhania odpovedajme: to nám naša drahá matka, katolícka Cirkev povedala, Cirkev sa to však od Boha naučila.

Ó, svätá matka, naša drahá Cirkev! Požehnávame ťa, že si nás do materinského lona svojho prijala, mliekom slova Božieho kojila, na spasiteľných pravdách Písma sv. a Tradície posvätnej vychovala. Na tomto svätom mieste sľubujeme, že tvoje učenie vždy s pokornou úctou počúvať budeme, a náš život podľa tohto učenia riadiť budeme, lebo čo ohlasuješ je pravda, čo prikazuješ je cnosť a čo sľubuješ je milosť a blahoslavenstvo. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, I. zväzok – O viere, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

***

PDF (formát pre tlač)