Panna Mária vo Svätom Písme (Druhá časť): Evanjeliá o pôvode Panny Márie a jej živote až do Zvestovania

Jozef Duháček
14. januára 2026   Regnum Marianum

predchádzajúca časť:
Panna Mária vo Svätom Písme (Prvá časť): Starozákonné proroctvá o Panne Márii a jej predobrazy

***

Čitateľ evanjelií je spočiatku prekvapený, že o Márii nachádza tak málo; toto „upozadenie“ Panny Márie v evanjeliách však bolo podrobne skúmané blahoslaveným Petrom Kaníziom, Augustom Nicolasom, kardinálom Newmanom a inými. V komentári k „Magnifikatu“ z roku 1518 dokonca aj Luther vyjadruje presvedčenie, že evanjeliá Máriu chvália dostatočne tým, že ju (osemkrát) nazývajú Matkou Ježiša Krista. V nasledujúcich odsekoch stručne zhrnieme, čo vieme z evanjelií o živote Panny Márie pred narodením jej Božského Syna, počas skrytého života nášho Pána, počas jeho verejného pôsobenia a po jeho zmŕtvychvstaní.

Mária je z Dávidovho rodu

Svätý Lukáš (Lk 2,4) hovorí, že svätý Jozef odišiel z Nazareta do Betlehema, „pretože pochádzal z Dávidovho domu a rodu“. Aby sa vylúčila akákoľvek pochybnosť o Máriinom pôvode, evanjelista (Lk 1,32 a 69) uvádza, že dieťa, ktoré sa Márii narodilo bez zásahu muža a „Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida“, a že Pán Boh „vzbudil nám mocného Spasiteľa z rodu Dávida,, svojho služobníka“. Svätý Pavol tiež dosvedčuje, že Ježiš Kristus „podľa tela pochádza z Dávidovho rodu“ (Rim 1,3). Ak by Mária nepochádzala z Dávidovho rodu, jej Syn, počatý z Ducha Svätého, by nemohol byť označený za „potomka Dávidovho“. Preto komentátori uvádzajú, že v texte „V šiestom mesiaci poslal Boh anjela Gabriela do galilejského mesta, ktoré sa volá Nazaret, k panne zasnúbenej mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi“ (Lk 1,26–27); veta „z rodu Dávidovho“ sa nevzťahuje na Jozefa, ale na pannu, ktorá je hlavnou osobou v tomto príbehu; máme teda priame inšpirované svedectvo o Máriinom pôvode z Dávidovho rodu.

Hoci sa komentátori vo všeobecnosti zhodujú, že rodokmeň na začiatku prvého evanjelia patrí svätému Jozefovi, Annius z Viterba podobne ako svätý Augustín, tvrdí, že Lukášov rodokmeň uvádza Máriin rodokmeň. Že text tretieho evanjelia (Lk 3,23): „A mysleli si, že je synom Jozefa, ktorý bol synom Heliho“ možno vysvetliť tak, že syn Heliho znamená vlastne zaťom Heliho. V týchto vysvetleniach meno Márie nie je výslovne spomenuté, ale je predpokladané; lebo Ježiš je synom Heliho cez Máriu.

Jej rodičia

Hoci len málo komentátorov sa prikláňa k tomuto výkladu Lukášovho rodokmeňa, meno Máriinho otca, Heli, sa zhoduje s menom, ktoré sa podľa tradície založenej na Jakubovom protoevanjeliu, apokryfe z konca 2. storočia, uvádza ako meno otca našej Panej. Podľa tohto spisu sú rodičmi Márie Joachim a Anna. Mená Joachim a Heli sú varianty mena Eliachim, pričom sa nahrádza jedno Božie meno (Jahve) druhým (Eli, Elohim). Tradíciu o rodičoch Márie, ktorú nachádzame v Jakubovom evanjeliu, opakujú svätý Ján Damascénsky, svätý Gregor z Nyssy, svätý Germanos z Konštantínopolu, pseudo-Epifanios, pseudo-Hilarius a svätý Fulbert zo Chartres. Niektorí z týchto autorov dodávajú, že narodenie Márie bolo vyprosené horlivými modlitbami Joachima a Anny vo vysokom veku. Ako bol Joachim z kráľovského rodu Dávidovho, tak sa predpokladá, že Anna pochádzala z kňazskej rodiny Áronovej; tak Kristus, večný Kráľ a Kňaz, pochádzal z kráľovského aj kňazského rodu.

