História nás varuje: Ak bude ďalšia veľká vojna, budú v nej opäť na civilistov nasadené aj zbrane hromadného ničenia

Matej Gavlák
2. októbra 2024   História Spoločnosť   Komentár

Čoraz viac sa v médiách hovorí o vojne Severoatlantickej aliancie (NATO) s Ruskom, akoby to bola nejaká prípustná, ba preferovaná možnosť. Každý vie, že už v II. svetovej vojne boli nasadené nukleárne zbrane. Ale vedeli ste, že v tej vojne boli priamo na civilné obyvateľstvo nasadené aj biologické zbrane? Že sa chystalo absolútne masívne nasadenie chemických zbraní na obyvateľstvo? A ak sa to stalo vtedy, prečo si odrazu všetci myslia, že sa to nemôže stať znova?

Nálety nepredstaviteľných proporcií

Asi každý už videl nejaký dokument o zhodení atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki, takže len pár technických detailov. Masívne letecké bombardovanie zo strany spojeneckých letectiev bolo vedené s cieľom spôsobiť čo najväčšie škody mestským aglomeráciám v Nemecku i Japonsku. Americké ani britské obyvateľstvo nemalo s náletmi morálny problém predovšetkým preto, že Londýn a ďalšie britské mestá už ležali v sutinách. Avšak nálety spojencov boli už „iné kafe“. Portál idnes.cz píše o kobercových náletoch na japonské mestá:

„Keďže však väčšina štvrtí bola postavená z dreva alebo bambusu, naskytla sa možnosť použiť metódu, ktorú úspešne vyskúšali v Hamburgu a neskôr v Drážďanoch. Išlo o cielené zakladanie požiarov a vytvorenie „ohňovej búrky“ schopnej zničiť rozsiahle oblasti miest. V noci z 9. na 10. marca sa uskutočnil prvý hromadný nálet za účasti 333 lietadiel B-29 z Guamu, Saipanu a Tinianu… Bombardovanie sa uskutočňovalo zápalnými bombami z malých výšok.“

Husto zastavaný priestor v centre Tokia, kde pracovalo 750-tisíc robotníkov, bol podľa portálu „do základu vypálený“. Zničených bolo 267-tisíc budov (!) a priamo počas bombardovania, na ktorom sa zúčastnilo 333 bombardérov (!), zahynulo 110-tisíc zväčša spiacich obyvateľov. „Niektorí piloti tvrdili, že zápach spáleného ľudského mäsa cítili dokonca priamo v kokpitoch,“ píše sa ďalej v článku s názvom Až atómové bomby zlomili húževnatý odpor Japonska. V ďalších dňoch sa podobné nálety opakovali na mestá Kóbe, Ósaka, Jokohama a ďalšie. Celkovo bolo počas niekoľkých mesiacov zrovnaných so zemou 50 (!) japonských miest.

Vybrať mestá Hirošimu a Nagasaki pre nukleárne bombardovanie nebolo pre plánovačov až tak zložité, pretože to boli dve len zo štyroch väčších japonských miest, ktoré neboli do polovice roka 1945 zničené. Pri zhodení atómových bômb v auguste 1945 boli dokonca počiatočné straty na životoch nižšie ako pri veľkom nálete na Tokio zo začiatku roka. V Hirošime zahynulo 60 až 80-tisíc ľudí a vo vysoko položenom Nagasaki 40-tisíc. Množstvo ľudí však zomrelo neskôr na následky ožiarenia: v Hirošime malo zomrieť ďalších 150-tisíc ľudí práve z ožiarenia.

Keď Japonci nasadili biologické zbrane

Teraz k menej známym dejinám. Japonsko viedlo počas vojny niekoľko rokov biologické útoky proti čínskym mestám. Čítate správne. Dôkladnejšie vedecké práce ohľadom nasadenia biologických zbraní proti čínskemu obyvateľstvu existujú, no prakticky sa nedajú zohnať. Vystačíme si preto s Wikipédiou. Pod heslom Japonské zbrane hromadného ničenia sa dočítame tieto neuveriteľné riadky:

„Japonská armáda rozptyľovala hmyz rozprašovaním z nízko letiacich lietadiel a zhadzovaním keramických bômb, ktoré vyvinula a ktoré boli naplnené zmesami obsahujúcimi hmyz a choroby, ktoré mohli nakaziť ľudí, zvieratá a úrodu. Výsledkom boli lokálne a smrteľné epidémie, na ktoré zomrelo približne 200 000 až 500 000 Číňanov.

