Fínska poslankyňa trestne stíhaná kvôli citovaniu Biblie: Nemôžeme mlčať, nemôžeme sa nechať zastrašiť a cenzurovať!

11. februára 2021   História   Rozhovory

Je neuveriteľné, čo sa stalo vo Fínsku bývalej ministerke vnútra a bývalej predsedníčke fínskej Kresťanskodemokratickej strany, Päivi Räsänenovej. Generálna prokurátorka Raija Toiviainenová začala proti nej piate trestné stíhanie kvôli jej údajnému nenávistnému prejavu voči LGBT, pričom iba doslova citovala to, čo je uvedené v Svätom písme o homosexuálnych vzťahoch.

Poslankyni teraz hrozia dva roky väzenia za každý prípad, ktorý bol proti nej vznesený. Uviedla však, že sa nebojí väzenia: v prípade, že by bola uznaná vinnou a odsúdená, znamenalo by to „začiatok širokej štátnej cenzúry. Je ťažké pochopiť, čo sa to deje v mojej krajine“; „čím viac však budeme mlčať o zložitých a kontroverzných otázkach, tým viac priestoru pre slobodu prejavu a slobodu svedomia sa nám ukradne“. Problém je v tom, že v skutočnosti sa to, čo sa deje, netýka iba Fínska.

Päivi Räsänenová poskytla týždenníku DoRzeczy rozhovor, ktorý vám teraz prinášame.

DR: Čo Vám hrozí?

PAIVI RÄSÄNENOVÁ: Dva roky väzenia. Všetky obvinenia na moju adresu sa týkajú mojich vyjadrení vo veciach viery. Pritom ja iba pripomínam, čo hovorí Sväté Písmo o manželstve – že je to zväzok medzi mužom a ženou – a o homosexuálnych aktoch. Opakujem: o aktoch, o hriechoch, nie o ľuďoch, ktorí majú takéto sklony.

Členkou fínskeho parlamentu ste od roku 1995 a v rokoch 2011-2015 ste ako ministerka vnútra vykonávali dozor nad políciou. Dnes máte veľa príležitostí presvedčiť sa na vlastnej koži, ako funguje fínska polícia.

Bohužiaľ. Proti mne je vedených päť trestných stíhaní. Nad všetkými dohliada polícia, ale v štyroch prípadoch rozhodne o ich postúpení na súd generálna prokurátorka Raija Toiviainenová. Od polície som počula, že sa tak pravdepodobne stane. Je to otázka najbližších dní. Obávam sa, že to, čo sa so mnou deje, bude mať na kresťanov mrazivý vplyv. Preto hovorím kresťanom vo Fínsku: žijeme v dobe, keď sa nesmieme báť. Nemôžeme sa báť brániť svoju vieru, pretože potom bude naozaj zle.

Vaše problémy začali v roku 2019, keď ste na Twitteri kritizovali Fínsku evanjelickú luteránsku cirkev za to, že podporila Pochod rovnosti v Helsinkách.

Spýtala som sa mojich cirkevných lídrov, ako môžu podporovať akcie, ktoré výslovne propagujú akty, ktoré Biblia považuje za veľmi hriešne! Takéto pochody sú predsa vystatovaním sa hriešnym spôsobom života. Priložila som fotografiu Biblie s úryvkom z prvej kapitoly listu Rimanom (verše 24 až 27). Apoštol Pavol v ňom hovorí o žiadostivosti a hriešnych homosexuálnych aktoch.

Toto spustilo lavínu – v našich médiách sa začala veľká debata. Jeden z občanov ma udal na polícii a začalo sa vyšetrovanie. Prvýkrát ma vypočúvali štyri hodiny. Štyri hodiny ma vypočúvali z toho, čo o týchto veciach hovorí Nový zákon! Posledný rok a pol bol pre mňa veľmi zvláštnym obdobím – predvolania na policajnú stanicu a vysvetľovanie, prečo ako veriaci človek mám povinnosť pripomínať, že kresťania nemôžu tlieskať hriechu.

