Základy mariológie – Čomu veria katolíci o Panne Márii?

Jozef Duháček
24. októbra 2025   Cirkev

Ako priblížiť základy katolíckej mariológie nekatolíkovi? Katolícka mariológia bývala už tradične protestantom tŕňom v oku. Snáď by dokázali prijať iné katolícke dogmy, pokiaľ by teda pôsobila Božia milosť a venoval by človek nejaký čas ich vzdelávaniu, no odpor ba až nenávisť voči katolíckej úcte k Panne Márii sa zdajú byť také zakorenené, že je ťažké, ba možno nemožné ich prekonať. V tomto krátkom texte sa pokúsime zhrnúť iný, tiež krátky text (Phillip Campbell, Fundamentals of Mariology, 2013) o základoch mariológie, no upozorňujeme, že pre dôkladné pochopenie toho, čo pre katolícku Cirkev znamená Božia Rodička a ako je úcta k nej v absolútnej zhode s princípom, že poklona (latreia) sa smie vzdávať iba Bohu, je potrebné venovať štúdiu mariánskej náuky kúsok viac času.

Najskôr sa dotkneme teológie mariánskej úcty, čo to znamená spoločenstvo svätých a aký je rozdiel medzi „úctou“ a „adoráciou“ a ako s tým súvisí fakt, že Panna Mária porodila Božieho Syna. Potom si ukážeme niekoľko úryvkov zo Starého a Nového zákona, niečo od cirkevných Otcov a Učiteľov a nakoniec sa pozrieme na to, ako sa mariánska zbožnosť v Cirkvi v dejinách rozvíjala a čo tento rozvoj stimulovalo.

Čo znamená preukazovať „úctu“ Preblahoslavenej Panne Márii?

Pochopenie mariánskej úcty vo veľkej miere závisí od pochopenia doktríny o spoločenstve svätých. Cirkev existuje v troch stavoch: bojujúca Cirkev na zemi, trpiaca Cirkev v Očistci a oslávená Cirkev v Nebi – tieto tri stavy obsahujú dokopy všetkých veriacich a pretože je Cirkev len jedna, táto jednota sa vzťahuje na tieto tri rôzne stavy. Všetci členovia Cirkvi, bez ohľadu na to, v ktorom stave sa nachádzajú, môžu mať účasť na duchovných dobrách a milostiach. Fyzická smrť tomu neprekáža, veď ako Kristus prekonal smrť svojou dokonalou láskou, tak smrť v Kristovi nie je pre veriaceho nijakou prekážkou. Preto si môžeme preukazovať dobro a za seba sa modliť tu na zemi, modliť sa za tých v Očistci, a prosiť o modlitby tých členov Cirkvi, ktorí sú už v Nebi.

Sv. Tomáš Akvinský to vysvetľuje takto:

„Musíme vedieť aj to, že sú nám sprostredkované nielen účinky Kristovho umučenia, ale aj zásluhy jeho života; a navyše, všetko dobré, čo vykonali všetci svätí sa dáva k dispozícii všetkým, ktorí sú v stave milosti, pretože všetci sú jedno: „Pridávam sa ku všetkým tvojim ctiteľom, k tým, čo zachovávajú tvoje príkazy.“ (Ž 119, 63). Preto ten, kto žije v láske, má účasť na všetkom dobrom, čo sa deje na celom svete; ešte viac však má na tom účasť ten, pre koho sa nejaký dobrý skutok koná, lebo jeden človek určite môže zadosťučiniť za iného. Takto skrze toto spoločenstvo dostávame dva úžitky. Jeden je, že zásluhy Krista sa sprostredkujú všetkým; druhý je, že dobro jedného sa sprostredkuje druhému.“ (Katechizmus sv. Tomáša Akvinského, časť 1, článok 10.)

