Vendée ako ďalšia obeť Traditionis custodes: Biskup zatvára kaplnku, v ktorej sa 43 rokov slúžila tradičná svätá omša
Branislav Krasnovský
19. novembra 2026
Cirkev
Liturgia, Synodalita
Synodalitou presiaknutí preláti vo Francúzsku pokračujú v obmedzovaní tradičnej katolíckej liturgie a ich neutíchajúca horlivosť vyvoláva dojem, že tradiční katolíci sú pre nich čoraz nepríjemnejšou kosťou v hrdle. Zaujímavé pritom je, že podobnú rozhodnosť často neprejavujú voči najrozličnejším liberálnym a progresívnym či sodomickýmteologickým fantazmagóriám. Tie dokážu znášať s obdivuhodnou pastoračnou trpezlivosťou, sprevádzať ich, počúvať a rozlišovať.
Zato stáročná liturgia vlastnej Cirkvi akoby predstavovala nebezpečenstvo, proti ktorému treba bezodkladne vytiahnuť celý arzenál administratívnych opatrení. Človek by takmer nadobudol dojem, že niektorých cirkevných predstaviteľov viac znepokojuje latinská modlitba než otvorené spochybňovanie katolíckej náuky.

zdroj: wikimedia commons
Pri sledovaní tejto pozoruhodnej horlivosti sa mi vybavuje spomienka na moje mladé roky prežité za socializmu. Už vtedy som si všimol jednu zaujímavú zákonitosť: čím väčší problém predstavovala určitá myšlienka alebo spoločenský jav pre komunistických ideológov, tým hlasnejšie proti nim protestovali a snažili sa ich odstrániť.
Najväčší rozruch spravidla vyvolávalo práve to, s čím si nedokázali poradiť a čo najviac narúšalo ich predstavu o neodvratnom víťazstve socialistického a komunistického pokroku. Istá podobnosť v podráždených reakciách synodálnych prelátov a bývalých komunistických nomenklatúrnych kádrov na všetko, čo sa odmieta poslušne zaradiť na miesto určené nomenklatúrnymi kádrami je veľmi pozoruhodná.
A tak si pri pohľade na neutíchajúci boj proti tradičnej svätej omši kladiem jednoduchú otázku: Ak je katolícka tradícia skutočne taká bezvýznamná a prekonaná, prečo pri nej niektorí samozvaní strážcovia katolíckeho progresívneho pokroku pociťujú taký nepokoj, odpora nervózne chvenie?
Biskup Renauld de Dinechin – medzi tradíciou a synodalitou
Mons. Renauld de Dinechin, biskup francúzskej diecézy Luçon, nariadil otcovi Jeanovi Cuchetovi z Inštitútu Dobrého pastiera, aby prestal sláviť tradičnú svätú omšu v Kaplnke Svätej rodiny na zámku Ramberge vo Vendée. Starobylý rímsky obrad sa tu slávil nepretržite od roku 1983 a každú nedeľu na bohoslužby prichádzalo 150 až 300 veriacich.
Rozhodnutie obsahuje list z 25. októbra 2026 adresovaný veriacim navštevujúcim kaplnku v obci La Gaubretière. Jeho text získal regionálny denník Le Courrier de l’Ouest a o obsahu informoval aj portál AdVaticanum.
„Nemôžem súhlasiť s tým, aby táto situácia pokračovala. Žiadam vás, aby ste tam ukončili bohoslužby a súvisiace aktivity,“ uvádza biskup v súvislosti s otcom Cuchetom. Zákaz sa vzťahuje nielen na slávenie svätej omše, ale aj na ďalšie činnosti spojené s kaplnkou vrátane katechézy detí, ktorej postavenie diecéza už predtým skúmala.
Mons. Renauld de Dinechin sa narodil 25. marca 1958 v Lille. Kňazskú vysviacku prijal v roku 1988 a biskupskú v roku 2008. Pôsobil ako pomocný biskup Paríža a následne ako biskup diecézy Soissons, Laon a Saint-Quentin. Pápež Lev XIV. ho 16. septembra 2025 vymenoval za biskupa diecézy Luçon vo Vendée.