Nedávne ďalšie svedectvá z prvej ruky dosvedčujú, že Japonci infikovali civilistov prostredníctvom distribúcie potravín nakazených morom, ako sú knedle a zelenina. Počas útokov chemickými zbraňami v Čchang-te Japonci použili aj biologické zbranev podobe nakazených bĺch. V provincii Če-ťiang sa použila cholera, dyzentéria a brušný týfus. Japonské biologické útoky postihli aj Charbin. Medzi ďalšie útoky patrí útok zárodočnými zbraňami Kaimingye v Ning-po.“

Aj časopis Válka revue, Špeciál o ponorkách, spomína, že japonská armáda mala bohaté skúsenosti s nasadzovaním biologických zbraní proti Číne a že podobný útok plánovali aj proti pobrežným mestám USA (!). Časopis uvádza, že Japonci disponovali zvláštnym typom ponoriek, na ktorých palube boli malé lietadlá s bombami a práve tie mali útok vykonať. Válka revue šokujúco pokračuje:

„Jamamotov (hlavný japonský veliteľ) plán útoku na americké mestá v sebe naviac obsahoval i jeden desivý faktor. Malý počet lietadiel… sa mal kompenzovať tiež použitím chemických a biologických zbraní. Japonci mali v tomto ohľade veľké skúsenosti z bojov v Číne, kde používali bojové plyny a baktérie antraxu či moru, čo malo za následok strašnú smrť státisícov ľudí, zväčša civilistov.

Uváženejší japonskí velitelia zámer takého útoku na USA nakoniec odmietli, lebo tušili, že Američania by asi taktiež neváhali odpovedať rovnakou zbraňou.“

Prísne tajná základňa „Togo“

Americký námorný inštitút (U. S. Naval Institute) na svojich stránkach uvádza, že Japonci v 40. rokoch prevádzkovali obrovskú prísne tajnú základňu známu ako „Togo“, ktorá bola určená na vývoj a testovanie biologických zbraní. Samozrejme, „vedci“ testovali svoje „produkty“ na živých ľuďoch. U. S. Naval Institute:

„Na základni pracovalo počas vojny 3 000 vedcov, technikov a vojakov. Bolo to prvé veľké zariadenie na svete na vedenie biologickej vojny. V priebehu dvoch rokov bolo v Pching-fane, 15 míľ južne od Charbinu, postavených približne 150 budov, v ktorých sídlila jednotka 731.

Ako vidno, II. svetová vojna možno nebola ani tak vojnou medzi národmi, ako skôr vojnou medzi cudzími všemocnými vládami a bezbranným obyvateľstvom. V tejto vojne zrejme neboli vo väčšej miere na civilistov použité chemické zbrane, ale to len preto, že skončila „už“ v roku 1945. Pretože na rok 1946 sa na civilné obyvateľstvo podľa nedávno odtajnených dokumentov chystalo skutočne masívne nasadenie chemických zbraní.

Operácia Olympic a chemické zbrane

Na rok 1946 chystali spojené americko-britsko-sovietske armády mohutnú inváziu na hlavné japonské ostrovy. Táto operácia, ktorej prvá fáza mala niesť názov „operácia Olympic“, mala ďaleko presiahnuť operáciu Overlord – vylodenie spojencov v Normandii. Japonský fanatizmus spôsoboval americkým veliteľom veľký bolehlav. Hľadali preto spôsoby, ako byť v zabíjaní Japoncov „čo najefektívnejší“. Portál U. S. Naval Institute vo svojom článku s názvom Najsmrtonostnejší plán uvádza:

„Generálmajor William N. Porter, šéf armádnej chemickej služby, pripravil plán na zabitie približne piatich miliónov Japoncov jedovatým plynom. Päť desaťročí utajovaný 29-stranový dokument „Štúdia o možnom použití toxického plynu v operácii Olympic“ podrobne opisuje tento masívny útok.“

A teraz sa podržte: počas prvých 15 dní operácie Olympic mali americké bombardéry na vybrané mestá zhodiť takmer 57-tisíc ton bômb s bojovými chemickými plynmi. Hovorilo sa tomu „prvotný plynový blitz“, čo je odkaz na nemeckú taktiku Blitzkriegu. Nasledovať malo zhodenie ďalších 24-tisíc ton rovnakej bomby a to každý mesiac (!) „až kým by neboli zasiahnuté všetky ciele“.

Prvé jednotky sa mali vylodiť na ostrove Kjúšú v novembri 1946. Opäť U. S. Naval Institute:

„Keby sa v novembri začalo vyloďovanie, taktické stíhačky a útočné lietadlá mali počas prvých 15 dní zhodiť ďalších 8 971 ton a následne každých 30 dní 4 984 ton (chemických) bômb. Ďalšie lietadlá mali nalietavať nízko a pomocou rozprašovacích nádrží rozprašovať tisíce ton kvapalného plynu nad japonskými obrancami.

Proti nechráneným vojakom – alebo civilistom – by tieto zbrane boli ničivé. Proti chráneným jednotkám by spôsobili straty na životoch a, čo je rovnako dôležité, prinútili by obrancov bojovať v obmedzujúcich plynových maskách a ochranných plášťoch.“

Armádne memorandum z roku 1944 jasne deklarovalo, že cieľom chemických útokov bude „spôsobiť maximálny možný počet obetí“, či „ochromiť dopravu a verejné služby“. Japonské mestá boli obzvlášť zraniteľné voči plynovému útoku, najmä preto, že obytné oblasti boli postavené takmer výlučne z dreva a „kvapalný yperit (plyn) je ľahko absorbovaný drevom, ktoré je takmer nemožné dekontaminovať“.

