Dejiny úcty k Preblahoslavenej Panne Márii (Druhá časť)

Jozef Duháček
29. decembra 2025   Regnum Marianum

predchádzajúca časť:
Dejiny úcty k Preblahoslavenej Panne Márii (Prvá časť)

***

Neskorý stredovek

Pre toto obdobie, ktoré možno označiť začiatkom roka 1000, bolo typické, že hlboký cit lásky a dôvery k Panne Márii, ktorý sa dovtedy prejavoval skôr neorganizovane a podľa vnútorného pohnutia jednotlivcov, sa začal formovať v nespočetnom množstve organizovaných pobožností. Už pred týmto obdobím sa pravdepodobne v každom významnejšom kostole nachádzal oltár zasvätený Panne Márii – báseň svätého Aldhelma o oltároch nás prenáša do doby pred rokom 700 a mnohé záznamy potvrdzujú, že pri týchto oltároch obrazy, mozaiky a neskôr aj sochy zobrazovali postavu Panny Márie na potešenie jej ctiteľov. Slávna sediaca socha Madony s Božským Dieťaťom v Ely pochádza z obdobia pred rokom 1016. Socha Preblahoslavenej Panny v Coventry, na krku ktorej visel ruženec lady Godivy, patrí do toho istého obdobia. Už v Aldhelmovej dobe bola Panna Mária vzývaná, aby vypočula prosby tých, ktorí pred jej oltárom pokľakli:

Audi clementer populorum vota precantum
Qui… genibus tundunt curvato poplite terram.

Práve pre takéto pozdravy si Ave Maria, ktoré sa pravdepodobne najprv rozšírila ako antifóna používaná v Malom ofíciu Panny Márie, získalo obľubu medzi všetkými vrstvami. Pri každom jej prednese sprevádzanom pokľaknutím, tak ako tradícia tvrdila, že urobil aj archanjel Gabriel, opakovali mariánski ctitelia túto formulu pred jej obrazmi znovu a znovu. Keďže pôvodne Ave Maria nemalo záverečnú prosbu, bolo vnímané ako skutočný pozdrav a v priebehu dvanásteho storočia sa stalo všeobecne používaným. Do rovnakého obdobia patrí aj veľká popularita pozdravenia Salve Regina, ktoré podľa všetkého vzniklo v jedenástom storočí.

Hoci pôvodne začínala slovami „Salve Regina Misericordia“ bez „Mater“, nemožno pochybovať, že na jej rozšírení mala veľký podiel aj obrovská popularita zbierok mariánskych legiend, ktoré sa v tom čase (12. až 14. storočie) veľmi rozmnožili a v ktorých sa motív Mater Misericordia neustále opakoval. Tieto zbierky príbehov nepochybne prispeli k rozšíreniu mnohých ďalších mariánskych pobožností okrem opakovania Ave a používania Salve Regina, napríklad opakovania piatich pozdravov začínajúcich „Gaude Maria Virgo“, recitovania piatich žalmov, ktorých začiatočné písmená tvoria meno Maria, zasvätenie soboty Panne Márii, používania určených modlitieb ako sekvencia „Missus Gabriel“, „O Intemerata“, hymnu „Ave Maris Stella“ a slávenia osobitných sviatkov, ako je počatie Panny Márie a jej narodenie. Spomínaných päť „Gaude“ pôvodne pripomínalo „päť radostí“ Panny Márie a na ich vyváženie duchovní autori najprv pripomínali päť zodpovedajúcich „žiaľov“. Až v 14. storočí sa začalo hovoriť o siedmich bolestiach alebo „dolores“, a aj to len výnimočne.

Vo všetkých týchto otázkach prvý impulz pochádzal vo veľkej miere z kláštorov, v ktorých boli mariánske legendy väčšinou písané a prepisované. Práve v kláštoroch sa bezpochyby začalo recitovať Malé ofícium Panny Márie ako zbožný prídavok k Božskému ofíciu a tam sa ku kompletóriu a iným hodinkám pridávalo Salve Regina a ďalšie mariánske antifóny. Medzi rehoľami mali obrovský vplyv na rozvoj mariánskej úcty najmä cisterciáni v 12. storočí. Títo si nárokovali osobitné spojenie s Pannou Máriou, ktorú vnímali ako neviditeľne prítomnú pri recitácii ofícia. Svoje kostoly jej zasväcovali, dbali na recitovanie jej hodiniek, zdôrazňovali ju v očistení od hriechov (Confiteor) a často opakovali Salve Regina. Tento príklad osobitného zasvätenia Márii nasledovali neskôr aj iné rády, najmä dominikáni, karmelitáni a serviti. Takmer každá takáto inštitúcia od tohto obdobia prijala nejaký osobitný mariánsky úkon, ktorým prejavovala vernosť Matke Božej.