zdroj: wikimedia commons
Jeho vzťah ku katolíckej tradícii nie je celkom jednoznačný. Dňa 27. júna 2020 vysvätil v katedrále v Laone troch seminaristov Kňazského bratstva svätého Petra (FSSP), ktoré sa venuje sláveniu tradičnej rímskej liturgie. Nemožno ho teda jednoducho zaradiť medzi biskupov, ktorí odmietajú akýkoľvek kontakt s tradičnými katolíckymi spoločenstvami. O to väčšiu pozornosť vyvoláva jeho súčasný postup voči komunite v Ramberge.
De Dinechin sa zároveň aktívne zapojil do synodálneho procesu iniciovaného pápežom Františkom. Dňa 17. októbra 2021 osobne otvoril synodálne konzultácie v diecéze Soissons, pričom predstavil teologické základy synodality a zdôraznil význam vzájomného počúvania v Cirkvi, čím si ma jednoznačne získal. 🙂
Samotná účasť na synodálnom procese, prirodzene ešte podľa opatrných a vyľakaných nemusí znamenať príklon k progresívnym teologickým názorom. V súvislosti s rozhodnutím o Ramberge však vzniká oprávnená otázka, do akej miery sa deklarovaná ochota načúvať zo strany synodálne rozmanitých premieta aj do konkrétnej pastoračnej praxe.
Nejde totiž o novovzniknuté spoločenstvo ani o skupinu, ktorá by sa rozhodla organizovať tradičné bohoslužby až po vydaní Traditionis custodes. Kaplnka slúži veriacim viac ako štyri desaťročia a vytvorilo sa okolo nej stabilné náboženské spoločenstvo. Biskupovo rozhodnutie preto vyvoláva otázky nielen z hľadiska cirkevnej disciplíny, ale aj pastoračnej primeranosti.
Francúzsky kňaz inkardinovaný v španielskej Cuence
História kaplnky v Ramberge sa začala na začiatku osemdesiatych rokov. Abbé Jehan de Durat, majiteľ zámku, na ktorého pozemku kaplnka stojí, si želal prijať kňazskú vysviacku podľa liturgických kníh z roku 1962. Vo Francúzsku sa mu to nepodarilo.
V roku 1982 ho do španielskej diecézy Cuenca inkardinoval jej vtedajší biskup Mons. José Guerra Campos. Od roku 1983 slávil otec de Durat v Ramberge svätú omšu podľa tradičného rímskeho misála.
Kaplnka sa postupne stala významným duchovným miestom pre katolíkov spätých so starobylou liturgiou z oblasti Choletais, okolia Nantes a Bressuirais. Veriaci sem prichádzali nielen na nedeľné bohoslužby, ale aj na ďalšie náboženské aktivity.
Podľa súčasného biskupa táto iniciatíva nikdy neusilovala o kánonické uznanie zo strany diecézy a ani ho nezískala. Napriek tomu bohoslužby pokračovali viac ako štyridsať rokov.
Otec de Durat zomrel 8. decembra 2025 vo veku 70 rokov. Jeho pohrebná svätá omša sa konala 13. decembra vo farskom kostole v La Gaubretière.
Po jeho smrti prevzal slávenie bohoslužieb otec Jean Cuchet, člen Inštitútu Dobrého pastiera (IBP). Ide o spoločnosť apoštolského života zriadenú v roku 2006 počas pontifikátu Benedikta XVI., ktorej členovia slávia tradičnú rímsku liturgiu. Otec Cuchet prišiel do Ramberge na základe poverenia svojich predstavených už pred smrťou otca de Durata, aby mu pomáhal v pastorácii.
https://www.youtube.com/watch?v=vnURMncUZU4
Slávenie tradičnej latinskej sv. omše v kaplnke v Ramberge zdroj: youtube.com
Podľa cirkevných predstaviteľov sa „smrťou otca de Durata situácia zmenila“
Práve smrť dlhoročného správcu kaplnky považuje Mons. de Dinechin za rozhodujúcu okolnosť.