Vtedy sa začali podávať trestné oznámenia v súvislosti s mojimi vyjadreniami v rozhlase a v televízii spred viacerých rokov. Polícia dokonca podrobne študovala moju knihu o manželstve, ktorú som napísala pred 16 rokmi!

Viete povedať, že stále žijete v slobodnej krajine a že ste slobodná?

Som stále slobodná, pretože nikto ma nedonúti mlčať. Fínsko však už, žiaľ, nie je tak slobodnou krajinou, ako kedysi… Nikdy som neurážala homosexuálov, nikdy som sa nevyhrážala menšinám. Vždy hovorím, že všetci ľudia majú rovnakú hodnotu, že sme všetci stvorení na Boží obraz a podobu, že Ježiš zomrel za nás všetkých hriešnikov.

Ale tieto skutky nemožno chváliť! Sú to hriechy. Každý kresťan si toho musí byť vedomý; manželstvo je zväzok medzi mužom a ženou. Každý sexuálny akt medzi ľuďmi mimo manželstva je pošliapaním Božej vôle. Vždy zdôrazňujem, že rovnako sa to týka heterosexuálnych osôb. Trestné stíhania proti mne sa však týkajú iba výrokov o homosexualite.

Fínsko, rovnako ako mnoho ďalších krajín EÚ, má vo svojom právnom poriadku ustanovenia, ktoré osobitne chránia menšiny. Neuvedomili ste si, že tie ustanovenia budú môcť byť použité proti Vám?

Nie. Sedím vo fínskom parlamente od roku 1995 a sama som hlasovala za práva chrániace menšiny. Nikdy mi však nenapadlo, že to bude použité proti mne. Keď sme v roku 2010 hlasovali o takomto zákone, vedeli sme, že sa vzťahuje aj na ochranu sexuálnych menšín. Pred očami som však mala skutočné hrozby: prenasledovanie, násilie, verbálne aj fyzické. Preto bol tento zákon prijatý jednomyseľne. Nikdy by mi nebolo napadlo, že moju knihu o manželstve možno považovať za podnecovanie k nenávisti…

Kto mohol vtedy tušiť, že prosté citovanie Nového zákona bude považované za protizákonné? Naša generálna prokurátorka tvrdo bojuje proti „nenávistným prejavom“. Verejne vyhlásila, že nenávidí „nenávistné prejavy“. Ja som, bohužiaľ, príkladom toho, k čomu vedie takýto prístup. Neprestanem však bojovať za svoje práva a apelujem na všetkých kresťanov, aby si nenechali zapchať ústa.

Iste si uvedomujete, že nie každý veriaci chce skončiť na policajnej stanici.

Policajný výsluch za citovanie Svätého Písma je výsledkom toho, že kresťania sú príliš pasívni. Ak by častejšie vystupovali na obranu pravdy, ľavica a štát by pochopili, že je to boj s veternými mlynmi. Jednu osobu možno zastrašiť. Dokonca aj niekoľkým osobám možno znepríjemniť život. Tisíce ľudí však nemožno ťahať na policajné stanice. Ja určite neprestanem pripomínať, čo hovorí Sväté písmo. Toto je kritický okamih. Buď si necháme zapchať ústa, alebo obránime slobodu. Dostávam veľa prejavov podpory, aj od mladých ľudí. Sťažujú sa, že sa dnes cítia nútení skrývať svoju vieru. Keď ju prejavia na verejnosti, sú stigmatizovaní ako nenávistníci a obávajú sa aj právnych problémov.

Generálna prokurátorka povedala v rozhovore pre jedny z našich najväčších novín, že ak ma súd odsúdi, bude to znamenať, že v týchto veciach neslobodno súhlasiť s Bibliou. Ako dopadne môj prípad, bude kriticky dôležité pre budúcnosť kresťanov vo Fínsku. Tiež si myslím, že to bude mať vplyv na ďalšie európske krajiny. Napokon v EÚ existuje veľmi silná sieť LGBT organizácií, ktoré neustále skúšajú, kde leží hranica v týchto otázkach.