Prirodzene, pribúdali pútnické miesta, a hoci niektoré vznikli až neskôr než v jedenástom storočí, práve v tomto období sa objavili známe pútnické miesta ako Roc Amadour, Laon, Mariabrunn pri Klosterneuburgu, Einsiedeln atď., a v Anglicku Walsingham, Our Lady Undercroft v Canterbury, Evesham a mnohé ďalšie.

Tieto svätyne, ktoré sa časom rozšírili do všetkých kútov Európy, vďačili takmer vždy za svoju slávu časným a duchovným milostiam, ktoré podľa presvedčenia pútnikov Panna Mária udeľovala tým, ktorí ju na týchto miestach vzývali. Vďaka pútnikov často tieto miesta obohatila najdrahšími darmi; zlaté koruny a drahokamy, vyšívané rúcha a bohaté závesy sa v záznamoch o týchto svätyniach vyskytujú často. Ako príklad možno uviesť Halle v Belgicku, výnimočne bohaté na takéto poklady. Najbežnejšou formou votívnych darov bol zlatý alebo strieborný model osoby alebo končatiny, ktorá bola uzdravená.

Napríklad vojvoda Filip Burgundský poslal do Halle dve strieborné sošky, jednu predstavujúcu rytiera na koni, druhú pešiaka, na znak vďaky za uzdravenie dvoch členov svojej družiny. Osobitnú slávu pútnických miest niekedy spôsobila zázračná udalosť, o ktorej sa verilo, že sa tam odohrala – vraj zo sôch a obrazov Panny Márie, ktoré boli zneuctené, tiekla krv, iné plakali alebo vylučovali vlhkosť, inokedy sa hlava sklonila alebo ruka pozdvihla na požehnanie.

Bez toho, aby sme popierali možnosť takýchto udalostí, nemožno pochybovať, že historické dôkazy o týchto zázrakoch boli často neuspokojivé. Nemožno poprieť, že ľudová úcta k Panne Márii bola niekedy sprevádzaná preháňaním a abúzusmi. Napriek tomu však môžeme veriť, že jednoduchá viera a zbožnosť ľudu bola často odmenená podľa úprimnosti zámeru vzdať úctu Matke Božej. Nie je dôvod myslieť si, že tieto formy pobožnosti boli na škodu a živili len poverčivosť; čistota, súcit a materinskosť Márie boli vždy hlavnými motívmi – aj „Zázrak“ Maxa Reinhardta, hra, ktorá v roku 1912 uchvátila Londýn, presvedčila mnohých, že aj za najextravagantnejšími predstavami stredoveku stálo skutočné náboženské cítenie.

Najznámejší anglický mariánsky pútnický chrám vo Walsinghame v grófstve Norfolk bol v istom zmysle predzvesťou ešte slávnejšieho Loreta. Walsingham sa pýšil uchovaním síce nie samotného Svätého domu, ale jeho modelu postaveného podľa rozmerov dovezených z Nazaretu v 11. storočí. Rozmery Walsinghamskej Santa Casa zaznamenal William z Worcesteru, no nezhodujú sa s rozmermi Loreta.

V každom prípade bola úcta k Panne Márii v neskorom stredoveku univerzálna. Dokonca aj taký neortodoxný autor, ako bol John Wyclif, v jednej zo svojich skorších kázní hovorí: „Zdá sa mi nemožné, aby sme dosiahli nebeskú odmenu bez pomoci Márie. Nie je pohlavia ani veku, nie je postavenia, nie je v celom ľudskom rode nikoho, kto by nepotreboval volať o pomoc Svätú Pannu.“ Aj intenzívne diskusie, ktoré sa od 12. do 16. storočia viedli o Nepoškvrnenom počatí, sú ďalším dôkazom významu, ktorý mala mariológia v očiach najvzdelanejších kruhov kresťanstva.