„Smrťou otca de Durata sa situácia zmenila,“ uvádza v liste a upozorňuje, že bohoslužby pokračovali „bez súhlasu biskupa“. Zároveň výslovne odmieta kánonické usporiadanie postavenia komunity: „Neudelím kánonické uznanie zhromaždeniu, ktoré sa stretáva v Ramberge.“
Svoje rozhodnutie opiera o motu proprio Traditionis custodes, vydané pápežom Františkom v roku 2021, ktoré výrazne obmedzilo možnosti slávenia tradičnej rímskej liturgie a zverilo jej reguláciu diecéznym biskupom.
Článok 3 dokumentu ukladá biskupom určiť miesta, kde sa môžu konať tradičné bohoslužby, pričom zakazuje zriaďovanie nových osobných farností. „Pápež František výslovne požiadal biskupov, aby zastavili zriaďovanie nových osobných farností,“ pripomína Mons. de Dinechin.
Treba však rozlišovať medzi zákazom vytvárania nových osobných farností a pokračovaním bohoslužieb v existujúcej kaplnke. Nejde o totožné právne situácie. Traditionis custodes je navyše disciplinárnym dokumentom, nie neomylnou vieroučnou definíciou, hoci jeho platné ustanovenia zostávajú právne záväzné.
Biskup veriacim odporúča štyri alternatívne miesta, kde sa tradičná liturgia slávi so súhlasom príslušných cirkevných autorít: opátstvo Bellefontaine v departemente Maine-et-Loire neďaleko Cholet, kaplnku rehoľníčok Obetí Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v Chavagnes-en-Paillers, kaplnku Collège de l’Espérance v Sainte-Cécile a kostol Notre-Dame v La Roche-sur-Yon.
„Pre mnohých ľudí tento krok určite nebude jednoduchý. Ponúkam im svoje modlitby,“ píše biskup. Zároveň ich vyzýva, aby obnovili svoje puto „v poslušnosti Cirkvi“, pretože podľa jeho slov „poslušnosť Cirkvi prináša ovocie“.
Rozhodnutie tak stavia veriacich pred nepríjemnú situáciu. Po desaťročiach pravidelnej účasti na bohoslužbách v jednej kaplnke majú začať dochádzať na iné miesta, hoci ich doterajšie spoločenstvo zostáva živé a má vlastného kňaza.
zdroj: youtube.com
Obmedzovanie tradičnej liturgie vo Francúzsku
Prípad Ramberge nie je vo Francúzsku ojedinelý. Od vydania Traditionis custodes v roku 2021 došlo vo viacerých diecézach k obmedzeniu alebo reorganizácii tradičných bohoslužieb.
V Dijone Mons. Roland Minnerath ukončil 23-ročné pôsobenie Kňazského bratstva svätého Petra v Bazilike svätého Bernarda vo Fontaine-lès-Dijon. V diecéze Quimper a Léon Mons. Laurent Dognin na prelome rokov 2023 a 2024 vypovedal dohodu s tým istým bratstvom.
Vo Valence Mons. François Durand v máji 2025 oznámil, že slávenie tradičnej svätej omše prevezme diecézny klérus. V Paríži Mons. Michel Aupetit už v roku 2021 znížil počet kostolov, v ktorých bolo povolené slávenie tradičnej liturgie, na päť.
Tieto rozhodnutia sa síce líšia svojím rozsahom a miestnymi okolnosťami, spája ich však sprísnenie podmienok pre tradičnú rímsku liturgiu. V prípade Ramberge je osobitne pozoruhodné, že biskup odmieta pokračovanie bohoslužieb v kaplnke, ktorá fungovala už dávno pred vydaním Františkovho dokumentu.
