Spolok svätého Vojtecha a jeho význam pre slovenských katolíkov v období rokov 1870 až 1945

Radomír Tomeček
11. júna 2026   Slovensko   Slovenské dejiny

Spolok svätého Vojtecha získal vo vedomí slovenských katolíkov nezastupiteľné miesto. V búrlivých obdobiach zápasu za zachovanie katolíckej viery a slovenskej národnej identity významne podporil rozvoj katolíckej kultúry a spisovného slovenského jazyka.

Tento spolok bol všeobecne známy nielen vydávaním a šírením katolíckej literatúry, ale aj organizovaním rôznych podujatí podporujúcich historické a národné povedomie Slovákov. Keďže súčasná slovenská realita prináša obrazy náboženského a mravného rozvratu v spojení so strácaním národnej identity, je vhodné poukázať na význam katolíckej spolkovej činnosti práve v období katolíckych zápasov o prežitie.

Cesta ku vzniku Spolku svätého Vojtecha

Autor František Skovajsa poukázal na význam Spolku svätého Vojtecha (ďalej len SSV) v knihe Dejiny Spolku svätého Vojtecha v rokoch 1939 – 1945. Zástoj Spolku v cirkevnom, národnom a kultúrnom živote Slovákov, ktorá bola vydaná vlastným nákladom autora v Nitre v roku 2020. Autor spracoval tému SSV aj v knihe Zástoj Spolku svätého Vojtecha v cirkevnom, národnom a kultúrnom živote Slovákov (1920 – 1945), vydanej vydavateľstvom „LÚČ“ v Bratislave v roku 2024.

F. Skovajsa uvádza, že SSV v Trnave patrí medzi najproduktívnejšie slovenské vydavateľské spolky, keďže v období do roku 2000 vydal viac než 4 000 titulov kníh v náklade vyše 60 miliónov exemplárov. V časoch, keď komunistický režim zrušil jeho členskú základňu, teda v roku 1953, združoval až 250 000 členov.

Andrej Radlinský (1817 – 1879), slovenský rímskokatolícky kňaz a náboženský spisovateľ, patril k najvýznamnejším postavám slovenskej katolíckej inteligencie v 19. storočí. Spolok svätého Štefana, so sídlom v Pešti, vydával Katolícke noviny pre Slovákov síce v slovenčine, ale v maďarskom duchu. Slováci nemali v zmienenom spolku takmer žiadne zastúpenie.

A. Radlinský podporil preto vznik druhých katolíckych novín, ktoré vydával Ján Palárik (1822 – 1870), slovenský rímskokatolícky kňaz, spisovateľ a dramatik. Tieto noviny mali názov Cyrill a Method, boli určené pre Cirkev a školu, a vychádzali v Banskej Štiavnici od roku 1850. Keďže vtedajší Slováci finančne podporili tieto noviny, A. Radlinský navrhol založiť samostatný slovenský cirkevno-literárny spolok.

Vhodnou príležitosťou pre tento zámer bolo 1000. výročie príchodu svätých Cyrila a Metoda na naše územie. Stanovy spolku boli cirkevne schválené dňa 12. novembra 1869, a následne boli dňa 8. júla 1870 potvrdené uhorskou vládou. Nový spolok mal mať názov Spolok sv. Cyrila a Metoda. A. Radlinský so zreteľom na dosiahnutie povolenia spolku vzdal sa pôvodného názvu a pomenoval ho po svätom Adalbertovi (Vojtechovi) (956 – 997), patrónovi Uhorska a Ostrihomského arcibiskupstva.

V zmysle konečnej verzie stanov SSV cieľom spolku bolo „rozširovanie nábožensko-mravnej vzdelanosti a katolíckeho ducha u veriaceho ľudu slovenského, a pozdvihnutie a zveľadenie národných škôl slovenských“. Tento cieľ mal byť napĺňaný vydávaním katolíckych kníh v slovenskom jazyku.