Treba vidieť spoločenstvo svätých ako praktický dôsledok Kristovho učenia, že Cirkev je jedna a že táto jednota je tou istou jednotou, akú majú Syn a Otec (porov. Ján 17,21). Smrť túto jednotu nemôže narušiť o nič viac ako mohla udržať Krista v hrobe.

Členovia bojujúcej Cirkvi (na zemi) teda môžu byť v milostivom spoločenstve s členmi oslávenej Cirkvi (v Nebi). Pri rozlišovaní rôznych typov komunikácie medzi tromi stavmi Cirkvi je treba rozlišovať pojmy. Keď prosíme svätých v Nebi, aby za niekoho orodovali, preukazujeme im úctu. Je to dvojitý úkon: jednak sa tešíme z toho, čo Božia milosť v tom človeku dokázala, a vážime si svätého pre jeho cnosti; po druhé, na základe toho, čo z neho Božia milosť urobila a vďaka jednote, ktorú s ním máme v spoločenstve svätých, prosíme o jeho príhovor za konkrétny úmysel. Nijako tým netvrdíme, že tento svätý je zdrojom našich požehnaní, on je len prostredníkom na získanie milostí od Boha. Áno, je to „druhotriedny“ prostredník, lebo Ježiš Kristus je najvyšší prostredník medzi Bohom a ľuďmi, ale ani „druhotriedny“ pomocník nie je bez významu. Navyše chápeme, že do tej miery, do akej môžu vypočuť naše prosby, sa uskutočňuje Božie dielo, lebo Boh sám ich do tejto pozície postavil, lebo „aj my budeme s ním kraľovať“. (2Tim 2,12)

Preto úcta k svätým nie je absolútna, ale relatívna – vzdáva sa im vzhľadom k Bohu. V katolíckej tradícii sa označuje ako dulia – úcta patriaca svätým a anjelom. Úcta, ktorá patrí Bohu, adorácia, klaňanie, to je iná liga, to je úplne iný šport a označuje sa slovom latreia – akt uctievania preukazovaný Bohu na znak uznania jeho najvyššej dokonalosti a vlády a vlastnej závislosti na ňom. Úcta preukazovaná svätému sa teda líši od úcty preukazovanej Bohu nielen stupňom, ale aj podstatou.

Každý svätý, ktorému je preukazovaná úcta, česť alebo o ktorého príhovor prosíme, je teda uctievaný relatívne (dulia), zatiaľ čo úcta preukazovaná Bohu (latreia) je absolútna.

Je teda dobré a chvályhodné, keď sa členovia Cirkvi na zemi obracajú s prosbami o modlitby k svätým v Nebi a využívajú milosti, ktoré odtiaľ prichádzajú. A mariánska úcta nie je ničím iným. Je to tento princíp uplatnený na jednu konkrétnu svätú – Preblahoslavenú Pannu Máriu – vzhľadom na jej osobitný vzťah k Bohu.

Má však Preblahoslavená Panna Mária naozaj nejaký osobitný vzťah k Bohu, ktorý je iný než vzťah niektorého iného svätého či anjela?

Katolícka tradícia jednoznačne odpovedá kladne, a to kvôli tomu, že jej vzťah s Kristom je zásadne odlišný od vzťahu akéhokoľvek iného tvora. Všetci veriaci sú s Kristom spojení v Duchu Svätom, Mária mala s Kristom spojenie aj telesné. Deväť mesiacov nosila Božieho Syna vo svojom tele, živila ho svojím mliekom, vychovávala ho vo svojom dome a sprevádzala ho od jaslí až na kríž. Žiaden iný človek nemal s naším Pánom taký dôverný vzťah ako Mária. Jej vzťah k nemu bol naozaj materinský a nakoľko Kristus bol Boží Syn, právom je Mária nazývaná Bohorodičkou. Kto by chcel o tejto veci vedieť viac, nech si prečíta aktá III. ekumenického koncilu (v Efeze). Mária bola vybraná byť pozemskou matkou Božieho Syna a všetky privilégia, ktoré jej Cirkev priznáva, vyplývajú z faktu jej Božského materstva.