Pohľad katolíckej tradície
Vendée má v dejinách katolíckej Cirkvi osobitné postavenie. Práve tu sa v roku 1793 postavili jednoduchí roľníci, remeselníci a dedinčania proti Francúzskej revolúcii a jej proticirkevnej politike. Muži ako Jacques Cathelineau, Maurice d’Elbée či Henri de La Rochejaquelein neváhali riskovať životy pri obrane katolíckej viery, svojich kňazov a náboženských tradícií.
Ich potomkovia sa dnes dozvedajú, že po 43 rokoch pokojného slávenia tradičnej svätej omše musí kaplnka ukončiť svoju činnosť, pretože jej ďalšia existencia nezodpovedá predstavám diecézneho biskupa o cirkevnej disciplíne.
Aká pozoruhodná historická irónia! Revolucionári kedysi zatvárali kostoly v mene slobody, dnes sa kaplnky zatvárajú v mene poslušnosti. Samozrejme, revolučné prenasledovanie Cirkvi nemožno historicky ani mravne stotožňovať s disciplinárnym rozhodnutím katolíckeho biskupa. Napriek tomu zostáva zaujímavá predstava, že živú náboženskú tradíciu možno odstrániť administratívnym rozhodnutím, akoby išlo o nepotrebnú položku v diecéznom inventári.
Osobitne pôvabné je odvolávanie sa na Traditionis custodes pápeža Františka. Niektorí cirkevní predstavitelia s týmto dokumentom zaobchádzajú takmer ako s novými doskami Desatora, ktoré samotný Mojžiš priniesol zo Sinaja. Jeho disciplinárne ustanovenia sa pritom menia na čosi, o čom sa nesmie ani diskutovať.
Lenže Traditionis custodes nie je neomylnou vieroučnou definíciou, ale disciplinárnym dokumentom, ktorý môže príslušná cirkevná autorita zmeniť alebo zrušiť. Navyše jeho autor už zomrel. Prečo by teda mali byť Františkove administratívne rozhodnutia považované za nedotknuteľné dedičstvo na večné časy?
Keď samotný pápež František nemal problém zásadne obmedziť slobodu slávenia tradičnej liturgie, ktorú jeho predchodca Benedikt XVI. výrazne rozšíril dokumentom Summorum pontificum z roku 2007, tak zjavne platí aj to, že disciplinárne rozhodnutia predchádzajúceho pápeža možno meniť. Otázkou zostáva, prečo by sa táto zásada mala zázračne prestať uplatňovať práve pri dokumentoch Jorgeho Maria Bergoglia, ktorý bol netypickým pápežom a veľmi slabým teológom.

zdroj: flickr.com
Pápež František je už definitívne minulosťou. A tak sa pred nami otvára priam fascinujúca možnosť výberu. Keď už máme tak radi odvolávanie sa na zosnulých pápežov, prečo by sme sa mali obmedzovať práve na jedného? Prečo by pre nás nemal byť smerodajný odkaz svätého Pia X., ktorý nekompromisne bojoval proti modernizmu, či Benedikta XVI., ktorý sa usiloval obnoviť dôstojnosť tradičnej liturgie?
Alebo máme azda veriť, že celé dejiny pápežstva boli iba zdĺhavou predohrou k pontifikátu pápeža Františka a že práve jeho výroky predstavujú konečnú mieru katolíckej pravovernosti? Ak je totiž odvolávanie sa na zosnulého pápeža dostatočným argumentom, potom by bolo celkom zaujímavé vysvetliť, prečo sa niektorí cirkevní hodnostári pri mene František okamžite postavia do pozoru, zatiaľ čo pri mene svätého Pia X. ich zrazu prepadne pozoruhodné chvenie a odmietanie. Zdá sa, že aj úcta k pápežskému učiteľskému úradu môže byť v určitých kruhoch mimoriadne selektívnou disciplínou. Používanie dvojakého metra je však príznakom slabosti systému.