Zakladajúce valné zhromaždenie SSV konalo sa dňa 14. septembra 1870 v Trnave, v budove arcibiskupského gymnázia. Na tomto zhromaždení bolo prítomných približne 500 ľudí. Predsedom SSV stal sa Henrich Szajbély (1804 – 1886), trnavský generálny vikár a titulárny biskup. Juraj Slotta (1819 – 1882), slovenský rímskokatolícky kňaz, redaktor a básnik, stal sa správcom SSV. Vyššie zmienený J. Palárik bol účtovníkom SSV.

Priebeh zhromaždenia bol veľkolepý a dojemný, zahŕňajúci vystúpenia slávnostných rečníkov. Podľa J. Slottu založenie SSV bol „najväčší deň v dejinách slovenských katolíkov od príchodu svätých Cyrila a Metoda“.

Spolok svätého Vojtecha v období Rakúsko-Uhorska (1870 – 1918)

Počiatočné edičné aktivity SSV boli zamerané na vydanie nového prekladu „Svätého Písma“, životopisov svätých, slovenského kancionálu a školských učebníc. J. Slotta začal vydávať obrázkový kalendár Pútnik svätovojtešský, ktorý dostávali všetci členovia SSV v rámci podielových kníh.

Spoločenské a politické pomery v Rakúsko-Uhorsku pre činnosť SSV boli nepriaznivé. Napríklad na druhom valnom zhromaždení SSV v Nitre došlo k fyzickým útokom voči jeho predstaviteľom a členom zo strany provokatérov. Presadzovanie myšlienky jednotného uhorského (maďarského) politického národa v etnickom zmysle prostredníctvom odnárodňovania nemaďarských národov zasiahlo všetky zložky slovenského kultúrneho života.

Uhorská vláda zakázala činnosť Matice slovenskej v roku 1875. Súčasne boli likvidované aj prvé slovenské patronátne gymnáziá, a to evanjelické gymnáziá v Turčianskom Svätom Martine a v Revúcej a katolícke gymnázium v Kláštore pod Znievom.

Ján Pöstényi (1891 – 1980), slovenský rímskokatolícky kňaz a správca SSV v období rokov 1920 až 1945, vo svojom diele Dejiny Spolku Sv. Vojtecha, vydanom v Trnave v roku 1930, charakterizoval zmienené obdobie slovami:

„Práve preto, že Spolok za prvú povinnosť si kládol vyhovieť našim školám slovenským, obrátil na seba pozornosť vlády, ktorá videla v ňom odporcu maďarizácie. Pritom, že bol Spolok katolícky, a Deákovská vláda bola liberálna, dostávalo sa mu z dvoch strán úderov, z ktorých liberálny smer bol rozhodne ostrejší, lebo bol celoštátny. Liberalizmus vo svojej surovosti dopustil sa na Spolku takých nápadov, ktoré len zaslepenosťou a bezohľadnou nenávisťou proti katolicizmu dajú sa vysvetliť.“

Martin Kollár (1853 – 1919), slovenský rímskokatolícky kňaz a spisovateľ, pôsobil ako správca SSV v období rokov 1901 až 1919. Tento národnokultúrny pracovník nastúpil do správcovskej funkcie v období poznačenom zápasom o prežitie SSV. Tieto ťažké časy ohrozovali vydavateľské ambície spolkových nadšencov a boli sprevádzané častými zmenami vo vedení, ľahostajnosťou, nejednotnosťou, hospodárskou krízou a nedostatkom finančných prostriedkov.

M. Kollár významne prispel k odstráneniu nahromadených nedostatkov v SSV. Venoval značnú pozornosť prekladaniu Svätého Písma do slovenského jazyka. Členovia SSV dostávali preklady jednotlivých biblických kníh vo forme podielových kníh v období rokov 1913 až 1923. Kompletný zväzok Svätého Písma bol vydaný až v roku 1926.

