Jozefinizmus 21. storočia: Kňazi sa stali apologétmi demokracie, politickými aktivistami EÚ, nadháňačmi sekulárneho štátu a globalizmu

Branislav Michalka
22. februára 2024   Cirkev Politika   Komentár

Keď cisár Jozef II., vzorný to ideál osvietenského panovníka, prežiarený pokrokovými myšlienkami encyklopedistov a lóžových bratov reformoval Cirkev vo svojich dedičných dŕžavách, rozhodol sa transformovať klérus do polohy oddaných služobníkov štátu, ktorých hlavnou úlohou nebola spása duší, varovanie veriacich pred hriechom a bludom, pripomínanie Božieho súdu, mystické zanietenie pre transcendentného Boha, modlitba a liturgia, ale výchova obyvateľstva k osvietenému a pokrokovému spôsobu života, láske k štátu a k plneniu občianskych povinností.

Kňazi mali učiť roľníkov novým pokrokovým spôsobom hospodárenia, výhodám pravidelnej hygieny, mali bojovať proti „poverčivosti“ barokového katolicizmu, šíriť gramotnosť a tým zvyšovať zapojenie občanov do služieb štátu, nabádať k poctivému plateniu neustále sa zvyšujúcich daní (pokrok predsa niečo stojí) – skrátka celkovo vzbudzovať lásku, vďačnosť a usilovnosť smerom k osvietenému štátu a jeho vládcom.

Vedľajším dôsledkom týchto snáh bolo rušenie „nepotrebných“ kontemplatívnych reholí, obmedzovanie cirkevných sviatkov, rušenie pútí a pútnických miest, či dokonca zasahovanie cisára priamo do liturgie, čo mu vynieslo od pruského kráľa Fridricha II. posmešný titul „kostolník“.

Turbulentná doba Francúzskej revolúcie a napoleonských vojen, ktorá ukázala beštiálnu tvár osvietenstva a pokroku, pribrzdila aplikáciu osvietených reforiem Jozefa II., Cirkev ich odsúdila a trvalo dlho, než sa zase začali hlásiť nahlas ku slovu. Aj keď pravda, niektoré „vymoženosti“ tejto etapy cirkevných dejín nezanikli ani po Viedenskom kongrese.

V medziobdobí 19. a prvej polovice 20. storočia Cirkev hľadala svoju vlastnú cestu v meniacej sa sociálnej atmosfére a vypracovala na základe dvojtisícročných skúseností katolícku sociálnu náuku. Tá sa snažila neupadnúť do apologetickej obhajoby určitého politického systému a trvala predovšetkým na tom, aby štáty zostali katolícke v oblasti viery a morálky. Kult Krista Kráľa mal slúžiť práve na ohlasovanie a garanciu primátu katolíckej viery a morálky nad konkrétnou dobovou politikou.

Situácia sa začala meniť v rámci panickej reakcie nad údajným skompromitovaním každého nedemokratického systému, po ukončení II. svetovej vojny. Z bývalých záchrancov Cirkvi pred boľševickým besnením – Franca, Salazara, ale aj z írskeho vodcu Éamona de Valeru – sa stávali v očiach cirkevných predstaviteľov, identifikujúcich sa čoraz viac (či už z pragmatických alebo ideologických dôvodov) s liberálnou demokraciou, príťaže na nohách, brániace Cirkvi v demokratickom rozlete.

Postupne sa ich však zbavili a s každým desaťročím (najmä po II. vatikánskom koncile) odhadzovala Cirkev ako raketa ďalšie a ďalšie príťaže minulosti, až dospela do súčasného stavu, v ktorom sa pre ňu obhajoba konkrétneho a jediného správneho systému – liberálnej demokracie, jej predstaviteľov a štátnych útvarov na ňu napojených, stala poslaním. O čo viac postupne rezignuje cirkevná prax na tradičnú katolícku morálku, o to viac sa s pravou vervou neojozefínskych štátnych kulturtrégrov zapája do občianskej osvetovej práce.

