Kardinál Burke: Vyhlásenie k motu proprio Traditionis Custodes

Raymond Leo kardinál Burke
26. júla 2021   Cirkev

Mnohí veriaci – laici, vysvätené osoby i osoby zasväteného života – mi vyjadrili hlboké znepokojenie, ktoré v nich motu proprio Traditionis Custodes vyvolalo.  Tí, ktorí si zamilovali Usus Antiquior, alebo, ako ju pápež Benedikt XVI. nazval “Mimoriadnu formu rímskeho rítu“, sú hlboko skľúčení tvrdosťou disciplíny, ktorú motu proprio ukladá, i jazykom, akým dokument charakterizuje ich samých, ich postoje a ich správanie.  Ako člen komunity veriacich, ktorý má tiež silné väzby na Usus Antiquior, plne s nimi prežívam pocit hlbokého smútku.

Ako biskup Cirkvi a kardinál, ktorý je v spoločenstve s rímskym biskupom a cíti osobitnú zodpovednosť podporovať ho v jeho pastoračnej starostlivosti a riadení univerzálnej Cirkvi, predkladám nasledujúce poznámky:

1. Na úvod je potrebné položiť si otázku, prečo ešte nebol zverejnený latinský alebo oficiálny text motu proprio?  Pokiaľ je mi známe, Svätá stolica vydala text v talianskej a anglickej verzii, po ktorých nasledoval nemecký a španielsky preklad.  Keďže anglická verzia sa nazýva preklad, treba predpokladať, že pôvodný text bol napísaný v taliančine. Ak je to tak, v anglickej verzii preklady dôležitých textov nie sú v súlade s talianskou verziou.  V článku 1. je dôležité talianske prídavné meno „unica“ preložené do angličtiny ako „unique“ namiesto „only„.  V článku 4. bolo dôležité talianske sloveso „devono“ preložené do angličtiny ako „should“ namiesto „must„.

2. V prvom rade je potrebné v tomto bode a v dvoch nasledujúcich (č. 3 a 4) stanoviť podstatu toho, čo motu proprio obsahuje. Z povahy dokumentu vyplýva, že pápež František vydal motu proprio preto, aby riešil problém, ktorý považuje za vážne zlo ohrozujúce jednotu Cirkvi, a síce Usus Antiquior. Podľa Svätého Otca osoby, ktoré v tejto forme konajú Boží kult, zároveň odmietajú „Cirkev a jej inštitúcie v mene toho, čo považujú za ´pravú Cirkev´“, konajú voľbu, ktorá „ide proti spoločenstvu a podnecuje snahu o rozdelenie…, proti ktorému sa tak rázne postavil apoštol Pavol”.

3. Pápež František to zjavne považuje za také zlo, že prijal okamžité opatrenia bez toho, aby o tom vopred informoval biskupov, a dokonca bez toho, aby poskytol obvyklé vacatio legis, čiže dobu medzi vyhlásením právnej normy a dňom nadobudnutia jej účinnosti. Obdobie vacatio legis dáva veriacim, a najmä biskupom, čas na preštudovanie novej legislatívy súvisiacej s Božím kultom, ktorý je najdôležitejším aspektom ich života v Cirkvi, s cieľom jej implementácie.  Právne predpisy totiž obsahujú mnoho prvkov, ktoré je potrebné preskúmať z hľadiska ich uplatňovania.

4. Okrem toho legislatíva zavádza obmedzenia pre Usus Antiquior, ktoré predznamenávajú jej konečné zrušenie, ako napríklad zákaz používania farského kostola na bohoslužby podľa Usus Antiquior a určenie konkrétnych dní na takéto bohoslužby. V liste biskupom sveta pápež František poukazuje na dva princípy, ktorými sa majú riadiť pri implementácii motu proprio.  Prvou zásadou je „postarať sa o blaho tých, ktorí zakotvili v predchádzajúcej forme slávenia a potrebujú čas pre návrat k rímskemu obradu, ktorý vyhlásili svätí Pavol VI. a Ján Pavol II.“.  Druhou zásadou je „zastaviť vytváranie nových osobných farností, ktoré sú spojené viac s túžbou a vôľou jednotlivých presbyterov než so skutočnou potrebou ´svätého veriaceho Božieho ľudu´“.