Rodné mesto Máriiných rodičov

Podľa Lukáša (Lk 1,26) v čase Zvestovania žila Mária v Galilei v meste Nazaret. Istá tradícia tvrdí, že bola počatá a narodená v tom istom dome, v ktorom sa Slovo stalo telom. Iná tradícia, založená na Jakubovom evanjeliu, považuje za prvé bydlisko Joachima a Anny mesto Sepphoris, hoci neskôr mali žiť v Jeruzaleme, v dome, ktorý svätý Sofrón z Jeruzalema nazýva Probatiké – názov pravdepodobne odvodený z toho, že susedí s rybníkom Probatika, pri ovčej bráne jeruzalemského Chrámu – viď Ján (Jn 5,2). Práve tu sa Mária narodila. Asi o storočie neskôr, okolo roku 750, svätý Ján Damascénsky opakuje tvrdenie, že Mária sa narodila v Probatike.

Tvrdí sa, že cisárovná Eudoxia postavila už v 5. storočí kostol nad miestom, kde sa Mária narodila a kde jej rodičia v starobe žili. Dnešný chrám sv. Anny stojí len asi 30 metrov od rybníka Probatika. V roku 1889 bola objavená krypta, kde sa údajne nachádza hrob sv. Anny. Toto miesto bolo pôvodne pravdepodobne záhradou, kde boli pochovaní aj Joachim a Anna. V ich čase sa ešte nachádzalo mimo mestských hradieb, asi 120 metrov severne od chrámu – dnešné hradby starého Jeruzalema len čiastočne kopírujú hradby z Kristových čias – veď Golgota i Kristov hrob sú dnes v meste, kým vo Sv. Písme čítame, že ho vyviedli a ukrižovali za mestom. Ďalšia krypta blízko hrobu sv. Anny je údajne rodiskom Panny Márie; preto sa už v ranom období tento kostol nazýval kostolom Narodenia sv. Márie. V údolí Cedron, pri ceste vedúcej ku kostolu Nanebovzatia, je malá svätyňa s dvoma oltármi, ktoré údajne stoja nad hrobmi sv. Joachima a Anny; tieto hroby však pochádzajú až z obdobia križiackych výprav. Aj v Sepphorise križiaci nahradili starobylú svätyňu veľkým kostolom, ktorý stál nad legendárnym domom sv. Joachima a Anny. Po roku 1788 časť tohto kostola obnovili františkáni.

Nepoškvrnené počatie Panny Márie

Pozdrav archanjela Gabriela – Chaire kecharitomene, Zdravas, milosti plná. (Lk 1,28) – naznačuje jedinečnú hojnosť milosti, nadprirodzený, božský stav duše, ktorý možno vysvetliť iba Nepoškvrneným počatím Márie. Termín kecharitomene (milosti plná) však slúži iba ako ilustrácia, nie ako dôkaz dogmy.

Z textov v Knihe Prísloví (Prís 8) a Sirachovca (Sir 24) (ktoré vyzdvihujú Božiu Múdrosť a v liturgii sa vzťahujú na Máriu, najkrajšie dielo Božej Múdrosti), alebo z Piesne piesní (Pies 4,7): „Celá si krásna, moja milá, a niet na tebe škvrny“), nemožno vyvodiť žiadny teologický záver. Tieto pasáže, aplikované na Božiu Matku môžu byť ľahko pochopiteľné pre tých, ktorí poznajú privilégium Panny Márie, ale nepostačujú na dogmatické dokázanie učenia a preto sú vynechané z konštitúcie Ineffabilis Deus. Pre teológa je otázkou svedomia, aby nezaujal extrémnu pozíciu použitím textov, ktoré by mohli pripísať stvoreniu výsady patriace Bohu. Pokiaľ ide o bezhriešnosť Márie, starší Otcovia boli veľmi opatrní: niektorí sa dokonca zdajú byť v tejto veci v omyle.

Origenes, hoci Márii pripisoval vysoké duchovné výsady, sa domnieval, že v čase Kristovho umučenia meč neviery prenikol do Máriinej duše; že bola zasiahnutá bodnutím pochybnosti; a že za jej hriechy tiež Kristus zomrel (Origenes, In Luc. hom. xvii).

Podobne svätý Bazil píše v štvrtom storočí: vidí v meči, o ktorom hovorí Simeon, pochybnosť, ktorá prenikla Máriinu dušu (Epistola 260).