Obdobie covidovej hystérie, nútenej štátnej kontroly a hygienického šikanovania sa stalo skúšobným kameňom cirkevnej lojality voči liberálno-demokratickému sekulárnemu globalizmu. Presne v duchu jozefínskej rétoriky sa kňazi a biskupi namiesto vyzývania veriacich k návšteve kostolov, odprosujúcich pútí, či k individuálnemu pokániu vo forme spovede, vrhli na hygienickú osvetu, nekritickú propagáciu farmaceutických experimentov, papagájovali štátnu propagandu, vylepšenú vlastným extatickým morálnym apelom, odsudzovali a karhali tých, ktorí si dovolili pochybovať tak o kvalite a správnosti liečby, ako aj o úprimnosti a poctivosti demokratických politikov, či iných exponovaných predstaviteľov režimu.

Heréza sa presunula z oblasti viery a morálky, do oblasti politiky a občianskej poslušnosti. Tam sú teraz bludári, ktorých treba odhaľovať a pranierovať. Skrátka, pravý jozefínsky ideál. Cisár Jozef II. by nepochybne nad dnešnou uvedomelosťou kléru priadol blahom, ako kocúr nad údenáčom.

Pandémia sa, ako vieme, zázračne vyparila prvým výstrelom v ukrajinskej vojne a farmaceuticko-hygienické zanietenie kléru vystriedalo zvýšené zanietenie politické, konkrétne obrana demokracie, Európskej únie, sekulárneho štátu, a aj z nich vyplývajúcich parciálnych záujmov: boja za klímu, za rodovú rovnosť, za vítanie migrantov, za vítanie LGBT a podobne. So zhoršujúcou sa politickou a ekonomickou situáciou v EÚ a USA, aj celkovým debaklom Západu na geopolitickej scéne, sa aktivuje klerická vášeň pre súčasný politický systém do politického dogmatizmu, nepripúšťajúceho žiadny iný možný systém ako liberálno demokratický, navyše ten ešte zhmotnený do konkrétneho mocenského útvaru – Európskej únie.

Najmä v nemecky hovoriacich krajinách, kde sa nad všetkým stále vznáša strašidlo viedenského amatérskeho maliara a wágneriána, dosahuje nekritický angažmán miestnych cirkevných predstaviteľov rozmery, ktoré balansujú na hranici grotesky. Neprejde deň, aby niektorí z prelátov alebo populárnych kňazov nenačrel do propagandistickej studnice liberálnej demokracie. Počas tohto týždňa sa vyznamenal kardinál Marx, veterán cirkevného liberalizmu. Ten sa tak vehementne obul do súčasného bubáka Putina, či nemeckej strany AfD, tak ospieval demokraciu, že to pripomínalo Politické školenie mužstva (PŠM) v Československej ľudovej armáde.

Na druhý deň biskup Zsifkovics v Rakúsku angažovane volá: „Nenechávajte Európu populistom!“ Uviedol, že neexistuje lepší model „udržania pokroku, slobody a mieru“ ako EÚ. Portál Katholisch.at píše, že biskup (!) označil „naše“ spoločné hodnoty v EÚ: demokracia, rovnosť, ochrana životného prostredia, ochrana menšín, solidarita, mier, sloboda, rešpektovanie ľudských práv. Skrátka, je toho na celú učebnicu politológie. Novinárom v rozcítení pripomenul históriu európskej vlajky, ktorá podľa neho „predstavuje hodnoty dôležité aj pre kresťanov“! Podľa neho „v dejinách umenia znamená modrá vlajka vieru, dôveru, vernosť, ale aj vesmír a Božiu prítomnosť“! No prosím, a niektorí hoaxeri doteraz tvrdili, že modrá je kultová farba slobodomurárov a že napríklad osvietenskí buditelia vložení do lóže, nosili z toho dôvodu modré pančuchy k rokokovým pumpkám. Vo svojej úlohe politického školiteľa veriacich zašiel biskup do takých aktuálnych politických detailov, ako je úmrtie ruského politika Navaľného a túto informáciu zakľúčil zvolaním: „Nech jeho život a dielo dosiahnu svoj cieľ u Boha a nech nás naďalej ovplyvňujú!“ (!)