Toto Božské materstvo nebolo náhodné; bolo predurčené už od samého začiatku dejín spásy. Boh už v Edene povedal hadovi – satanovi: „Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom; ono ti rozšliape hlavu, kým ty mu zraníš pätu.“ (Genezis 3,15). Tento antagonizmus medzi Ženou a diablom siaha až k počiatku dejín, rovnako ako proroctvo, že Potomstvo ženy rozdrví diablovi hlavu. Syn prvej Evy však hlavu diabla nerozdrvil; toto bolo proroctvo o vzdialenej budúcnosti, keď Nová Eva, Mária, porodí Syna, ktorý hlavu hada naozaj rozšliape.

V každom príbehu Starého zákona, kde žena porazila silnejšieho mužského protivníka, urobila to útokom na jeho hlavu (napr. Debora, Judita ai.). Tieto ženské hrdinky sú predobrazmi Márie, Ženy, ktorej Potomok zničí hlavu diabla.

Iný aspekt katolíckej mariológie sa nachádza v príbehu o Šalamúnovi a Batšebe v Prvej knihe kráľov (1Kr 2). V tejto pasáži je Batšeba, Šalamúnova matka, ustanovená za kráľovnú matku starovekého Izraela a má trón postavený po pravici kráľa (porov. 1Kr 2,19). Batšeba prijíma formálny úrad kráľovnej matky v Šalamúnovom kráľovstve, pretože v starovekých kráľovských rodoch, kde mohol mať kráľ desiatky či stovky žien (ako Šalamún), kráľovnou nebola kráľova manželka, ale matka. Úrad kráľovnej matky je spomenutý aj na iných miestach v Starom zákone (1Kr 15,13; 2Krn 15,16) a vždy, keď sa v Knihe kroník spomína judský alebo izraelský kráľ, uvádza sa vždy, kto bola jeho matka.

To znamená, že v Dávidovom kráľovstve vládli Dávidovi potomkovia, po pravici ktorých sedela kráľovná matka. Bola dôležitou osobou v kráľovskom dome a bola vnímaná ako príhovorkyňa u kráľa (1Kr 2,13–18). V Novom zákone kraľuje Kristus, Syn Dávida, dedič Dávidovho kráľovstva, a v jeho mesiášskom kráľovstve má po jeho pravici trón jeho Matka.

Stotožnenie Panny Márie s kráľovnou matkou je pevne zakorenené v tradícii a liturgii. Preto sa na sviatok Nanebovzatia číta Žalm 45: „Po tvojej pravici stojí kráľovná, ozdobená zlatom z Ofíru“.

Starý zákon je plný predobrazov Preblahoslavenej Panny, ako Novej Evy, ktorej Syn rozdrví hada, tak aj kráľovnej matky, ktorá sedí po pravici Syna Dávida. Tieto predobrazy osvetľujú úlohu Márie v Novom zákone. Výklad mariológie v Novom zákone si vyžaduje veľa priestoru, no dá sa skrátiť na dva aspekty:

– Máriina „plnosť milosti“ a z nej plynúce dôsledky;
– Máriino úzke spojenie s Duchom Svätým.

V prvej kapitole Lukášovho evanjelia archanjel Gabriel pozdravuje Máriu slovami „Chairō, Kecharitomene (Zdravas’, milosti plná)“. Tento pozdrav znamená, jednak že Mária je anjelovi nadradená, že bola zdokonalená v Božej milosti natoľko, že mala jej plnosť. Táto „plnosť“ milosti bola v katolíckej tradícii vždy chápaná tak, že Mária je bez akejkoľvek škvrny hriechu a je výnimočným spôsobom naplnená Božou milosťou. Hoci to nebolo absolútne nevyhnutné, táto božská priazeň bola primeraná, keďže Mária bola nádobou, ktorá nosila vo svojom lone Božieho Syna. Tu je opäť paralela so starozákonnými obradmi: archa, ktorá niesla Božie slovo na kamenných doskách v Starom zákone, bola pokrytá zlatom zvnútra i zvonku. Nová archa, ktorá niesla vtelené Božie Slovo, bola dokonalá zvnútra i zvonku. Odtiaľ plynie tradičné učenie, že Mária je úplne bezhriešna, bez osobného aj dedičného hriechu, čo katolíci nazývajú Nepoškvrnené počatie.

