Eucharistický zázrak na Slovensku v meste Košice a kult Svätej krvi zo 14. storočia

Radomír Tomeček
5. februára 2026   Slovensko   Eucharistia

Termín „zázrak“ predstavuje zmyslami vnímateľný jav alebo čin, ktorý je nevysvetliteľný aktuálnym stavom ľudského poznania, lebo presahuje prírodné zákony a ľudskú skúsenosť. Súčasne je považovaný za prejav Božej moci. Eucharistický zázrak je zázrak spojený s Najsvätejšou Sviatosťou oltárnou, resp. s Najsvätejšou Eucharistiou.

Podstata eucharistických zázrakov bola rôzna. Eucharistický chlieb bol zázračným spôsobom zmenený zvyčajne na mäso (telo) a eucharistické víno bolo zmenené na krv, ktorá v stredoveku bola nazývaná Svätá krv. Nevysvetliteľne a zázračne vzniknutá matéria sa nazývala relikviou, teda podobne, ako boli nazývané aj telesné pozostatky svätcov.

Moderná Cirkev v období po II. vatikánskom koncile (1962 – 1965) a po liturgickej reforme je zasiahnutá prenikaním revolučných myšlienok a protestantských tendencií. Mnoho moderných katolíkov následne stratilo vieru v reálnu prítomnosť Pána Ježiša Krista v Eucharistii. Spasiteľ však nezabúda nikdy na svoje stádo, ohrozené satanským zvádzaním na cestu do večného zatratenia. Mimoriadnym spôsobom zasiahol aj do života katolíkov v Košiciach v polovici 14. storočia.

Mesto Košice v období pred eucharistickým zázrakom

Prof. PhDr. ThDr. Peter Zubko, PhD. (* 1972), slovenský rímskokatolícky kňaz a historik, je autorom diela Kult Svätej krvi v Košiciach. Rozprávanie o stratených stredovekých relikviách, vydaného v Košiciach v roku 2013. Toto dielo predstavuje rekonštrukciu príbehu kultu Svätej krvi v Košiciach na základe zachovaných a nespochybniteľných písomných prameňov a ikonografie. Súčasne boli využité poznatky zahraničnej a domácej literatúry a vlastný výskum.

Mesto Košice vzniklo na obchodnej ceste zvanej „Via magna“, ktorá spájala Pobaltie a Balkán. V období pred prvou písomnou zmienkou o Košiciach existovali písomne zaznamenané starobylé lokality Krásna nad Hornádom a Barca. Bazilika v Krásnej nad Hornádom, kde stál benediktínsky kláštor, bola posvätená v roku 1143. Písomné zmienky o Košiciach pochádzajú z neskoršieho obdobia, pričom prvá písomná zmienka hovorí o „villa Cassa“, a pochádza z roku 1230.

Prof. P. Zubko konštatuje, že počet obyvateľov Košíc výrazne stúpol po príchode saských kolonistov v období rokov 1242 až 1249. Hradby boli dobudované začiatkom 90. rokov 13. storočia. Košice boli následne uvádzané ako „civitas“, t. j. mesto, a nie ako „villa“, t. j. osada.

Košičania pomohli uhorskému kráľovi Karolovi I. Róbertovi z Anjou (1288 – 1342) zvíťaziť nad Omodejovcami v bitke pri Rozhanovciach v roku 1312. Za vlády dynastie Anjouovcov v ďalšom období boli Košičanom poskytnuté viaceré výsady a práva. Za vlády uhorského kráľa Ľudovíta I. Veľkého z Anjou (1326 – 1382) Košice získali postavenie najvýznamnejšieho mesta v krajine, hneď po meste Budín, ktoré bolo hlavným mestom.

Mesto Košice so zreteľom na širší región stálo na čele („Superioris Hungariae civitas primaria“) piatich spolupracujúcich miest, známych ako „Pentapolitana“, („Quinque civitates superiores“). Boli to mestá Košice, Prešov, Bardejov, Levoča a Sabinov. Košice predstavovali kľúčové mesto na severovýchode Uhorska.