Svätý Chryzostom ju obviňuje z ctižiadosti a z toho, že sa nevhodne tlačila do popredia, keď sa snažila rozprávať s Ježišom v Kafarnaume (Mt 12,46; Chryzostom, Homília 44 na Matúša).

Tieto ojedinelé súkromné názory však len ukazujú, že teológia je postupná veda. Ak by sme sa pokúsili predstaviť úplné učenie Otcov o svätosti Preblahoslavenej Panny, ktoré zahrňuje najmä implicitnú vieru v jej Nepoškvrnené počatie, museli by sme uviesť množstvo pasáží. V svedectve Otcov sa zdôrazňujú dva body: jej absolútna čistota a jej postavenie druhej Evy (porov. 1Kor 15,22).

Mária ako druhá Eva

Toto známe prirovnanie medzi Evou, ktorá bola ešte nepoškvrnená a neporušená – to znamená, že nepodliehala dedičnému hriechu – a Preblahoslavenou Pannou rozvíjajú:

Justín (Dialóg s Tryfom 100), Irenej (Proti herézam III.22.4), Tertullianus (O Kristovom tele 17), Julius Firmicus Maternus (De errore profan. relig xxvi), Cyril Jeruzalemský (Katechézy 12.29), Epifanius (Haer. lxxviii,18), Theodotus z Ancyry (Or. in S. Deip n. 11) a Sedulius (Carmen paschale, II,28).

Absolútna čistota Márie

Patristické spisy o Máriinej čistote sú početné. Otcovia nazývajú Máriu svätostánkom oslobodeným od poškvrny a skazenosti (Hippolyt, Ontt. in illud, Dominus pascit me); Origenes ju označuje za hodnú Boha, nepoškvrnenú z nepoškvrnených, najdokonalejšiu svätosť, dokonalú spravodlivosť, ani zvedenú hadovým klamom, ani nakazenú jeho jedovatým dychom (Hom. i in diversa); Ambróz hovorí, že je neporušená, panna odolná vďaka milosti voči každej škvrne hriechu (Sermo xxii in Ps. cxviii); Maximus z Turína ju nazýva obydlím hodným Krista, nie pre jej telesné zvyky, ale pre pôvodnú milosť (Nom. viii de Natali Domini); Theodotus z Ancyry ju označuje za nevinnú pannu, bez škvrny, bez viny, svätú na tele i na duši, ľaliu medzi tŕňmi, nepoznajúcu zlo Evy; nebola v nej žiadna účasť svetla s tmou, a keď ešte nebola narodená, bola zasvätená Bohu (Orat. in S. Dei Genitr.).

Pri vyvracaní Pelagia svätý Augustín vyhlasuje, že všetci spravodliví skutočne poznali hriech „okrem svätej Panny Márie, o ktorej, pre česť Pána, nechcem v otázke hriechu nič povedať“ (O prirodzenosti a milosti 36).

Mária bola zasvätená Kristovi (Peter Chrysologus, Sermo cxl de Annunt. B.M.V.); je zrejmé a všeobecne známe, že bola čistá od vekov, bez akéhokoľvek nedostatku (Typikon S. Sabae); bola utvorená bez akejkoľvek škvrny (sv. Proclus, Laudatio in S. Dei Gen. ort., I,3); bola stvorená v stave vznešenejšom a slávnejšom než všetky ostatné prirodzenosti (Theodoros z Jeruzalema v Mansi, XII, 1140); keď sa mala narodiť Panna Božia z Anny, príroda si netrúfla predbehnúť zárodok milosti, ale zostala bez ovocia (Ján Damascénsky, Hom. i in B. V. Nativ., ii).

Sýrski Otcovia neúnavne vyzdvihujú bezhriešnosť Márie. Svätý Efrém nepovažuje žiadny výraz chvály za príliš vysoký na opísanie dokonalosti Máriinej milosti a svätosti: „Najsvätejšia Pani, Matka Božia, jediná najčistejšia na duši i na tele, jediná prevyšujúca všetku dokonalosť čistoty…, jediná celá tvorená domovom všetkých milostí Najsvätejšieho Ducha, a preto prevyšujúca aj anjelské cnosti v čistote a svätosti duše i tela… moja Pani najsvätejšia, celá čistá, celá nepoškvrnená, celá bez škvrny, celá neporušená, celá neporušená, bez poškvrny rúcho toho, ktorý sa zaodieva svetlom ako rúchom… nevädnúci kvet, purpur utkaný Bohom, jediná najnepoškvrnenejšia“ (Precationes ad Deiparam v Opp. Graec. Lat., III, 524–37).