5. Tieto ustanovenia zdanlivo majú za cieľ korigovať úchylku, ktorú možno pripísať najmä „želaniam a túžbam“ niektorých kňazov. V tejto súvislosti musím poznamenať, najmä vo svetle mojej služby diecézneho biskupa, že to neboli kňazi, ktorí by hnaní vlastnými túžbami naliehali na veriacich, aby žiadali o mimoriadnu formu. Vskutku, vždy budem hlboko vďačný mnohým kňazom, ktorí bez ohľadu na svoje už tak početné záväzky veľkodušne slúžili veriacim, ktorí oprávnene žiadali Usus Antiquior.  Tieto dva princípy nie sú ničím iným, ako oznámením zbožným veriacim, vyznačujúcim sa hlbokou láskou a náklonnosťou k stretnutiu s Kristom prostredníctvom mimoriadnej formy rímskeho obradu, že trpia určitou úchylkou, ktorú síce možno istý čas tolerovať, ale nakoniec ju treba odstrániť.

6. Prečo je krok Svätého Otca taký tvrdý a revolučný?  Motu proprio a list poukazujú na dva zdroje: po prvé, „želania vyjadrené biskupmi“ po „podrobnej konzultácii s biskupmi„, ktorú uskutočnila Kongregácia pre náuku viery v roku 2020, a po druhé, „stanovisko Kongregácie pre náuku viery„.  Pokiaľ ide o odpovede na „podrobnú konzultáciu“ či „dotazník“ zaslaný biskupom, pápež František im píše: „Odpovede, ktoré som dostal, odhalili situáciu, ktorá ma zarmútila a znepokojila, čo ma iba utvrdilo v presvedčení, že treba zasiahnuť.“

7. Pokiaľ ide o zdroje, otázka znie, či situácia, ktorá znepokojuje a zarmucuje pápeža, existuje v celej Cirkvi alebo iba na určitých miestach?  Vzhľadom na význam, ktorý sa pripisuje „podrobnej konzultácii“ či „dotazníku“ a významu danej záležitosti, bolo by potrebné, aby sa výsledky konzultácie boli zverejnené spolu s uvedením ich vedeckej povahy.  Podobne, ak by Kongregácia pre náuku viery zvážila, že takéto revolučné opatrenie treba prijať, mala pripraviť pokyny alebo podobný dokument, ktorý by sa touto otázkou zaoberal.

8. Kongregácia sa opiera o odborné znalosti a dlhoročné skúsenosti niektorých úradníkov – najprv pôsobiacich v Pápežskej komisii Ecclesia Dei a potom v štvrtej sekcii Kongregácie – ktorí boli poverení posudzovaním otázok týkajúcich sa Usus Antiquior. Treba si položiť otázku, či „stanovisko Kongregácie pre náuku viery“ je výsledkom konzultácií aj s tými, ktorí majú najväčšie vedomosti o veriacich Usus Antiquior?

9. Pokiaľ ide o veľké zlo vnímané v Usus Antiquior, za mnoho rokov a na mnohých rôznych miestach som získal bohaté skúsenosti s veriacimi, ktorí pravidelne uctievajú Boha podľa staršej formy rítu.  Úprimne musím povedať, že títo veriaci v žiadnom prípade neodmietajú „Cirkev a jej inštitúcie v mene toho, čo považujú za ´pravú Cirkev´“.  Nezistil som ani to, že by boli mimo spoločenstva s Cirkvou, alebo že by vytvárali rozpory v Cirkvi. Naopak, milujú Svätého Otca, svojich biskupov a kňazov, a aj keď sa iní rozhodli pre schizmu, oni chceli vždy zostať v plnom spoločenstve s Cirkvou, verní pápežovi, často aj za cenu veľkého utrpenia.  V žiadnom prípade sa neprihlásili k schizmatickej alebo sedesvakantistickej ideológii.

