Ako sa stal autor slávneho Dona Camila nepohodlným pre kresťanských demokratov

Branislav Michalka
26. novembra 2024   História Kultúra

Séria románových príbehov o katolíckom kňazovi Donovi Camilovi, ktorého život je vyplnený súperením s komunistickým starostom Pepponem, je medzi katolíkmi všeobecne známa, rovnako ako filmy nakrútené podľa románovej predlohy. Menej katolíkov však už vie, že životné a politické postoje spisovateľa Guareschiho boli, mierne povedané, trochu odlišné od toho, čo by sme očakávali od autora, ktorého si rado privlastňuje práve kresťansko-demokratické alebo dokonca progresívne katolícke prostredie. Odlišné od atmosféry oslavovania kresťanskej demokracie ako novej, vitálnej a pokrokovej odnože katolicizmu po II. svetovej vojne, a odlišné aj od podoby, do akej boli jeho romány prevedené na strieborné plátno. A takmer nikto už dnes nehovorí o konflikte medzi spisovateľom a talianskym kresťansko-demokratickým premiérom de Gasperim, ktorý je v súčasnosti jedným z kandidátov na blahorečenie.

Giovannino Guareschi, autor príbehov o Donovi Camilovi, mal po celý život veľmi vyhranené pravicové názory. Bol presvedčený monarchista, antikomunista a katolík veľmi konzervatívneho zafarbenia. On sám sa označoval za „reakcionárskeho katolíka“. To sa odrazilo aj v jeho románoch. Pri ich prevedení do filmovej podoby však autori nenápadne vmanévrovali celé vyznenie diela do polohy akéhosi demokratického „dialógu“ medzi katolíkom a komunistom, z ktorých každý má trochu pravdy, a ak sa medzi sebou trochu pohádajú (pričom protikomunistická zúrivosť a boj Dona Camila sú vykreslené ako negatívum), tak len preto, aby sa po veselej ťahanici zase uzmierili. Dokonca sa v duchu tej najlepšej pokrokovej dialektiky, na konci každého dielu filmovej série, ohlasuje lahodným hlasom rozprávača, že bez seba nemôžu ani žiť. Ako dva vzájomne sa dopĺňajúce a obohacujúce princípy, posúvajúce vývoj vpred. Sám spisovateľ bol s filmovým prevedením nespokojný, a dochádzalo medzi ním a tvorcami scenára ku konfliktom.

Vrcholom prekrútenia celého vyznenia románovej série je posledný film o ceste Dona Camila do Sovietskeho zväzu. Film bol natočený už v čase prebiehajúceho II. vatikánskeho koncilu, čo sa výrazne prejavilo v ešte väčšom obrúsení protikomunistických hrán. Presne v duchu vtedajšej vatikánskej Ostpolitik sú vo filme utečenci z krajiny sovietov, ktorí popisujú mučenie v táboroch, zosmiešnení ako podvodníci, pracovníci KGB, ktorí sa lúčia s Donom Camilom na moskovskom letisku, ho hlbokým a precíteným hlasom ubezpečujú, že nie sú až tak zlí (!) a celé náboženské prenasledovanie v Sovietskom zväze je dávané za vinu lokálnemu komunistickému satrapovi, ktorého nakoniec bitkou privedie miestny pravoslávny pop k rozumu (!) – a tak sa zo sýpky opäť stane kostol, zmlátený komunistický šéf ani nemukne a taliansky novinár si ako v Goldoniho komédii nakoniec zoberie sovietsku sprievodkyňu turistov za manželku. Všetci spokojne odlietajú legálnou cestou, pod otcovským dohľadom tajnej polície.

Už letmé nahliadnutie do románu, ktorý slúžil ako predloha, ukáže každému k čomu tu došlo. Román nesie venovanie talianskym vojakom, ktorí padli v boji proti boľševizmu. Úvod, ktorý napísal Guareschi, veľmi ostro komentuje liberálne prúdy v katolicizme, aj v talianskom spoločenskom živote. No a v samotnom príbehu samozrejme žiaden pop nikoho neprivedie k rozumu; Taliani aj Rusi nakoniec utekajú ilegálne loďou z krajiny a fanatický komunistický aparátčik, ktorý zistí imperialistické intrigy utečencov, je vlastnými ľuďmi zabitý, aby neprekážal v úteku.

Toto prekrúcanie priam symbolicky zobrazuje nielen, kam sa v 60. rokoch posunul katolicizmus, ale aj to, akým spôsobom sa z populárnych autorov (Guareschi je jeden z najpredávanejších talianskych autorov na svete), odporcov nejakej politickej doktríny, vyrábajú pomocou zahmlievania a prekrúcania jej podporovatelia. Pritom vzťah autora Dona Camila k povojnovej kresťanskej demokracii, ktorá mala ambíciu zmieriť Cirkev s modernou dobou a získať jej tak stratené pozície (čoho výsledky dnes môžeme vidieť), bol veľmi odmietavý.