Pre sv. Efréma bola taká nevinná ako Eva pred pádom, panna najviac vzdialená od každej škvrny hriechu, svätejšia než Serafíni, zapečatený prameň Ducha Svätého, čisté semeno Boha, vždy na tele aj na duši neporušená a nepoškvrnená („Carmina Nisibena“).

Jakub zo Sarugu hovorí, že „už samotná skutočnosť, že si ju Boh vyvolil, dokazuje, že nikto nebol nikdy svätejší ako Mária; keby jej dušu poškvrnila akákoľvek škvrna, keby bola nejaká iná panna čistejšia a svätejšia, Boh by si vyvolil ju a Máriu by zavrhol“. Zdá sa však, že Jakub zo Sarugu, ak mal nejakú jasnú predstavu o učení o hriechu, pokladal Máriu za dokonale čistú od dedičného hriechu („rozsudok proti Adamovi a Eve“) pri Zvestovaní.

Svätý Ján Damascénsky (Or. i Nativ. Deip., n. 2) považuje nadprirodzený vplyv Boha pri generovaní Márie za taký komplexný, že ho rozširuje aj na jej rodičov. O nich hovorí, že počas splodenia boli naplnení a očistení Duchom Svätým a zbavení sexuálnej žiadostivosti. Podľa Damascenskeho teda aj ľudský prvok jej pôvodu, materiál, z ktorého bola utvorená, bol čistý a svätý. Tento názor o nepoškvrnenom aktívnom splodení a svätosti „počatia tela“ prevzali niektorí západní autori; predkladal ho Petrus Comestor vo svojom traktáte proti sv. Bernardovi a ďalší. Niektorí autori dokonca učili, že Mária sa narodila z panny a že bola počatá zázračným spôsobom, keď sa Joachim a Anna stretli pri zlatých bránach chrámu (Trombelli, Mari SS. Vita, Sect. V, ii, 8; Summa aurea, II, 948. Porovnaj aj Zjavenia Kataríny Emmerichovej, ktoré obsahujú celú apokryfnú legendu o zázračnom počatí Márie).

Z tohto prehľadu vyplýva, že viera v Máriinu bezhriešnosť pri počatí bola rozšírená medzi Otcami, najmä medzi Otcami gréckej cirkvi. Rétorický charakter mnohých z týchto a podobných pasáží nám však bráni klásť na ne príliš veľký dôraz a vykladať ich v striktne doslovnom zmysle. Grécki Otcovia nikdy formálne ani explicitne nerozoberali otázku Nepoškvrneného počatia.

Existuje nezrovnalosť v predstave, že telo, z ktorého malo byť utvorené telo Božieho Syna, by niekedy patrilo niekomu, kto bol otrokom toho úhlavného nepriateľa, ktorého moc prišiel Kristus na zem zničiť. Odtiaľ pochádza axióma pseudo-Anzelma (Eadmera), ktorú rozvinul Duns Scotus: Decuit, potuit, ergo fecit – bolo vhodné, aby Matka Vykupiteľa bola od prvého okamihu svojej existencie slobodná od moci hriechu; Boh jej mohol túto výsadu udeliť, a preto jej ju aj udelil. Ďalej sa poznamenáva, že osobitná výsada bola udelená prorokovi Jeremiášovi a svätému Jánovi Krstiteľovi. Boli posvätení už v lone matky, pretože svojím kázaním mali osobitný podiel na príprave cesty pre Krista. Z toho vyplýva, že Márii patrí oveľa vyššia výsada. Scotus hovorí, že „dokonalý Prostredník musel aspoň v jednom prípade vykonať svoje sprostredkovanie najdokonalejším spôsobom, čo by nebolo možné, keby sa nenašiel aspoň jeden človek, v ktorého prospech bol Boží hnev predídený, a nie iba upokojený“. O Nepoškvrnenom počatí hovoríme obšírnejšie neskôr.

Narodenie Panny Márie

Čo sa týka miesta narodenia našej Panej, existujú tri rôzne tradície.