10. V sprievodnom liste k Motu proprio sa uvádza, že prijatie Usus Antiquior Jánom Pavlom II. a následná regulácia jej štatútu Benediktom XVI. boli diktované „túžbou ukončiť schizmu spojenú s hnutím, ktoré viedol arcibiskup Lefebvre“.  Hnutie, o ktorom je reč, je Spoločnosť svätého Pia X. Obaja pápeži si síce želali uzdravenie spomínanej schizmy, o čo by sa mali usilovať všetci dobrí katolíci, zároveň však chceli zachovať kontinuitu Usus Antiquior pre tých, ktorí zostali v plnom spoločenstve Cirkvi a nevstúpili do schizmy.  Ján Pavol II. prejavil svoju pastoračnú lásku veriacim katolíkom spojeným s Usus Antiquior rôznymi spôsobmi, napríklad udelením indultu pre Usus Antiquior, ale aj založením Kňazského bratstva svätého Petra, združenia apoštolského života pre kňazov spojených s Usus Antiquior.

Benedikt XVI. vo svojej knihe Posledné rozhovory reagoval na tvrdenie, že: „Zavedenie ´starej´ omše sa často interpretuje aj tak, že ide proti Bratstvu svätého Pia X.“, týmito jasnými a silnými slovami: „Je to absolútne nesprávny prístup! Chcel som, aby sa Cirkev sama vnútorne stotožnila so svojou vlastnou minulosťou;  aby sa to, čo bolo predtým sväté, zrazu nestalo zlým„. Mnohí z tých, ktorí si teraz želajú uctievať podľa Usus Antiquior, sú totiž neskúsení a možno nepoznajú históriu a súčasnú situáciu Kňazského bratstva svätého Pia X. Jednoducho ich priťahuje svätosť Usus Antiquior. 11. Áno, existujú jednotlivci a dokonca aj isté skupiny, ktoré zastávajú radikálne postoje, ako je to aj v iných oblastiach cirkevného života, ale v žiadnom prípade nie sú reprezentantmi väčšieho a rastúceho počtu veriacich, ktorí si želajú uctievať Boha podľa Usus Antiquior.  Posvätná liturgia nepodlieha takzvanej „cirkevnej politike“;  je pre nás najplnším a najdokonalejším stretnutím s Kristom na tomto svete. Veriaci, medzi ktorými je veľa mladých dospelých a mladých manželských párov s deťmi, sa v Usus Antiquior stretávajú s Kristom, ktorý ich stále viac zbližuje prostredníctvom premeny ich života a spolupráce s Božou milosťou tryskajúcou z jeho slávneho, prebodnutého Srdca, do ich sŕdc. Necítia potrebu súdiť tých, ktorí uctievajú Boha podľa Usus Recentior (novší spôsob, ktorý pápež Benedikt XVI. nazval riadnou formou rímskeho obradu) [UR], ktorú prvýkrát promulgoval pápež Pavol VI.

Člen inštitútu zasväteného života, ktorý slúži týmto veriacim, mi ako kňaz povedal: „Pravidelne chodím na spoveď ku kňazovi podľa UR a pri zvláštnych príležitostiach sa zúčastňujem na omši slávenej podľa UR.“  Na záver dodal: „Prečo by ma niekto obviňoval, že neuznávam jej platnosť?“

 12. Ak sa vyskytnú prípady postojov alebo praktík, ktoré sú v rozpore so zdravou náukou a disciplínou Cirkvi, spravodlivosť si vyžaduje, aby sa nimi individuálne zaoberali pastieri Cirkvi, Svätý Otec a biskupi v spoločenstve s ním. Spravodlivosť je minimálnou a nenahraditeľnou podmienkou lásky. Pastoračná láska sa nemôže realizovať, ak sa nedodržiavajú požiadavky spravodlivosti.