I stručný prehľad rôznych foriem mariánskej úcty v stredoveku by bol nemožný. Väčšina z nich – napríklad ruženec, Anjel pána, Salve Regina a významnejšie sviatky si zaslúžia svoj vlastný článok. Stačí spomenúť rozšírené nosenie ružencov všetkých možných veľkostí a dĺžok, niektorých s pätnástimi desiatkami, iných s desiatimi, šiestimi, piatimi, tromi či jedným; samotné opakovanie Zdravasov, ktoré sa počítali pomocou zrniek, bolo bežné už v 12. storočí, dávno pred svätým Dominikom; motív rozjímania nad „tajomstvami“ sa objavil až o 300 rokov neskôr. Takmer všeobecným zvykom bolo slúženie mariánskej omše alebo omše k úcte Panny Márie denne pri určitom oltári, ako aj na udržiavanie svetla, ktoré malo neustále horieť pred konkrétnou sochou alebo svätyňou. Zaujímavé boli aj fundácie na spev Salve Regina alebo iných mariánskych antifón po kompletóriu pri mariánskom oltári, pričom pred jej sochou svietili svetlá.

Novovek

O vývoji mariánskej úcty po reformácii uvedieme len pár poznámok. Predovšetkým treba spomenúť všeobecné zavedenie loretánskych litánií, ktoré síce, ako sme videli, mali predchodcov v iných krajinách už v 9. storočí (napríklad v Írsku) a existovalo viacero verzií v neskorom stredoveku. Tá verzia, ktorú poznáme a používame, sa masovo rozšírila koncom 16. storočia. To isté platí aj pre všeobecné používanie druhej časti Zdravasu – Svätá Mária…

Ďalším významným prejavom mariánskej úcty, ktorý sa objavil krátko po Tridentskom koncile, bolo zakladanie mariánskych kongregácií, najmä v školách, čo bolo najmä zásluhou Spoločnosti Ježišovej, ktorej členovia sa snažili zasvätením škôl a ďalšími podobnými prostriedkami postaviť vzdelávanie a výchovu pod ochranu Márie, Kráľovnej čistoty. Do tohto obdobia patrí, s niekoľkými výnimkami, aj rozšírenie menších mariánskych sviatkov v kalendári, ako sú Sviatok mena Panny Márie, sviatok Panny Márie Snežnej, milostnej, ružencovej, Dobrej rady, Pomocnice kresťanov a iné. Ešte neskoršie (najskôr v 17. storočí) sa udialo zasvätenie mesiaca máj Panne Márii osobitnými pobožnosťami. Zvyk denne sa modliť ruženec v októbri nie je starší ako ružencové encykliky Leva XIII. O Nepoškvrnenom počatí sa po jeho nepriamom vyhlásení na Tridentskom koncile viedlo už len neveľa sporov, dogmu však formálne vyhlásil až Pius IX. v roku 1854.

K rozvoju mariánskej úcty veľmi prispel sv. Ľudovít Grignion z Montfortu († 1716), ktorý napísal populárnu knihu o Pravej úcte k Panne Márii a aj sv. Maximilián Kolbe s jeho Rytiermi Nepoškvrnenej. Najväčší podnet mariánskej úcte v novších časoch však nepochybne dali veľké a dôležité zjavenia Panny Márie v roku 1846 v La Salette, v roku 1858 v Lurdoch, v roku 1917 vo Fatime a nespočetné nadprirodzené milosti, ktoré pútnici tam a na iných miestach od tej doby získali. Určite treba spomenúť „zázračnú medailu“ spojenú s kostolom Notre-Dame des Victoires v Paríži, ktorá si tiež zaslúži zmienku, pretože v prvej polovici 19. storočia veľmi podporila tento druh zbožnosti. V roku 1950 Pius XII. vyhlásil dogmu o Nanebovzatí Panny Márie.

V 20. storočí, najmä v jeho druhej polovici sa neuveriteľne rozmnožili správy o zjaveniach Panny Márie a za posledných 125 rokov máme zaregistrovaných 120 údajných zjavení po celom svete od Kórey po Brazíliu, v Európe, Afrike i Amerike. Len na Slovensku máme minimálne tri – Turzovka, Litmanová, Dechtice. Zo všetkých však len 4 získali biskupské potvrdenie ako autentické (Fatima 1917, Beauraing 1932, Banneux 1933, Kibeho 1981).