Prvá umiestňuje túto udalosť do Betlehema. Tento názor sa opiera o svedectvá: vyjadrený je v spise De nativitate S. Mariae pripojenom k dielu sv. Hieronyma; je viac-menej nejasne predpokladaný pútnikom z Piacenzy, nesprávne nazývaným Antoninus Martyr, ktorý písal okolo roku 580; napokon pápeži Pavol II. (1471), Július II. (1507), Lev X. (1519), Pavol III. (1535), Pius IV. (1565), Sixtus V. (1586) a Inocent XII. (1698) vo svojich bulách o Svätom dome v Lorete hovoria, že Panna bola narodená, vychovaná a pozdravená anjelom v Svätom dome. Títo pápeži však sotva chceli rozhodnúť historickú otázku; len vyjadrovali mienku svojej doby.

Druhá tradícia umiestňuje narodenie našej Panej, asi päť kilometrov severne od Betlehema, do mesta Sepphoris – rímskej Diocézarey a sídla Herodesa Antipasa až do časov nášho Pána. Starobylosť tohto názoru možno vyvodiť z toho, že už za Konštantína bol v Sepphorise postavený kostol na pamiatku pobytu Joachima a Anny na tomto mieste. Svätý Epifanius hovorí o tejto svätyni. To však iba ukazuje, že naša Pani mohla istý čas žiť v Sepphorise so svojimi rodičmi, bez toho, aby sme museli veriť, že sa tam narodila.

Tretia tradícia, že Mária sa narodila v Jeruzaleme, je najpravdepodobnejšia. Videli sme, že sa opiera o svedectvá sv. Sofrónia, sv. Jána Damascénskeho a dôkazy nálezov v Probatike. Sviatok Narodenia Panny Márie sa v Ríme neslávil až do konca 7. storočia; ale dve kázne, ktoré sa našli medzi spismi svätého Andreja z Kréty († 680), predpokladajú existenciu tohto sviatku a vedú k domnienke, že bol zavedený v niektorých iných cirkvách už skôr. V roku 799 desiaty kánon Salzburskej synody prikazuje štyri sviatky na počesť Božej Matky: Očisťovanie, 2. februára; Zvestovanie, 25. marca; Nanebovzatie, 15. augusta; Narodenie, 8. septembra.

Obetovanie Panny Márie

Podľa Exodu (Ex 13,2 a 13,12) mali byť všetky židovské prvorodené mužské deti obetované v chráme. Takýto zákon viedol zbožných židovských rodičov, aby ten istý náboženský obrad dodržiavali aj pri iných obľúbených deťoch. To vedie k domnienke, že Joachim a Anna obetovali v chráme svoje dieťa, ktoré si vyprosili dlhými a horlivými modlitbami.

Čo sa týka Márie, svätý Lukáš (Lk 1,34) uvádza, že odpovedala anjelovi, ktorý jej zvestoval narodenie Ježiša Krista: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám.“ Tieto slová možno sotva chápať inak, než že Mária zložila sľub panenstva; veď v tom čase bola už zasnúbená so svätým Jozefom. Najvhodnejšou príležitosťou na takýto sľub bolo jej obetovanie v chráme. Ako niektorí Otcovia pripúšťajú, že schopnosti svätého Jána Krstiteľa boli mimoriadne rozvinuté Božou mocou, môžeme predpokladať podobnú milosť aj pre dieťa Joachima a Anny.

No toto tvrdenie nepresahuje istotu zbožných domnienok. Úvaha, že náš Pán nemohol odoprieť svojej blahoslavenej Matke nijaké milosti, ktoré záviseli len od jeho štedrosti, nemá hodnotu apriórneho argumentu. Istotu v tejto otázke treba hľadať vo vonkajšom svedectve a v učení Cirkvi.

Jakubovo protoevanjelium (kap. 7–8) a spis De nativit. Mariae (kap. 7–8) uvádzajú, že Joachim a Anna, verní sľubu, ktorý dali, obetovali dieťa Máriu v chráme, keď mala tri roky; dieťa samo vystúpilo po chrámových schodoch a pri tejto príležitosti zložilo sľub panenstva. Svätý Gregor z Nyssy a svätý Germanos z Konštantínopolu prijímajú túto správu; nasleduje ju aj pseudo-Gregor Naziánsky vo svojom diele Christus patiens. Cirkev slávi aj sviatok Obetovania, hoci neuvádza, v akom veku bola Mária obetovaná v chráme, kedy zložila sľub panenstva a akými špeciálnymi prirodzenými a nadprirodzenými darmi ju Boh obdaril. Sviatok sa prvýkrát spomína v dokumente Manuela Komnena z roku 1166; z Konštantínopolu sa sviatok zrejme rozšíril na Západ, kde ho nachádzame na pápežskom dvore v Avignone v roku 1371; asi o storočie neskôr pápež Sixtus IV. zaviedol liturgiu Obetovania a v roku 1585 pápež Sixtus V. rozšíril sviatok Obetovania na celú Cirkev.