13. Schizmatický duch alebo skutočný rozkol je vždy veľkým zlom, ale v Usus Antiquior nie je nič, čo by nabádalo k rozkolu.  Pre tých z nás, ktorí, podobne ako ja, poznali Usus Antiquior v minulosti, ide o akt uctievania, ktorý sa vyznačuje stáročiami dobra, pravdy a krásy. Jeho vlastnosti som poznal od detstva a veľmi som si ho obľúbil. Keďže som mal tú česť pomáhať kňazovi ako miništrant od svojich desiatich rokov, môžem dosvedčiť, že Usus Antiquior bola hlavnou inšpiráciou pre moje kňazské povolanie. Bohatá krása Usus Antiquior, najmä keď zobrazuje pôsobenie Krista, ktorý sviatostne sprítomňuje svoju obetu na Kalvárii prostredníctvom kňaza, ktorý koná v jeho osobe, priblížila Krista tým, ktorí sa s touto formou stretli po prvýkrát.  Poznám mnohých veriacich, pre ktorých sa skúsenosť s bohoslužbou podľa Usus Antiquior stala silným podnetom na konverziu ku katolíckej viere alebo na hľadanie plného spoločenstva s Katolíckou cirkvou.

Aj mnohí kňazi, ktorí sa vrátili k sláveniu podľa Usus Antiquior, alebo sa ju práve naučili, mi povedali, ako veľmi obohatila ich kňazskú spiritualitu.  Nehovoriac o svätcoch, pre ktorých bola Usus Antiquior zdrojom hrdinského praktizovania cností počas stáročí kresťanstva.  Niektorí z nich položili svoje životy pri obrane práve tejto formy božského kultu.

14. Pre mňa a pre ostatných, ktorí dostali toľko hojných milostí vďaka účasti na svätej liturgii podľa Usus Antiquior, je nepredstaviteľné, že by sa teraz mohlo označiť za niečo, čo škodí jednote Cirkvi a jej životu.  V tomto kontexte je ťažké pochopiť význam článku 1. motu proprio: „

„Liturgické knihy promulgované svätými pápežmi Pavlom VI. a Jánom Pavlom II. v súlade s dekrétmi II. vatikánskeho koncilu sú jediným (unica v talianskej verzii, ktorá je údajne pôvodným textom) vyjadrením lex orandi rímskeho obradu.“  Usus Antiquior je živou formou rímskeho rítu a nikdy ňou neprestal byť.  Od promulgácie misála Pavla VI. sa v dôsledku uznania veľkého rozdielu medzi UR a Usus Antiquior povolilo niektorým kláštorom a rehoľným rádom, ako aj niektorým jednotlivcom a skupinám, aby naďalej slávili sviatosti podľa Usus Antiquior.  Pápež Benedikt XVI. vo svojom liste biskupom sveta, ktorý sprevádza motu proprio Summorum Pontificum, jasne uviedol, že Rímsky misál používaný pred vydaním misála Pavla VI. „nebol nikdy právne zrušený, a preto bol v zásade vždy povolený„. 15. Môže však pápež právne zrušiť Usus Antiquior?  Plnosť moci (plenitudo potestatis) pápeža je moc potrebná na obranu a presadzovanie učenia a disciplíny Cirkvi.  Nejde o „absolútnu moc“, ktorá by zahŕňala moc meniť učenie alebo odstraňovať liturgickú disciplínu, ktorá je v Cirkvi živá od čias pápeža Gregora Veľkého a dokonca aj z dávnejších čias. Správna interpretácia článku 1. nemôže byť popretím skutočnosti, že Usus Antiquior je stále živým vyjadrením „lex orandi rímskeho obradu“.  Náš Pán, ktorý dal úžasný dar Usus Antiquior, nedopustí, aby bol vykorenený zo života Cirkvi.

16. Je potrebné pripomenúť, že z teologického hľadiska je každé platné slávenie sviatosti už tým, že je sviatosťou, nezávisle od cirkevnej legislatívy, aj úkonom kultu, a teda aj vyznaním viery.  V tomto zmysle nemožno vylúčiť Rímsky misál podľa Usus Antiquior ako dôležitý výraz lex orandi, a teda lex credendi Cirkvi.  Je to otázka objektívnej reality Božej milosti, ktorú nemožno zmeniť jednoduchým aktom vôle ani najvyššej cirkevnej autority.

17. Pápež František vo svojom liste biskupom uvádza: „V reakcii na vaše požiadavky som sa rozhodol zrušiť všetky normy, pokyny, povolenia a zvyky pred týmto motu proprio a uznať liturgické knihy, ktoré vyhlásili svätí pápeži Pavol VI. a Ján Pavol II., v súlade s dekrétmi II. vatikánskeho koncilu, ako jediné výrazy lex orandi rímskeho obradu“.