Už sme uviedli, že Guareschi mal vyhranené monarchistické názory, ktoré zastával aj po páde talianskej monarchie a vzniku republiky. Patril k tým ľuďom, ktorý otvorene vyhlasovali, že talianske referendum o zotrvaní kráľovstva, prebehnuvšie tesne po vojne, bolo sfalšované. Súčasní historici tieto tvrdenia v podstate odobrujú, s dodatkom, že: doba už bola taká a poslúžilo to nakoniec dobrej veci.

Na jeho názory mala zrejmý vplyv jeho matka, oddaná katolíčka a horlivá monarchistka, ktorá bola učiteľkou na základnej škole v jeho rodnom mestečku Roccabianca. Je pravdepodobné, že bola predobrazom postavy starej učiteľky a neoblomnej monarchistky z románového príbehu o Donovi Camilovi. Vo filme však bola v podstate vykreslená ako komická stará žena, nechápajúca, že prichádza nový svet. Spisovateľov otec inklinoval skôr k liberálnym, až socialistickým postojom. Ďalším zdrojom formácie jeho názorov bolo pravdepodobne štúdium na starobylom šľachtickom kolégiu – Internátnej škole Márie Lujzy v Parme.

Aby sme dokumentovali vyhranenosť jeho názorov a odhodlanosť ich presadzovať, aj za cenu osobnej ujmy, musíme zmieniť najprv jeho konflikty s fašistickým režimom. Počas vojny bol zatknutý za urážku Benita Mussoliniho a za trest musel narukovať do armády. Keď v roku 1943 Taliansko uzatvorilo prímerie so Spojencami a vznikla Nemcami kontrolovaná Sociálna republika, vedená Mussolinim, odmietol Guareschi ako poručík delostrelectva bojovať za tento politický novotvar, načo bol Nemcami zatknutý a odvezený do zajateckých táborov v poľskej Czestochowej a Beniaminowe. Neskôr ho previezli do Nemecka a v táboroch nakoniec zostal dva roky. Keď sa vrátil, tak vážil 40 kíl.

Pobyt v táboroch ho však nezlomil a neskôr spomínal na tieto udalosti s určitým pátosom: „Nežili sme ako hovädá. Neuzamkli sme sa vo svojom sebectve. Hlad, špina, zima, choroby, zúfalá nostalgia za našimi manželkami a našimi deťmi, pochmúrna bolesť z nešťastia našej vlasti, nás neporazili. Nikdy sme nezabudli, že sme civilizovaní ľudia s minulosťou a budúcnosťou.“

Po svojom návrate sa stal nepohodlný nielen kvôli svojmu ostentatívnemu monarchizmu a otvorenému označovaniu referenda za sfalšované, ale aj otváraním tabuizovaných tém partizánskeho vraždenia a politického teroru. Vo svojom časopise Candide zverejnil novým režimom úzkostlivo tutlané informácie: „Pred krátkym časom sme nazvali našu provinciu Emiliu talianskym „Mexikom“, ale je to nespravodlivé, pretože treba skôr povedať, že Mexiko je „Emiliou“ Ameriky. V Castelfranco Emilia sa dejú strašné veci a ľudia nám posielajú listy popisujúce teror, so zoznamami zavraždených. Už 42 ľudí bolo záhadne zavraždených z politických dôvodov alebo z pomsty, na ploche niekoľkých kilometrov štvorcových, uprostred roviny. A ľudia to vedia, ale nehovoria, pretože sa boja.“

Spočiatku sa zdalo, že po vojne bude mať Guareschi problémy predovšetkým s komunistami a ľavičiarmi. Vo svojom satirickom časopise napríklad tvrdil, že komunisti majú tri nosové dierky, „pretože v mojom základnom koncepte má ich tretia nosová dierka svoju funkciu úplne nezávislú od ostatných dvoch: slúži ako vetrací vývod, ktorý udržiava hlavu bez šedej mozgovej hmoty a zároveň umožňuje straníckym direktívam prístup do hlavy, aby tam mohli mozog nahradiť.“ Rozzúrený vodca talianskych komunistov Togliatti ho za to na mítingu v La Spezzia nazval „trojnásobným idiotom“ a „najkreténskejším mužom na svete“.