Jej zasnúbenie s Jozefom

Apokryfné spisy, na ktoré sme sa odvolávali v predchádzajúcom odseku, uvádzajú, že Mária zostala po svojom obetovaní v chráme, aby bola vychovávaná s ostatnými židovskými deťmi. Tam prežívala extatické videnia a denne ju navštevovali svätí anjeli.

Keď mala štrnásť rokov, veľkňaz ju chcel poslať domov na vydaj. Mária mu pripomenula svoj sľub panenstva a v rozpakoch sa veľkňaz obrátil na Pána. Potom povolal všetkých mladíkov z rodu Dávidovho a sľúbil Máriu tomu, koho palica zakvitne a na ktorého zostúpi Duch Svätý v podobe holubice. Práve Jozef mal toto výnimočné privilégium.

Videli sme už, že svätý Gregor z Nyssy, svätý Germanos z Konštantínopolu a pseudo-Gregor Naziánsky tieto legendy akceptujú. Okrem toho cisár Justinián dovolil postaviť na mieste bývalého chrámu baziliku na pamiatku pobytu našej Panej v svätyni; chrám bol nazývaný Nová svätá Mária na rozlíšenie od Chrámu Narodenia. Podľa niektorých stôp sa zdá, že to bolo na mieste, kde je dnes mešita al-Aksá.

Na druhej strane, Cirkev mlčí o Máriinom pobyte v chráme. Svätý Ambróz, opisujúc Máriin život pred Zvestovaním, výslovne predpokladá, že žila v dome svojich rodičov. Opisy židovského chrámu, ktoré možno považovať za vedecky dôveryhodné, nám nehovoria, či sa v jeho priestoroch vychovávali aj mladé dievčatá. Pobyt kráľa Joasa v chráme do siedmich rokov nepodporuje predpoklad, že by v chráme vychovávali aj dievčatá; Joas bol kráľ a okolnosti ho prinútili zostať v chráme (porov. 2Kr 11,3). To, čo sa v Druhej knihe Machabejcov (2Mach 3,19) hovorí o „pannách, ktoré sa inak uzavierali“, neznamená, žeby niektoré z nich boli držané v chráme. Ak sa o prorokyni Anne hovorí (Lk 2,37), že „neodchádzala z chrámu, postom a modlitbou slúžiac Bohu dňom i nocou“, nepredpokladáme, že skutočne bývala v jednej z chrámových miestností. Keďže dom Joachima a Anny nebol ďaleko od chrámu, môžeme predpokladať, že sväté dieťa Mária mohlo často navštevovať svätostánok, aby uspokojilo svoju zbožnosť.

Židovské dievčatá sa považovali za schopné na vydaj vo veku dvanásť rokov a šesť mesiacov, hoci skutočný vek nevesty závisel od okolností. Svadbe predchádzalo zasnúbenie, po ktorom nevesta už podľa zákona patrila ženíchovi, hoci s ním začala žiť až približne o rok neskôr, keď sa slávila svadba. To všetko dobre zodpovedá jazyku evanjelistov. Svätý Lukáš (Lk 1,27) nazýva Máriu „pannou zasnúbenou mužovi menom Jozef“; svätý Matúš (Mt 1,18) hovorí: „Jeho matka Mária bola zasnúbená s Jozefom: Ale skôr, ako by boli začali spolu bývať, ukázalo sa, že počala z Ducha Svätého.“ Keďže nevieme o žiadnom Máriinom bratovi, musíme predpokladať, že bola dedičkou a bola povinná podľa zákona Numeri (Nm 36,6) vydať sa za člena svojho kmeňa. Zákon sám zakazoval manželstvo v určitých stupňoch príbuznosti, takže aj dedička mala istú mieru voľby.