História Uhorska spadajúca do obdobia pred polovicou 14. storočia je spojená s viacerými rokmi neúrody a hladomoru. Trápenie obyvateľstva bolo zavŕšené príchodom epidémie, ktorá dostala pomenovanie „Čierna smrť“. Priblíženie sa možnej smrti povzbudilo ľudí k prehĺbeniu rôznych foriem náboženského života. Boli vykonávané hromadné bohoslužby a púte. Tzv. „flagelanti“, teda kajúcnici, ktorí bičovali svoje telá a vyzývali na pokánie, kráčali po krajine a aj za jej hranice.

Tieto dramatické udalosti predchádzali bezprostredne eucharistickému zázraku, ktorý nastal v Košiciach práve v období zmienenej polovice 14. storočia. Tento eucharistický zázrak získal svoju vážnosť a venoval mestu Košice spirituálny primát v širokom regióne severovýchodu stredovekého Uhorska.

Najsvätejšie Kristovo Telo a Krv ako cirkevný sviatok

Pápež Urban IV. (1195 – 1264) zaviedol v roku 1264 Sviatok Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi, resp. Sviatok Božieho Tela pre celú Cirkev. Predmetné rozhodnutie pápeža Urbana IV. bolo reakciou na zázračnú udalosť, ktorá sa stala v meste Bolsena v Taliansku.

Podľa zachovanej tradície jeden nemecký kňaz v roku 1263 slúžil svätú omšu v Kostole svätej Kristíny v meste Bolsena. Tento kňaz však pochyboval o reálnej prítomnosti Krista v Eucharistii. Počas pozdvihovania kalicha uvidel Kristovo Telo, z ktorého vytekala Krv, ktorá zaliala korporál. Kňaz následne utekal prosiť o odpustenie za svoje pochybovanie priamo pápeža Urbana IV., ktorý bol v tom čase v blízkom meste Orvieto.

Pápež Urban IV. nariadil priniesť zázračný korporál do Orvieta. V tomto meste bola kvôli tejto udalosti postavená nová katedrála s osobitnou kaplnkou na tieto relikvie, na ktoré bol zhotovený strieborný relikviár v roku 1338. Relikvie boli vystavované pre verejnosť len raz ročne, na sviatok Božieho Tela.

Zmienený sviatok Božieho Tela zdôrazňoval prítomnosť „celého Krista“ v konsekrovanom eucharistickom chlebe. Keďže záujem o Eucharistiu bol vo vtedajšej spoločnosti mimoriadne hlboký, existovala všeobecná túžba vidieť eucharistického Krista hneď po premenení. Vo Francúzsku bolo z uvedeného dôvodu zavádzané pozdvihovanie po konsekrácii, a to približne od roku 1200.

Počas pontifikátu pápeža Gregora X. (1210 – 1276) bolo úradne nariadené pozdvihovanie kalicha s konsekrovaným vínom. Súčasne bolo nariadené kľačanie od tejto časti svätej omše až do prijímania.

Jedným z ďalších eucharistických zázrakov s Kristovou Krvou na korporáli bol eucharistický zázrak v meste Daroca v Španielsku. Stalo sa to počas obliehania tohto mesta Maurmi v roku 1239.

Eucharistický zázrak v meste Košice

Prof. P. Zubko uvádza, že eucharistický zázrak v Košiciach nastal v rámci schválenej, teda úradnej liturgie, počas svätej omše, po vyrieknutí konsekračných slov:

„Hic est enim calix sanguinis mei, novi et aeterni testamenti, (…), qui pro vobis et pro multis effundetur in remissionem peccatorum“ („Lebo toto je kalich mojej krvi, novej a večnej zmluvy, (…), ktorá bude vyliata za vás a za mnohých na odpustenie hriechov“).

Nositeľom relikvií Svätej krvi v Košiciach bol korporál, ktorý je používaný pri svätej omši, aby obetné dary neboli kladené priamo na oltárny obrus, resp. na oltárnu plachtu. Kalich s vínom a paténa s chlebom boli počas svätej omše kladené do stredu korporála. Korporály mali štvorcový tvar a ich najviac rozšírený rozmer bol 50 x 50 cm.