Protestanti často tvrdia, že to nebolo potrebné, pretože Kristus mohol byť privedený na svet dokonalý, božský a bez hriechu bez potreby Nepoškvrneného počatia Márie. Tradícia Cirkvi však argumentuje v prospech Nepoškvrneného počatia nie na základe nevyhnutnosti, ale primeranosti. Nepoškvrnené počatie Panny Márie a jej následná bezhriešnosť sú založené na jej Božskom materstve, na jej poslaní byť matkou Božieho Syna na tejto zemi.

Stojí za zmienku aj to, že Mária je v Novom zákone veľmi úzko spätá s Duchom Svätým. V prvej kapitole Lukášovho evanjelia čítame, že vtelenie sa uskutočnilo mocou Ducha Svätého. Keď Mária navštívila Alžbetu, Duch Svätý spôsobil, že Ján Krstiteľ sa zachvel v lone svojej matky; v deň Turíc, keď Duch zostúpil na Cirkev a oživil ju, aby sa stala mystickým Telom Kristovým, Mária sa nachádzala uprostred apoštolov. Skrátka, kdekoľvek sa objavuje Mária, objavuje sa aj Duch Svätý. Je to preto, že ako bezhriešna a plná milosti je v neustálom spoločenstve s Bohom a dokonale sprostredkúva Ducha Svätého. Preto ju Tradícia nazýva „nevestou Ducha Svätého“ a preto je jej príhovor taký mocný; vo svojej dokonalej odovzdanosti Božej vôli je dokonalou dcérou Boha Otca; v úzkom spojení s Duchom právom nazývaná jeho nevestou; tým, že porodila Božieho Syna, je Matkou Syna: Dcéra, Nevesta, Matka. Jej jednota s Trojicou je hlboká, a preto je jej príhovor u Boha mocný.

Vývoj mariológie v patristickom období svojou komplexnosťou vydá na niekoľko kníh. Význam cirkevných Otcov nemožno podceňovať; práve oni nám odhaľujú, ako prvé generácie kresťanov vnímali Preblahoslavenú Matku, pričom základy patristickej mariológie neskôr rozkvitli do komplexnejšieho výkladu mariánskej dogmy v stredoveku. Existuje teda nepretržitá línia vývoja od Otcov cez stredovek až po ranonovoveké a moderné mariologické učenie v katolicizme.

V prednicejskom období pozorujeme tri hlavné mariologické myšlienky:

– Mária ako Nová Eva;
– bezhriešnosť Preblahoslavenej Panny;
– Mária ako Bohorodička (toto chápanie prichádza neskôr, počas niektorých skorých trinitárnych sporov, a definitívne je definované až po Nicejskom koncile).

Je známy výrok sv. Irenea z Lyonu (okolo roku 180), ktorý o Márii napísal:

„(Eva) svojou neposlušnosťou a spôsobila smrť sebe aj celému ľudskému pokoleniu; Mária, hoci vola zasnúbená mužovi, a predsa zostala pannou, poslušnosťou sa stala príčinou spásy sebe aj celému ľudskému pokoleniu… Uzol Evinej neposlušnosti bol rozviazaný poslušnosťou Márie. Čo panna Eva zatiahla neverou, to panna Mária rozviazala vierou.“ (Adversus Haeresies, III – 22)