Podľa židovských zvykov muselo byť spojenie medzi Jozefom a Máriou dohodnuté rodičmi svätého Jozefa. Môžeme sa pýtať, prečo Mária súhlasila so zasnúbením, keď bola viazaná sľubom panenstva. Ako poslúchla Božie vnuknutie pri skladaní sľubu, tak poslúchla Božie vnuknutie, keď sa stala Jozefovou snúbenicou. Okrem toho by bolo medzi Židmi neobyčajné odmietnuť zasnúbenie alebo sobáš; všetky židovské dievčatá považovali manželstvo za naplnenie prirodzenej povinnosti. Mária bezvýhradne dôverovala Božiemu vedeniu a bola si istá, že jej sľub bude zachovaný aj v manželskom stave.

Zvestovanie

Skutočnosť zvestovania Preblahoslavenej Panny Márie je opísaná v Lukášovi (Lk 1,26–38). Evanjelista nám hovorí, že v šiestom mesiaci po počatí svätého Jána Krstiteľa Alžbetou bol anjel Gabriel poslaný od Boha k Panne Márii do Nazareta, malého mestečka v horách Galiley. Mária bola z Dávidovho rodu a bola zasnúbená (t. j. oddaná) Jozefovi, ktorý tiež pochádzal z tejto kráľovskej rodiny. Nebola však ešte v domácnosti svojho manžela, ale stále bývala u svojej matky a možno práve pracovala na svoje veno. (Bardenhewer, Maria Verk., 69). Anjel, prijmúc podobu človeka, vošiel do domu a povedal jej: „Zdravas, milosti plná (ktorej bola udelená milosť, vyvolená), Pán s tebou.“ Mária po vypočutí týchto slov neodpovedala; v duchu bola znepokojená, keďže nepoznala anjela, ani dôvod jeho príchodu, ani význam pozdravu. A anjel pokračoval: „Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha. Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať synom Najvyššieho. Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca.“ Panna pochopila, že ide o príchod Vykupiteľa. Ale prečo by mala byť ona vyvolená zo všetkých žien na slávnu dôstojnosť matky Mesiáša, keď zasvätila svoje panenstvo Bohu? (sv. Augustín). Preto, nepochybujúc o Božom slove ako Zachariáš, ale naplnená strachom a úžasom, povedala: „Ako sa to stane, keď ja muža nepoznám?“

Anjel, aby rozptýlil Máriine obavy a uistil ju, že jej panenstvo zostane nedotknuté, odpovedal: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn.“ Na znak pravdivosti svojich slov jej prezradil počatie svätého Jána, zázračné tehotenstvo jej príbuznej, už starej a neplodnej: „Aj Alžbeta, tvoja príbuzná, počala syna v starobe. Už je v šiestom mesiaci. A hovorili o nej, že je neplodná! Lebo Bohu nič nie je nemožné.“ Mária možno ešte celkom nepochopila význam nebeského posolstva a ako by sa materstvo mohlo zladiť s jej sľubom panenstva, ale držala sa prvých slov anjela a dôverovala Božej všemohúcnosti, povedala: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“

Zvestovanie je začiatkom Ježiša v jeho ľudskej prirodzenosti. Skrze svoju matku je členom ľudského rodu. Ak sa panenstvo Márie pred, počas a po počatí jej Božieho Syna vždy považovalo za súčasť pokladu viery, stalo sa tak iba na základe historických faktov a svedectiev. Vtelenie Božieho Syna samo o sebe nevyžadovalo túto výnimku z prírodných zákonov. Uvádzajú sa iba dôvody účelnosti, predovšetkým cieľ Vtelenia. Keďže mal založiť novú generáciu Božích detí, Vykupiteľ neprichádza cestou pozemských generácií: moc Ducha Svätého vstupuje do čistého lona Panny, formujúc Kristovo ľudstvo. Mnohí svätí Otcovia (sv. Hieronym, Cyril, Efrém, Augustín) hovoria, že súhlas Márie bol nevyhnutný pre vykúpenie. Bola to Božia vôľa, hovorí sv. Tomáš (Summa III:30), aby vykúpenie ľudstva záviselo od súhlasu Panny Márie. To neznamená, že Boh vo svojich plánoch bol viazaný vôľou stvorenia a že človek by nebol vykúpený, keby Mária nesúhlasila. Znamená to len, že súhlas Márie bol od večnosti predvídaný a preto bol prijatý ako nevyhnutný do Božieho zámeru.

PDF (formát pre tlač)