Úplné zrušenie, o ktorom je reč, si spravodlivo vyžaduje štúdium každej jednotlivej normy, inštrukcie, povolenia a zvyku, aby sa zistilo, či nie sú „v rozpore so spoločenstvom a nepodnecujú snahu o rozdelenie…  na ktorú apoštol Pavol reagoval [tak] ostro“.

18. Na tomto mieste treba poznamenať, že reforma posvätnej liturgie, ktorú uskutočnil pápež Pius V. v súlade s pokynmi Tridentského koncilu, bola čosi celkom iné ako to, čo nasledovalo po II. vatikánskom koncile. Svätý Pius V. v podstate nanovo usporiadal formu rímskeho obradu, ktorá existovala už niekoľko storočí.  Podobne aj v priebehu storočí, ktoré odvtedy uplynuli, pápeži urobili v rímskom obrade určité úpravy, ale forma obradu zostala rovnaká.  Po II. vatikánskom koncile sa radikálne zmenila forma rímskeho obradu, pričom sa odstránili mnohé modlitby, dôležité rituálne gestá, ako napríklad početné poklony, časté bozkávanie oltára a ďalšie prvky, ktoré sú bohaté na vyjadrenie transcendentnej skutočnosti – spojenia Neba a Zeme -, ktorou je svätá liturgia.  Už pápež Pavol VI. vyjadril v homílii na slávnosť svätých apoštolov Petra a Pavla v roku 1972 dramatickým spôsobom ľútosť nad touto situáciou.

Ján Pavol II. sa počas celého svojho pontifikátu, a najmä v jeho posledných rokoch, snažil riešiť závažný problém liturgického zneužívania. Obaja spomínaní pápeži, ako aj Benedikt XVI. sa snažili zosúladiť liturgickú reformu s aktuálnym učením II. vatikánskeho koncilu, keďže zástancovia a propagátori zneužívania sa odvolávali na „ducha II. vatikánskeho koncilu„, aby ospravedlnili svoje konanie.

 19. Článok 6. motu proprio zaraďuje inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života, ktoré sú zverené Usus Antiquior, pod jurisdikciu Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života.  Zachovanie Usus Antiquior patrí k podstate charizmy týchto inštitútov a združení.  Hoci je táto kongregácia oprávnená odpovedať na otázky kánonického práva týkajúce sa takýchto inštitútov a združení, nie je oprávnená meniť ich charizmu a stanovy, aby urýchlila podľa všetkého požadované odstránenie Usus Antiquior v Cirkvi.

Bolo by možné uviesť mnoho ďalších bodov, ale tieto sa zdajú byť najdôležitejšie.  Dúfam, že pomôžu všetkým veriacim, a najmä tým, ktorí konajú Boží kult podľa Usus Antiquior, pri odpovedi na motu proprio „Traditionis Custodes“ a sprievodného listu biskupom. Tvrdosť týchto dokumentov prirodzene vyvoláva hlbokú skľúčenosť a dokonca pocit straty a opustenosti.  Modlím sa, aby sa veriaci nepoddali znechuteniu, ale aby s pomocou Božej milosti vytrvali v láske k Cirkvi a jej pastierom a v láske k posvätnej liturgii.

Preto povzbudzujem veriacich, aby sa vrúcne modlili za pápeža Františka, biskupov a kňazov.  Zároveň veriaci v súlade s 212 § 3 „podľa vzdelania, odbornosti a vážnosti, ktoré požívajú, sami majú právo, ba niekedy aj povinnosť prejaviť posvätným pastierom svoju mienku vo veciach, ktoré sa vzťahujú na dobro Cirkvi, a oboznámiť s ňou aj ostatných veriacich.“ Napokon, v duchu vďačnosti nášmu Pánovi za posvätnú liturgiu, najväčší dar, ktorý nám v Cirkvi dal, nech veriaci naďalej chránia a pestujú starobylú a stále novú starú formu alebo mimoriadnu formu rímskeho obradu.

Kardinál Raymond Leo Burke

Rím, 22. júla 2021.

Sviatok svätej Márie Magdalény, kajúcnice

 Text v angličtine:

PDF (formát pre tlač)