Od raných čias bola Mária vnímaná ako prototyp Evy, ktorá vierou priniesla spásu, zatiaľ čo Eva nevierou priviedla smrť. Ustanovuje sa spojenie medzi panenstvom Evy a panenstvom Márie, kontrast medzi Máriinou vierou a Evinou nevierou; zároveň je zdôraznená podobnosť medzi pôvodnou bezhriešnosťou Evy a bezhriešnosťou Márie – sloboda Márie od akéhokoľvek hriechu je dobre doložená v prednicejskom období. Často sa objavujú odkazy na Máriu ako „čistú“ a „nepoškvrnenú“, najmä v poetických mariánskych modlitbách. Napríklad tento hymnus z Koptskej cirkvi v Alexandrii, z obdobia okolo roku 250 po Kr.:

„Pod Tvojím milosrdným srdcom
nachádzame útočisko, Bohorodička,
neopovrhni našimi prosbami v našich potrebách,
ale vysloboď nás z nebezpečenstiev,
ó jediná čistá a požehnaná.“
(http://theoblogoumena.blogspot.com/2007/08/john-rylands-papyrus-470.html)

Už tu je vlastne prítomná hotová katolícka mariológia, hoc nie ešte úplne rozvinutá do všetkých podrobností; Mária je chápaná ako Bohorodička, jej výnimočné požehnanie nad ostatnými svätými, jej jedinečná čistota („ó jediná čistá“), čo naznačuje bezhriešnosť, a napokon, na základe toho všetkého, jej moc príhovorkyne pred Bohom. Existuje mnoho ďalších prednicejských príkladov, no tieto dostatočne ukazujú, že základné princípy mariológie boli pevne zakotvené už pred Nicejským koncilom.

U Otcov po Nicejskom koncile vidíme, ako sa mariologické pojmy z prednicejského obdobia rozvíjajú so všetkými svojimi dôsledkami. Napríklad viera v Máriino Nanebovzatie, ktorá je už naznačená v dogme o jej bezhriešnosti. Nie je prekvapením, že tento veľký rozkvet dogmy nastal až po zrovnoprávnení kresťanstva; počas 4. storočia došlo k všeobecnému rozmachu všetkých oblastí teológie, keďže kresťania už nemuseli svoje učenie rozvíjať v tajnosti zo strachu pred väznením či smrťou. V desaťročiach bezprostredne po Nicejskom koncile nachádzame svedectvá o trvalom panenstve panny Márie a ďalší rozvoj jej verejnej úcty a súkromného uctievania. Nárast mariánskej úcty nasledoval po Efezskom koncile (431), ktorý vyhlásil, že Mária má byť uctievaná ako Bohorodička – Matka Božia.

V stredoveku pozorujeme, ako sa korpus mariánskej náuky kryštalizuje do štyroch mariánskych dogiem – dogme o Bohorodičke, Nepoškvrnenom počatí, Ustavičnom panenstve a Nanebovzatí. Fakt, že Nepoškvrnené počatie a Nanebovzatie boli úradne vyhlásené až v rokoch 1854 a 1950, je pre mnohých nekatolíkov zdrojom zmätku, pretože sa domnievajú, že dátum magisteriálneho výroku je dátum, kedy bola dogma „objavená“, no to je hlúposť.

Tieto štyri dogmy sa nachádzajú v katolíckom učení už dlhé stáročia, niektoré už od prednicejského obdobia. Počas celého stredoveku im kresťania, bez toho aby boli slávnostne vyhlásené, verili. Slávnostnými definíciami z rokov 1854 a 1950 pápeži vyhlásili, že náuka o Nepoškvrnenom počatí a Nanebovzatí patrí k pokladu viery (depositum fidei), teda že je súčasťou božského zjavenia a preto ich všetci katolíci musia definitívne uznávať. Pred týmito definíciami sa diskutovalo, či tieto doktríny sú skutočnými dogmami viery, alebo iba istými teologickými názormi (sententia certa) – teda takými, ktorých autorita nie je súčasťou božského zjavenia, ale s ním úzko súvisí.