Fosgén, kyanovodík či yperit

Memorandum ďalej obsahovalo 50 „výhodných mestských a industriálnych cieľov“, z ktorých 25 miest bolo vyhodnotených ako „obzvlášť vhodných pre plynový útok“. V správe sa uvádza: „Plynové útoky odporúčanej veľkosti a intenzity na týchto 250 štvorcových míľ mestského obyvateľstva… by mohli poľahky usmrtiť 5 000 000 ľudí a zraniť ešte viac.“

Prvotný chemický útok mal nastať 15 dní pred inváziou a cielený mal byť predovšetkým na Tokio a zvlášť vládne štvrte. Predpokladalo sa, že sa na tom mieste v stanovenom čase bude nachádzať asi milión ľudí. Len o niekoľko kilometrov ďalej by bolo ďalších 776-tisíc Japoncov – tých by látky rozfúkané vetrom taktiež zasiahli. U. S. Naval Institute pokračuje:

„Útok na Tokio sa mal začať o 8:00 hod., keď sa v meste sústredí najviac ľudí. Štvormotorové bombardéry B-29 a B-24 mali zhodiť buď 21 680 plynových bômb s hmotnosťou 500 libier, alebo 5 420 bômb s hmotnosťou 1 000 libier, v závislosti od ich dostupnosti. Všetky by boli naplnené plynom známym ako fosgén.“

Tokio by ale nebolo jediným zasiahnutým miestom:

„Počas následných útokov na ďalšie japonské ciele – americkými lietadlami aj delostrelectvom – sa mali použiť ďalšie tri typy plynov – kyanovodík, kyanogénchlorid a yperit. (Fosgén a yperit spôsobili v prvej svetovej vojne tisíce obetí.) Na priamu podporu invázie na Kjúšu sa mali na japonské vojenské jednotky v okolí hlavného mesta Gošima na Kjúšu zhadzovať bomby s obsahom kyanogénchloridu.“

Článok ďalej upozorňuje, že v roku 1945 mala americká armáda už k dispozícii 51 miliónov delostreleckých granátov s chemickými bojovými plynmi, 1 milión chemických bômb a viac ako 100-tisíc lietadiel upravených na rozprašovanie chemických zbraní. Tieto skutočnosti pritom vyšli na svetlo sveta až 50 rokov po skončení II. svetovej vojny.

Boh má všetko pod kontrolou

Vo všeobecnosti platí, že zbrane, ktoré boli predstavené v I. svetovej vojne, boli v II. svetovej použité v zdokonalenej a rozšírenejšej forme. Spomeňme si len na počiatky tankov v prvom konflikte a veľké tankové bitky v tom druhom. Kým v I. svetovej Nemecko nasadilo asi 350 ponoriek, v II. sa číslo pohybovalo okolo počtu 700. Ponorky boli účinnejšie, modernejšie a používali vynovenú taktiku takzvaných vlčích svoriek. V I. svetovej vojne boli najväčšími „bombardérmi“ vzducholode Zeppelin. V II. to už boli ťažké železné monštrá typu B-29.

Skrátka – množstvá a možnosti zbraní nasadených v potenciálnom ďalšom svetovom konflikte sú ľudským rozumom dnes len ťažko pochopiteľné.

Z uvedeného však možno dôjsť aj k ďalšiemu záveru: že je vysoko pravdepodobné, žeby v ďalšom konflikte boli použité aj všetky druhy zbraní hromadného ničenia – a to vo „vylepšenej“ (rozumej smrtonostnejšej) a ďaleko masovejšej forme, ako to bolo (/malo byť) v II. svetovej vojne.

Uvedomujú si vojnychtivci túto skutočnosť?

Je šialené, ako ľudia na jednej strane hovoria o Putinovi ako o druhom Hitlerovi, no na druhej strane sa smejú z jeho vyhrážok použitia nukleárnych zbraní. Či by azda Hitler nepoužil nukleárne zbrane, keby nimi disponoval? Nemali by sme však zabúdať ani na slová rôznych mystikov a svätcov, ktoré nám môžu byť útechou.

Maďarská sestra Mária Natália od sestier sv. Márie Magdalény napísala denník, ktorý bol vydaný pod názvom „Víťazná Kráľovná sveta“ (maď., 1987). Kniha v roku 1999 obdržala imprimatur od generálneho vikára Jesúsa Garibaya z Guadalajary v Mexiku. Okrem iného v nej uvádza:

„Videla som Božieho Ducha Svätého – ako devastujúci oheň – zaplavujúc svet. Ten oheň neprinášal ani pokoj, ani milosť, ale zničujúci trest… Ale ešte predtým, než bolo všetko zničené, som uvidela Svätú Pannu na svojich kolenách pred Ježišom modliť sa a prosiť o milosť pre svet…

Svätá Panna si zo svojich ramien dala dole závoj pokoja a prekryla ním svet. Všetky tie časti sveta, ktoré boli zakryté Máriiným závojom, unikli trestu a žiarili modrou farbou pokoja. Avšak, kde závoj nezakrýval povrch, tam bolo badať červenú farbu hnevu horieť ako žeravé uhlíky.“

Boh má všetko pod kontrolou, nech už by sa dialo čokoľvek…

PDF (formát pre tlač)