LGBT kruhy tvrdia, že homosexuálov nemožno stigmatizovať odvolávaním sa na náboženstvo.

V demokratických spoločnostiach je základom sloboda presvedčenia. Chcú organizácie LGBT zakázať vyznávanie klasického kresťanstva?

Ako kresťanka akceptujem, že ľudia využívajú svoju slobodu prejavu na to, aby kritizovali – hoci aj veľmi tvrdo – mňa a moju vieru. Akceptujem aj to, že kritizujú samotné kresťanstvo. Toto je cena slobodnej spoločnosti. Za kritiku kresťanstva by som však nikoho neposielala do väzenia.

Ste v o to zložitejšej situácii, že najvyšší predstavitelia Luteránskej cirkvi vo Fínsku, ako napríklad arcibiskup Kari Makinen, neraz priamo hovorili, že treba uvažovať o prehodnotení pojmu manželstva. Ako chcete potom presvedčiť ľudí, že táto cesta nikam nevedie?

Je pravda, že máme veľmi liberálnych biskupov a pastorov, ktorí požehnávajú homosexuálne páry. Mali sme aj prípady, že niektorí pastori ich dokonca sobášili! Pritom sa doktrína Luteránskej cirkvi v tejto veci nezmenila ani o čiarku! Generálna synoda našej cirkvi vydala rozhodnutie potvrdzujúce, že manželstvo je zväzkom ženy a muža. Môj manžel je luteránsky pastor a zúčastnil sa na tejto synode. Robí všetko, aby Sväté písmo bolo rešpektované.

Ale je v menšine…

Áno, ale našťastie na synode treba mať na takéto zásadné zmeny trojštvrtinovú väčšinu. Prívržencov revolúcie zase nie je až toľko. Sme však v ťažkej situácii. Väčšina biskupov a pastorov je liberálnych a priaznivo sa díva na „manželstvá“ homosexuálov, ale oficiálna doktrína je stále konzervatívna.

Čo urobíte, ak priaznivci zmien získajú po čase požadovanú väčšinu?

To je veľmi ťažká otázka…

Stanete sa katolíčkou?

(smiech) Sú ešte konzervatívne protestantské komunity. Zatiaľ sa sústredím na boj za našu Luteránsku cirkev, aby nezišla z cesty. Cítim, že toto je moje povolanie. Taktiež v parlamente bojujem za zastavenie revolučných zmien.

Pri pohľade na náladu verejnosti Vás čaká nesmierne ťažká misia. Pripomeňme, že v roku 2017 Fínsko rozšírilo definíciu manželstva aj na páry rovnakého pohlavia.

Za 26 rokov, odkedy som v parlamente, došlo u nás k prudkým spoločenským zmenám. Dnes je to o to väčšia úloha kresťanov. Nemôžeme mlčať, nemôžeme sa nechať zastrašiť a cenzurovať. Snažím sa povzbudiť kresťanov vo Fínsku a aj inde v Európe, aby svedčili o svojej viere nielen súkromne v kostoloch a rodinách, ale tiež na verejnosti. Verím, že tieto silné a rozumné hlasy brániace tradíciu, ktorá dáva spoločnostiam zdravý základ, budú nakoniec uznané a inšpirujú ľudí, aby pracovali na zvrátení zlých zmien.

V roku 2013 sa na Vás spustila lavína kritiky za výrok, že fínske zákony chránia zvieratá lepšie ako ľudí v prenatálnom období. V akom zmysle?

Vo Fínsku máme zákon, ktorý zakazuje spôsobovať utrpenie zvieratám počas zabíjania. Pritom u nás nesmieme ani len diskutovať na tému bolesti, ktorú prežívajú zabíjané deti. Médiá sa touto ťažkou témou nechcú zaoberať. Máme zákon, ktorý umožňuje potraty až do 20. týždňa. Ak sa však zistí ochorenie, ako je Downov syndróm, potrat je možné vykonať až do 24. týždňa. Keď človek začne hovoriť o tejto obludnej nespravodlivosti, môže byť obvinený z agresie voči ženám, z toho, že chce v nich vzbudiť pocit viny. Preto neslobodno povedať, že život sa začína v momente počatia. Pritom je to boj s vedou – s biológiou. Som lekárka. Je to proste fakt, že po oplodnení nie je možné stanoviť nijaký iný okamih, odkedy je to človek. Takým okamihom môže byť iba oplodnenie.