Čo sa týka samotného biskupa de Dinechin, ktorý sa v minulosti aktívne zapojil do synodálneho procesu a zdôrazňoval význam vzájomného načúvania. Azda by preto nebolo od veci, keby si vypočul aj katolíkov, ktorí si želajú zachovať liturgiu svojich predkov. Inak vzniká trochu nepríjemný dojem, že synodálna Cirkev ochotne počúva každého, no keď začnú hovoriť tradiční katolíci, zrazu sa ukáže, že najdôležitejšou synodálnou čnosťou je mlčať a poslúchať. A pritom nejde o niekoľko jednotlivcov s neobvyklými liturgickými záľubami, ale o spoločenstvo, ktoré každú nedeľu zhromažďuje až tristo veriacich.
Poslušnosť je nepochybne katolíckou čnosťou, nie však synonymom bezmyšlienkovitej kapitulácie pred každým administratívnym rozhodnutím. Kritika konkrétneho disciplinárneho opatrenia ešte nepredstavuje vzburu proti Cirkvi. Veriaci majú právo zákonnými prostriedkami žiadať jeho prehodnotenie, obrátiť sa na príslušné cirkevné autority a požadovať presvedčivé vysvetlenie, prečo má po štyroch desaťročiach skončiť fungujúce náboženské spoločenstvo.
A práve tu by si mohli obyvatelia Vendée pripomenúť odkaz svojich predkov. Tí kedysi dokázali, že vernosť katolíckej viere nemožno merať pohodlnosťou života. Dnešní katolíci, našťastie, nemusia podstupovať ich krvavé obete. Celkom by určite postačilo, keby sa nebáli slušne, pokojne a vytrvalo brániť svoje oprávnené záujmy a pripomenuli, že katolícka liturgická tradícia je predsa len o niekoľko storočí staršia než pontifikát pápeža Františka.
Veriaci z Ramberge by sa preto mali otcovi biskupovi za jeho starostlivosť a ponúknuté modlitby nepochybne úprimne a zdvorilo poďakovať. V duchu toľko ospevovanej synodality by ho však zároveň mali požiadať, aby ich naďalej sprevádzal na duchovnej ceste, ktorá už 43 rokov vedie do Kaplnky Svätej rodiny. A keďže synodalita má byť predovšetkým o načúvaní, možno by nezaškodilo, keby si tentoraz vypočul aj on ich. Veď tristo katolíkov, ktorí sa pravidelne schádzajú na svätú omšu, nie je pastoračný problém, ktorý treba administratívne odstrániť, ale živé spoločenstvo, o ktoré by sa mal pastier – biskup starať.
A aby nikto nemohol pochybovať o úprimnej túžbe veriacich po dialógu, mali by otca biskupa srdečne pozvať na tradičnú svätú omšu, ako aj na spoločné agapé po tradičnej svätej omši. Pri jednom stole by sa iste našiel priestor na vzájomné načúvanie, sprevádzanie, rozlišovanie a všetky ostatné neustále pertraktované synodálne priority, o ktorých sa v posledných rokoch pontifikátu pápeža Františka napísali celé stohy dokumentov.
Otec biskup Renauld de Dinechin by bol, samozrejme, srdečne vítaný, dokonca aj bez osobitného kánonického povolenia. A keby sa mu agapé zapáčilo, veriaci by ho určite pozvali aj nasledujúcu nedeľu a potom aj na ďalšiu a na ďalšiu a kto vie, možno by sa nakoniec dožili aj zázraku, pri ktorom „by sa zo Šavla stal Pavol“ a otec biskup Renauld de Dinechin by začal sláviť tradičnú svätú omšu. 🙂
Veď synodalita, ako nás učil pápež František je predsa vrúcny proces, nie jednorazové podujatie. A pre tých, čo sa dočítali až sem a sú rovnako ako ja naplnení radostným vytržením zo synodálnych múdier ponúkam ako odmenu tradičnú barokovú skladbu v podobe Calderových slávnostných vešpier na sviatok svätých apoštolov Petra a Pavla. 🙂
zdroj: youtube.com