Správa SSV na čele s M. Kollárom musela neustále čeliť útokom, zameraným na oslabenie SSV a na jeho rozpustenie. Nepriatelia SSV chceli presadiť do výboru SSV také osoby, ktoré chceli rozvrátiť SSV zvnútra. Napríklad Klaudius František Vaszary (1832 – 1915), uhorský prímas a kardinál, ostrihomský arcibiskup, dostal „memorandum“, v ktorom Árpád Tóth, rímskokatolícky kňaz, vyzýval „privteliť“ SSV spolu so základinami, majetkom, knihami a členmi do Spolku svätého Štefana v Budapešti. SSV bol ohrozený úradným rozpustením.

Horlivosť M. Kollára a ďalších činovníkov SSV v spojení s finančnou podporou mecenášov slovenskej kultúry z cirkevných a svetských kruhov zabránili zániku SSV. Veľký význam malo aj pôsobenie národne uvedomelých katolíckych kňazov na vidieku, ktorí viedli ľud k vzdelávaniu, zakladali čitateľské krúžky a šírili slovenskú katolícku literatúru. Svätovojtešské kalendáre a podielové knihy boli šírené z centra SSV v Trnave do všetkých kútov krajiny.

SSV v prvom roku svojej existencie, teda v roku 1871, združoval 1 668 členov. Po nástupe M. Kollára do funkcie správcu SSV mal približne 5 000 členov, a po jeho smrti v roku 1919 mal už viac než 33 000 členov. SSV vydal počas tohto obdobia až 47 podielových kníh, z ktorých väčšinu korigoval sám M. Kollár.

Spolok svätého Vojtecha v období Česko-Slovenska (1918 – 1938)

Česko-Slovensko ako samostatný štát bolo vyhlásené v Prahe dňa 28. októbra 1918. SSV v období po smrti M. Kollára v roku 1919 prežíval hlbokú krízu. Denník Slovák, zo dňa 6. marca 1919, v článku s názvom Vojtešský spolok poukazoval na zmienenú krízu slovami:

„Vojtešský spolok je dnes ťažko chorý, vlastne mŕtvy: správca zomrel, jednateľ ho opustil, tajomník mu vypovedal, ostali len holé múry, rozháraná pokladnica a nad sutinami veľkého diela narieka duch Radlinského.“

Česko-Slovensko ako nový štát neprejavoval záujem o ďalšiu existenciu SSV, ktorý vystupoval rázne proti voľnomyšlienkarstvu, husitizmu a ateizmu, ktorý prenikal z českého prostredia aj na Slovensko. Slovenská katolícka kultúra, prejavujúca sa najmä v ľudovýchove, narážala často na odpor zo strany politických a intelektuálnych predstaviteľov tohto mladého štátu.

Veľký význam pre SSV malo konanie mimoriadneho valného zhromaždenia SSV, zo dňa 4. novembra 1920. Andrej Hlinka (1864 – 1938), slovenský rímskokatolícky kňaz a farár v meste Ružomberok, stal sa predsedom SSV. Vyššie zmienený J. Pöstényi, ktorý pôsobil ako kaplán v meste Žilina, obsadil funkciu správcu SSV.

Nové spoločenské, politické a hospodárske podmienky vyžadovali zmenu dovtedajších stanov SSV. Bolo stanovené, že každý člen SSV musel zaplatiť vstupný poplatok. Následne bola stanovená povinnosť platiť členský príspevok každý rok. SSV stratil časť svojich členov, ktorí nesúhlasili so zavedenými zmenami.

Na návrh A. Hlinku valné zhromaždenia SSV začali sa konať po celom Slovensku. Miestom konania boli mestá Banská Bystrica, Trenčín, Nitra, Prešov a Šaštín. Týmto spôsobom bola podporená propagácia činnosti SSV a zvyšovanie počtu jeho členov.

Svätovojtešské misie do Spojených štátov amerických prebiehali v rokoch 1923, 1926 a 1937. Boli významné pre hmotné zabezpečenie, rozvoj a nárast počtu zahraničných členov SSV. Delegáti SSV vykonali stovky prednášok a stretnutí so slovenskými rodákmi. Dary SSV vo forme spevníkov a učebníc slovenského jazyka pre slovenské fary a osadné školy pomáhali udržať národné povedomie aj ďaleko od domoviny.