Zmienený eucharistický zázrak v Košiciach nastal v pôvodnom Kostole svätej Alžbety pravdepodobne v roku 1350. Táto mimoriadna udalosť bola zaznamenaná písomne prvýkrát pápežom Bonifácom IX. (1350 – 1404) v pápežskej bule zo dňa 1. marca 1402, ktorá konštatuje:

„Keďže teda, ako sme sa dozvedeli, košický farský Kostol blaženej Alžbety v Jágerskej diecéze, v ktorom zázračne pred dávnymi časmi objavila sa slávna krv nášho Pána Ježiša Krista.“

Keďže pôvodný kostol mal plochu približne 500 štvorcových metrov, jeho kapacita nemusela postačovať množstvu prichádzajúcich pútnikov. Košickí mešťania prijali rozhodnutie, ktorým oddelili pastoráciu farníkov a pútnikov. To viedlo k myšlienke postaviť reprezentatívnu kaplnku podľa osvedčených západoeurópskych vzorov. Miestne relikvie Svätej krvi mali byť trvalo uschovávané v tejto kaplnke.

V nasledujúcom období došlo k spojeniu pastorácie domácich Košičanov a prichádzajúcich pútnikov. Týmto spôsobom bola súčasne budovaná aj mentalita veľkého mesta, ktoré je tolerantné a otvorené voči vonkajším podnetom.

Relikvie Svätej krvi v Kaplnke svätého Michala v Košiciach

Relikvie Svätej krvi boli uschované v Kaplnke svätého Michala v Košiciach. Prvá písomná zmienka o tejto kaplnke je až z roku 1428. V tomto období neslúžila už svojmu pôvodnému účelu a primárny dôvod jej postavenia zostal v zabudnutí. Pravdepodobný čas výstavby tejto kaplnky spadá do obdobia kraľovania Ľudovíta I. Veľkého z Anjou, medzi rokmi 1352 až 1380.

Vzorom pre výstavbu Kaplnky svätého Michala v Košiciach bola gotická Kaplnka Sainte Chapelle, nachádzajúca sa v Paríži vo Francúzsku. Francúzsky kráľ Svätý Ľudovít IX. (1214 – 1270) nechal postaviť túto kaplnku v období rokov 1243 až 1248. Kaplnka Sainte Chapelle slúžila ako pokladnica a relikviár na vzácne relikvie, zvané „Arma Christi“, resp. nástroje Kristovho umučenia (tŕňová koruna, obraz mandylionu z Edessy, fragmenty Svätého kríža, svätá kopija). Relikvie boli vystavované na verejnú úctu len na Veľký piatok.

Relikvie Svätej krvi boli uschované najprv v pôvodnom Kostole svätej Alžbety v Košiciach. Po postavení Kaplnky svätého Michala v Košiciach na účely uloženia relikvií musela byť vykonaná slávnosť prenesenia (translatio). To bolo prvé a plánované prenesenie zmienených relikvií, ktoré bolo vykonané pravdepodobne v roku 1370.

Pápež Bonifác IX. v pápežskej bule zo dňa 1. marca 1402 poukazuje aj na požiar košického farského kostola:

„Keďže teda, ako sme sa dozvedeli, košický farský Kostol blaženej Alžbety v Jágerskej diecéze, (…), kedysi vyhorel a nanovo je budovaný menovite spomenutými kresťanmi, a zatiaľ je nedokončený, a na používanie tohto diela a na znovu postavenie a opravu spomenutého kostola vyžaduje si drahé a nemalé výdavky.“

Prof. P. Zubko uvádza, že zmienená pápežská bula spomína aj udelenie odpustkov, ktoré boli mimoriadne štedré na vtedajšiu dobu. Košice boli postavené na roveň talianskym mestám Benátky a Assisi. V zmysle tohto pápežského dokumentu medzi košickými pútnikmi boli aj mnohí nezjednotení východní kresťania (pravoslávni), ktorí boli považovaní za neveriacich. Keďže relikvie boli vystavované na verejnú úctu, toto milostivé miesto prispelo k mnohým obráteniam na katolícku vieru. Pápežská bula uvádza:

„Zhromažďuje veriacich a neveriacich, menovite množstvá Valachov a Rusínov, preto opakujúce sa zázraky menovite božského osvietenia sa hromadia a mnohí z týchto neveriacich, rozliatím Božej milosti, obracajú sa a každodenne prestupujú na katolícku vieru.“

Pápež Bonifác IX. stanovil čas pre spovedanie pútnikov na obdobie od 1. mája do 4. mája. Vtedajší miestny farár a kňazi v Košiciach predstavovali celkovo 13 osôb, takže tisíce pútnikov mohli pristúpiť k sviatosti pokánia v spovednom čase. Riadnym časom pre vykonanie spovede bol tzv. veľkonočný čas. Historické pramene uvádzajú, že králi prichádzali do Košíc práve v čase Veľkej noci, a strávili v tomto meste Veľký týždeň, kedy prebiehalo spovedanie.

Relikvie Svätej krvi v Dóme svätej Alžbety v Košiciach

Pôvodný farský kostol v Košiciach bol v zmysle vyššie zmienenej pápežskej buly z roku 1402 opravovaný v dôsledku požiaru. Starý kostol bol rozobraný až po vystavaní obvodových múrov nového Dómu svätej Alžbety v Košiciach. Prítomnosť relikvií Svätej krvi a konanie pútí mali významný vplyv aj na výstavbu Dómu svätej Alžbety, ktorý bol architektonicky prispôsobený a dostavaný ako pútnický chrám. Jeho výstavba začala pravdepodobne v roku 1390.

Prof. P. Zubko uvádza, že rozhodnutie o prenesení relikvií Svätej krvi z Kaplnky svätého Michala v Košiciach do rozostavaného Dómu svätej Alžbety v Košiciach pochádza z roku 1402. Dátum prenesenia relikvií Svätej krvi nie je známy. Možno považovať za pravdepodobné, že k preneseniu relikvií Svätej krvi mohlo dôjsť až po skončení nevyhnutnej etapy výstavby chrámu, aby pútnici mohli prichádzať bez prekážok.

Dóm svätej Alžbety bol postavený ako stredoveký pútnický kostol v latinskej Európe. Pútnici vchádzali do vnútra kostola severným vchodom. Následne prechádzali transeptom, t. j. priečnou loďou kostola pretínajúcou kolmo hlavnú loď, pokračovali smerom k relikviám Svätej krvi, a vychádzali južným vchodom.

Podľa stanoviska expertov miestom verejného vystavenia a uctenia si relikvií Svätej krvi bola zvolená južná empora Dómu svätej Alžbety. Keďže pútnici mali prísť až bezprostredne k relikviáru, následne bolo k tejto empore postavené špeciálne dvojité vretenovité schodisko, aby pútnici mohli súčasne vychádzať hore a schádzať dole.

Po vstupe do interiéru Dómu svätej Alžbety architektonické riešenie priečnej lode pritiahlo zrak pútnika hore na emporu, kde v zázračnej relikvii bola prítomná Svätá krv. Po uctení relikvie v nadzemských priestoroch empory pútnici zostúpili dolu na zem a vyšli južnou bránou.

Relikvie Svätej krvi neboli trvalo umiestnené na južnej empore Dómu svätej Alžbety, ale prístupné boli len v čase verejnej úcty. Trvalo boli uschovávané v jednej špeciálnej miestnosti v južnej veži v osobitnom výklenku. Vo vnútri tejto veže existuje relatívne skrytý priestor, ktorý je prístupný úzkym schodiskom.

Zánik kultu Svätej krvi v Košiciach

Relikvie Svätej krvi sa v súčasnosti nenachádzajú v Dóme svätej Alžbety v Košiciach. Zánik kultu Svätej krvi v Košiciach a predmetných relikvií súvisí s dávnymi historickými udalosťami. Možno práve preto sa existencia tohto eucharistického zázraku nedostala do všeobecného povedomia súčasnej slovenskej verejnosti.