Zo strany ľavice počujeme asi najčastejšie, že s človekom máme do činenia až vtedy, keď je schopný prežiť sám mimo matkin organizmus.

Čo to znamená „sám“? Každý, kto mal novorodenca, vie, že novonarodené dieťa nemôže prežiť samo. Treba sa o neho starať. Aký má teda zmysel hovoriť o akejsi „svojbytnosti“? Je to iba hľadanie svojvoľnej, neskorej hranice, ktorá by ospravedlnila barbarstvo, ktoré sa dnes nazýva „ľudské právo“. Bohužiaľ, naša Luteránska cirkev nevstupuje do tejto debaty, nebráni posvätnosť života. Je mi to veľmi ľúto. Na druhej strane sa veľmi teším, že v Európe existuje krajina ako Poľsko, kde hodnoty stále hrajú veľmi dôležitú rolu. Bola som taká šťastná, keď som sa v médiách dočítala, že eugenický potrat bol v Poľsku vyhlásený za protiústavný! Toto je príklad, že sa to dá aj inak. Kiežby bol tento príklad nákazlivý…

V EÚ je to všeobecne až také zlé, že si myslím, že je možná zmena na druhú stranu. Verím, že ľudia budú mať onedlho plné zuby tejto antibiológie, aj čo sa týka otázky pohlavia. Tento genderový chaos predstavuje veľkú hrozbu pre naše deti a ja dúfam, že devastácia, ktorú pôsobí, čoskoro otvorí oči rodičom. Nemám pocit, že by sme boli odsúdení posúvať sa iba zlým smerom.

Zdá sa však, že konzervatívci v Európe to vidia skôr pesimisticky. Čo Vám dáva dôvod na optimizmus?

Dobre pripravená obrana môže niekedy zastaviť veľmi zlé zmeny. Vezmime si napríklad pokus o legalizáciu eutanázie vo Fínsku. Bolo to v roku 2018, v predchádzajúcom volebnom období. V tejto veci sme sa zaoberali občianskou iniciatívou. Bol to veľmi tvrdý boj. Zdalo sa, že vec je rozhodnutá a nájde sa väčšina, ktorá tento návrh podporí.

Po diskusii o tejto téme však veľa poslancov zmenilo názor a nakoniec bola eutanázia zamietnutá väčšinou hlasov 128:60.

Čo ich prinútilo hlasovať proti?

Presvedčili sme ich, že lekári nemôžu zabíjať pacientov. Toto nie je ich úloha. Predstavujeme tiež najnovšie lekárske úspechy, ktoré umožňujú efektívne bojovať proti bolesti aj v tých najťažších prípadoch.

Tu bol rozhodujúci názor lekárskej komunity – lekári si vo všeobecnosti nevedia predstaviť, že by mohli zabíjať pacientov. Myslím si, že trochu pomohla aj moja kniha o eutanázii, ktorú som rozdala všetkým poslancom. Od niekoľkých z nich som potom počula, že argumenty, ktoré som tam uviedla, ich presvedčili, aby hlasovali proti. A stačí pritom iba ukázať, aká je situácia v krajinách, ktoré sa rozhodli legalizovať eutanáziu. Napríklad v Holandsku sa eutanázia ponúka nielen ľuďom trpiacim na rakovinu, ale aj ľuďom trpiacim duševnými chorobami. To vedie k hlbokej civilizačnej zmene, kde sa najzrejmejšou možnosťou stáva smrť, nie liečba.

© Všetky práva vyhradené – prevzaté z poľského týždenníka DoRzeczy.

PDF (formát pre tlač)