Ako stanovil Tridentský koncil (1545 – 1563), prvou a hlavnou autoritou pri posudzovaní pravosti zjavení je miestny biskup. Schválenie zo strany Vatikánu nie je potrebné nato, aby bolo zjavenie považované za autentické. Po biskupskom schválení nemusí Vatikán nič robiť, ale môže vydať oficiálne stanovisko alebo po čase udeliť neformálnu podporu, napríklad pápežskou návštevou spojenou s korunovaním príslušnej ikony alebo darom, ako je zlatá ruža, schválením výstavby (alebo povýšením existujúcej svätyne na baziliku), ustanovením sviatku alebo kanonizáciou príslušného vizionára.

Pozitívne rozsudky miestneho biskupa (ale zatiaľ nie Vatikánu) môžu byť teoreticky zvrátené nasledujúcim biskupom. Toto sa však v histórii Cirkvi nikdy nestalo. Negatívne rozsudky – Constat de non supernaturalitate –, keď biskup konštatuje, že zjavenie nemá nadprirodzený pôvod a vyhlásenie, že neexistuje dôkaz o nadprirodzenosti – Non constat de supernaturalitate, boli pri niekoľkých málo výnimočných prípadoch zmenené nasledujúcim biskupom na pozitívne rozhodnutia. Tu je na mieste opatrnosť, ktorou bohužiaľ dnes Cirkev práve neoplýva. Na miestach údajných zjavení sa rýchlo budujú kostoly a kaplnky, organizujú púte a slávnosti a organizuje pútnický priemysel. Pokiaľ však existuje riziko, že sa tam Panna Mária nezjavuje, tak posolstvá, ktoré zjavujúca sa entita odovzdáva môžu byť pochybné, mylné ba bludné. A nič na tom nezmenia počty ani návštevníkov ani masová propaganda šírená priaznivcami zjavenia.

Ak je mariánske zjavenie uznané biskupom, znamená to, že jeho posolstvo nie je v rozpore s vierou a morálkou, že Panna Mária môže byť na danom mieste zvláštnym spôsobom uctievaná a že veriaci môžu s istotou veriť v nadprirodzenosť tejto udalosti. Keďže však viera v súkromné zjavenie nie je Cirkvou vyžadovaná, katolíci majú slobodu rozhodnúť sa, aký osobný duchovný dôraz (ak vôbec nejaký) budú klásť na zjavenia a ich posolstvá.

Na II. vatikánskom koncile sa Panne Márii nevenoval samostatný dokument, ako bolo pôvodne plánované a ako požadovali viacerí biskupi a nakoniec sa jej venuje len zmienka v konštitúcii Lumen gentium (Dogmatická konštitúcia o Cirkvi). Niektorí priaznivci dialógu v tom pozorujú ohromnú ekumenickú citlivosť, pretože protestanti často kritizovali mariánsku úctu ako prehnanú, nebiblickú či odvádzajúcu pozornosť od Krista. Zahrnutím Márie do ekleziológie koncil údajne zdôraznil jej úlohu Matky Cirkvi bez toho, aby ju povyšoval nad Krista. Po koncile, podľa priaznivcov ekumenických vzťahov Cirkev podporuje biblickú a na Krista zameranú mariológiu a skutočne, modlitba ruženca upadá, pobožnosti, ako Prvých päť sobôt, škapuliar či Malé hodinky sa spomínajú len na zaprášených nástenkách v predsieňach niektorých kostolov.

Mnohé ekumenické komisie skúmali mariánske učenie, aby objasnili nedorozumenia. Napríklad spoločné rokovania s anglikánmi a luteránmi skúmali Máriinu úlohu v dejinách spásy bez požiadavky prijatia všetkých katolíckych dogiem na protestantskej strane. Niektorí katolíci preto majú pocit, že mariánska úcta bola v mene ekumenizmu odsunutá bokom, čo viedlo k zníženiu dôrazu v liturgii a katechéze v bezprostredných rokoch po koncile napriek tomu, že Pavol VI. potvrdil Máriu ako „Matku Cirkvi“ v roku 1964 a Ján Pavol II. silne podporoval mariánsku spiritualitu, najmä prostredníctvom ruženca.

PDF (formát pre tlač)