Predstavitelia SSV budovali aj knižnicu, tvorenú knihami z produkcie SSV, a zo súkromných biblioték kňazov a priaznivcov slovenskej kultúry. Správa knižnice získavala knihy kúpou, výmenou a darom. Boli to publikácie slovenské, české, latinské, maďarské, poľské, chorvátske, nemecké, srbské, talianske a ďalšie, vrátane diel v gréčtine, hebrejčine, čínštine a v niektorých orientálnych jazykoch. Knižnica evidovala v roku 1928 vyše 20 000 zväzkov, pričom v súčasnosti je to približne 66 000 zväzkov.

SSV vydával ročenku Pútnik svätovojtešský a niekoľko periodík. Mesačník Pútnik ako úradný orgán SSV vychádzal znova od roku 1923. Časopis Duchovný pastier, ktorý bol určený najmä pre katolíckych kňazov, bol taktiež obnovený. Mesačník Kultúra bol určený najmä pre potreby slovenskej katolíckej inteligencie. Časopis Plameň bol vydávaný SSV od roku 1934 a bol zameraný na slovenskú mládež. Jeho popularitu potvrdila skutočnosť, že v priebehu prvých mesiacov získal až 14 000 predplatiteľov.

Vrcholný rozvoj v období prvej Slovenskej republiky (1939 – 1945)

SSV stratil smrťou A. Hlinku v roku 1938 svojho dlhoročného predsedu. Mesačník Pútnik vo svojom čísle 9/1938, v článku s názvom Nemáme už Andreja Hlinku, konštatoval:

„Smúti celý národ a smúti v ňom aj celé skoro 110 000-ové členstvo Spolku sv. Vojtecha tu a za morom. 18. rokov bol nám predsedom, drahým predsedom, veď na Slovensku na toto miesto nebolo povolanejšej osoby, nebolo jagavejšieho mena. A Slováci hrnuli sa do tohto Spolku, na ktorého čele stál Andrej Hlinka. (…) Spolok sv. Vojtecha je v prvom rade spolkom ľudu a zomrelý predseda Andrej Hlinka bol tiež človekom ľudu. Dobre chápal význam katolíckej inteligencie, vážil si ju, vyhľadal si z jej radov spolupracovníkov, ale jeho srdce vždy v prvom rade patrilo nášmu slovenskému dedinskému ľudu.“

Vyhlásenie autonómie Slovenskej krajiny, ku ktorému došlo dňa 6. októbra 1938 v Žiline, bolo v prostredí SSV vnímané ako radostná udalosť. Napríklad JUDr. Viktor Dušek (1876 – 1965), slovenský právnik, verejný činiteľ a podpredseda SSV, na zasadnutí správneho výboru SSV, zo dňa 29. októbra 1938, poukázal na význam SSV pre dosiahnutie slovenskej autonómie, a povedal:

„Slovenská krajina vydobyla si slobody a má svoju vládu. Leví podiel na dosiahnutých politických výsledkoch má práve SSV, ktorý svojou kultúrnou prácou medzi najširšími vrstvami ľudu pripravoval toto víťazstvo.“

Mesačník Pútnik vo svojom čísle 11/1938 vyjadril presvedčenie a nadšenie vtedajších predstaviteľov SSV slovami:

„Ideme do nového života Slovenska pod zástavami víťazstva slovenskej veci a pod týmito radostne vejúcimi zástavami do novej práce ide aj Spolok sv. Vojtecha, aby vykonal pre katolícke Slovensko ešte viac ako v minulosti.“

Vtedajší predstavitelia SSV vyjadrovali radosť aj zo vzniku samostatného Slovenského štátu, ktorý Slovenský snem vyhlásil jednomyseľne dňa 14. marca 1939. Mesačník Pútnik vo svojom čísle 4/1939 v článku Štefana Schultza, zodpovedného redaktora, komentoval zmienenú udalosť slovami:

„Ozaj v predveľkonočnej dobe prišlo naše slovenské národné vzkriesenie, narodeniny nášho vlastného slovenského štátu. Prirodzene, že sme zajasali, že sme oslavovali prvý raz v dejinách ako slobodní občania slobodného vlastného slovenského štátu. (…) Po vyše tisícročnom národnom pôste nastalo naše slovenské vzkriesenie.“

Základnou organizačnou jednotkou SSV bolo miestne jednateľstvo. Na jeho čele stál jednateľ, ktorý bol dôverníkom SSV v konkrétnej obci. Jednateľmi SSV mali byť ľudia bezúhonní a horliví v náboženskom a národnom živote. Boli to kultúrni pracovníci a „apoštoli katolíckej tlače“, ktorí propagovali knižné novinky SSV, usporadúvali výstavy a prednášky o katolíckej tlači a starali sa o potreby členov SSV. Jednotliví jednatelia SSV získavali aj nových členov SSV, pričom niektorí z nich získali desiatky a ďalší až stovky nových členov SSV.

SSV v období prvej Slovenskej republiky (1939 – 1945) získal takmer 56 000 nových členov, čo znamená, že v priemere to bolo 8 000 nových členov ročne. Rok 1943 bol prelomový a rekordný, keďže v tomto roku bolo prihlásených až 11 679 nových členov, a to prevažne z územia Slovenskej republiky.

Najviac zahraničných členov SSV žilo na území Spojených štátov amerických a v Maďarsku. SSV evidoval k 1. júlu 1939 v zahraničí 17 397 svojich členov, čo predstavovalo 15 % z celkového počtu členov SSV. Žiadna ďalšia slovenská kultúrna inštitúcia nespájala také množstvo zahraničných členov. Ústredie SSV udržiavalo živé korešpondenčné styky s týmito komunitami.

Bilancia činnosti SSV pri príležitosti 5. výročia slovenskej štátnej samostatnosti, ktoré pripadlo na 14. marca 1944, bola pozoruhodná. Z tejto bilancie vyplýva, že SSV v období od 1. marca 1939 do 1. marca 1944 vydal 422 kníh, ktoré dosiahli náklad 4 126 236 exemplárov. Až 40 % všetkých vydaných titulov, t. j. 169 titulov, tvorili učebnice, čo poukazuje na zvýšenú starostlivosť SSV o školskú oblasť.

Politické zmeny po likvidácii prvej Slovenskej republiky v roku 1945 a po obnovení Česko-Slovenska zasiahli hlboko do kultúrneho a náboženského života na Slovensku. Povereníctvo vnútra rozpustilo katolícke organizácie, vrátane mariánskych kongregácií a tretích rádov, a došlo k zhabaniu majetku týchto organizácií. Revolučné odborové hnutie nahradilo kresťanské odbory, ktoré boli taktiež zlikvidované.

Povereníctvo pre školstvo a osvetu pozbavilo J. Pöstényiho funkcie správcu SSV, zbavilo správny výbor SSV všetkej pôsobnosti a vymenovalo novú správnu komisiu SSV. J. Pöstényi bol nepohodlnou osobou pre politickú garnitúru nastupujúcu po tzv. „oslobodení Slovenska“ v roku 1945, a bol zaistený a väznený. Tento brutálny prístup zažili stovky ďalších horlivých slovenských katolíkov, ktorí boli aktívni vo verejnom živote v období pred rokom 1945.

Do vedenia SSV boli následne mocensky dosadené viaceré osoby pochybných charakterových a morálnych vlastností, a to hneď po obnovení Česko-Slovenska. Tieto udalosti boli potvrdením skutočnosti, že ak inštitúcia ako SSV podporuje šírenie katolíckej viery a dosiahnutie večnej spásy členov vlastného národa, je vystavená útokom zo strany služobníkov a kolaborantov revolučných mocností.

PDF (formát pre tlač)