Komunistov privádzali do zúrivosti aj jeho predvolebné plagáty a heslá, v ktorých sa postavil na stranu kresťanských demokratov, netušiac tesne po vojne, kam až povedie ich fúzia s pokrokom, a navyše zrejme z nutnosti nepripustiť víťazstvo komunistov, ktoré bolo vtedy v Taliansku na spadnutie. Najslávnejšími sa stali dva predvolebné výtvory: prvým bol slogan – V skrytosti volebnej kabíny ťa Boh vidí, ale Stalin nie! a druhým plagát s kostrou talianskeho vojaka, za sovietskymi ostnatými drôtmi, s nápisom: 100 000 talianskych zajatcov sa z Ruska nevrátilo. Hlasujete proti komunistom aj za nich!

Čoskoro po víťazstve kresťanských demokratov však mal spisovateľ pocítiť aj ich hnev. Sklamaný z ich praxe, rozhodol sa kritizovať ich politiku vo svojom časopise. Najprv prišiel v roku 1950 trest za karikatúru prezidenta – odsúdenie za urážku hlavy štátu na osem mesiacov väzenia. Výkon trestu bol nakoniec prerušený, pretože Guareschi bol odvolacím súdom oslobodený.

Hlavný konflikt s predstaviteľmi kresťanskej demokracie, popri rôznych menších stretoch, potom prišiel v roku 1954. Guareschi bol odsúdený za trestný čin ohovárania premiéra Alcida de Gasperiho. Stalo sa tak na základe uverejnenia listu, ktorý mal údajne napísať v roku 1944 budúci kresťansko-demokratický premiér armádnym predstaviteľom Spojencov, a v ktorom ich mal žiadať, aby bombardovali Rím, pretože to „definitívne zlomí morálnu podporu rímskeho ľudu voči fašistom a nemeckým okupantom“. Pripomeňme len, že pápež Pius XII. vyhlásil Rím za „otvorené mesto“ a varoval obe zúčastnené strany konfliktu pred jeho bombardovaním. Zverejnený materiál sa tým stal, pre kresťanského demokrata Gasperiho, veľmi kompromitujúci.

Guareschi nebol naivný a vedel, že by mohlo ísť o podvrh, preto dal list posúdiť kaligrafickému expertovi, Dr. Umbertovi Focacciovi. Ten potom pri súdnom procese uviedol, že vykonal: „Dlhé, starostlivé a úzkostlivé porovnanie s mnohými inými spismi, ktoré de Gasperi určite autenticky napísal“ a potom vydal vyhlásenie, že: „s plným vedomým uznáva, že de Gasperiho písmo v texte listu a vyššie uvedený podpis sú autentické.“

Dotknutý štátnik, ktorý spočiatku súhlasil s možnosťou porovnávania rukopisov, sa na radu svojho právnika Delitaliu, okamžite tejto možnosti vzdal a robil prostredníctvom svojho právnika všetko, aby tomu zabránil. To sa nakoniec aj podarilo a súd neuznal znalecký posudok ako dôkaz, pretože ako argumentoval Delitalia, odvolávajúc sa na svedomie sudcov „je tu stále riziko chyby odborníka“. Jeho verzia znela, že list vznikol v britskom prostredí, čo však nekorešponduje s tvrdením súčasným historikov, ktorí tvrdia, že išlo o provokáciu neofašistov. Britský plukovník Bonham-Carter a britský generál Alexander neskôr kategoricky vylúčili, žeby sa tento list niekedy dostal k Britom.

Milánsky súd zamietol žiadosť vykonať kaligrafické a chemické hodnotenia; dokonca odmietol aj možnosť preskúmať dôkazy potenciálne priaznivé pre údajného pisateľa, týkajúce sa pôvodu a spoľahlivosti dokumentov pripisovaných de Gasperimu. Motivácia poroty vo vzťahu k posudkom bola nasledovná: „Požadované chemické a grafické posudky sa javia ako úplne zbytočné, keďže vec je dostatočne jasná pre účely rozhodnutia.“ Súd už bol teda rozhodnutý a zvyšok bol len formalita. 15. apríla bol Guareschi odsúdený prvostupňovým súdom na dvanásť mesiacov väzenia. De Gasperi komentoval rozsudok so šokujúcim cynizmom: „Aj ja som bol vo väzení, tak tam môže ísť aj Guareschi.“ Pripomeňme, že vravel o človeku, ktorý strávil dva roky v nemeckých zajateckých táboroch, kým de Gasperi sedel v tichu a pohodlí Vatikánskej knižnice, kde mal azyl v dobe vojny aj fašistického režimu.

Guareschi sa neodvolal, pretože bol presvedčený o nespravodlivosti súdu. Celú vec pokladal za pokračovanie celoživotného nekompromisného presadzovania svojich názorov a ochoty znášať za ne ústrky. Oznámil, že tak ako odišiel do koncentračného tábora, lebo nechcel kolaborovať s fašizmom a národným socializmom, odchádza aj teraz do väzenia. K trestu mu bolo prirátané aj predchádzajúce odsúdenie, za urážku hlavy štátu z roku 1950.