Podľa prof. P. Zubka nemožno predpokladať, že kult Svätej krvi v Košiciach zanikol hneď po nástupe reformácie. Jej príchod do Košíc nebol radikálny, k radikalizácii náboženského života v tomto meste došlo až neskôr. Samotný kostol so svojím zariadením a pokladmi vrátane relikvií bol viackrát reálne ohrozený, keďže mesto Košice malo kľúčové postavenie v širokom regióne.

Možno poukázať na niektoré dramatické historické udalosti. Napríklad poľský kráľ Ján I. Albrecht (1459 – 1501) obliehal mesto Košice v období rokov 1490 až 1491. Dóm svätej Alžbety bol vážne poškodený v čase tohto obliehania.

Ďalším vážnym nebezpečenstvom pre Dóm svätej Alžbety bol požiar, ku ktorému došlo dňa 13. apríla 1556. Uvedený požiar zničil značnú časť stredovekých oltárov. Dominikáni a františkáni po tomto požiari odišli z mesta.

Maďarskí vyznávači radikálneho kalvinizmu sa prisťahovali do Košíc po tureckej okupácii južných častí Uhorska. V roku 1568 zničili zariadenie Kaplnky svätého Michala v Košiciach, čo vyvolalo pohoršenie v tomto meste.

Maďarský kazateľ Andrej Károly šíril v Košiciach kalvínske myšlienky. Je autorom diela Malá knižočka o terajších odvolaniach, vydaného v roku 1580 v Krakove v Poľsku. Podľa neho Kristus v Eucharistii nie je prítomný skutočne a podstatne, a pri poslednej večeri mal použiť kysnutý chlieb, a nie nekvasený, aký Židia používali až od piatkového západu Slnka pred sviatkom Paschy. A. Károly svojimi postojmi zjavne kriticky reagoval na kult Svätej krvi v Košiciach. Košický magistrát zhabal túto knihu a A. Károly bol vykázaný navždy z mesta.

Imrich Tököli (1657 – 1705), sedmohradské a uhorské knieža, obsadil spolu so svojimi povstalcami mesto Košice dňa 15. augusta 1682. Mesto bolo oslobodené od týchto povstalcov až dňa 24. októbra 1685. Košický magistrát žiadal Leopolda I. (1640 – 1705), cisára Svätej rímskej ríše a uhorského kráľa, aj o nahradenie zlatej monštrancie o výške polovice človeka, ktorá mala byť ulúpená z Dómu Svätej Alžbety v Košiciach počas Tököliho povstania. Zmienená žiadosť pochádza z roku 1698, a obsahuje formulácie, ktoré môžu poukazovať na relikvie Svätej krvi.

Zničenie relikvií Svätej krvi a strata relikviára boli zavŕšené aj vybraním drevenej skrinky z nástennej niky v južnej veži Dómu svätej Alžbety v Košiciach, v ktorej boli tieto relikvie odkladané pietnym spôsobom. Funkcia relikviárovej miestnosti bola následne zabudnutá a stala sa skladom. Po sprofanovaní miestnosti boli vyryté vandalské nápisy na kamenných rebrách miestnosti južnej veže, pochádzajúce z polovice 17. storočia.

Keďže vzdialenosť zmienených rebier od podlahy vyžadovala postavenie lešenia, rebríkov, alebo nábytku, nemohol to byť unáhlený čin. Až spochybnenie zmyslu relikvií alebo zničenie relikvií mohli spôsobiť sprofanovanie miestnosti s najcennejším košickým duchovným pokladom. Táto udalosť prebiehala radikálne, avšak v skrytosti, umožnenou intimitou miestnosti južnej veže. Bola prejavom kalvínskeho obrazoborectva.

Košice boli najvýznamnejším pútnickým miestom na území stredovekého Slovenska, ktoré spájalo kresťanský západ a kresťanský východ. Kult Svätej krvi v Košiciach bol znamením Božej prítomnosti medzi Božím ľudom. Nech spomienka na tento mimoriadny Boží zásah na Slovensku povzbudí aj súčasných katolíkov k vernosti voči Cirkvi a pravej viere.

PDF (formát pre tlač)