Máme zdokumentovaný plynulý a nepretržitý vývoj mariológie od učenia cirkevných Otcov o Máriinej bezhriešnosti a trvalom panenstve cez stredovek až po novovek. Mariánske dogmy boli kľúčové pre vývoj kresťanstva.

A v duchu princípu lex orandi, lex credendi (zákon modlitby je zákonom viery), rozvoj mariánskej dogmy priniesol bohatú tradíciu mariánskej úcty. Preto iba prijímať cirkevné učenie o Márii je málo. Treba ho uviesť do svojho duchovného života a čerpať z neho úžitok. Práve preto Cirkev vždy povzbudzovala k mariánskej úcte ako k niečomu pre život kresťana prirodzenému.

Mária má kvôli svojmu výnimočnému postaveniu jedinečnú orodujúcu moc. Ak sa úcta a uctievanie svätých nazýva dulia, úcta, ktorá patrí Márii, ako najväčšej zo všetkých svätých a najdokonalejšiemu Božiemu stvoreniu, sa volá hyperdulia. To podčiarkuje skutočnosť, že úcta k Márii je vždy len úctou k stvoreniu a nie k Bohu, no prevyšuje úctu k akémukoľvek inému svätcovi či anjelovi vďaka jej absolútne jedinečnému vzťahu k Bohu, Kristovi a Duchu Svätému. Neexistuje mocnejší orodovník než Mária. A preto sa kresťania neváhali obracať na ňu prostredníctvom rozmanitých spôsobov: ruženec, malé mariánské hodinky, májové pobožnosti, škapuliar, zázračná medaila, pobožnosti k Matke ustavičnej pomoci, prvých päť sobôt a iné.

Za zmienku stojí, aj hodnota Márie ako vzoru. Tak, ako mala dokonalú vieru v Božie prisľúbenia – hoci z ľudského pohľadu vyzerali úplne nepravdepodobne, stala sa vzorom kresťanskej viery. Tým, že Božie slovo zachovávala vo svojom srdci a rozjímala nad ním (Lk 2,19), je vzorom kontemplácie; svojou cestou s Kristom na kríž je vzorom kresťanského utrpenia, lebo keď trpíme, trpíme s Kristom a v Kristovi, našom Pánovi, a tým, že si ju k sebe vzal milovaný učeník (Jn 19,26–27), vidíme, že ak chceme byť milovanými učeníkmi, máme si Máriu vziať do svojho domu, aj nám hovorí Pán: „Hľa, tvoja matka!“ Preto je veľmi správne zasvätiť sa Márii a všetci svätí odporúčajú mariánsku úctu ako najistejšiu cestu k svätosti.

Jeden z najväčších svätcov stredoveku, svätý Bernard z Clairvaux, známy svojou láskou k Preblahoslavenej Panne, povedal: De Maria Nunquam Satis – O Márii nikdy nemožno povedať dosť. Keďže tajomstvá jej života a milosti, ktoré jej boli dané, sú neoddeliteľne späté so samotným vtelením, nie je možné vyčerpať bohatstvo jej života a osudu. Je dôležité si pamätať, ako pripomínajú pápeži i mariánsky svätec Ľudovít Grignion z Montfortu, že mariánska úcta nie je cieľom. Jedine Boh je uctievaný pre Neho samého. Mária je uctievaná ako prostriedok, ktorý nás privádza bližšie ku Kristovi a robí nás viac kresťanmi. Je „potrebné“ ísť k Ježišovi cez Máriu? Ani nie tak „potrebné“, ako skôr „vhodné“, a že to treba chápať v kontexte spoločenstva svätých. Svätí a anjeli sú pre nás sprostredkovateľmi milostí, pričom Mária je v tomto ohľade výnimočná. Nestavajú sa medzi nás a Boha; práve naopak, svojím orodovaním napomáhajú dokonalejšiemu zjednoteniu medzi nami a Bohom, ako aj medzi samotnými členmi Cirkvi.

PDF (formát pre tlač)