Po súdnom procese došlo oficiálnym rozhodnutím k niečomu dnes ťažko uveriteľnému: súd nariadil zničenie predmetného dôkazu, čiže inkriminovaného listu, takže dnes ho už nie je možné nijako skúmať! To umožňuje súčasným historikom, ktorí uvádzajú, že celú vec dôkladne analyzovali tvrdiť, že list bol určite falzifikát. Celú akciu pripisujú na vrub neofašistom, s ktorými mal údajne sympatizovať aj poručík Enrico de Toma, ktorý list spisovateľovi odovzdal.

Práve štátom nariadené zničenie dôkazu, nemajúce žiaden logický dôvod, vrhá na osobu de Gasperiho jeden z tých tieňov, ktoré sa už asi nepodarí ani odstrániť, ani objasniť. Celú kauzu tak musí posúdiť každý sám, podľa vlastného úsudku. Vzhľadom na prax každého režimu skôr tutlať nepríjemné kompromitujúce súvislosti, než ich zverejňovať, by sa dalo usudzovať, že de Gasperiho štít nebude až taký nepoškvrnený, ako sa prezentuje.

Po prepustení z väzenia, v roku 1955, sa Guareschimu výrazne zhoršil jeho zdravotný stav, zrejme už predtým podlomený pobytom v zajateckých táboroch. V roku 1961 dostal prvý infarkt a následne vyvrcholil jeho konflikt s realizátormi filmovej série o Donovi Camilovi. Spisovateľ označil scenár za veľmi vzdialený duchu románu. V tých rokoch prišla aj ponuka od pápeža Jána XXIII., aby Guareschi spolupracoval na príprave nového Katechizmu katolíckej Cirkvi, čo spisovateľ odmietol. V spoločenskom živote zaujal postoj radikálnej opozície voči tzv. stredoľavým vládam a politike spájania kresťanských demokratov so socialistami, ktorá sa na dvadsať rokov stala symbolom talianskej politickej reality. Rovnako odmietavo sa začal stavať aj k inováciám II. vatikánskeho koncilu.

V roku 1968 prišiel druhý infarkt, ktorý sa mu stal osudným. Guareschiho pohreb sa stal demonštráciou jeho monarchistických postojov, jeho rakva bola prikrytá zástavou Talianskeho kráľovstva a pohrebu sa odmietli zúčastniť všetky oficiálne autority politického aj kultúrneho života. Prišli len jeho dvaja synovia, niekoľkí novinári a starosta jeho rodného mesta. Talianske oficiálne médiá venovali smrti najčítanejšieho talianskeho spisovateľa na svete len niekoľko sekúnd, kým svetové noviny kvôli správe o jeho úmrtí odsúvali z titulných strán iné informácie. Jedno z talianskych médií, ľavicový časopis L´Unitá, uverejnil jedovatý komentár o „melancholickom úpadku spisovateľa“.

Je zrejmé, že moderná doba Guareschimu nesedela a liberálne odvary kresťanstva mu podobne ako mnohým konzervatívcom, ľudovo povedané „nešli k duhu“. Sám seba označoval za „reakcionárskeho katolíka, monarchistu a vlastenca“. V posledných rokoch, počas spolupráce s časopisom Borghes, ostro kritizoval inovácie zavedené II. vatikánskym koncilom a všeobecne celý katolícky progresivizmus. Tieto zmeny nazval „depacellizáciou“, (viď pôvodné meno pápeža Pia XII.), čo bol ironický verbálny odkaz k „destalinizácii“ v ZSSR. Na stránkach tohto časopisu kritizoval čoraz ostrejšie kresťanskú demokraciu, a aj americký konzumný spôsob života, vysmieval sa naďalej zo ZSSR, oslavoval „mučenícku Cirkev“ vo východnej Európe a vyjadril veľký obdiv kardinálovi Mindszentymu.

Je zrejmé, že človek s takýmto profilom nezapadal do najnovšieho vývoja v spoločnosti a Cirkvi. Preto je o to smiešnejšie, pokiaľ si chcú jeho pamiatku privlastniť práve kresťanskí demokrati.

Odmietaný doma, oslavovaný, ale v skutočnosti nepoznaný vo svete, bol nakoniec ocenený od tých, ktorí sa stali pre Taliansko rovnako neprijateľní. Exilový taliansky kráľ Umberto II. Savojský, udelil Guareschimu za jeho vernosť, postoje a umenie Rád talianskej koruny, v triede Veľkodôstojník.

PDF (formát pre tlač)