Pozrime sa na niektoré ďalšie politické prednášky a školenia svetových cirkevných predstaviteľov, ktoré dokresľujú neojozefínsky revival 21. storočia. Ale len v skratke, pretože angažovanosť je taká masívna, žeby vydala na niekoľko zborníkov.

Nemecký biskup Gerhard Feige buráca na politickej demonštrácii (!): „Vzoprite sa posunu doprava! Solidarita! Rôznorodosť! Demokracia!“ Voličov AfD nazval „opilcami“ a „podpaľačmi“.

Biskup Bertram Meier na politickej demonštrácii s názvom Augsburg proti pravici – za rozmanitosť a demokraciu: „Katolícka Cirkev sa vždy postaví proti neľudským a antidemokratickým skupinám a ľuďom, z akéhokoľvek kúta.“ Neľudskosť a odmietanie demokracie, zdá sa, stali sa jedným a tým istým…

Biskup Peter Kohlgraf: „Chráňte demokraciu! Zastavte pravicových extrémistov!“

Máte už dosť nemeckého politického školenia? Tak poďme o tisíce kilometrov ďalej – do Indie. Pred siedmimi dňami písal portál The Tablet písal: Indickí biskupi obhajujú socialistickú a sekulárnu demokraciu. Vo vyhlásení biskupi varujú pred hrozbami, ktoré „ovplyvňujú milovaný sociálny zmier v našej krajine a ohrozujú samotnú demokraciu“. Indii musí podľa biskupov zostať „charakter suverénnej, socialistickej, sekulárnej a demokratickej republiky“.

A na opačný koniec sveta, do Nikaraguy. Biskup José Báez Ortega dostal medailu. Za boj o kresťanskú vieru, proti ateistickému režimu? Kdeže, pri odovzdávaní medaily Národnej nadácie za demokraciu (NED) zaznelo: „Máme tú česť odovzdať prestížnu medailu NED za demokraciu jednotlivcovi, ktorý odvážne presadzuje slobodu v Nikarague.“ Medailu dostal aj Václav Havel, americký senátor John McCain, Madeleine Albrightová a samozrejme nesmie chýbať – dalajláma.

Ešte trochu Európy. Biskupi v posolstve k EÚ:

„Pracujte na Európe, ktorá plne využíva svoj potenciál na urovnávanie konfliktov a rozsvecovanie svetiel nádeje, konajúc ako zjednotená, dôveryhodná a integrujúca sila, ktorá si váži demokratické princípy a právny štát v rámci svojich hraníc aj mimo nich.“

Biskupi pred eurovoľbami: „Hlasovaním v týchto voľbách bude mať každý z nás úžitok z privilégia mieru a demokracie, ktoré boli našim predkom odopreté.“

Alebo niečo priamo z centra? Pápež František:

„Európsky parlament má zodpovednosť vo vzťahu k európskym národom za udržanie demokracie pri živote.“

„V mnohých oblastiach sveta je znakom oslabenia demokracie zvýšená politická a sociálna polarizácia, čo nepomáha pri riešení urgentných problémov občanov.“

„Tu sa zrodila demokracia. Tá kolíska sa tisícročia potom stala domovom, veľkým domovom demokratických národov: mám na mysli Európsku úniu a sen o mieri a bratstve, ktorý pre mnohé národy predstavuje.“

Atď, atď…

Angažovanosť kléru v glorifikácii, upevňovaní a ochrane jediného politického systému, od ktorého sa nie je možné odkloniť, dosiahla dnes nevídanú mieru. Podobný prístup, ktorý by nepracoval, alebo aspoň nepočítal aj s alternatívnymi politickými systémami v Cirkvi ešte nikdy nebol. Tzv. temný stredovek o niečom takom ani nesníval. Scholastici uvažovali podľa Aristotelovho vzoru o množstve potenciálnych politických a sociálnych systémov, pričom zvažovali ich klady a zápory.

To všetko je teraz preč. Služba demokracii, pokroku, jedinému správnemu režimu, štátu, ktorý ho stelesňuje, sa stala pre masu klerikov a následne aj laikov jednou z najposvätnejších povinností.

PDF (formát pre tlač)